Ku konzervatívnym hodnotám sa dnes hlási premiér, predseda najsilnejšej vládnej strany a v porovnaní s minulosťou aj hojný počet poslancov parlamentu.

Pri tejto konštelácii by sa mohlo zdať, že presadenie takej miernučkej pro-life zmeny, ako navrhuje Anna Záborská, nebude žiadny veľký problém. Ale vidíme, že je. Pred rokom parlament obdobný zákon v druhom čítaní odmietol a na drámu s neistým výsledkom to vyzerá aj teraz.

Pritom konzervatívcom v parlamente sa nedá vyčítať ani vôľa, ani zápal, ani nedostatok argumentov. Na to, aby boli úspešní, im však chýba jedna podstatná vec. Mali by sa začať správať ako politici.

Oponentom Záborskej návrhu sa podaril šikovný ťah. Zo zákona, ktorý nijako nemení dostupnosť potratov, vytvorili démona, symbol prichádzajúcej „konzervatívnej revolúcie“. Ako zvyknú hovoriť.

Využili na to mediálnu prevahu, ale aj dezinformácie a neférové argumenty. Vo svojich textoch o tom podrobne písali kolegovia Martin Hanus a Erik Potocký.

Cieľ je jasný. Vytvoriť tlak na poslancov, ktorí v tejto téme váhajú, a odradiť ich od podpory návrhu.

Konzervatívci by ani v tejto situácii nemali rezignovať na racionálnu diskusiu. Hoci atmosféru, ktorú okolo tohto zákona vytvorili liberáli, sa im už nepodarí zmeniť, ani keby preukázali argumentačnú zručnosť Platóna a Aristotela dohromady.

Ak chcú konzervatívci v parlamente návrh presadiť, pričom musia počítať aj s prezidentkiným vetom, musia okrem argumentov siahnuť aj po politických kartách. Zdieľať

Preto ak chcú konzervatívci v parlamente návrh presadiť, pričom musia počítať aj s prezidentkiným vetom, musia okrem argumentov siahnuť aj po politických kartách. A nebáť sa hrať s nimi aj tvrdo.

V podstate majú dve možnosti.

Pokúsiť sa zabezpečiť pre návrh dostatočnú väčšinu rokovaním so Smerom. V tomto prípade je však šanca na úspech minimálna. V klube Smeru je časť poslancov, ktorí za takéto návrhy pravidelne hlasujú a s veľkou pravdepodobnosťou tak urobia aj teraz. Určite by sa v ňom našlo aj niekoľko ďalších, ktorí by nemali problém tak urobiť, čo by mohlo stačiť na pohodlnú väčšinu aj v prípade veta z Prezidentského paláca.

Lenže Robert Fico nemá žiaden dôvod vychádzať takto vládnym konzervatívcom v ústrety. Ani následné mediálne titulky, že Záborskej zákon prešiel vďaka Smeru, by mu politicky nijako nepomohli. Skôr naopak.

Druhou možnosťou je, že Kresťanská únia (KÚ), s ktorou sa tento zákon najviac spája, pozbiera odvahu a pohrozí, že v prípade jeho neschválenia odíde z vládnej koalície.

KÚ je v pozícii strany, ktorá si takéto niečo môže dovoliť. Nemá žiadne rezorty, pro-life témy sú jej hlavnou a kľúčovou agendou. Okrem nich sa s touto stranou nič zásadnejšie nespája a dôsledným presadzovaním tejto agendy v politike odôvodňovala aj svoj vznik.

Keby päť poslancov KÚ z koalície odišlo, vláda by preto nepadla. Pre koalíciu, v ktorej si Boris Kollár ide svoju líniu opozície vnútri vládneho tábora, by to však bola nepríjemná komplikácia.

Takýto krok KÚ by premiéra Hegera a Igora Matoviča (deklarovaných proliferov) prinútil brať situáciu vážne a venovať viac energie zabezpečeniu čo najväčšej podpory zákona vo vlastnom klube.

Zároveň by to viedlo k tomu, že najväčší radikáli okolo poslankyne Jany Bittó Cigánikovej by vo svojom ťažení proti Anne Záborskej museli ubrať paru.

Takto tvrdá politická hra konzervatívcom pri podobnej téme už raz vyšla. Keď v roku 2003 vládna strana ANO presadila v parlamente s pomocou opozície liberalizáciu interrupčného zákona, KDH pohrozilo, že ak zákon nadobudne účinnosť, bude žiadať odvolanie ministrov za ANO. Druhej vláde Mikuláša Dzurindu tak ani nie po roku hrozil rozpad. Zákon nakoniec vtedajší prezident Rudolf Schuster – aj pod týmto tlakom – nepodpísal a na prelomenie jeho veta sa už v parlamente nenašla väčšina.

Po takomto kroku Kresťanskej únie by ku všetkým výčitkám, ktoré na svoju adresu dnes počúva, určite pribudlo aj obvinenie z vydierania. V skutočnosti by to však bola len normálna politika. Využite všetkých legitímnych politických nástrojov na presadenie kľúčovej agendy.

Rozhodnutie, či tento návrh je pre ňu natoľko zásadnou vecou, že sa preň odhodlá na takto vysokú hru, je už na rozhodnutí samotnej KÚ.