Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
08. jún 2021

Odborníčka na pracovné vzťahy

Ak nestačí víkend na to, aby sme si oddýchli, treba zatiahnuť brzdu

Rozhovor s Alexandrou Kuročkovou o zdravom pracovnom prostredí aj o tom, ako sa vyrovnať so šikanou zo strany šéfa či kolegov. 

Ak nestačí víkend na to, aby sme si oddýchli, treba zatiahnuť brzdu

Foto: Andrej Lojan

So zlepšením pandemickej situácie nastal pre mnohých zamestnancov čas návratu z homeofficu do kancelárie. Čo však v prípade, ak vzťahy na pracovisku nie sú ideálne? Ako si poradiť s rannými úzkosťami, nechuťou, stresom či únavou? Alexandra Kuročková v rozhovore objasňuje formy šikany na pracovisku, hovorí o tom, prečo je dobré mať dennú rutinu aj ako zistiť, kedy je čas na zmenu zamestnania.  

Alexandra Kuročková sa profesionálne venuje oblasti koučovania a rozvoja lídrov. Zároveň sprevádza organizácie procesom zmeny a pomáha im nastaviť zdravú firemnú kultúru z pohľadu motivácie a angažovanosti zamestnancov. Ako koučka a mentorka v organizácii LEAF sprevádza riaditeľov a učiteľov pri zmene spôsobu vzdelávania. V organizácii Nexteria viedla niekoľko rokov rozvojový program pre mladých ľudí. 

Máme za sebou pandémiu, ktorá donútila mnohé firmy prejsť na prácu z domu. Dnes sa opäť vraciame do kancelárií a spoločných pracovných priestorov. Môže byť pre niekoho tento návrat stresujúci?

Časť ľudí počas pandémie zistila, že im oveľa viac vyhovuje väčšia voľnosť, čo sa týka miesta práce. Pre týchto ľudí môže byť návrat oveľa stresujúcejší ako pre tých, ktorí sa nevedeli dočkať návratu k pôvodnému systému. Nie každý mal totiž doma na prácu ideálne podmienky.

Ak mal niekto pred pandémiou v práci nevyhovujúce prostredie, napríklad kvôli zlým vzťahom, mohol si počas homeofficu na chvíľku vydýchnuť. Nevyriešené problémy si ho však na pracovisku po návrate počkajú.

Toto je presne jeden z tých dôvodov, pre ktoré sa zamestnancovi nechce vrátiť. Mnohé z problémov, ktoré zažíval v pracovnom prostredí, boli iba na nejaký čas odložené. Zažiť si pomerne dlhý čas, keď nemusím zažívať stres z pracovného prostredia, môže byť aj prínosné. Mnohí si uvedomia, že sa už nechcú vrátiť k pôvodnému fungovaniu a vznikne tak priestor na zmenu.

Práca z domu nastolila otázku, ako efektívne rozdeliť súkromný a pracovný život. Ako sa naučiť mať tieto dve roviny v rovnováhe?

Opätovné fyzické dochádzanie do práce môže v tomto veľmi pomôcť. Už len tým, že si človek bude zamestnanie spájať s kanceláriou. Tí, ktorí si budú naďalej nosiť prácu domov, si z toho, čo nám priniesla pandémia, ponechajú to horšie. Práca z domu totiž skutočne nenechávala priestor vytvoriť si od práce nielen fyzickú, ale ani psychickú hranicu. Stratili sme cit pre to, kedy práca skončila a kedy sa ide domov. A tak sme často aj po pracovnom čase zdvihli telefón alebo neskoro večer odpísali na mail.

Niektorí zamestnávatelia si počas pandémie zrejme zvykli, že ich zamestnanci sú nonstop k dispozícii.   

Myslím si, že pandémia otvorila diskusiu o tom, ako má vyzerať budúcnosť práce. Predtým existovala zo strany zamestnávateľov veľká nedôvera v tom, či ľudia mimo kancelárie budú pracovať efektívne. Dnes sme na základe rôznych výskumov zistili, že miesto výkonu práce sa absolútne neodrazilo na výkonnosti. Čaká nás teda hľadanie odpovede na to, čo by mal byť ten nový normál.

Na druhej strane to neboli vždy zamestnávatelia, ktorí by od podriadených vyžadovali prácu navyše. Často to bola dostupnosť práce, napríklad v podobe firemného počítača, ktorá človeka zvádzala, aby riešil pracovné veci aj po oficiálnom pracovnom čase.   

Čo s tým, keď zamestnanec ráno pred odchodom do práce prežíva silnú nechuť, apatiu, úzkosť a stres?

Toto je už veľmi zlý stav. Je to indikátorom toho, že človek by s tou situáciou mal niečo robiť. Občas si to napätie môže spôsobovať aj sám a rôzne obavy môžu existovať len v jeho hlave.

Je to aj mentalitou, ktorú ako zamestnanci máme. Myslíme si, že ťaháme za kratší koniec, že musíme len poslúchať a že našou úlohou je plniť príkazy. Nedokážeme do pracovného vzťahu ísť partnersky.

Ako by taký partnerský pracovný vzťah mal vyzerať?

Povedať, čo potrebujem, a viesť s nadriadeným otvorený rozhovor. On totiž nemusí tušiť, že mi v práci nie je dobre. Človek sa často neozve, nosí v sebe nespokojnosť dlhé roky a myslí si, že nemôže situáciu ovplyvniť.

Na začiatok je teda dobré porozprávať sa s manažérom. On je tiež len človek a keď k nemu niekto príde a povie, čo potrebuje, často nemá problém vyjsť mu v ústrety a hľadať kompromis.

Čo ak sa to nepodarí?

Tiež to nemusí automaticky znamenať, že je problém na strane firmy. Môže to byť len nedostatok zručností konkrétneho manažéra. Ak sa človeku napriek úsiliu nepodarí vypýtať si, čo potrebuje, tak možno je namieste odísť inde. Nemusím predsa zostávať tam, kde mi nie je dobre. Je však potrebné najprv vedieť, čo vlastne chcem. V čom musí byť to nové prostredie iné, aby som sa nedostal opäť do tej istej situácie.

Ako môže človek rozlíšiť, či sú problémom jeho komplexy, ktoré si prenáša z práce do práce, alebo, naopak, že prostredie, kde pracuje, je skutočne toxické?

Ak sa mi opakujú tie isté problémy napriek tomu, že zmením rôzne prostredia, zrejme môže byť problém vo mne. Ak sa neviem ozvať alebo som príliš ochotný a neviem povedať nie, samozrejme, že opäť odchádzam z práce medzi poslednými a robím aj to, čo vôbec nie je v mojej kompetencii.

Nakoľko je to vec povahy, ktorá sa nedá zmeniť, a nakoľko je možné si potrebnú asertivitu osvojiť?

Nepripisovala by som tento problém napríklad len introvertom. Je to skôr o sebaúcte a vlastných hraniciach. Keď poznám vlastnú hodnotu a viem, že to, čo potrebujem, je minimálne rovnako dôležité ako to, čo potrebuje ten druhý.

Je to ako v tom biblickom citáte, ktorý hovorí, že máme milovať blížneho ako seba samého. Najskôr teda musím dať sebe. To nie je sebectvo. Mnohí prijímajú zodpovednosť za riešenie problémov druhých, ale neprijímajú zodpovednosť za vlastné životy. Dokonca to ešte považujú za cnosť.  

Čo ak je firemná kultúra nastavená na vyhľadávanie chýb a neustále zlepšovanie bez toho, aby vedela aj oceniť či pochváliť? Môže v takomto prostredí prísť o sebaúctu aj človek, ktorý ju mal vybudovanú?

Toto je celkovo problém našej kultúry a nastavenia spoločnosti. Aj v cirkvi hovoríme často o hriechoch, nechodíme nikde rozprávať o tom, čo sa nám podarilo. Mnohí si myslíme, že spätná väzba je v tom, že ja ti poviem, čo robíš nesprávne, a ty sa pokúsiš zlepšiť. 

Treba si uvedomiť, že tá mentalita je v našej spoločnosti taká silná, že je len prirodzené, že sa vyskytuje aj vo firmách. Niekedy je potrebné ísť a pozitívnu spätnú väzbu si od nadriadeného vypýtať. Nie je dobré dlhodobo zotrvávať v prostredí, kde sa necítim byť ocenený.

Ako prijať kritiku bez toho, aby sa nás dotkla viac, než je potrebné?

Treba si uvedomiť, že akákoľvek spätná väzba je niečo, čo súvisí viac s tým druhým človekom ako so mnou. On mi v skutočnosti dáva informáciu, ktorá patrí jemu. Hovorí mi, čo považuje za dôležité a ako na neho pôsobí to, čo robím. Ja mám možnosť urobiť s touto informáciou, čo uznám za vhodné.

Pomenovaním iba toho negatívneho často zabijeme aj to pozitívne a druhého len zneistíme. Konštruktívnu kritiku môžeme formulovať spôsobom, že toto sa mi páčilo a keď nabudúce ešte toto skúsiš urobiť inak, tak by bol výsledok ešte lepší. Nekonštruktívna kritika sa sústredí iba na negatívny výsledok, poprípade mieri na moju osobu či na niečo, čo neviem zmeniť. Konštruktívna vždy ukazuje smer a návod, ako sa dá niečo zlepšiť.

Ako môže človek zistiť, či je v práci kritizovaný spôsobom, ktorý je pre jeho dobro, alebo či, naopak, ide o istý typ šikany?  

Niekedy to nie je ľahké rozlíšiť. Je to zrejmé, ak sú tam vyhrážky, otvorená ignorancia alebo prípady násilia. Môžu to byť aj iné viditeľné znaky, keď mi napríklad bezdôvodne siahnu na odmeny.

Ťažkosť v rozlišovaní spočíva aj v tom, že daný človek sa tak môže správať k celému tímu a ten to akceptuje, a tak sa stáva kolektívnou obeťou. Alebo, naopak, keď som jediný človek, ku ktorému sa nadriadený alebo kolega nespráva dobre.

Ako sa to môže prejavovať?

Sú to drobné veci, napríklad že mi začne dávať oveľa viac práce, šíri o mne nepravdy alebo mi nedá dobré hodnotenie, a tým ma oberie o zvýšenie platu alebo príplatky. Môže to ešte odôvodniť spôsobom, ktorý ma donúti o sebe pochybovať.

Inzercia

V takom prípade pomáha porozprávať sa o tom s niekým, kto má odstup. Vtedy prichádza spätná väzba a tí ľudia nám povedia, že to, čo zažívame, nie je v poriadku. Je potrebné sa pýtať, čo sa mi vlastne deje. Je dôležité pomenovať to a brať to vážne. Nespochybňovať ešte aj samého seba.

Mal by tým dôverníkom byť človek z môjho pracovného tímu alebo skôr niekto z kruhu rodiny a priateľov?

Môže to byť aj niekto z kolegov, ak je nám blízky. Tam do toho však môže vstupovať strach, že len čo sa stane vaším partnerom v tomto probléme, sťaží to situáciu aj jemu. Je to fenomén tichého súhlasu, keď ľudia vnímajú problém, ale nechcú sa postaviť na stranu obete.

Niekedy stačí mať dobrého priateľa z iného prostredia. Ten totiž človeka pozná aj zo širších kontextov. Ak sa mu tie problémy opakujú v rôznych prostrediach, tak to môže byť niečo, čo je spôsobené ním. Napríklad že až príliš prijíma zodpovednosť alebo má slabú sebaúctu.

Ak sa hovorí o pracovnej šikane, často sa skloňujú pojmy ako mobbing a bossing.  

