Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Duchovný život Svet kresťanstva
21. november 2021

Slovo kňaza

Pokazili sme si to ako ešte nikdy

Sú ľudia, ktorí sa tešia zo života, a sú aj takí, ktorých teší ničiť životy iných.

Pokazili sme si to ako ešte nikdy

Ilustračné foto: flickr.com/Jim Hickcox

Máme za sebou týždeň, keď sa nám môže javiť, že pravda a láska opäť zaostali za lžou a nenávisťou. Na námestiach i na internetoch bolo veselo, v hlavách niektorých jedincov prázdno a v nemocniciach mnohých miest plno. Zdá sa, že sme pokazili, čo sa dalo. 

Kedysi som pri vysluhovaní sviatosti zmierenia na strane penitentov často počúval o „bežných hriechoch“. Keď som bol mladík, vedelo ma to celkom vyrušiť, veď mladí ľudia sú dosť ľahko vyrušiteľní. Dnes toto zmätočné slovné spojenie počúvam len zriedkavo.

Vnímať niečo ako „bežné“ znamená vnímať to ako „normálne“. Ak je niečo normálne, tak nás to nevyrušuje, vyrušuje nás opak toho, čo považujeme za normálne. Ak vnímame svoje hriechy ako „normálne“, prestávame ich vnímať ako hriechy. A to predsa nie je normálne.

Uvedomujem si, že slovo „hriech“ je pre niekoho vyrušujúce, pre iného nezrozumiteľné a ďalší ho môže mať umiestnené v centre svojho zdeformovaného vnímania vzťahu s Pánom. Áno, zdeformovaného, pretože správny vzťah s Pánom má v centre čnosť, nie hriech.

Čnosť nás približuje k Bohu. Kto sa usiluje o čnosť, usiluje sa o dokonalosť. Hriech je chýbajúca čnosť, ako tma je chýbajúce svetlo. Aj preto namiesto ťažko pochopiteľného slova „hriech“ pri katechéze rád používam oveľa zrozumiteľnejšie slovo „nedokonalosť“.

Keď si pri spytovaní svedomia položím otázku: „O čo sa mám usilovať, aby som bol dokonalý či aspoň dokonalejší?“ nájdem oveľa viac odpovedí, než keď si položím otázku: „Aké sú moje hriechy?“ Hoci podstata i zmysel oboch otázok sú rovnaké, prvá je oveľa plodnejšia.

A tak sme dennodenne konfrontovaní s nedokonalosťou. Vlastnou i cudzou. Kým svoje nedokonalosti tolerantne obhajujeme a zbabelo sa pred nimi skrývame, pri nedokonalostiach iných vieme byť vo svojich vyjadreniach i správaní až priveľmi odvážni a netolerantní.

Pojem „tolerancia“ nie je zo slovníka liberálnej kaviarne. Liberál i konzervatívec je rovnako tolerantný voči svojim vlastným nedokonalostiam, no beda tým na druhej strane barikády! Byť tvrdý voči sebe a tolerantný voči iným. To je čnosť. Opak je hriech. Vlastne nedokonalosť.

Ak nám chýba tolerancia voči nedostatkom iných, ľahko sa necháme vyrušiť či dokonca vytočiť. Ak máme svoj ideál dokonalej ženy, môže nás vyrušiť dievča s chlapčenským účesom. Ak máme svoj ateistický svet, môže nás vyrušiť speváčka s autentickým vzťahom k Bohu.

Čnostný človek sa však nenechá len tak vyrušiť a dokáže ovládať svoje emócie, túžby, pudy, myšlienky i klávesnicu. Je zodpovedný, a preto vie, že nemôže povedať či napísať len tak hocičo. Najmä ak jeho myšlienky, slová, skutky a nedokonalosti majú vplyv na iných.

Čnostný človek teda nerobí to, čo je spoločnosťou považované za normálne a bežné. Svätí boli tí, ktorí sa dokázali vymedziť voči pokrivenému štandardu a zaujať správny postoj. Čnostný človek má na zreteli dobro, pričom dokáže to svoje osobné podriadiť tomu spoločnému.

Inzercia

Všetci máme svoje nedokonalosti a slabosti. Teda aj naši politici, novinári, umelci, duchovní pastieri, učitelia, lekári… teda aj všetci, od ktorých očakávame niečo viac, pretože to patrí k ich povolaniu. Kedysi na každej dedine platilo, že učiteľ, farár a starosta sú vzdelané autority.

„Byť tvrdý voči sebe a tolerantný voči iným. To je čnosť.“ Zdieľať

Pred dvoma rokmi vyšiel šokujúci prieskum, ktorý ukázal, že vyše polovica učiteľov dôveruje konšpiračným médiám a dokonca by ich odporučila svojim žiakom. Pred rokom podobný prieskum ukázal, že takmer tretina učiteľov považuje vakcináciu za čipovanie. Desivé.

Ako by dopadol podobný prieskum medzi farármi a starostami? A ako by dopadol medzi všeobecnými lekármi? Lepšie nevedieť… Dnes to už nie je o autorite a vzdelaní učiteľa, farára či starostu. Dnes veríme tomu, komu sa podarí trafiť sa do našej „pravdy“.

Mnohí z tých, ktorí by nás mali viesť k čnostiam, sa radšej pohodlne vezú na našom hneve a strachu. Vnímajú naše „pravdy“ a cynicky ich využívajú vo svoj prospech. Pri politikoch je zjavná osobná motivácia, pri duchovných pastieroch je zjavné ťažké osobné zlyhanie.

Na nedeľu Krista Kráľa nám Ježiš hovorí: „Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde.“ Pravda nie jen niečo, čo si máme vytvárať, upravovať na svoj obraz, zneužívať pre svoju potrebu či používať ako zbraň proti iným.

Ježiš sa nám v rozhovore s cynickým Pilátom ukazuje ako ideálny líder, ktorý kontempluje Pravdu, vedie s Pravdou dialóg, stáva sa Pravdou, ohlasuje Pravdu, aby napokon „vydal svedectvo Pravde“ (gr. martyrēsō tē alētheia), čiže obetoval Pravde svoj život.

Ježiš je opakom tých, ktorí kontemplujú prieskumy verejnej mienky, zabávajú sa tuposťou na sociálnych sieťach, stávajú sa hrubými primitívmi, šíria zlobu a nenávisť, aby napokon prevzali moc a kontrolu nad našimi životmi. A my im ešte tlieskame, lebo veď nie sme blbé ovce, či?

Ježiš z nás nechce nemúdre a ustráchané „ouce“. Ako Dobrý Pastier z nás chce múdre ovce, ktoré sa neboja. Ježiš sa nebojí byť verný pravde za cenu autentickej obety. Príklady priťahujú. Ježiš nám dáva príklad, ktorý priťahuje už dvetisíc rokov.

Naučme sa kontemplovať Pravdu. Pravda je niečo, čo máme objavovať, nie vytvárať. Pravda si nás má získať, nemáme si ju namaľovať. Pravdu máme prijímať v jej plnosti, nie vyberať si z nej, čo nám vyhovuje. S Pravdou sa môžeme stretnúť, ak sa zriekneme tých svojich právd.

Liekom na uzdravenie rozdelenej spoločnosti je pochopiť, že v tom podstatnom a dôležitom sme všetci jeden chór. Dokonalý súzvuk je dosiahnuteľný len vtedy, keď si jednotlivci uvedomia nedokonalosť svojich právd a zrieknu sa ich. Je to otázka života a smrti.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva