Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Koronakríza Svet kresťanstva
27. november 2021

Kňaz Juraj Vittek

Kresťan si nevyberá medzi očkovaním a ružencom

Rozhovor s farárom v petržalskej farnosti Svätej rodiny Jurajom Vittekom o zákaze verejných bohoslužieb, pandémii aj prúdoch v cirkvi.

Kresťan si nevyberá medzi očkovaním a ružencom
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor s farárom v petržalskej farnosti Svätej rodiny Jurajom Vittekom o zákaze verejných bohoslužieb, pandémii aj prúdoch v cirkvi.

Hovorí, že niekedy je pohodlnejšie bojovať vyhláseniami ako tvorivo slúžiť v obmedzených podmienkach. Cirkev podľa neho nemôže so sebou nechať zametať len preto, že štát môže počítať s jej lojalitou pre spoločné dobro, keď treba hasiť problémy, a obyčajne naráža na menší odpor ako v iných oblastiach života.

Považuje za nespravodlivé, že podľa nezodpovedných kňazov sa potom posudzuje aj bezpečnosť v kostoloch z hľadiska pandémie. Tvrdí, že odpoveďou na sekularizáciu a krízu viery nesmie byť ani naivný optimizmus, ktorý podceňuje ľudský sklon k hriechu, ani podozrievavý obranný val a barikády uzavretosti.

O pandémii, lockdowne, konšpirátoroch v cirkvi aj tzv. izolovanom svedomí sme sa rozprávali s farárom vo farnosti Svätej rodiny v bratislavskej Petržalke a vyučujúcim na bohosloveckej fakulte Jurajom Vittekom.

Ako vnímate zákaz verejných bohoslužieb?

Vnímam to ako zlé riešenie v krajnej situácii, keď sa minuli alebo zanedbali dobré riešenia. Obmedzenie fyzického zhromažďovania v náboženskom živote, ktoré patrí k povahe cirkvi a za normálnych okolností ho nemožno obmedzovať, môžeme pripustiť iba ak za vážnych okolností, v ktorých je ohrozený život, zdravie a spoločné dobro a stabilita spoločnosti, keď sa minú dobré riešenia.

Môže to však byť len na obmedzený čas a len v skutočne adekvátne vážnej situácii. To platí v rozličnej miere aj o iných obmedzeniach základných práv a slobôd, nielen v prípade náboženskej slobody.

Súhlasíte teda s názorom, že v súčasnej situácii čelíme obmedzeniu náboženskej slobody?

Je to otázka pre právnikov, ale myslím, že ide o čiastočné a nepriame obmedzenie náboženskej slobody – v obmedzení zhromažďovania, v súvise s 18. a 20. článkom Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Lenže toto obmedzenie nie je z dôvodu politického alebo kultúrneho prenasledovania, ale z dôvodu zachovania článku 3 tej istej deklarácie, teda práva na život, slobody a osobnej bezpečnosti.

Článok 1 hovorí o povinnosti správať sa v duchu bratstva. A práve ochrana zdravia a životov, solidarita a spoločné dobro sú motívmi tohto obmedzenia. Obmedzenie sa síce týka „slobody prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru sám alebo spoločne s inými, či už verejne, alebo súkromne, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov, bohoslužbou a zachovávaním obradov“, ale cieľom nie je obmedziť náboženský život, ale zhromažďovanie.

Obmedzenie náboženského života je skôr vedľajším účinkom. Preto je viac otázkou, v ktorej situácii sa toto obmedzenie ukazuje ako oprávnené. Môže to byť len na veľmi obmedzený čas, keď sa minú iné riešenia.

Sledujeme debatu medzi katolíkmi v USA o tom, či udeľovať sväté prijímanie politikom, ktorí odporujú učeniu cirkvi, napríklad v otázke potratov. Mali by sa podľa vás predstavitelia cirkvi otvorenejšie ozvať voči konkrétnym politikom na našej scéne aj v takom prípade, akým je podpora zákazu bohoslužieb?

Je dôležité správne pomenovávať veci. Výrazy ako „zákaz bohoslužieb“ alebo „zatvorenie kostolov“ sú zjednodušeným pomenovaním „obmedzenia zhromažďovania“. Nie je to hra o slovíčka, lebo to zahmlieva skutočný dôvod týchto opatrení. Porovnávať tieto veci s komunistickým prenasledovaním cirkvi v 50. rokoch sa mi zdá rovnako nemiestne ako porovnávanie nosenia rúšok či očkovania s fašizmom.

Považujem za veľkú devalváciu hrôz týchto režimov, keď ich dnes rád a rýchlo berie do úst hocikto v súvislosti s hocičím. Ono je to niekedy aj pohodlnejšie, bojovať skôr vyhláseniami ako tvorivo slúžiť v obmedzených podmienkach. Lockdown je pre nás kňazov náročnejší, lebo individuálna pastorácia si vyžaduje veľkú obetavosť.

„Mnohí kresťania zjednodušujú. Chcú síce aj dnes svedčiť o evanjeliu a neprispôsobovať sa tomuto svetu, ale bojujú neraz na iluzórnych bojových frontoch.“ Zdieľať

Obmedzenie zhromažďovania sa nerobí z ideologických a nepriateľských dôvodov a nemožno ho považovať za prenasledovanie veriacich. Avšak obmedzenie zhromažďovania v náboženskom živote je veľmi citlivá vec, pretože patrí k samotnej povahe náboženského života. Aj politici, aj spoločnosť by mali viac oceniť dôležitosť náboženského duchovného života, ktorý mnohých drží nad vodou a dáva im silu byť lojálnymi a obetavými občanmi tejto krajiny.

Podobne sa nedáva na jednu úroveň psychologická pomoc so zábavnými či športovými podujatiami alebo fitnescentrami či reštauráciami. Je prejavom kultúrnej slabosti spoločnosti, keď sa podceňuje náboženstvo. Dejiny sú svedkami jeho stmeľujúceho civilizačného potenciálu.

Možnosť spovedať a rozdávať Eucharistiu však určite kvitujete…

Áno, oceňujeme možnosť individuálnej pastorácie, čo je určite krok vpred v porovnaní s minulými vlnami. Znamená väčší priestor na náboženské úkony, prijímanie sviatostí a podobne.

Treba povedať, že obmedzenie zhromažďovania nesmie znamenať, že dáme duchovný život na druhú koľaj. Nesmieme zanedbať duchovný život ani vtedy, keď zo solidarity s blížnymi obmedzujeme zhromažďovanie. Máme čerpať zo sviatostí, z Božieho slova a z modlitby.

Svätá omša, ktorú sledujeme v prenose cez médiá alebo internet, nie je virtuálna – ak ju sledujeme v priamom prenose –, ale skutočná a môžeme sa s ňou spojiť vo viere, nádeji a láske, v duchu a pravde, pretože Duch Svätý nepozná vzdialenosti.

Svätý František Saleský podáva detailný opis toho, ako sa zúčastňovať na omši, keď na nej nemôžem byť fyzicky: „Ak z dôvodov, ktoré ťa presahujú, nemôžeš byť prítomný telom na slávení tejto neporovnateľnej obete svätej omše, choď tam aspoň srdcom, aby si mal účasť duchovne. Spoj sa s úmyslom všetkých kresťanov a vykonaj na mieste, kde si, všetky vnútorné úkony, akoby si bol reálne prítomný na slávení svätej omše v niektorom kostole.“

Avšak ťažko prijať výzvu na solidaritu a obmedzenie náboženského združovania sa, keď zostávajú otvorené iné oblasti spoločnosti, ako napríklad školy. A náboženský život nesmie byť na chvoste priorít.

Právo na život je 2. článok, náboženská sloboda 18. článok, sloboda zhromažďovať sa 20. článok a právo na vzdelanie až 26. článok. Treba vidieť istú hierarchiu priorít, hoci všetky základné práva sú esenciálne. Ale kresťania sú vždy ochotní ukázať solidaritu, keď je lockdown jediným možným riešením.

Cirkev však nemôže so sebou nechať zametať len preto, že štát môže počítať s jej lojalitou pre spoločné dobro, keď treba hasiť problémy, a obyčajne naráža na menší odpor ako v iných oblastiach života. Štát to nesmie zneužívať.

Cirkev je aj počas pandémie spojencom, ktorý neraz supluje štát v mnohých oblastiach. To by si politici mali uvedomiť, vážiť si ju a správať sa k nej ako k cennému partnerovi.

Zlyhal podľa vás premiér Heger ako veriaci katolík, čo naznačujú niektorí kňazi?

