Synodálny proces sa prakticky začal už v sobotu 9. októbra úvodnou reflexiou. V Novej synodálnej aule sa zišlo takmer 270 účastníkov z rôznych častí sveta. Okrem organizačného tímu synody boli medzi nimi kardináli, členovia Rímskej kúrie, zástupcovia regionálnych združení biskupských konferencií, rehoľných združení a laických hnutí.

Prítomní boli aj členovia medzinárodnej poradnej skupiny mladých, zriadenej po synode o mladých. Proces bude mať tri fázy zahŕňajúce miestne cirkvi a vyvrcholí v Ríme v roku 2023. Synodu s témou Za synodálnu Cirkev: spoločenstvo, participácia a misia slávnostne otvoril pápež František v nedeľu 10. októbra svätou omšou vo Vatikánskej bazilike.

Spoločenstvo, účasť, misia

Program dňa reflexie sa začal vzývaním Ducha Svätého a meditáciou nad Božím slovom. Podnety z úvodnej kapitoly Knihy zjavenia sv. Jána (Zjv 1,9-20) predniesli člen teologickej komisie páter Paul Beré z Burkiny Faso a členka metodologickej komisie Christina Inogés Sanz zo Španielska. Generálny sekretár Synody biskupov kardinál Mario Grech ako moderátor potom odovzdal slovo pápežovi Františkovi.

Vo štvrťhodinovom príhovore sa Svätý Otec zameral na tri kľúčové slová synodálneho procesu: spoločenstvo, účasť a misia. Citujúc sv. Pavla VI. a sv. Jána Pavla II., objasnil tieto pojmy v teologickom chápaní Cirkvi ako Božieho ľudu v duchu Druhého vatikánskeho koncilu.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Pope Francis (@franciscus)

Zdieľať

Pápež zdôraznil, že celé podujatie sa musí nechať viesť Duchom Svätým, pričom upozornil aj na niektoré úskalia, ktorým sa pri synode treba vyhnúť: formalizmus, intelektualizmus a mentalita nehybnosti. 

„Prežívajme túto príležitosť stretnutia, počúvania a uvažovania ako čas milosti,“ vyzval všetkých pápež František.

Synoda je podľa jeho slov príležitosťou cítiť radosť z evanjelia a šancou vykročiť „nie príležitostne, ale štrukturálne smerom k cirkvi synodálnej: k otvorenému miestu, kde sa každý cíti ako doma a môže byť účastný“. Cirkev má takto príležitosť stávať sa stále viac „cirkvou počúvania“ a „cirkvou blízkosti“.

Čítajte tiež

Vatikánska sedma Začína sa najväčšia diskusia v histórii cirkvi. Na Slovensku o tom nepočuť

Imrich Gazda

Týždenný súhrn diania v kresťanskom svete od vedúceho rubriky Svet kresťanstva Imricha Gazdu.

Po svojom vystúpení Svätý Otec zaželal všetkým prítomným zdarné pokračovanie v práci a rozlúčil sa, keďže ho čakal ďalší pracovný program. Nasledoval prejav generálneho relátora synody, luxemburského arcibiskupa Jean-Clauda Hollericha. Potom dostalo priestor šesť svedectiev účastníkov z rôznych oblastí, ktoré predniesli osobne alebo prostredníctvom videa.

Ako prvá sa podelila členka spomenutej poradnej skupiny mladých, Dominique Yon z Juhoafrickej republiky. Cez video zaznelo svedectvo sestry dominikánky Donny Ciangio z USA, ktorá je kancelárkou Diecézy Newark.

So svedectvom vystúpil aj Lazzarus You Heung-sik, ktorý bol len nedávno menovaný pápežom za prefekta Kongregácie pre klerikov.

In this #Synod, we too are called to become experts in the art of encounter by taking time to encounter the Lord and one another, to listen to what the Spirit wants to say to the Church. #ListeningChurch

— Pope Francis (@Pontifex) October 10, 2021

Po videu so svedectvami rodín z austrálskeho Brisbane sa s osobnou skúsenosťou podelil rektor kňazského seminára v brazílskom Manause Zenildo Lima Da Silva a ako posledný vystúpil prior ekumenickej komunity z francúzskeho Taizé brat Alois.

Svoje posolstvo napokon predniesol generálny sekretár Synody kardinál Mario Grech. Program úvodného dňa reflexie pokračoval diskusiou v 15 menších skupinách rozdelených podľa jazykov.

Slávnostné otvorenie synody vo Svätopeterskej bazilike

Po úvodnom dni a reflexii o synodalite Svätý Otec slávnostne otvoril synodu počas svätej omše v Bazilike sv. Petra.

