Arabský koberec alebo pestrosť kresťanov v Sýrii

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Arabský koberec alebo pestrosť kresťanov v Sýrii

Keby boli kresťania v Sýrii vyvraždení a vyhnaní, táto krajina by stratila strašne veľa. Prinášame portrét rôznych podôb sýrskeho kresťanstva.

V historickej časti sýrskeho hlavného meste Damasku existuje dodnes ulica, ktorá sa volá „Rovná“ a je dosvedčená už v kánonických Skutkoch apoštolov (9,11). Ak by ste sa po nej prešli, narazíte na rezidencie hneď troch východných patriarchov: Gréckeho pravoslávneho patriarchátu Antiochie, Sýrskej pravoslávnej cirkvi a Melchitskej gréckokatolíckej cirkvi.

Ešte prekvapujúcejšie je však to, že všetci traja patriarchovia si nárokujú na titul patriarchu Antiochie. A robia tak nielen oni. Rovnako činia aj patriarchovia Maronitskej cirkvi a Sýrskej katolíckej cirkvi.

Titul, ktorý títo patriarchovia dodnes používajú, vysvetľuje, že v ranom kresťanstve nie Damask, ale Antiochia, hlavné mesto vtedajšej rímskej provincie Sýria, predstavovala centrum kresťanstva v Palestíne a Sýrii. V Antiochii vznikla prvá pohanokresťanská cirkevná obec a prívržencov nového spoločenstva nazvali kresťanmi. Antiochia, dnes bezvýznamná Antakya v Turecku, bola kedysi sídlom patriarchu popri Ríme, Konštantínopole, Alexandrii a Jeruzaleme, pričom v hierarchii patriarchátov obsadzovala štvrté miesto pred Jeruzalemom.

Chrám sv. Petra v Antiochii (dnes tureckej Antakii).

Od 5. storočia sa ranokresťanský antiochijský patriarchát stal dejiskom trvalého sporu medzi prívržencami a odporcami učenia o dvoch prirodzenostiach v Kristovi, božskej a ľudskej, ako ho definoval Chalcedónsky koncil (451). Z prívržencov chalcedónskej kristológie sa vyformoval Grécky pravoslávny patriarchát Antiochie, z odporcov, naopak, Sýrska pravoslávna cirkev.

Grécky pravoslávny patriarchát Antiochie

Prívrženci chalcedónskeho koncilu boli spravidla podporovaní byzantskými cisármi, preto ich odporcovia posmešne označovali za „melchitov“ („verných cisárovi“). Podmanenie Antiochie moslimskými Arabmi v roku 637 viedlo k oslabeniu tejto cirkvi a priviedlo ju pod rastúci byzantský vplyv.

Západosýrsky rítus bol postupne nahradený byzantským obradom, preto je dnes reč o Gréckom pravoslávnom patriarcháte Antiochie. Počas vlády latinských križiakov v Antiochii musel patriarcha odísť do exilu v Byzancii. Po dobytí Antiochie egyptskými Mamelukmi v roku 1268 sa síce mohol vrátiť späť do Antiochie, ale samotné mesto medzitým veľmi stratilo na geopolitickom význame, preto patriarchát preložil v 14. storočí svoje sídlo do Damasku.

Historická Antiochia.

Keď si tento región v roku 1517 podmanili osmanskí Turci a všetkých pravoslávnych veriacich byzantského obradu podriadili konštantínopolskému patriarchovi, Grécky pravoslávny patriarchát Antiochie sa ocitol ešte pod silnejším byzantským vplyvom, čoho najmarkantnejším výrazom bolo to, že spravidla boli konštantínopolským patriarchom za jeho biskupov a patriarchov dosadzovaní Gréci.

Viedlo to, samozrejme, k napätiu s medzičasom arabsky hovoriacou väčšinou jeho veriacich. Problémy mali byť prekonané počnúc rokom 1899, keď bol za patriarchu tejto cirkvi ustanovený rodený Arab. Od roku 2012 je hlavou tohto patriarchátu Jeho Blaženosť Youhanna X., patriarcha Antiochie a celého Východu, ktorý sídli v Damasku. Metropoliti sídlia v Aleppe, Bosre, Homse a Latakii.

Pred občianskou vojnou sa k tejto cirkvi v Sýrii hlásilo vyše 600-tisíc veriacich. Úzke spojenie medzi Gréckym pravoslávnym patriarchátom Antiochie a Konštantínopolom sa ukazuje až dodnes aj na jeho oficiálnom arabskom názve. V arabskej reči sa označuje ako Rum-pravoslávny patriarchát Antiochie. Slovo „Rum“ predstavuje označenie pre Rimanov, čím sa myslí na Byzantíncov, ktorí Konštantínopol (dnes Istanbul) chápali ako „Nový Rím“.