Mobbing aj bossing sú formy šikany. Mobbing prichádza od niekoho, kto je na mojej úrovni, teda od kolegov. Bossing je forma šikany zo strany nadriadeného.

Ak sa človek stane obeťou šikany, v prvom rade je dôležité uvedomiť si, že to nie je jeho chyba. Týka sa to toho človeka, ktorý sa rozhodol ku mne takto správať. Možno sa cíti ohrozený. Môže vidieť, že som šikovný a bojí sa o svoje povýšenie. To isté platí aj pri bossingu, keď šéf vidí, že ho podriadený môže nejakými kvalitami prevyšovať.

Dá sa s tým bojovať?

Pri mobbingu je dôležité ukázať kolegovi, že vidím, čo mi robí, otvorene sa voči tomu ohradiť a nastaviť si hranice. Ten druhý niekedy len potrebuje pocítiť, že sa nedáme zastrašiť a vieme sa brániť. Ak to nepomôže, môžem to riešiť cez nadriadeného alebo HR oddelenie. Tým sa dostávame prirodzene k téme firemnej kultúry. Ak je zdravá, takéto správanie nebude akceptovať. 

Pri bossingu je to trochu ťažšie, ale postup môže byť rovnaký. Niekedy pomôže získať si na svoju stranu manažéra z rovnakej alebo vyššej úrovne, ako je môj nadriadený. Môže to byť však aj systémový problém a jednotlivec systém len ťažko zmení. Naopak, systém radšej obetuje jednotlivca na to, aby prežil. Preto si treba zvážiť, či nám ten boj stojí za to. Niekedy je najlepšie a najrozumnejšie rozhodnutie odísť.

Povedzme, že vo firme neprebieha práve šikana, ale sú tam iné tendencie, ako napríklad skupinkovanie či ohováranie na cigaretke alebo v kuchynke. Čo s tým?

Ak si toto správanie žije vo firme svojím životom, otázka je, ako to ako jednotlivec chcem meniť. Keď sa dostanem do takejto situácie alebo som jej svedkom, môžem tento fenomén otvorene pomenovať. Je dôležité, aby som získal spojencov, ktorí to vnímajú rovnako. Túto vec mohol začať jeden jediný človek, ktorý to rozšíril. Ja môžem skúsiť byť pionierom pozitívnej zmeny.

Môže sa stať, že si v práci s polovicou kolegov rozumieme veľmi dobre a s polovicou si nesedíme na ľudskej rovine. Ako napriek nesympatiám efektívne spolupracovať?

Dlhé roky tu bola tendencia vytvárať vo firmách priateľstvá. Ja si myslím, že s kolegami nemusíme byť priateľmi na to, aby sme spolu dobre vychádzali. Musíme byť priateľskí, a to je rozdiel. Je dôležité, aby som aj s kolegom, ktorý mi nie je sympatický, dokázal na profesionálnej úrovni spolupracovať.

Zrejme spolu nikdy na kávu po práci nepôjdeme, ale to je v poriadku. Ak aj medzi sebou nemáme sympatie, mali by sme dokázať oceniť aspoň to profesionálne, čo v druhom človeku je. Musí to však byť úprimné.

Niektoré firmy podporujú zamestnaneckú rivalitu, ktorá podľa ich názoru motivuje ľudí k výkonu. Ako je možné pracovať na sebe bez porovnávania a prežívania konkurencie?

Zdravá konkurencia je v niečom v poriadku. Nemusím nutne druhého vnímať ako hrozbu, ale ako inšpiráciu. Niekedy mi aj závisť môže ukázať na to, po čom vlastne túžim. Ak kolegu z nejakého dôvodu vnímam ako konkurenciu, tak asi má niečo, čo je pre mňa dôležité. Ak máme dobré vzťahy, tak prečo sa od seba navzájom neučiť?

Ako veľmi s týmto súvisí sklon k perfekcionizmu a snaha byť vo všetkom najlepší?