Vnímam veľa zjednodušení v takýchto vyjadreniach, ktoré majú koreň v istých ideologických nasmerovaniach tzv. politického teokonzervativizmu, ktorý má okrem iného manichejské tendencie delenia sveta na zlých a dobrých a využíva kresťanské symboly v jeho presadzovaní.

Používa často aj biblické paralely, aby videl v konkrétnych politikoch určité rysy „Božieho vyvolenia“. Používa spolitizované teologické kategórie bojujúcej cirkvi (Ecclesia militans) a neraz má črty apokalyptického videnia politiky, ktorá sa prezentuje ako boj za náboženskú slobodu, ale napokon sa končí v priamom vyzývaní na súboj o sekulárny charakter štátu.

Tieto postoje si nevedia predstaviť prítomnosť kresťanstva v sekulárnej spoločnosti a živia istú nostalgiu za kresťanskými impériami. Majú aj tendenciu vidieť v politikovi, ktorý je nositeľom moci, záchrancu kresťanských hodnôt. Je to ideologické nasmerovanie, ktoré napokon flirtuje s populistami, ktorí sa radi do tejto úlohy stavajú.

Nechcem hodnotiť osobu premiéra Hegera, pretože súčasný stav, ktorý viedol k lockdownu a obmedzeniu náboženského zhromažďovania, je dôsledkom série zlyhaní v našej krajine, nielen politických, ktoré sa nedajú pripočítať len jednému človeku.

Aké reakcie ste evidovali medzi svojimi farníkmi?

Farníci sú rozliční. Väčšina chápe potrebu solidarity pri nekontrolovanom náraste infekcie, ale zákaz verejných bohoslužieb je krajné riešenie, keď si kladú otázku, či je to skutočne nevyhnutné, najmä keď sa iné oblasti života považujú za dôležitejšie a obmedzenia sa ich nedotýkajú.

„Kresťan si nevyberá medzi úsilím a dôverou v Boha, medzi očkovaním a ružencom.“ Zdieľať

Na druhej strane mnohí kresťania zjednodušujú. Chcú síce aj dnes svedčiť o evanjeliu a neprispôsobovať sa tomuto svetu, ale bojujú neraz na iluzórnych bojových frontoch. V komunizme sa naučili jednoducho vidieť nepriateľa v štátnom režime a jeho ideológii. Byť na správnej strane sa zdalo vtedy jednoduché: nebyť na strane štátu – hoci ani vtedy to nebolo také jednoduché, pretože kresťan je aj v ideologickom režime povinný dodržiavať dobré zákony a podporovať spoločné dobro.

Túto logiku aplikujú zjednodušene aj dnes. Zosobnia si vonkajšieho nepriateľa. A dáva im to pocit, že stoja na správnej strane a že robia niečo pre obranu svojej viery, keď odmietajú nariadenia vlády, rúška, očkovanie alebo obraňujú možnosť „chodiť do kostola“.

Samozrejme, pri obmedzení účasti na bohoslužbách sa tento mechanizmus spustí najviac, keďže im to pripomína prenasledovanie z čias komunizmu. Pritom nevidia, ako sa „svetáctvo“, myslenie tohto sveta, vkráda do ich sŕdc úplne v inej farbe, v inom šate, napríklad – a hlavne – v šate individualizmu, ktorý ničí spolupatričnosť.

Pandémia tento individualizmus odhaľuje dokonale. Pápež František o tom hovorí veľmi často, že totiž pandémia ukazuje, že nikto sa nezachráni sám. Cirkev si nevyberá strany, je vždy na strane človeka ako Kristus.

Rozumiem tejto úvahe, ale kde by mali stáť veriaci dnes pri otázke, či zakázať alebo nezakázať bohoslužby?

Kresťan by mal byť ochotný prijať solidaritu v obmedzení zhromažďovania aj na bohoslužbách, keď sú na to adekvátne dôvody a minú sa iné riešenia. Ale mal by brániť náboženskú slobodu a poukazovať na zlyhania, prečo sa minuli iné dobré riešenia. Politici sa dostatočne nepoučili z minulých vĺn. A na to presne poukázali naši biskupi vo svojom nedávnom vyhlásení.

Na sociálnej sieti ste ešte pred vyhlásením lockdownu kritizovali veriacich, ale aj kňazov, ktorí popierajú fakt, že očkovaní a neočkovaní nepodliehajú covidu rovnako. Napísali ste, že „smutné je, že niektorí katolíci, ba aj kňazi toto ignorujú a nerobia nič pre svoje ovce. A ešte zasievajú nedôveru k biskupom, ktorých pred veriacimi zastupujú. Nechajú ich v osídlach popieračských ideológií a nechajú ich zomierať, ba dokonca ich v tom aj podporujú a zneužívajú na to ideologicky pokrivenú vieru“. Čo vás viedlo k týmto pomerne ostrým slovám?

Denne stretávam ľudí osobne, pri rozhovoroch, na sociálnych sieťach a vidím, čo sa medzi veriacimi šíri a čím kŕmia svoju myseľ. Pápež František v knihe Poďme spolu snívať demaskuje dva zdroje, ktoré šíria konšpirácie a ničia spolupatričnosť.

Po prvé sú to populizmy. Tie sú reakciou na individualistické formy liberalizmu, ktoré atomizujú spoločnosť a vytvárajú globalizáciu ľahostajnosti. Populista však nebuduje ľud, ale ho používa a spája ho s ideológiami zameranými na vnímanie nepriateľov, vnútorných a vonkajších.

Populisti odrážajú bolesť zo straty koreňov a spoločenstva a všeobecný pocit úzkosti, no vytváraním atmosféry strachu a rozsievaním paniky populizmy túto všeobecnú úzkosť využívajú, nenaprávajú ju. Je to prostriedok, ako sa ambiciózni politici dostávajú k moci. Pastier má chrániť ovce pred týmito prezlečenými vlkmi.

A druhý zdroj, ktorý šíri konšpirácie?

Po druhé je to izolované svedomie. Je to práca pokušenia zlého ducha. A toto pokušenie nás napokon premení na zabarikádovaných, dotklivých, lamentujúcich ľudí, presvedčených, že len my poznáme pravdu. V dejinách cirkvi boli a sú vždy skupiny, ktoré napokon upadli do herézy pre toto pokušenie pýchy, ktorá im dávala pocit, že sú lepší ako Kristovo telo, teda cirkev.

V cirkvi sú vždy skupiny, ktoré sa predstavujú ako obrancovia viery, ako obnovitelia, ale v skutočnosti sú v nich skryté iné vlastné záujmy: moc, vplyv, sloboda, istota, postavenie, peniaze alebo vlastníctvo, alebo ich kombinácia, inými slovami márnivosť. Po tom, čo diabol oddelil týchto ľudí od tela Božieho ľudu, naďalej ich živí klamom a polopravdami, ktoré ich stále viac zatvárajú do ich farizejstva.

Diabol nepokúša iba klamstvami. Často polopravda alebo pravda zbavená svojho duchovného základu poslúži veci lepšie, lebo ľahšie manipuluje svedomie. Títo ľudia nahradia napokon učenie cirkvi ideológiou, ich podozrievanie a nedôvera ich skôr alebo neskôr privedú ku konšpiračným teóriám, všetko vidia cez pokrivenú optiku.

Tak takéto izolované svedomie napokon súhlasí aj s najčudnejšími výmyslami bez akejkoľvek podpory dôkazu. Niektorí sa odvolávajú na výhradu vo svedomí, lenže ide o „výhradu izolovaného svedomia“.

Na facebooku ste vysvetľovali aj to, že kňazi nerobia rozdiely medzi veriacimi, keď poskytujete individuálnu duchovnú službu. Na čo ste narážali?

Niektorí populisti zasievajú do veriacich presvedčenie o nespravodlivej segregácii ľudí. Pápež František na to upozornil v knihe o pandémii Poďme spolu snívať, keď píše o niektorých protestoch, ktoré vyniesli do popredia rozhnevaného ducha nariekania v role obetí, tentoraz medzi ľuďmi, ktorí sú obeťami iba vo svojich predstavách.

Inzercia

Čo sa tým myslí?

Napríklad tí, ktorí tvrdia, že nosiť rúško je neoprávnený nátlak zo strany štátu. Podobne sa cítia ako obete vo svojich predstavách nezaočkovaní ľudia, keď spoločnosť berie do úvahy, že majú vo všeobecnosti menšiu imunitu voči covidu ako zaočkovaní. Pritom sa s podobnými vecami stretávame aj v normálnych časoch, len o tom väčšina nevie, lebo sa ich to netýka a týka sa to iba jednotlivcov.

