Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Interview Svet kresťanstva
20. december 2021

Dekan Dušan Lukáč

Osloboďme sa počas Vianoc od strachu z ľudí, ktorí nie sú ako my

Dekan v Brezne Dušan Lukáč kedysi v Boha neveril. V rozhovore odkrýva zmysel Vianoc pre veriacich i neveriacich, zranených, nešťastných i pre ľudí v núdzi.

Osloboďme sa počas Vianoc od strachu z ľudí, ktorí nie sú ako my

Podľa Ježišových slov by sme mali byť svetlom pre tento svet. Ako sa máme nechať prežiariť svetlom Vianoc, aby sme vyžarovali autentické Božie svetlo?

Ak chceme byť svetlom pre svet, v prvom rade musíme prestať svet odmietať. Nestačí sa len ponoriť do peknej vianočnej tradície, na ktorú sme zvyknutí. Ak sa chceme nechať prežiariť svetlom Vianoc, musíme doslova prežiť silné vianočné posolstvo. A to vôbec nie je o emóciách, tradícii a kultúre, ktorá nás každý rok „vcucne“ do vytvorenej atmosféry. Toto nie je svetlo, o ktorom hovoríme, ale len naše uspokojenie.

Vianočné svetlo nás musí premeniť. Akoby nanovo aktualizovať našu vieru v Ježiša ako Boha, ktorý nás vykúpil a ktorý nás oslobodzuje od všetkých vecí, ktorých sa bojíme, teda aj od tmy. A tiež od strachu z ľudí, ktorí nie sú ako my.

Práve to je ten kritický bod. Aký postoj máme zaujať v tomto napätom období?

Bolo by kresťanské, keby sme sa dokázali mobilizovať k vzájomnej tolerancii, ponorili sa do modlitby a do priateľských vzťahov a neprilievali olej do napätia v rozdelenej spoločnosti. Mali by sme prijímať ľudí v cirkvi, očkovaných i neočkovaných, nemali by sme podporovať rozdelenie.

Toto všetko raz pominie. Je potrebné byť empatický, cítiť vzájomnú zodpovednosť a prestať proti sebe bojovať. Aby sa nám napokon nestalo, že sa ocitneme v cirkvi, ktorá bude rozvrátená, scvrknutá, zneistená. Ak neustále voči niečomu a niekomu bojujeme, vytvárame si tým vlastný svet, ktorý pre neveriacich vôbec nie je príťažlivý. Skôr naopak, môže ich odrádzať. Oni sú tiež pozvaní k Ježišovi. Ako kresťania im máme osvetľovať cestu k nemu, a nie ju zatarasiť.

Náš postoj by mal byť viac Boží. Mali by sme byť zmierovateľmi plnými viery, dôvery a vianočného pokoja a povzbudzovať iných. Mali by sme byť prví, ktorí si zachovajú pokoj a triezvu myseľ. My máme byť príkladom toho, že sú tu nadprirodzené veci, ktoré nám dávajú istotu.

Ako máme o tých nadprirodzených veciach svedčiť?

Hľadajme poklad viery vždy v jadre – v Písme a v srdci. Boh má pre nás oveľa väčšie a fascinujúcejšie veci než tie, ktoré vieme vymyslieť sami. Musíme počítať s tým, že Boh môže dať dary v Ježišovi Kristovi. Tie nám dajú silu a odvahu postaviť sa na stranu sveta, ktorý je Boží a ktorý môžeme aj cez Vianoce ponúkať ostatným.

Ako máme byť vnútorne disponovaní na prijatie vianočných darov?

Vždy mi trochu prekážalo, keď sme sa ako kazatelia nechali strhnúť hlásaním, že pred Vianocami nemajú ľudia chodiť po obchodoch a nakupovať darčeky, lebo veď je to o inom. Ja osobne s tým nemám problém, mám rád vianočnú atmosféru v obchodoch.

„V uctievaní Boha je sila. Sviatky by sme mali vedieť správne prežiť nielen z hľadiska tradície a dodržiavania predpisov, ale aj skutočne v srdci ako Božie tajomstvo.“ Zdieľať

Nesústredím sa na boj so spoločnosťou, ktorá akoby kradla Vianoce pre reklamy. Dokonca si vravím, že keď my nepropagujeme Vianoce, tak je dobré, že aspoň svet ich reklamuje, aj keď svojím spôsobom. Svätý Pavol hovoril, že hlavné je to, že sa hlása Kristus – niektorí ho hlásajú zo žiarlivosti, ale hlavne, že hlásajú.

To podstatné je vrátiť sa k tomu, kto je pre mňa Ježiš Kristus a aké má miesto v mojom živote. Nejde o uspokojenie svojich emócií. Dôležité je zastaviť sa, akoby čas ani nebol, a vpustiť Boha, Ježiša Krista do svojho života.

Spomenuli ste, že vianočné posolstvo je schopné premeniť človeka a jeho život. Mohli by ste to vysvetliť konkrétnejšie?

Vianočným posolstvom je evanjelium. V Božom slove sa dozvedáme, že Boh tak miloval svet, že poslal svojho jednorodeného syna, aby nik nezahynul, kto v neho uverí (Jn 3, 16). Ježiš sa narodil do tohto sveta preto, lebo ho miluje, aj ľudí v ňom. Neodmieta ich, a to bez ohľadu na to, či nám sa tí ľudia páčia alebo nie.

Všetci potrebujeme spásu. A potrebujeme uveriť, že Ježiš nám je darovaný ako osobný Spasiteľ, ktorého máme každý konkrétne a veľmi osobne prijať.

Prejdime ešte ďalej za oponu viditeľného. Čo sa deje počas Vianoc v duchovnom svete? Čo je príčinou toho, že v tomto čase každoročne zaznamenávame zvýšené napätie, agresivitu, depresie, dokonca samovraždy?

Áno, objavujú sa takéto prípady. Najmä u ľudí, ktorí sú zranení, napríklad vplyvom okultizmu. Vnímame to zvlášť v období kresťanských sviatkov. Akoby sa peklo spustilo na plné obrátky.

Ide o to, že sviatky sú nato, aby uctievali toho, komu sú zasvätené. A uctievanie narodenia nášho Pána vyvoláva na strane zla úplne opačnú reakciu. Zlému naša úcta prekáža a snaží sa to negovať.

Teda naše uctievanie je príčinou zvýšeného duchovného boja počas Vianoc?

V uctievaní Boha je sila. Kresťanské sviatky by sme mali vedieť správne prežiť. Nielen z hľadiska tradície a dôsledného dodržiavania predpisov, ale aj skutočne v srdci ako Božie tajomstvo. Správne prežívanie má ohromnú silu a dosah na život človeka, a vôbec na celý svet po všetkých stránkach.

Narodenie Ježiša Krista bolo veľmi silným momentom v celej existencii, čoho následky vnímame dodnes i na úrovni duchovného boja. História je plná faktov o tom, aké problémy sprevádzali Ježiša hneď po narodení. Ako bol od svojho narodenia prenasledovaný.

To je dôvod, prečo sa každoročne počas Vianoc duchovný boj stupňuje a zasahuje najmä tých najslabších. Zlý v tej osobnej rovine pracuje podobne, ako keď predátory lovia zver. Berú najprv to, čo majú väčšiu šancu a úspech uloviť.

Ako môže prežívanie Vianoc zasiahnuť človeka v psychologickej rovine?

Vo vianočnom období máme viac voľna, dlhší čas nejdeme do práce. Pre osamotených ľudí je to priestor pre nostalgiu, dokonca až depresiu. Zvlášť ľudia, ktorí niekoho stratili, prežívajú najhoršie Vianoce. Proti tomuto sa ťažko bojuje.

Keď si odmyslíme temný duchovný vplyv a zostaneme na úrovni psychologickej, nostalgiu vytvára práve tradične zaužívaná príjemná rodinná atmosféra. To som si prežil aj ja počas prvých Vianoc, ktoré som slávil ako farár. Veriaci mi doniesli stromček, pomohli mi ho postaviť a potom odišli. Zrazu som zostal sám. Uvedomil som si, že ho vlastne ani nepotrebujem.

Stromček je stred radosti rodiny, pri ňom človek cíti domov. A domov sú ľudia, nie dom. Vianoce sa spájajú s deťmi, rodinou zhromaždenou okolo stromčeka a vianočného stola. A keď ju človek nemá, cíti, že sa ho Vianoce vlastne ani netýkajú, a prežíva to oveľa horšie.

A ako sa dá priniesť svetlo do vianočných sviatkov u ľudí, ktorí cítia oprávnený smútok?

Liekom je dôslednosť vo viere. To znamená nezačínať sviatky tradíciou a zvykmi, ale vianočným posolstvom narodenia Ježiša Krista. To rozhodne nemá atmosféru, ktorú sme vytvorili my v Európe. Pozerajme sa na vianočné posolstvo ako proroci, že sa všetkým zvestuje Božia spása – aj zraneným, nešťastným, núdznym. Ježiš je náš Spasiteľ, to je podstata. Vianoce nie sú len o tradíciách, ktoré sme si vytvorili.

Pokiaľ niekto len čaká, až sa konečne sviatky skončia, aby mohol ísť do práce a nabehnúť na normálny život, môže to byť zničujúce. Preto by sme mali aj v kostoloch a spoločenstvách vytvoriť atmosféru viery a zdôrazňovať posolstvo o spáse ľudí. Potom je to už na každého individuálnom postoji, či budú jeho Vianoce pekné alebo sa premenia na utrpenie.

Vo vianočnom posolstve teda tkvie i podstata a zmysel ľudského života?

Áno, pretože v ňom Boh zjavil identitu človeka v plnej miere. Smrteľnému, stratenému človeku, ktorý zápasí vlastnými silami o prežitie a radosť zo života, Boh zjavil jeho identitu. Identita človeka je v Bohu, ktorý na neho pamätá, ktorý ho neopustí a podáva mu pomocnú ruku, aby ho zachránil.

Tá ruka nám nemôže byť podaná zrozumiteľnejším spôsobom ako tak, že Boh sa narodí ako človek, ktorý hovorí ľudským jazykom. Takto to vystihujú aj proroctvá predpovedajúce narodenie Ježiša: „Nenechám ťa, pošlem ti spasiteľa, záchrancu.“ Avšak je na nás, či Ježišovu podanú ruku prijmeme alebo odmietneme.

Inzercia

Pochopiť vianočné tajomstvo do hĺbky nie je vôbec jednoduché, keďže zahŕňa Boží majestát. Môže človek nejako obsiahnuť Božiu veľkosť a poznanie večnosti?

Môže, ale nie zo svojej moci. Človek sa môže snažiť obsiahnuť Božiu veľkosť, napríklad filozofovaním či racionálnym uvažovaním, rozmýšľaním, bádaním. To však neznamená, že jeho vnútro bude zachránené od neistoty, úzkosti, nezmyselnosti.

Človeka môže kadečo postihnúť. Sú ľudia, ktorí sa snažia okultným myslením dotknúť sa niečoho, čo je za týmto svetom. Priťahuje ich to – Halloween, mŕtve duše, uctievanie modiel. To je však opak Boha. Skutočného Božieho majestátu sa môžeme dotknúť len z milosti v Duchu Svätom.

Ako sa to môže udiať práve počas Vianoc?

Keď sa Filip pýtal Ježiša, prečo nechce dať Ducha Svätého svetu, ale iba im, Ježiš mu povedal, že svet ho nevidí a nepozná. Čiže ľudia, ktorí sa chcú otvoriť pre poznanie Boha, najprv musia počuť zvesť evanjelia, aby im otvorila dvere. Duch Svätý už urobí ostatné, môže aj osobne zjaviť slávu Boha.

Človek musí byť po Bohu hladný. Svätý Serafim hovorí, že najdôležitejšie je mať hlad po Bohu. A takému človeku treba podať ruku, dať mu Božie slovo. Viera nie je naša súkromná záležitosť, nie je len pre naše náboženské, morálne či citové uspokojenie. Je naším povolaním odovzdávať ju ďalej a ostatným osvetľovať cestu k Bohu.

Vy sám ste v mladosti boli práve na tom druhom brehu a ako neveriaci ste veľmi rázne podávali argumenty proti viere v Boha. Delíte sa o tieto skúsenosti veľmi pútavo, občas aj humorne v rámci svojich katechéz. Ako ste uverili v Boha?

Na vysokej škole som sa spoznal s jedným človekom. Bol veľmi zapálený pre Boha. Na druhej strane som ho vnímal podobne ako seba – človeka s chybami či povahovými nedostatkami. To mi vlastne vyhovovalo, lebo bol to pre mňa jasný dôkaz toho, že nie je dokonalý. Vždy som mal pocit, že Ježiš chce len dobrých, bezchybných ľudí, tých kresťanov v kostole.

Začali sme sa veľa rozprávať, diskutovali sme o tom, či existuje Boh a podobne. Veľmi ma oslovilo, keď som sa v evanjeliu dočítal, že Ježiš vyhľadával hriešnikov, bojoval o nich, zachraňoval ich. Bol to iný Ježiš, ako boli moje dovtedajšie predstavy o ňom. Začal mi byť sympatický.

Koľko veľa predsudkov máme o tom, kto je Boh a aký je. Keď som viac čítal Bibliu, začal som Ježišovi aj viac rozumieť. Zároveň som si začal uvedomovať, že potrebujem niekoho, kto ma spasí.

Aká zmena nastala u vás vo vnímaní a prežívaní vianočných sviatkov po tom, ako ste sa obrátili?

Dovtedy moje Vianoce spočívali v tom, že som išiel s kamarátmi na polnočnú – teda postávali sme okolo kostola, popíjali víno, hrali na harmonike a v blízkosti nás sa zdržiavali policajti, ktorí kontrolovali, či nerobíme verejný neporiadok.

Po vnútornom obrátení som navonok vieru ešte nekomunikoval. Žil som naďalej tak ako predtým. Bola to len moja súkromná záležitosť. Začal som sa však častejšie chodiť do kostola a pozoroval som, čo sa tam deje. V jednom momente som si pri tom, ako išli ľudia na sväté prijímanie, uvedomil, že toto je to, o čom hovoril Ježiš pri poslednej večeri.

Skutočné prežívanie Vianoc som začal spoznávať až v cirkvi, keď som prežil znovuzrodenie. Až vtedy uprostred kresťanov som precítil, čo Vianoce vlastne sú.

Spomínate city, pocity. Ľudia často hovoria, že necítia Boha, necítia jeho blízkosť. Na akú úroveň treba v kresťanskom prežívaní viery posunúť city?

City treba mať, sú dôležité. Aj Pán Boh ich používa voči nám. Podstatné však je, že sa musíme snažiť Bohu veriť bez toho, či pri tom niečo cítime alebo nie.

Pán Ježiš hovorí: „Vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“ (Mt 6, 6) Teda nabáda ľudí, že musia uveriť, nie že musia cítiť. Podobne čítame v Liste Hebrejom: „Kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je a že odmieňa tých, čo ho hľadajú.“ (Hebr 11, 6)

Musíme mať konkrétnu vieru voči Bohu ako osobe, ktorá nám otvára srdce tajomným spôsobom, aby Boh vôbec mohol niečo robiť v našom živote. Emócie môžu prísť až potom. Môžu i nemusia. Viera je záslužná vec, viera nie sú emócie. Môžeme sa cítiť i ťažko, prežívať súženie, a predsa máme záslužnú vieru.

U niektorých ľudí sa zase rozum niekedy príliš mieša do Božích záležitostí, ktoré by rád korigoval po svojom. Ako sa odosobniť od toho ľudského a viac vnímať a žiť to božské?

Samozrejme, že človek musí mať rozum, triezvy rozum. S týmto tvrdením som sa mnohokrát stretol v prostredí charizmatického hnutia. Vždy dbali o to, aby na jednej strane neprekážali Božej moci, ktorá niekedy vyvoláva aj prudké emócie. Zároveň si však zachovali triezvosť, ktorá pomáha zaujať správnu reakciu.

„Ak chceme, aby Boh ku nám prehovoril, musíme mu dať slobodu, priestor. Musíme sa uponížiť a neočakávať len to, kedy a ako má splniť naše aktuálne prosby.“ Zdieľať

Na teológii nás učili, že viera musí byť vždy kontrolovaná rozumom. Boli sme vedení skôr k tomu, aby bola viera správne dogmaticky nastavená. To je síce dôležité, ale nemenej podstatné je tiež, aké má viera miesto v srdci. Hovorilo sa síce o tajomstvách, ktoré sa teológia snažila vysvetliť, ale vždy len do tej miery, ako to vie ľudský rozum formulovať. Preto môže mať niekto strach z prijatia vecí, ktoré nevie pochopiť rozumom, napríklad o charizmatických daroch povie, že sú to len emócie alebo že sú od diabla.

Racionálna teológia nie každému sadne, nie každého spasí. Niekto potrebuje Boha, ktorý mu buchne po hlave, ktorý ním zatrasie. Rozum musí byť prítomný, musí s vierou súhlasiť. Lenže Boh môže rozum ešte predísť. A práve toho sa niekedy bojíme.

Aký postoj by sme teda mali zaujať, aby sme Božie podnety registrovali, zachytili a s nimi spolupracovali?

Keď ľudia veľmi úpenlivo hľadajú Božiu pomoc, majú často svoju vlastnú predstavu či očakávania, ako by mal Boh konať, siahajú po osvedčených či naučených modlitbách a podobne. Práve svojím úsilím blokujú Božie pôsobenie, lebo sa ho snažia stoj čo stoj nejako zachytiť. Túto snahu a vlastné predstavy treba dať niekedy nabok.

Ak chceme, aby Boh ku nám prehovoril, musíme mu dať slobodu, priestor. Musíme sa uponížiť a neočakávať len to, kedy a ako má vyslyšať či splniť naše aktuálne prosby. Niekedy sa bojíme prijať, že sme slabí. Keď však Bohu dôverujeme, on spraví, čo treba.

Ak sa človek otvorí pre prijatie vianočného posolstva a pozve Boha do svojho života, čo má robiť, aby toto rozhodnutie v ňom nezhaslo?

Nato, aby sa niečo neskončilo, treba to stále udržiavať. Katolícka cirkev má už dlhodobú posvätnú tradíciu, ktorá nám predkladá liturgické texty, ktoré sú naozaj prepracované.

Môžeme radostne prežívať tajomstvo Vianoc, sýtiť sa vianočnou atmosférou, o čom hovorí biblický text: „Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami.“ (Jn 1, 3) A ďalej nasleduje: „Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha.“ (Jn 1, 12 – 13)

A to už sú veci, ktoré idú na hlbinu. Toto je veľmi významné posolstvo Vianoc. Mnohí prídu na svet a nie sú chcení, sú odmietaní. Zrazu tu je posolstvo pre tých nechcených, ale i pre tých „chcených“, že síce sa rodíme z vôle muža, ktorý chce svojich potomkov, možno len zo svojej sexuálnej potreby „ako vedľajší produkt“ alebo z hrdosti. Avšak kto sa pýta človeka, ktorý príde na svet, či je spokojný so svojím životom?

Keď však človek prijme Ježiša, uverí v neho, narodí sa z Boha – to úplne mení celú situáciu. Všetci by sme si mali uvedomiť, že Boh nás pozná, odkedy sme sa počali, ako píše žalmista: „Boh každému človeku utvoril srdce.“ (Ž 33, 15)

Liturgické texty počas vianočných sviatkov poukazujú aj na to, že vianočné tajomstvo sa netýka len nás ako ľudstva, ale aj každého jednotlivca osobitne. Ak teda prijmeme Ježiša osobne skrze vieru do svojho života, ide o našu najvnútornejšiu premenu.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.