Grécky pravoslávny patriarchát Antiochie je súčasťou rodiny pravoslávnych cirkví byzantského obradu, ktorej čestnou hlavou je konštantínopolský ekumenický patriarcha Bartolomej a patrí sem, napríklad, aj Ruská pravoslávna cirkev a ďalších trinásť národných pravoslávnych cirkví.

Sýrska pravoslávna cirkev

Odporcovia Chalcedónskeho koncilu (451), ktorí boli stáročia neprávom označovaní za „monofyzitov“ (vyznávačov bludného názoru, že Ježiš Kristus mal výlučne božskú prirodzenosť) a prenasledovaní byzantskými cisármi, dnes tvoria Sýrsky pravoslávny patriarchát Antiochie. Základy pre etablovanie vlastnej hierarchie odporcov chalcedónskeho koncilu položil biskup Jakob Baradaj, preto sa v starších odborných príručkách sýrski pravoslávni kresťania zvyknú označovať aj ako Jakobiti.

Po období rozkvetu v 12. a 13. storočí nasledovalo od 14. storočia obdobie úpadku pod moslimskou vládou. V tom čase bola identita sýrskej pravoslávnej cirkvi uchovávaná predovšetkým mníšstvom, ktorého centrum tvorili kláštory v Tur Abdin (na juhovýchode dnešného Turecka).

Patriarcha sýrskej pravoslávnej cirkvi po zničení Antioche sídlil počas stáročí v rozličných kláštoroch Mezopotámie, naposledy v Mardine na juhovýchode dnešného Turecka. Na základe prenasledovania sýrskych kresťanov, ktorí sa v Turecku ocitli medzi frontami Turkov a Kurdov, bolo sídlo patriarchátu preložené v roku 1924 do Homsu v Sýrii a v roku 1959 do Damasku. Od roku 2014 je hlavou tejto cirkvi Jeho Svätosť Ignatius Afrem II. Karim, sýrsky pravoslávny patriarcha Antiochie a celého Východu. Metropoliti sídlia v Aleppe, Homse a Džazíre.

Bohemund z Tarentu a jeho spolubojovníci podľa Gustáva Dorého.

Napätá situácia na tradičných územiach sýrskych kresťanov na juhovýchode Turecka viedla v 20. storočí k vysťahovaleckej vlne do Európy a Ameriky, takže veľká časť veriacich tejto cirkvi už viac nežije v krajine svojho pôvodu, ale v západnej diaspóre. Pred občianskou vojnou sa k tejto cirkvi v Sýrii hlásilo vyše 200-tisíc veriacich.

Liturgia sýrskej pravoslávnej cirkvi sa dodnes slávi v západosýrskom obrade a staroaramejskom jazyku, teda rečou, ktorou podľa presvedčenia sýrskych pravoslávnych kresťanov hovoril aj Ježiš. Na základe ich koreňov v aramejskej reči sa západosýrski kresťania často označujú aj ako Aramejci. Sýrska pravoslávna cirkev patrí spolu s koptskou, arménskou, malankárskou, etiópskou a eritrejskou cirkvou do rodiny orientálnych pravoslávnych cirkví, ktoré, na rozdiel od pravoslávnych cirkví byzantského obradu, neakceptovali kristologické učenie chalcedónskeho koncilu (451).

Maronitská cirkev

Názov tejto cirkvi sa odvádza od sv. Marona, sýrskeho pustovníka, ktorý na konci 4. storočia okolo seba zhromaždil skupinu učeníkov, ktorí neskôr založili kláštor Beth Maron ležiaci medzi Aleppom a Antiochiou.

V kristologických sporoch 5. storočia stáli maroniti na strane chalcedónskeho koncilu (451). Až v 7. storočí sa oddelili od chalcedónskej ortodoxie, pretože trvali na učení monoteletizmu (Ježiš Kristus mal výlučne božskú vôľu), ktoré odsúdil tretí konštantínopolský koncil (681). Keďže v ďalšom období boli prenasledovaní tak prívržencami, ako aj odporcami chalcedónskeho koncilu, stiahli sa do ťažko prístupného hornatého kraja Libanonu a na Cyprus. V 8. storočí si zvolili vlastného patriarchu a postupne rozvinuli vlastnú cirkev so špecifickým maronitským obradom v arabskom jazyku.

V čase križiakov nadviazali maroniti bez problémov kontakt s latinskou cirkvou. Podľa svojho sebachápania nikdy neprerušili cirkevné spoločenstvo so západnou cirkvou. Napriek tomu bola v roku 1182 formálne potvrdená únia s Rímom a akceptované kristologické učenie katolíckej cirkvi, ktoré je totožné s kristologickým učením pravoslávnych cirkví byzantského obradu. Čoskoro nato navštívil maronitský patriarcha Jeremias II. (1199 – 1230) Rím, kde sa tiež zúčastnil na štvrtom lateránskom koncile v roku 1215.

