„Ja, dole podpísaný, odkazujem svojmu bratrancovi Romainovi Colombovi všetko, čo mi patrí a čo sa nachádza v mojom prenajatom byte. Želám si, aby ma priamo previezli na cintorín a aby náklady na môj pohreb nepresiahli tridsať frankov. Prosím Romaina Colomba, aby nebol smutný z tejto nevyhnutnej udalosti.“

Tieto svoje posledné slová napísal 45-ročný muž s dušou presiaknutou smútkom v jednu daždivú parížsku noc v roku 1828 po tom, čo strávil večer v spoločnosti kurtizány, v ktorej náručí hľadal pokoj pre svoj žíznivý smäd po šťastí. Žiaľ, aj tento raz skončil sklamaný. Z poslednej knihy, ktorú napísal, sa predalo len niekoľko výtlačkov.

Z lásky pozná len odmietnutie a prchavé zážitky zvodcu, ktorým kedysi býval. Skrachovaných snov je príliš veľa a peňazí príliš málo.

Už nemá dôvod ísť ďalej: svet sa mu zdá byť chladným väzením, ktoré uhasí všetko nadšenie a túžbu po šťastí. A tak po hodinách, počas ktorých sa tma, dážď a smútok navzájom spolčili a jatrili jeho rany, napísal závet a vzal do ruky pištoľ.

No v poslednej chvíli, prv než by bol stlačil spúšť, pištoľ odhodil a opäť chytil do ruky pero: otočil závet na zadnú stranu, niečo rýchlo načmáral a vyčerpaný sa zrútil do náhleho spánku človeka, ktorý využil posledné zvyšky síl na to, aby sa zachránil pred smrteľným nebezpečenstvom.

Na druhý deň jeden z jeho priateľov uvidel na stole list papiera s biednym, roztraseným písmom: Julien. A tak vôbec neotáľal a hneď sa vyzvedal, kto to je. On, ešte rozrušený a s takmer úspešným pokusom o samovraždu, mu odpovedá: „Ale, chcel som napísať román...“ Keď to počul jeho priateľ, nadšene ho začal posmeľovať, aby mu vyrozprával ten príbeh, ktorého značná časť bola ešte len v autorovej mysli.

A tak Julien Sorel uzrel svetlo sveta a stal jednou z nesmrteľných postáv literatúry, neviazaným hrdinom románu Červený a čierny, ktorého autor sa možno práve v tú noc prestal volať Marie-Henri Beyle, narodený v Grenobli v roku 1783, a začal sa nazývať tak, ako ho už poznajú všetci: Stendhal.

Zdá sa, že sme si zvykli redukovať city na inštinkty alebo len na emocionálnu reaktívnosť. Zdieľať

Žijeme v dobe, v ktorej sa hanbíme za svoju krehkosť. Všetky negatívne pocity sú poslané do vyhnanstva.

Každá slabosť, strach a slzy sú pre muža zakázané, veď predsa nikdy nesmie žiadať o pomoc, a to platí rovnako aj pre ženu, ktorá bravúrne dokáže zvládať viaceré úlohy a tak si buduje imidž superhrdinky, až dovtedy, kým sa obaja nestanú väzňami nemého zúfalstva a modelov spoločenského strihu, ktoré ich však tlačia ako šaty o tri čísla menšie. Bolestivé pocity, ktoré sa snažíme hneď v zárodku zrušiť rôznymi rozptýleniami a sebaklamami, sú v podstate len posolstvami duše, ktorá cíti neúplnosť a nedostatočnosť života, úprimnými symptómami našej konštitutívnej krehkosti.

Stendhalovým hlavným literárnym talentom, ktorý bol plne uznaný až po jeho smrti, bolo rozpitvávať ľudské pocity s presnosťou vedca, dokonca aj tie pochmúrne, pretože bol presvedčený o tom, že obsahujú pravdy, často nepríjemné, ale ktoré treba uchopiť prostredníctvom myšlienok a slov.

Jeho nekonečný denník, ktorý si písal od roku 1801 až do svojej smrti v roku 1842 a ktorý bol aj následne knižne vydaný pod názvom Denník, je anatómiou ľudského srdca založenou na tvrdení, že city sú skutočnosťou, ktorú netreba ani maskovať, ani zveličovať, ale vedecky definovať, a to až do takej miery, že keď sa ho niekto spýtal, čím sa živí, odpovedal: Som pozorovateľom ľudského srdca.

Presnosť, s akou ho analyzuje, by nás mala prinútiť zamyslieť sa, pretože sa zdá, že sme si zvykli redukovať city na inštinkty alebo len na emocionálnu reaktívnosť, čo je postoj, ktorý o nás hovorí, že si viac ceníme horúce hlavy a chladné srdcia, čo de facto znamená – prázdne srdcia.

Práve samovražedný smútok ho prinútil nájsť nový život tam, kde sa zdalo, že sa už vyčerpal. Zdieľať

Ak sa doma alebo v škole nezanedbáva táto emočná gramotnosť, privádza nás k tomu, aby sme pre každú životnú skúsenosť našli vhodné slová a myšlienky, aby sme ju tak mohli skutočne do hĺbky „zažiť“, a nie iba „pretrpieť“ alebo „potlačiť“.

Ľudia, ktorí majú chladnú hlavu a teplé (t. j. plné) srdcia, sú menej nápadní, ale práve ich chceme mať po svojom boku aj ich vyhľadávame, keď potrebujeme s niečím dobre poradiť alebo si nechať niečo vysvetliť.

Vidím toľko mladých ľudí, ktorí nie sú schopní obývať prirodzené „oblasti“ ľudskej bytosti, ktoré tvoria melanchólia, strach, hanba, smútok... a ktoré by im primeraná inteligencia srdca umožnila preklenúť bez toho, aby pred nimi chceli radšej ujsť alebo zomrieť.

Julien Sorel je prepisom osudu: pokladu, ktorý Stendhal našiel v bani nespokojnosti a sklamania kvôli životu, ktorý viedol.

Práve samovražedný smútok, najtemnejší pocit v ľudskom srdci, ho prinútil nájsť nový život tam, kde sa zdalo, že sa už vyčerpal.

Pocity, aj tie negatívne, sú hodnotové súdy, ktoré sú potrebné na uchopenie a udomácnenie sa v realite, ale je to značne ťažké v čase, keď pozitivizmus „za každú cenu“ a rozvod medzi srdcom a rozumom vytvárajú neustálu osciláciu medzi emotivizmom a cynizmom, úhlavnými nepriateľmi hlbokých citov.

Pocit je indíciou pravdy, ktorá čaká na nás, aby sme ju našli ako cenný poklad. Ale aby sme neutekali pred tými negatívnymi pocitmi, potrebujeme odvahu a trpezlivosť, ktoré sú kľúčmi k oslobodeniu života, ktorý sa stal uväznený pre nedostatok pravdy.

Potrebujeme odvahu a trpezlivosť, ktoré sa ťažko hľadajú bez priateľa, ktorý by nás sprevádzal naprieč tmavým lesom, bez lásky, ktorá by držala našu samotu za ruku, bez Boha, ktorý by nás šepotom svetla sprevádzal aj cez tú našu najhustejšiu tmu.