V istom bode je perfekcionizmus brzda. Zamestnanec strávi nad úlohou omnoho viac času ako iní. Paretovo pravidlo hovorí, že za 20 % času dosiahneme 80 % výsledkov a zvyšných 80 % času už len zdokonaľujeme tých 20 %. Niekedy to však za to nestojí.

Je to o tom, aby sme si dovolili pustiť veci z rúk v štádiu, keď sú dosť dobré. Môžem sa sám seba pýtať, prečo potrebujem, aby výsledok, ktorý pustím z rúk, bol dokonalý. Myslím si, že potom budem vnímaný ako lepší? Alebo sa bojím, čo si o mne ostatní pomyslia?

Dnes sa veľa hovorí o prokrastinácii a odkladaní povinností. Je to len problém časového manažmentu?  

Niekedy môže prokrastinácia súvisieť s návykom odkladať veci na poslednú chvíľu. Môžeme si to navyše ospravedlňovať tým, že pod tlakom sme efektívnejší. U niekoho môže prokrastinácia súvisieť s tým, že si v hlave vytvára bloky a bojí sa ísť do niektorých vecí. Alebo v ňom perfekcionizmus spôsobuje to, že o nich príliš premýšľa, dolaďuje detaily, a tým dokončenie stále odkladá. U niekoho to môže byť vec spojená s únavou.

Povedzme, že si na sebe začnem všímať, že niektoré povinnosti odkladám, neviem sa k nim prinútiť, cítim nechuť a únavu. Ako viem, či potrebujem len dovolenku alebo už čelím niečomu vážnejšiemu?

Indikátorom je celkový pocit nespokojnosti alebo to, že sa nedokážem kvalitne vyspať a prestávam mať čas na veci, ktoré mi dobíjajú baterky. Istá miera stresu je dobrá, pretože nás vyburcuje k výkonu.

Veľmi dôležité je, aby po ňom prišiel aj moment uvoľnenia. Najhoršie je, ak telo dlhodobo nútime k tomu, aby fungovalo v strese bez toho, aby prišlo aj to uvoľnenie. Vedie to k úplnému vyčerpaniu organizmu. Človek to spozná podľa toho, že mu nestačí víkend na to, aby sa cítil oddýchnutý. Vtedy treba zatiahnuť brzdu.

Dnes je trendom zavádzanie rôznych ranných a večerných rutín a rozvrhnutie dňa na hodiny. Je to dobrá cesta alebo to môže byť pre niekoho len ďalší stres?

Rutiny sú dobré. Náš mozog ich má rád, pretože ho nestoja veľa energie a môže fungovať na autopilota. Netreba mať naplánovaný deň do poslednej hodiny, to by bolo príliš stresujúce.

Odporúčam však spraviť si zo skutočne dôležitých vecí rutinné činnosti, takzvané dobré návyky. Tie budú potom slúžiť ako pevné piliere môjho dňa, ostatné povinnosti môžeme nechať okolo nich „obtekať“. Umožní nám to udržať si s väčšou ľahkosťou pevné miesto pre dôležité veci a zároveň dostatočnú flexibilitu pre výzvy, ktoré prinesie deň.

Ako človek vie, kedy prišiel čas so zamestnaním definitívne skončiť?   

Myslím si, že ukazovateľom je, či mi tá práca viac dáva, ako berie. Je pravdou, že aj v krásnych a zmysluplných povolaniach dochádza k vyhoreniu. Nastáva vtedy taký paradoxný jav, keď človek robí svoju vysnívanú prácu, a napriek tomu z nej nemá radosť.

Dlhšia dovolenka či neplatené voľno môžu v takom prípade pomôcť oddýchnuť si a získať odstup. Ten by mal slúžiť na to, aby si to človek nastavil v práci inak. Niekedy je riešením zmena môjho prístupu a inokedy zas celková zmena kariéry.  

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Inzercia

Inzercia

Odporúčame