Po vyhnaní križiakov boli maroniti prenasledovaní moslimskými Mamelukmi, v Osmanskej ríši však požívali istú autonómiu. Maronitská cirkev je dnes udomácnená predovšetkým v Libanone. Patriarcha Antiochie Maronitov sídli v libanonskom Bkerké. Od roku 2011 je ním kardinál Bechara Boutros al-Rahi. Maronitská cirkev má na území Sýrie archieparchie v Damasku a Aleppe a eparchiu v Latakii. Pred občianskou vojnou sa k tejto cirkvi v dnešnej Sýrii hlásilo vyše 60-tisíc veriacich.

Latinský patriarchát Antiochie

Po prvej križiackej výprave (1098) etabloval Bohemund z Tarentu, prvé knieža Antiochie, latinský patriarchát Antiochie. Mesto malo už pravoslávneho patriarchu, ktorého však vyhnali a uchýlil sa v Konštantínopole. Po páde križiackych štátov latinský patriarchát Antiochie klesol fakticky na titulárne biskupstvo. Nositeľmi titulu latinského patriarchu Antiochie boli väčšinou kuriálni kardináli a sídlili v Ríme.

V roku 1964 pápež Pavol VI. zrušil latinský patriarchát Antiochie i nárok na tento patriarchálny titul. Latinská cirkev je však v Sýrii zastúpená dodnes. V Aleppe sídli od roku 1762 latinský apoštolský vikár. Od roku 2013 je ním biskup Georges Abou Khazen, OFM. Pred občianskou vojnou sa k rímskokatolíckej cirkvi v Sýrii hlásilo čosi vyše 12-tisíc veriacich.

Melchitská gréckokatolícka cirkev

Vznikla v prvej polovici 18. storočia v dôsledku sporov medzi dvoma súperiacimi prúdmi v Gréckom pravoslávnom patriarcháte Antiochie. Vplyvom latinských reholí, predovšetkým kapucínov, karmelitánov a jezuitov, ktorí tu pôsobili od 17. storočia, boli viacerí biskupi otvorení pre cirkevnú úniu s Rímom.

Keď v roku 1724 zomrel antiochijský patriarcha Athanasios, zástancovia únie zvolili za nového patriarchu Kyrilla VI., ktorý bol jasným zástancom únie s Rímom. Odporcovia paralelne zvolili Jeremiasa III.

Konštantínopolsky ekumenický patriarcha vymenoval za nového patriarchu Jeremiasa III. Aj osmanskí vládcovia uznali Jeremiasa III. za jediného právoplatného nástupcu zomrelého patriarchu Athanasia. Kyrilla VI. exkomunikovali a vykázali z krajiny. Útočisko našiel v Kláštore Svätého Spasiteľa pri meste Sidon v Libanone. Tam zriadil svoje patriarchálne sídlo.

V roku 1729 zasiahol do tejto záležitosti pápež Benedikt XIII., ktorý uznal voľbu Kyrilla VI. za právoplatnú a poslal mu pálium na znak cirkevnej jednoty s Rímom. Takto vznikla melchitská gréckokatolícka cirkev. Nástupcovia Kyrilla na patriarchálnom stolci sa chápu ako právoplatní nástupcovia patriarchov Antiochie a preto vedú počítanie jednotlivých mien patriarchov neprerušene ďalej až dodnes.

V priebehu 18. storočia počet gréckokatolíkov rástol rýchlo, pretože mnohým veriacim Gréckeho pravoslávneho patriarchátu Antiochie bola tŕňom v oku úzka spolupráca ich cirkvi s osmanskými vládcami. Nekatolícka vetva antiochijského patriachátu bola pod vplyvom Konštantínopolu a Turkov. Arabské obyvateľstvo s protitureckou náladou sa preto radšej hlásilo ku katolíckej vetve.

Keď v Egypte došlo k povstaniam proti Osmanskej nadvláde, mnohí melchitskí gréckokatolíci sa začali sťahovať do Palestíny a Egypta. V roku 1772 boli všetci katolíci byzantského obradu na území troch starokresťanských patriarchátov Alexandrie, Antiochie a Jeruzalema podriadení melchitskému patriarchovi. Takže dodnes je melchitský gréckokatolícky patriarcha hlavou všetkých arabsky hovoriacich katolíkov byzantského obradu. Je to vyjadrené v jeho titule, ktorý má oficiálne od roku 1838: Patriarcha Antiochie a celého Východu, Alexandrie a Jeruzalema.

Približne v tom čase prevzal tento gréckokatolícky patriarchát označenie „melchitský“. Dovtedy to bolo bežné označenie pre pravoslávnych kresťanov, ktorí akceptovali kristologické závery štvrtého ekumenického koncilu v Chalcedóne (451).