Keď napríklad za normálnych okolností onkologický pacient berie chemoterapiu a pre oslabený imunitný systém radšej nechodí medzi ostatných veriacich – prípadne v niektorých menej závažných prípadoch príde s rúškom –, nie preto, že je chorý na rakovinu, ale preto, aby sa nenakazil nejakou bežnou infekciou, ktorá by preňho mohla byť fatálnou. Vtedy sa mu poskytne individuálna duchovná služba. Je to segregácia? Nie.

Dobrý pastier sa prispôsobuje situácii jednotlivých veriacich. Podobne je počas pandémie všadeprítomná infekcia nebezpečnejšia pre tých, ktorí nemajú posilnenú imunitu očkovaním. Sú iste aj takí, ktorí majú prirodzenú imunitu a zvládajú covid dobre, ale pri pandémii sa nikdy nevie, je to ruleta. Pracuje sa s číslami a musia sa urobiť rozhodnutia, o ktorých je najviac dôvodov si myslieť, že pomôžu.

Je veľa ľudí, ktorí šoférujú bez bezpečnostného pásu a nezabijú sa. To však neznamená, že ho nemáme používať a postihovať tých, ktorí ho nemajú. Sme v tom spolu, nemožno covid brať len ako chorobu jednotlivcov. Ovplyvňuje to celú spoločnosť.

„Niektorí naivne vidia ľudské úsilie, opatrenia či medicínu ako nedostatok viery a zmyslu pre nadprirodzeno.“ Zdieľať

Fakty hovoria jasne, že očkovanie prináša štatisticky omnoho lepšiu imunitnú odpoveď. Chápem, že pre bežných ľudí je pandémia príliš zložitý fenomén, ktorému sa dá porozumieť iba spojením mnohých aspektov – zdravotného, epidemiologického, sociologického, politického, ekonomického či matematického. Veľká časť populácie to jednoducho nevládze uchopiť, a tak je prirodzené, že upadá do zjednodušení.

Jedna vec je ťažkosť porozumieť a zostať zmätený, klásť si otázky, diskutovať a vec druhá je vytvárať ideológie a konšpirácie, destabilizáciu spoločnosti, nedôveru a napádať druhých, posudzovať ich, zjednodušene hodnotiť, osočovať.

Musíme sa učiť diskutovať a zachovať pritom úctu a rešpekt a vecnosť. Je to však ťažšie, keď to nie je akademická debata, ale debata o veciach, ktoré zasahujú intenzívne do nášho každodenného života. Viacerí ocenili pokojnú argumentáciu, úctivú a vecnú, s ktorou sa snažím o týchto veciach hovoriť a písať. Vyzvali nás kňazov na to aj biskupi. Vyžaduje si to veľkú disciplínu, trpezlivosť a pokoru a najmä úctu a lásku. A sme stále len slabí ľudia, zvlášť keď sme pod tlakom.

Verejne ste sa tiež vyjadrili, že nespravodlivostí, ktoré sa dejú v tomto období, je celý zoznam. Chceli ste tým apelovať na ľudí, aby prijali zákaz bohoslužieb s pokorou?

Povedal by som s milosrdenstvom. Na rozmer hriechu, zlyhania a milosrdenstva nás kňazov upozornil v čase tohto lockdownu aj náš otec arcibiskup vo svojom liste, ktorý nám zaslal. Veľa problémov, ktorým čelíme, spôsobuje choroba. A tá nemá vinníka, ak neberieme do úvahy konšpirácie. Avšak naše zvládanie, respektíve nezvládanie pandémie so sebou prináša zlyhania ľudí.

Máme tendenciu označiť vinníka, aby sme sa s tým lepšie vyrovnali. Rozšírené je zvaliť všetko na vládu alebo jedného politika. Ale vieme, že zlyhávame naprieč celou spoločnosťou. Egoizmy sú rozmanité. Zlyhávajú politici, ktorí ešte aj pandémiu využívajú na boj o moc, zlyhávajú občania svojou nedisciplinovanosťou, podliehaním konšpiráciám, nepochopením situácie, zlyhávajú aj kresťania. Stav zdravotníctva je dôsledkom série zlyhaní. A dôsledky zlyhaní nesieme všetci, aj tí, ktorí v tej-ktorej oblasti konajú zodpovedne. A to je nespravodlivé.

Narážal som na to, že kresťanský postoj je postoj solidarity, aj vtedy, keď nesieme dôsledky zlyhaní iných. Kresťania tomu hovoria milosrdenstvo. Ježiš nám ukazuje cestu solidarity. On nás stvoril, on nám dal všetky prostriedky spásy a my sme to hriechom „pokašľali“. A on v solidarite s nami hriešnikmi si to prišiel „zliznúť za nás“, s nami zdieľal náš hriech, jeho dôsledky, utrpenie a smrť.

A túto solidaritu žili toľkí svedkovia evanjelia, tí, ktorých tento svet nebol hoden, trpeli nespravodlivosť, odmietanie, hlúposť, drzosť davu, nepriateľstvo, ba smrť. Lebo nasledovali svojho Majstra, ktorý niesol hriech mnohých a trpel za hriešnikov.

Máme problém byť solidárni? Je čas, aby sme sa zamysleli, či to neodhaľuje aj naše svetáctvo, totiž že „nemáme zmysel pre Božie veci, len pre ľudské“. Skutočnými hrdinami dneška, ktorí si to „zliznú“ za všetkých najviac, sú obyčajní ľudia, na ktorých sa zvyčajne zabúda: zdravotníci, lekári, zamestnanci supermarketov, prepravcovia, poriadkové služby, upratovačky, kňazi, rehoľné sestry a tak ďalej. To je nadprirodzená sila Ducha, ktorá sa prejavuje aj v našich časoch.

Zároveň ste sa zmienili o tom, že „je nespravodlivé, že v niektorých kostoloch sa nedodržiava skoro nič, že niektorí kresťania či kňazi spochybňujú v mene pokrivenej viery očkovanie, opatrenia“. Kde vnímate pôvod toho, že mnohí kňazi sa rozhodli nedodržiavať opatrenia? Snažíte sa s niektorými viesť dialóg?

Je nespravodlivé, že podľa týchto potom posudzujú aj bezpečnosť v kostoloch z hľadiska pandémie. Neviem posúdiť, do akej miery konkrétni veriaci alebo kňazi nesú vinu za to, že podľahli zjednodušeniam a nekonajú v súlade s usmerneniami svojich biskupov a Svätého Otca. Súvisí to s izolovaným svedomím, ktoré som spomínal. Nemôžem ich opovážlivo posudzovať, lebo nepoznám mieru ich viny. Sú neraz v omyle svedomia.

Katechizmus rozlišuje mylné svedomie, ktoré je bez viny, tzv. neprekonateľná nevedomosť, a mylné svedomie, ktoré je dôsledkom niektorých rafinovaných hriechov, ako je márnivosť a pýcha, svojvôľa a výstrednosť. To súvisí s izolovaným svedomím, o ktorom som hovoril. Do srdca vidí len Boh. A som presvedčený, že mnohí konajú aj v „dobrej viere“. Ale je našou povinnosťou im pomôcť vyjsť z tohto mylného svedomia. Preto zostáva iba vysvetľovať vytrvalo a trpezlivo.

Myslíte, že to pomôže?

To je jediné, čo môžeme. Stojíme pred slobodou človeka. Zatvrdnutých síce nepresvedčíme, ale ľudia majú právo dostať koherentné argumenty, aby sa mohli učiť zorientovať. Snažím sa počúvať všetkých, lebo od každého sa dá niečo naučiť, vidieť niečo nové, a dokonca aj každý omyl má v sebe nejakú časť pravdy, nejakú citlivosť, na ktorú sa zabúda. A všetky uhly pohľadu ma obohacujú, aby som videl realitu v celej zložitosti. Pravda je totiž zhoda mysle s realitou. Ideológia realitu ignoruje.

Ako si vysvetľujete, že medzi veriacimi je veľa ľudí, ktorí buď popierajú existenciu covidu, alebo odmietajú hygienické opatrenia s argumentmi typu, že nás viera zachráni?

Je to spôsob vyrovnania sa so strachom a so zložitosťou fenoménu pandémie, s ktorým sme sa ešte nestretli. Odhaľuje to aj dnes veľmi rozšírenú ideológiu „evanjelia prosperity“, ktoré hlása, že ak veríš v Boha, nič zlé sa ti nestane. Je to kresťanstvo bez obety a bez kríža.

„Odpoveďou na sekularizáciu a krízu viery nesmie byť ani naivný optimizmus, ktorý podceňuje ľudský sklon k hriechu, ani podozrievavý obranný val a barikády uzavretosti.“ Zdieľať

V zložitosti zmätený človek hľadá útočisko v jednoduchých riešeniach. Preto sa darí skrátenej logike populistov i manipulátorov svedomia. V skutočnosti však ide o obyčajnú neresť opovážlivosti, ktorú poznáme aj z evanjelia.

Diabol mal odvahu takto pokúšať dokonca aj samotného Božieho Syna týmto spôsobom, je to pokušenie duchovných. „Potom ho zaviedol do Jeruzalema, postavil ho na vrchol chrámu a povedal mu: Ak si Boží syn, vrhni sa stadeto dolu, veď je napísané: ,Svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa chránil,‘ a ,vezmú ťa na ruky, aby si si neuderil nohu o kameň‘. Ježiš mu odvetil: Je povedané: ,Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha.‘“ (Lk 4, 9 nasl.) Je to falošná istota.

Nemáme veriť v Boha, ktorý môže všetko a všetko je v jeho rukách?

Samozrejme, Bohu treba dôverovať nadovšetko. Boh je všemohúci a môže všetko. Ale to neznamená, že vo svojej zvrchovanej prozreteľnosti a múdrosti aj chce. Vieme s istotou len to, že nám chce dobre. Preto svätí vždy dodávali za každou prosbou klauzulu: „Ak sa bude Bohu tak páčiť.“

Myslieť si, že modlitba má nahradiť ľudské úsilie, tvorivosť, lásku, to je duchovná lenivosť a opovážlivosť. Niektorí naivne vidia ľudské úsilie, opatrenia, medicínu a podobne dokonca ako nedostatok viery a zmyslu pre nadprirodzeno.

Je smutné vidieť katolíkov v 21. storočí, ktorí v mene viery upadajú do konšpiračného myslenia a zabudli na svoje slávne dejiny, keď katolíci budovali západnú civilizáciu, verili v Stvoriteľa, ktorý vložil do vesmíru racionalitu, a dali preto povstať univerzitám, vede, medicíne, budovali nemocnice a pripravili vedecko-technický rozvoj, vďaka ktorému dnes netrpíme hladom. Zabudli sme na epidémie a máme technológie, ktoré odstránili otrockú prácu.

Kresťan si nevyberá medzi úsilím a dôverou v Boha, medzi očkovaním a ružencom. Parafrázujúc Ježišove slová: „Toto bolo treba robiť a tamto nezanedbávať!“

Nemôže byť táto situácia trochu aj dôsledkom toho, že veriaci nevideli u svojich kňazov dostatok zbožnosti, úcty k Eucharistii a podobne, a výsledkom je, že sa utiekajú k hraničným a iracionálnym postojom?

Neviem, ale nemyslím si, že na Slovensku máme excesy, aké boli na Západe v kríze 70. a 80. rokov. Mnohé z nich som aj zažil. Aspoň ja som ich na Slovensku nezaznamenal. Určite nie v masívnej miere.

Myslím si, že je to skôr o ideologických tradicionalistických tendenciách, ktoré niektorí kňazi importujú zo západných krajín. Vytvárajú úzkosť a obavu pred niečím, čo by mohlo prísť. Sú to „majstri podozrievania“, ktorí majú podobné myslenie ako populisti – živia úzkosť pred ideologickým nepriateľom a potom sa ponúkajú ako obrancovia pravej viery.

Ešte pred pár rokmi som napríklad ja osobne bol označovaný za ultrakonzervatívneho kňaza a teraz ma niektorí upodozrievajú z progresivizmu, niektorí šíria, že sa k nemu prikláňam z márnivosti, lebo sa chcem zapáčiť svetu.

Na Západe po Druhom vatikánskom koncile operovali v cirkvi revolucionárske ideológie – často sa im hovorí „progresívci“ –, po ktorých nasledovali reštauracionistické ideológie – niekedy zasa nazývaní ako „tradicionalisti“. Sem sa tieto ideológie dostali až po páde železnej opony a prejavili sa až začiatkom nášho storočia v akomsi „skrátenom konaní“ v miernejšej forme.

Ja som si všimol tieto veci už v 90. rokoch počas svojich štúdií v Ríme. Nerozumel som tomu. Bolo možno aj preto pre mňa ľahšie neskôr identifikovať, že niektoré tendencie ostatných rokov na Slovensku sú ozvenou týchto ideológií. Je jasné, že už aj naša krajina čelí sekularizácii, kultúre odmietajúcej kresťanské hodnoty.

Ale odpoveďou na sekularizáciu a krízu viery nesmie byť ani naivný optimizmus, ktorý podceňuje ľudský sklon k hriechu, ani podozrievavý obranný val a barikády uzavretosti. Tí, ktorí sa domnievajú, že je v cirkvi príliš veľa „zmätku“ a že iba tá alebo oná skupina puristov alebo tradicionalistov môže byť považovaná za spoľahlivú, zasievajú rozdelenie do tela cirkvi. Je to sklon k duchovnému svetáctvu.

Ktorý prúd považujete pre cirkev za nebezpečnejší – zjednodušene povedané – progresívny alebo tradicionalistický?

Viackrát som už upozornil na to, že majú oveľa viac spoločného, než sa zdá, a to najmä svojvôľu a autoreferencialitu, teda postoj, keď má človek len svoje vlastné „referencie“ o sebe samom, nekonfrontuje seba s nikým a s ničím. Zdá sa, že na Slovensku sa viac darí tomu tradicionalistickému, voči ktorému nemá slovenský katolicizmus, ktorého silnou stránkou je ľudová spiritualita, vždy potrebnú imunitu.

Evanjelium je svetlo, energia, znovuzrodenie a spása. A má čo dať aj tomuto súčasnému svetu. Cirkev musí ísť svojou cestou, ktorou sa vydala po Druhom vatikánskom koncile. Svätý Ján XXIII. na úsvite koncilu v októbri roku 1962 povedal: „Nie bez zármutku počúvame o tých, ktorí hodnotia veci bez dostatočnej objektívnosti a rozumného úsudku. V súčasných podmienkach ľudskej spoločnosti nie sú schopní vidieť nič iné ako ruiny a trápenia... Zdá sa nám, že musíme rozhodne nesúhlasiť s týmito ,prorokmi nešťastia‘, ktorí ohlasujú stále len to najhoršie, akoby už hrozil koniec sveta.“

Ste koordinátorom synodálneho procesu za Bratislavskú arcidiecézu. Môže synodalita fungovať v období, keď sú katolíci, ba aj mnohí duchovní veľmi roztrieštení?

Práve preto je dnes tak veľmi potrebná synodalita, lebo je liekom na individualizmus, svojvôľu a autoreferencialitu. Vidíme, paradoxne, že z liekov sa nie všetci tešia. Stačí sa pozrieť na odmietanie očkovania počas pandémie. Aj zo synodality mnohí zostávajú v rozpakoch.

Chesterton hovorí, že svätec je liek, ktorý tá-ktorá doba potrebuje najviac, a býva neraz odmietaný, lebo je protijedom. Navracia totiž svetu zdravie tým, že preháňa to, čo svet zanedbáva. Pri koreni svárov a trieštenia je to, v čom sa dnes najviac prejavuje svetáctvo, márnivosť, a tým je individualizmus.

Preto synodalita môže prispieť aj k ozdraveniu samotnej demokracie, ktorá zomiera práve na individualizmus. Synodalita nie je výmyslom pápeža Františka ani Druhého vatikánskeho koncilu, ale znovuobjavením vlastnosti cirkvi, ktorá patrí k jej podstate. Je to ďalší krok na ceste, ktorú vytýčil Druhý vatikánsky koncil.

Čo konkrétne je vašou úlohou?

Mojou úlohou arcidiecézneho koordinátora synodality je pripraviť spolu s mojím tímom v spolupráci s diecéznym biskupom ponuky, ktoré by mohli napomôcť spustiť synodálne procesy, teda urobiť kroky k tomu, aby sme prekonávali individualizmus a kráčali viac spolu, viac sa počúvali navzájom, viedli dialóg a rozlišovali znamenia čias.

Nie je to jednorazová udalosť, ale nastúpenie na cestu, akýsi počiatočný impulz, ktorý má pokračovať. Cieľ obnovenej synodality je jediný – obnoviť hlavné poslanie a misiu cirkvi, ktorou je horlivá evanjelizácia tohto sveta.

Lenže to si vyžaduje obrátenie v každom z nás – misijné obrátenie, ktoré dovolí prekonať obranné postoje a obnoví odvahu ku kultúrnej tvorivosti pri hlásaní evanjelia. Znamená prekonať triumfalizmy a ukázať svetu svedectvo služby.

Foto – Postoj/Andrej Lojan

Odporúčame

)
Denník Svet kresťanstva