Na slávnosti s textami 28. nedele cezročného obdobia bolo prítomných okolo tritisíc veriacich, medzi nimi najmä členovia prípravného tímu synody, zástupcovia miestnych cirkví z rôznych častí sveta a účastníci úvodného stretnutia reflexie.

Homília Svätého Otca

Ktosi, jeden bohatý muž, ide v ústrety Ježišovi, keď sa „vydával na cestu“ (Mk 10, 17). Mnohokrát nám evanjeliá predstavujú Ježiša „na ceste”, keď sa pripája k človekovi a počúva otázky, ktoré prebývajú v jeho srdci a znepokojujú ho. A odhaľuje nám, že Boh neprebýva na sterilných a pokojných miestach, ďaleko od reality, ale kráča s nami a dostáva sa k nám tam, kde sme, niekedy na hrboľatých cestách života.

A dnes, keď otvárame túto synodu, začíname sa pýtať všetci – pápež, biskupi, kňazi, rehoľníci, rehoľníčky, bratia a sestry laici – my ako kresťanské spoločenstvo: stelesňujeme štýl Boha, ktorý kráča dejinami a zdieľa ľudské udalosti? Sme pripravení na dobrodružstvo cesty, alebo sa zo strachu z nepoznaného radšej utiekame k výhovorkám typu „to netreba” alebo „vždy sa to robilo takto”?

Konať synodu znamená kráčať tou istou cestou, kráčať spolu. Pozrime sa na Ježiša, ktorý sa na ceste najprv stretáva s bohatým mužom, potom počúva jeho otázky a napokon mu pomáha rozlišovať, čo robiť, aby mal večný život. Stretnúť sa, počúvať, rozlišovať – tri slovesá synody, nad ktorými by som sa chcel pozastaviť.



Stretnúť sa. Evanjelium hovorí v úvode o stretnutí. Istý človek ide v ústrety Ježišovi a pokľakne pred ním s rozhodujúcou otázkou: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“ (v. 17). Tak dôležitá otázka si vyžaduje pozornosť, čas, ochotu stretnúť sa druhým a nechať sa osloviť jeho znepokojením. Pán totiž nie je nezainteresovaný, nespráva sa ako obťažovaný či vyrušovaný, naopak, pristavuje sa pri ňom. Je ochotný stretnúť sa. Nič ho nenechá ľahostajným, všetko ho nadchýna.

Stretnúť sa s tvárami ľudí, vymeniť si pohľady, zdieľať príbehy každého z nich – to je Ježišova blízkosť. On vie, že stretnutie môže zmeniť život. A evanjelium je plné stretnutí s Kristom, ktoré pozdvihujú a uzdravujú. Ježiš nešiel náhlivo, nepozeral na hodinky, aby včas ukončil stretnutie. Neustále bol v službe človeku, s ktorým sa stretol, aby ho počúval.

Aj my, čo začíname túto cestu, sme pozvaní stať sa odborníkmi v umení stretnutia. Nie v organizovaní udalostí či v teoretických úvahách o problémoch, ale predovšetkým vo venovaní času stretnutiu s Pánom a napomáhaniu stretnutia medzi nami navzájom.

Vieme, že každé stretnutie si vyžaduje otvorenosť, odvahu, ochotu nechať sa osloviť tvárou a príbehom toho druhého. Pokým sa neraz radšej uchyľujeme k formálnym vzťahom alebo si nasadzujeme príležitostné masky – klerikálny duch a dvorné maniere: byť viac monsignorom než otcom –, tak na druhej strane stretnutie nás mení a často nám vnuká nové cesty, na ktoré sme nemysleli.

Dnes po modlitbe Anjel Pána prijmem jeden pekný hlúčik ľudí z ulice, ktorí sa zhromaždili čisto preto, že je tu skupina ľudí, ktorí ich prichádzajú počúvať, jednoducho ich vypočuť. A od počúvania sa im podarilo prejsť k vykročeniu. Počúvanie. Mnohokrát je to práve tak, že Boh nám ukazuje cesty, po ktorých máme kráčať, keď nám dáva vyjsť z našich unavených zvyklostí. Všetko sa mení, keď sme schopní opravdivých stretnutí s ním a medzi sebou. Bez formalizmu, bez predstierania, bez masiek.



Druhé sloveso: počúvať. Skutočné stretnutie sa rodí len z počúvania. Ježiš sa vskutku vložil do počúvania otázky toho muža a jeho náboženského a existenciálneho nepokoja. Nedáva rituálnu odpoveď, neponúka vopred pripravené riešenie, nepredstiera láskavú odpoveď len preto, aby sa ho zbavil a pokračoval v ceste. Jednoducho ho počúva. Tak dlho, ako len treba, počúva ho bez náhlenia. A to, čo je najdôležitejšie, Ježiš sa nebojí počúvať ho srdcom, nielen ušami.

V skutočnosti jeho odpoveď nie je len potvrdením otázky, ale umožňuje boháčovi rozprávať svoj vlastný príbeh, slobodne hovoriť o sebe. Kristus mu pripomína prikázania a on začína rozprávať o svojom detstve, podelí sa o svoju náboženskú cestu, o to, ako sa usiloval hľadať Boha. Keď počúvame srdcom, stane sa toto: druhá osoba sa cíti prijatá, nie odsudzovaná, slobodná vyrozprávať svoju vlastnú prežitú skúsenosť a vlastnú duchovnú cestu.

Položme si otázku, úprimne, pri tomto synodálnom putovaní: ako sme na tom s počúvaním? Ako je to so „sluchom“ nášho srdca? Umožňujeme ľuďom vyjadriť sa, kráčať vo viere, aj keď majú ťažké životné cesty, prispievať k životu spoločenstva bez toho, aby im v tom niekto bránil, odmietal ich alebo odsudzoval? Usporiadať synodu znamená vydať sa na tú istú cestu ako Slovo, ktoré sa stalo človekom: znamená to ísť v jeho stopách a počúvať jeho Slovo spolu so slovami iných.

Je to objavovanie s úžasom, že Duch Svätý vanie spôsobom stále prekvapujúcim, aby vnukal nové cesty a jazyky. Je to pomalé cvičenie, možno namáhavé, ako sa naučiť počúvať jeden druhého – biskupi, kňazi, rehoľníci a laici, všetci, všetci pokrstení – a vyhnúť sa umelým a povrchným odpovediam, odpovediam prefabrikovaným, nie tak.

Duch nás žiada, aby sme načúvali otázkam, starostiam a nádejam každej cirkvi, každého ľudu a národa. A tiež načúvali svetu, výzvam a zmenám, ktoré pred nás kladie. Neodizolujme svoje srdce od zvuku, neopancierujme sa v našich istotách. Istoty nás neraz uzatvárajú. Počúvajme sa navzájom.

A napokon: rozlišovať. Stretnutie a vzájomné počúvanie nie sú niečím samoúčelným, že by ponechali veci tak, ako sú. Naopak, keď vstúpime do dialógu, pustíme sa do debaty, dáme sa na pochod, a nakoniec nie sme rovnakí ako predtým, sme zmenení. Dnešné evanjelium nám to ukazuje. Ježiš vycíti, že človek, ktorého má pred sebou, je dobrý a nábožný a napĺňa prikázania, ale chce ho viesť ďalej, než je čisto len dodržiavanie predpisov. V dialógu mu pomáha rozlišovať. Navrhuje mu, aby sa zahľadel do svojho vnútra, vo svetle tej lásky, ktorou ho On sám, hľadiac naňho, miluje (porov. v. 21), a aby v tomto svetle rozlíšil, k čomu jeho srdce skutočne lipne. Aby tak zistil, že jeho dobrom nie je pridávať ďalšie náboženské úkony, ale naopak, vyprázdniť svoje ja: predať to, čo zaberá jeho srdce, aby uvoľnil miesto Bohu.



Je to cenný návod aj pre nás. Synoda je cestou duchovného rozlišovania, cirkevného rozlišovania, ktoré sa uskutočňuje v adorácii, v modlitbe, v kontakte s Božím slovom. A druhé čítanie nám práve dnes hovorí, že Božie slovo „je živé, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca“ (Hebr 4,12). Božie slovo nás otvára rozlišovaniu a osvetľuje ho. Ono usmerňuje synodu tak, aby nebola akýmsi cirkevným „zjazdom“, študijnou konferenciou alebo politickým kongresom, aby nebola parlamentom, ale udalosťou milosti, uzdravujúcim procesom vedeným Duchom.

V týchto dňoch nás Ježiš vyzýva, podobne ako vyzval toho bohatého muža v evanjeliu, aby sme sa vyprázdnili, oslobodili sa od toho, čo je svetské, a tiež od našich uzavretostí a od našich opakovacích pastoračných modelov; aby sme sa spytovali, čo nám chce Boh povedať v tomto čase a akým smerom nás chce viesť.

Drahí bratia a sestry, prajem vám dobrú spoločnú cestu! Nech sme pútnikmi zamilovanými do evanjelia, otvorenými pre prekvapenia Ducha Svätého. Nepremeškajme milostivé príležitosti na stretnutie, na vzájomné počúvanie, na rozlišovanie. S radosťou z vedomia toho, že pri našom hľadaní Pána nám on sám ako prvý prichádza v ústrety so svojou láskou.

Preklad: Slovenská redakcia VR

Foto – TASR/AP