Pre  neustále rastúci počet melchitských veriacich boli osmanskí vládcovia nútení prehodnotiť svoj nepriateľský postoj voči gréckokatolíckej cirkvi. V roku 1848 bola táto cirkev napokon právne uznaná osmanským štátom a melchitský patriarcha mohol svoje provizórne sídlo pri Sidone preniesť do Damasku. Od roku 2000 je patriarchom Melchitskej gréckokatolíckej cirkvi Gregorios III. Laham. Pred občianskou vojnou sa k tejto cirkvi v Sýrii hlásilo okolo 300-tisíc veriacich.

Sýrska katolícka cirkev

Pre vznik tejto cirkvi sa nedá uviesť nijaký presný dátum. Už v čase križiakov a na ferrarsko-florentskom koncile (1437 – 45) boli podniknuté prvé iniciatívy za úniu, ktoré však nemali trvanie.

Prvý pokus o úniu, hodný spomenutia, sa odohral v druhej polovici 17. storočia, keď bola dlhšia uprázdnenosť sýrskeho pravoslávneho biskupského stolca v Aleppe využitá na to, aby bol ustanovený kandidát ochotný vstúpiť do cirkevnej únie s Rímom. V roku 1659 pápež Alexander VII. uznal za arcibiskupa Aleppa Sýrčana Andreja Akidjana, ktorého za biskupa vysvätil maronitský patriarcha.

Ale už smrťou jeho nástupcu v roku 1702 táto únia zanikla. V roku 1774 sa podarilo znovu zriadiť sýrsku katolícku hierarchiu, keď na katolícku vieru konvertoval sýrsky pravoslávny biskup Michael Garweh. Po smrti sýrskeho pravoslávneho patriarchu bol Michael Garweh v roku 1781 zvolený väčšinou sýrskych pravoslávnych biskupov za patriarchu, nedokázal si však získať uznanie zo strany osmanských vládcov, ktorí podporovali protikandidáta zvoleného menšinou sýrskych pravoslávnych biskupov. Napriek tomu pápež v roku 1783 uznal biskupa Garweha za patriarchu Sýrskej katolíckej cirkvi.

Damask pred vojnou.

Keď osmanskí vládcovia v roku 1830 napokon priznali sýrskym katolíkom vlastnú samosprávu (tzv. millet), bolo sídlo patriarchu prenesené do Aleppa. V dôsledku rastúceho prenasledovania kresťanov v poslednej fáze Osmanskej ríše bol patriarchát v roku 1850 prenesený do Mardinu v juhovýchodnom Turecku a napokon v roku 1920 do Bejrútu v Libanone.

Po založení tureckého štátu sa sýrski katolícki usadili prevažne v Sýrii a Libanone, sčasti našli svoju novú vlasť v USA alebo v Latinskej Amerike. Zjednotení katolíci západosýrskeho obradu majú dve metropólie v Damasku a Homse a arcibiskupov v Aleppe a Hasake. Pred občianskou vojnou sa k tejto cirkvi v Sýrii hlásilo čosi vyše 50-tisíc veriacich.

Výraznou osobnosťou sýrskej katolíckej cirkvi sa v 20. storočí stal Ignatius Antonius Hayek, ktorý sa ako arcibiskup Aleppa zúčastnil na druhom vatikánskom koncile (1962 – 1965) a počnúc rokom 1968 tridsať rokov viedol sýrsku katolícku cirkev. Od roku 2009 je patriarchom Antiochie Sýrov Ignatios Youssef III. Younan.

A zďaleka to nie je všetko

Popri cirkvách, ktoré odvádzajú svoj pôvod od starokresťanského antiochijského patriachátu, na území dnešnej Sýrie pred občianskou vojnou žili ešte aj veriaci Arménskej apoštolskej cirkvi (okolo 160-tisíc veriacich), Arménskej katolíckej cirkvi  (okolo 17-tisíc veriacich), Chaldejskej katolíckej cirkvi (okolo 15-tisíc veriacich), Koptskej pravoslávnej cirkvi (okolo 70-tisíc veriacich) a protestanti (okolo 110-tisíc veriacich).

Keďže v sekulárnej Sýrii, kde nebolo uprednostňované nijaké náboženstvo, kresťania neboli vystavení nijakej štátnej ani spoločenskej diskriminácii, asadovská Sýria bola príťažlivá aj pre kresťanov z okolitých krajín, dokonca dlhý čas mala povesť najbezpečnejšej krajiny pre kresťanov na Blízkom východe. Občianskou vojnou sa to ale zmenilo. Odhaduje sa, že od jej vypuknutia (2011) utieklo zo Sýrie už vyše 700-tisíc kresťanov.

Foto: flickr, wikimedia

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo