Manželstvo je vážna vec. Rozhodnutie sa pre manželstvo je vážny krok. Uzavrieť manželstvo znamená uzavrieť dvojstrannú zmluvu, ktorá má svoje presne dané vlastnosti a ciele. Nie však také, ktoré si zmluvné strany samy určia, ale také, ktoré vopred stanovila verejná autorita.

Manželstvo je verejná vec. Od staroveku po súčasnosť je inštitút manželstva vnímaný ako jeden z pilierov spoločnosti. Je jedným z hlavných prostriedkov zabezpečenia spoločného dobra, preto podlieha pravidlám stanoveným štátnou alebo náboženskou verejnou autoritou.  

Spoločným dobrom, ktoré zabezpečuje manželstvo, je reprodukcia spoločnosti. Iste, tá je možná aj mimo manželstva, lenže z pohľadu nielen kresťanskej morálky ide o možnosť, ktorá vnáša do života konkrétnych ľudí i celej spoločnosti neporiadok.

Berúc do úvahy jeho reprodukčnú funkciu, je podľa kánonického práva manželstvo možné len medzi osobami, ktoré sú schopné pohlavného styku. Pár, ktorý nedokáže realizovať pohlavné spojenie, teda ani pár rovnakého pohlavia, nemôže uzavrieť manželstvo.

Okrem plodnosti patrí k dobrám manželstva aj vzájomné dobro manželov a trvalé spoločenstvo ich života. Preto samotná neplodnosť nie je prekážkou. Je ňou však neschopnosť pohlavného styku, ktorým sa dosahuje telesná jednota muža a ženy, čiže jedine páru opačného pohlavia.

Platne uzavreté manželstvo nie je možné podľa kánonického práva rozviesť, pretože jednou z vlastností manželskej zmluvy je podľa neho jej nerozlučiteľnosť. Týka sa nielen manželstva dvoch katolíkov podľa kánonickej formy, ale napríklad aj civilného manželstva dvoch nekatolíkov.

Manželstvo na úrade, teda pred civilnou autoritou, bolo kedysi u nás povinné aj pre katolíkov, ktorí tak mali dva obrady: okrem cirkevného aj povinný civilný. Nakoľko štát ako verejná autorita zabezpečuje spoločné dobro, má právo i povinnosť podporovať a chrániť manželstvo.

Zároveň platí, že štát môže nazerať na manželstvo inak, než naň nazerá cirkev. Civilný rozvod, ktorý znamená právne ukončenie manželstva, je súčasťou štátnej legislatívy. Cirkev má povzbudzovať svojich členov, aby túto možnosť, ktorú im dáva štát, nevyužívali.

Cirkev má tiež povzbudzovať svojich členov, aby mali odvahu rozhodnúť sa pre uzavretie manželstva a nežili „na divoko“. Iných svojich členov, ktorí by mali z pohľadu štátnej legislatívy právo uzavrieť zväzok s osobou rovnakého pohlavia, má od takého kroku odhovárať.

Cirkev dnes nebojuje proti civilným rozvodom, svojim členom však zodpovedne pripomína, že z hľadiska cirkevného práva rozsudok o civilnom rozvode nič neznamená a kánonicky nerozlučiteľné manželstvo naďalej trvá. Lebo čo Boh spojil, človek nemôže rozdeliť.

No čo ak Boh niečo nespojil, hoci navonok sa to javí ako spojené? V takom prípade má cirkev právo a povinnosť hľadať pravdu. Ak príslušná autorita príde k záveru, že konkrétnu dvojicu ľudí Boh nespojil, skonštatuje tento fakt a ľudí zo zväzku, ktorý nikdy nevznikol, vyslobodí.

V kánonickom práve nie je rozvod, no je tu možnosť administratívnej manželskej odluky a tiež možnosť súdneho preskúmania platnosti manželstva. V oboch prípadoch ide o kánonické právne úkony, ktoré nemajú žiadny súvis s civilným rozvodom manželstva.

Manželská odluka (od stola a od lôžka) je možnosť prerušiť nefungujúce manželské spolužitie. Ide o administratívny úkon, keď ordinár udelením takejto odluky formálne povoľuje len jednej zo stránok pristupovanie ku sviatostiam, no nie možnosť uzavrieť nové manželstvo.

Podmienkou udelenia manželskej odluky je vedomie nerozlučiteľnosti stále trvajúceho manželského zväzku, vylúčenie nového partnerského vzťahu, ochota prijať druhú manželskú stránku späť a obnoviť spoločný stôl i lôžko.

„Platí, že milosť predpokladá prirodzenosť, preto milosť manželstva nemôže obsiahnuť osoba, ktorej prirodzenosť jej to znemožňuje.“ Zdieľať

Nulita manželstva je výsledkom súdneho procesu, na ktorom sú predkladané a vykonávané dôkazy, ktoré majú ukázať pravdu o platnosti resp. neplatnosti manželského súhlasu. Boh totiž môže do manželstva spojiť len tých, ktorí môžu, resp. chcú byť do takéhoto zväzku spojení.

Možnosť preskúmať platnosť manželstva je v kánonickom práve prítomná od stredoveku a mohli ju vždy využívať nielen tí vyššie postavení, ale aj všetci katolíci. Cirkevné archívy obsahujú dávne spisy káuz manželskej nulity, tak šľachty, ako aj mešťanov.

Ak jestvuje vada schopnosti uzavrieť manželstvo, teda ak manželstvo uzatvára osoba, ktorá nemá schopnosť ho uzavrieť a/alebo schopnosť ho žiť v každodennom živote, takéto manželstvo je neplatné a cirkevný súd môže po vykonaní dôkazov skonštatovať jeho nulitu.

Inými slovami: platí, že milosť predpokladá prirodzenosť, preto milosť manželstva nemôže obsiahnuť osoba, ktorej prirodzenosť jej to znemožňuje.

Ak pri slávení manželstva má stránka výhradu voči obsahu manželského sľubu, teda vylučuje pozitívnym úkonom vôle jednu alebo viaceré vlastnosti a/alebo ciele manželstva, uzatvára manželstvo neplatne a cirkevný súd môže po vykonaní dôkazov skonštatovať jeho nulitu.

Inými slovami: Boh sa v tomto prípade „skláňa“ pred slobodnou vôľou človeka a nespája do manželstva osoby, ktoré v ňom spojené byť nechcú.

Je náročnou úlohou nás, cirkevných sudcov, aby sme ku všetkým skúmaným prípadom pristupovali zodpovedne a s Božou pomocou vedeli správne zhodnotiť dôkaznú situáciu a vyniesť spravodlivý rozsudok.

Ak nulita manželstva nie je dokázaná, môže nastúpiť sklamanie i hnev žalujúcej strany. Ak sa nulitu podarí dokázať, môže to vyvolať rozčarovanie na strane tých, ktorý ju pre nedostatok poznania nechápu či neuznávajú a sú z takéhoto konania cirkevných súdov pohoršení.

Kolégiový tribunál pred vynesením rozsudku vzýva Pánovo meno. V každej kauze traja sudcovia po preštudovaní spisu a diskusii rozhodujú podľa svojho najlepšieho svedomia a vedomia Božieho pohľadu i osobného súdu pred Božou tvárou.

Preto by som na záver využil možnosť poprosiť o modlitbu za nás, pracovníkov cirkevných súdov, ktorí pravdu o platnosti konkrétnych manželstiev hľadáme, i za tých, ktorí majú pravdu o svojom manželstve na základe našich rozhodnutí prijať.