Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
09. jún 2021

Vojna v bývalej Juhoslávii

Mladić je posledný proces, no hľadanie spravodlivosti sa nekončí

Medzinárodný súd potvrdil rozsudok z roku 2017 a odsúdil hlavného generála bosnianskych Srbov Ratka Mladića na doživotie.

Mladić je posledný proces, no hľadanie spravodlivosti sa nekončí

Na archívnej snímke z 22. novembra 2017 bývalý bosnianskosrbský vojenský veliteľ Ratko Mladić prichádza do súdnej siene Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu (ICTY) v Haagu. Foto TASR/SR

Dôvodom je Mladićova zodpovednosť za zločiny, ktoré spáchal počas vojny v Bosne a Hercegovine v rokoch 1992 až 1995.

Ratko Mladić bol odsúdený v desiatich z jedenástich bodov obžaloby. Ako veliteľ armády bosnianskych Srbov nesie zodpovednosť za zločiny proti ľudskosti ako ostreľovanie civilných cieľov počas obliehania Sarajeva, genocídu v Srebrenici či branie jednotiek OSN za rukojemníkov.

„Cielene využil svoje vojenské velenie na to, aby útočil, zabíjal, mučil, znásilňoval a vyháňal nevinných civilistov z jediného dôvodu: pre ich etnicitu a náboženstvo,“ povedal prokurátor Serge Brammertz.

Medzinárodný reziduálny mechanizmus pre trestné tribunály bol zriadený na základe rozhodnutia OSN z roku 2010, aby zavŕšil prácu predchádzajúceho Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu, ktorého činnosť sa skončila v roku 2017, ako aj Medzinárodného trestného tribunálu pre Rwandu.

S odsúdením Mladića súd rozhodol v poslednom prípade bývalého tribunálu pre Juhosláviu.

Stíhaní mali byť páchatelia zločinov, ktoré spáchali v rozpadajúcej sa Juhoslávii v 90. rokoch, od začiatku však bolo jasné, že súd nemá možnosti stíhať a potrestať tisícky páchateľov, preto sa mal zamerať najmä na hlavných politických a vojenských veliteľov. Vykonávateľov zločinov mali súdiť v ich domovských krajinách. Obžalovaných bolo 161 osôb, 94 Srbov, 29 Chorvátov, 9 Albáncov, 9 Bosniakov, dvaja Macedónčania a dvaja Čiernohorci.

Vo vojne v bývalej Juhoslávii platí, že často nešlo o boj dobrých proti zlým, ale špinavých proti ešte špinavším. Ale bolo by zavádzaním tvrdiť, že všetky strany sú rovnaké a niet rozdielov v miere viny, ktorú na vojne nesú, alebo v rozmere zločinov, ktoré spáchali.

Srbskí nacionalisti radi poukazujú na prevahu obžalovaných Srbov, čo si vykladajú údajnou zaujatosťou obžaloby, no má to dobrý dôvod. Približne 80 percent vrážd v Bosne a Hercegovine totiž spáchali srbské jednotky.

Obrovský rozdiel je aj v systematickom využívaní vraždenia civilistov či sexuálneho násilia pri politike „etnického čistenia“ chorvátskych a bosnianskych oblastí srbskými jednotkami.

Ako terč Mladićových jednotiek sú spomínaní najmä Bosniaci, ktorí tvoria 83 percent civilných obetí vojny, no menšiu skupinu Chorvátov perzekvovali bosnianski Srbi takmer rovnako. Príkladom je obec Derventa, v ktorej pred vojnou Chorváti tvorili takmer 39 percent obyvateľstva, no po dobytí Srbmi podiel Chorvátov dramaticky poklesol, z takmer dvadsaťdvatisíc ich dnes zostala len desatina.

No zločiny nepáchali iba Srbi, len minulý týždeň bol právoplatne odsúdený veliteľ bosnianskeho práporu Prozor Enver Buza, ktorého jednotka počas vojny zavraždila 27 Chorvátov. Odsúdený by mohol byť aj bosniansky generál Atif Dudaković, spolu s ním je obžalovaných ďalších 16 bosnianskych vojakov. Počas vojny mali zavraždiť vyše 300 civilistov a zničiť niekoľko pravoslávnych chrámov.

Najvyššie postaveným odsúdeným Chorvátom je zas líder bosnianskych Chorvátov Slobodan Praljak, ktorý sa po svojom odsúdení v roku 2017 otrávil v súdnej sieni.

Spravodlivosti by sa konečne mohli dočkať aj pozostalí obetí vojny v Kosove. Slobodan Milošević síce zomrel skôr, než súd stihol vysloviť rozsudok, a procesy s funkcionármi kosovsko-albánskej UÇK brzdilo zastrašovanie svedkov, no karta sa začína obracať.

Minulý rok boli obžalovaní velitelia UÇK Hashim Thaçi, Kadri Veseli, Rexhep Selimi a Jakup Krasniqi, ktorí mali spáchať zločiny proti ľudskosti. Thaçi sa po vojne stal prvým premiérom Kosova a v roku 2016 bol zvolený za kosovského prezidenta. Po podaní obžaloby z pozície odstúpil, obvinenia popiera.

Nielen Srebrenica

Najznámejším zločinom počas vojny v Bosne a Hercegovine zostáva genocída v mestečku Srebrenica, v ktorom v júli 1995 srbské jednotky zavraždili 8000 bosnianskych mužov a chlapcov. No Srebrenica je len tragickým vyvrcholením zločinov, ktoré sprevádzali vojnu od samého počiatku.

Vojna v Bosne a Hercegovine sa začala v apríli 1992. Juhoslávia bola v rozpade, jej putom bol dlhé roky Zväz komunistov Juhoslávie, no ten sa následkom sporov medzi Srbmi, Slovincami a Chorvátmi v roku 1990 rozpadol.

Inzercia

Srbi vedení Miloševićom chceli Juhosláviu centralizovať a pretvoriť na veľkosrbský štát. Tým stratili aj podporu v tých republikách, ktoré pôvodne po nezávislosti netúžili. V referende v marci 1992 sa 99 percent hlasujúcich vyslovilo za nezávislosť, Srbi referendum bojkotovali.

Bosnianski Srbi mali jasno v tom, čo chcú dosiahnuť: tri štvrtiny Bosny mali patriť im, dobyť chceli aj údolie rieky Drina, ktoré obývali prevažne Bosniaci, Sarajevo malo byť rozdelené a hranica so Srbskom zrušená. Snívali dokonca o prístupe k moru.

Neviem, ako to Krajišnik (predseda parlamentu Republiky srbskej) a Karadžić (prezident Republiky srbskej) vysvetlia svetu. To je, ľudia, genocída,“ komentoval „rozhodnutie o strategických cieľoch srbského národa v Bosne a Hercegovine“ z 12. mája 1992 sám Ratko Mladić.

Zábrany však rýchlo stratil. Už v počiatočnej fáze vojny boli vraždy civilistov na dennom poriadku, najskôr po dobytí mesta Bijeljina 1. apríla 1992 na severovýchode Bosny, kde srbské milície zavraždili prinajmenšom 48 civilistov, potom v Prijedore na severozápade.

Civilisti boli odvlečení do koncentračných táborov, najznámejšie z nich boli tábory Omarska, Trnopolje či Keraterm. Svoje obete, prevažne Bosniakov a Chorvátov, mučili, nechávali hladovať a znásilňovali. V tábore Omarska bolo do augusta 1992 väznených 3300 ľudí, 800 z nich väzbu neprežilo. Počas vojny bolo v Prijedore zavraždených okolo 3000 ľudí. Srbi tábor rozpustili po tom, čo ho objavili zahraniční novinári. Dodnes bolo za zločiny v okolí Prijedora odsúdených 56 páchateľov, z toho 11 v Haagu.

Srbské jednotky v tomto čase začali aj obliehanie Sarajeva. Mesto bolo obkľúčené a dodávky vody a elektriny zastavené, zatiaľ čo z okolitých vrchov ho ostreľovali srbskí ostrostrelci a delostrelectvo. O život tak prišlo prinajmenšom 13 952 ľudí, z toho 5434 civilistov a 1601 detí. Podľa OSN sa 40 percent detí Sarajeva ocitlo pod paľbou, 51 percent sa stalo svedkami násilnej smrti niekoho iného a 89 percent aspoň dočasne muselo žiť v podzemných krytoch.

Mladić v tomto čase sám vyberal, ktoré štvrte Sarajeva majú byť ostreľované, lebo v nich žilo málo Srbov. To, že jeho útoky mierili na civilné obyvateľstvo, ho netrápilo. Ako veliteľ hlavného štábu Vojska Republiky srbskej niesol hlavnú zodpovednosť za priebeh vojny, okrem iného za zajatie jednotiek OSN, ktoré Srbi vzali za rukojemníkov.

Vojnu ukončila až spoločná chorvátsko-bosnianska ofenzíva, ktorá spolu s leteckými útokmi NATO, schválenými OSN, v operácii Deliberate Force pritlačila Srbov vrátiť sa k rokovaciemu stolu.

Obžaloba žiadala, aby súd uznal aj zločiny v Bijeljine, Foči a Prijedore za genocídu, no súd jej v tomto nevyhovel. Srbské jednotky síce spáchali už vtedy hrôzostrašné činy, no genocídou je len Srebrenica. K tomuto názoru sa prikláňa aj novozélandský diplomat David Harland, podľa ktorého vojna dospela do genocidálneho vyvrcholenia až vo svojom poslednom roku.

Aj viac než štvrťstoročie od konca vojny zostáva hľadanie vinníkov za spáchané zločiny neúplné. Časť z nich už nikdy potrestaná nebude, lebo dnes už nežijú alebo, ako v prípade Slobodana Miloševića, sa rozsudku nedožijú. A v niektorých prípadoch sa zločinci dostanú na slobodu, lebo sa nepodarí nájsť dostatok dôkazov.

Všetky strany majú ťažkosti uznať, že aj ich strana spáchala ohavné zločiny, a zločincov oslavujú ako hrdinov. Len nedávno po prepustení z chorvátskeho väzenia veliteľa paravojenskej skupiny „Knindže“ „kapitána“ Dragana Vasiljkovića mnohí Srbi vítali ako hrdinu, Vasiljković oznámil úmysel kandidovať v parlamentných voľbách.

V srbskom parlamente by mohol stretnúť nejedného priateľa zo starých čias, väčšina srbských politikov v Bosne aj v Srbsku zločiny, najmä však genocídu v Srebrenici, dodnes popierajú. Aj dnešná srbská politická elita je totiž dieťaťom deväťdesiatych rokov, dnešný prezident Aleksandar Vučíć bol členom radikálno-nacionalistickej Srbskej radikálnej strany a počas posledných rokov Miloševićovej vlády ministrom „informácií“.

No napriek tomu sa podarilo viac, než sa mnohí odvážili dúfať. Bolo vynesených vyše 500 rozsudkov, stovky páchateľov odsúdených. V mnohých prípadoch sa podarilo odsúdiť nielen malých vrahov, ale aj ich vojenských veliteľov a politikov.

S odsúdením Karadžića a Mladića spravodlivosť dostihla tých, ktorí viac než ktokoľvek iný nesú vinu zo stotisíc obetí vojny v Bosne a Hercegovine. A s novými procesmi členov albánskej UÇK sa rysuje, že spravodlivosť napokon dobehne páchateľov na všetkých stranách.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame