Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
03. január 2022

Kňaz Juraj Schindler

Láska sama ukazuje, čoho sa zriecť, aby sme mohli viac milovať

Novoročný rozhovor o tom, ako sa naučiť umeniu žiť požehnaný a naplnený život s jasným cieľom.

Láska sama ukazuje, čoho sa zriecť, aby sme mohli viac milovať

Nový rok je špecifický tým, že sa rozhodujeme pre nové plány, máme chuť veľa vecí vo svojom živote zmeniť k lepšiemu. Avšak rozlíšiť správne od nesprávneho, Božie od ľudského je niekedy dilema. Ak máme nesprávnu predstavu o svojom šťastí a úspechu, môžeme ostať sklamaní.

Čo znamená, keď si prajeme šťastný, úspešný a požehnaný nový rok? Ako chápať tieto skutočnosti z duchovného hľadiska, vysvetľuje v rozhovore kňaz Juraj Schindler, ktorý pôsobí v Diecéznom centre mládeže Archa v Bojničkách.

Takmer všetky novoročné vinše sú o šťastí a úspechu. V čom spočíva skutočné šťastie a úspech nového roka?

Či chceme, alebo nechceme, pri uvažovaní o šťastí vždy skončíme pri vzťahoch. Aj keby sme čokoľvek mali, ale žili by sme v nezdravých vzťahoch, vždy by zostal v našom vnútri smútok. Šťastie je so vzťahmi bytostne spojené.

Úspech sa zase spája s nejakým výsledkom. To, čo robíme, tým sa stávame. Ak niekto kradne, môže si síce nahovárať, že nie je zlodejom, ale v skutočnosti sa ním naozaj stáva. Ak rastieme v láske, stávame sa láskou. Z toho vyplýva, že nás ovplyvňujú naše rozhodnutia.

Ak robíme dobré rozhodnutia, náš rok bude šťastný, úspešný, teda s dobrým výsledkom. Byť šťastný znamená pre kresťana byť úspešný v láske – byť bližšie k Bohu a tým aj k ľuďom.

Máte nejaký návod, ako robiť v novom roku dobré rozhodnutia?

Robiť dobré rozhodnutia nemáme byť nútení, sme k tomu pozvaní. Je rozdiel, či ich budeme robiť preto, lebo nám ich niekto prikázal, alebo preto, že sme s nimi vnútorne stotožnení.

Nejde o splnenie príkazu zvonka, ale o zachytenie samotnej podstaty veci, keď si uvedomíme, že daná vec je pre nás dobrá, a preto ju chceme robiť. Ak zvolíme takýto prístup, odrazí sa to nielen v našich vzťahoch, ale aj na pracovnom výkone.

Počas štúdia nám učiteľ zdôrazňoval, aby sme na prednáškach počúvali s otvoreným srdcom a nesnažili sa hneď filtrovať niečo, čo sa nám nezdá. Na druhej strane však máme k veciam pristupovať kriticky. Nie v zmysle kritizovania, ale v tom, že informácie preosejeme cez vlastné skúsenosti a premýšľame nad nimi. Takýmto spôsobom ich prijímame nie preto, že ich hovorí profesor, ale preto, že sme sami presvedčení, že to tak naozaj je.

Spomenuli ste pracovný výkon. Ako pracovať v duchu jezuitského hesla Ad maiorem Dei gloriam (Na väčšiu slávu Boha)? Teda aby sme cez prácu neoslavovali len seba, ale Boha?

Človek si niekedy pestuje falošnú pokoru, keď sa navonok tvári, že nejaký ním vykonaný skutok je len záležitosť Pána Boha, že on s tým vlastne nemá nič spoločné. Ale beda, ak ho náhodou niekto za ten skutok nepochváli. (Úsmev.)

Boh sa teší, ak sa my tešíme z darov a talentov, ktoré nám dal. To platí v prípade, že ich nezakopeme a používame ich s vedomím, že vieme, od koho ich máme.

Pápež František v príprave na synodu spomenul, že každý dar je na to, aby sa daroval ďalej. To potvrdzuje aj Božie slovo: „Čo máš, čo si nedostal?“ (1 Kor 4, 7) Keď z nás žiari radosť z toho, čo Boh do nás vložil, zaznieva aj oslava Boha. Ak Boha z tejto záležitosti vynecháme, pohltí nás pýcha a nadradenosť.

Teda nejde o to „rátať s Bohom“ vtedy, keď budeme niečo potrebovať, ale, naopak, dať sa Bohu do jeho služieb?

Mnohí si myslia, že máme zabudnúť na seba a plniť plány Boha, ktorý nám zvonku niečo prikazuje. Avšak nie je to celkom tak. Vysvetlím to na príklade dvoch slepcov z evanjelia, ktorým Ježiš pohrozil, aby o uzdravení nikomu nehovorili. No tí išli a všade rozpovedali, že Ježiš ich uzdravil.

„Pozemský život treba žiť s očami upretými ponad horizont a uvedomiť si, že je len zastávkou k cieľu. Avšak zastávkou veľmi potrebnou.“ Zdieľať

Je zaujímavé, prečo im Ježiš zakázal o tom hovoriť. Veď predsa dobro sa má šíriť. Keď sa nad tým zamyslíme, zistíme, že vzťah slepcov k Ježišovi bol vzťahom lekár – pacient. Avšak to, že Ježiš je lekár, nie je celá pravda o ňom a jeho vzťahu k nám. Ježiš je síce uzdravovateľ našich duchovných, psychických i fyzických rán, ale túži byť viac než len lekárom. Lekára radi vidíme vtedy, keď sme chorí. Sme radi, že ho máme, ale vidieť ho chceme čo najmenej.

Boh nás volá do priateľstva s ním, to je úplne nový rozmer. V takomto vzťahu sa túžby druhého pre nás stávajú povinnosťou lásky, ktorú nemusíme, ale chceme dávať.

Na Nový rok si ľudia zvyknú stanoviť nové ciele. Ako má kresťan žiť život s jasným cieľom?

Kresťanské je byť ako Kristus. A Kristus prišiel zjaviť, kým je človek. Treba veľmi hlboko vstúpiť do prežívania svojho života a rozlišovať, kam ma priviedlo to, čo som robil, respektíve kam ma privádza moje terajšie konanie. Napĺňa sa u mňa túžba po šťastí, túžba po skutočnom naplnení, ktorá je v srdci každého človeka?

Keď človek žije sebecky, zistí, že to ho k plnosti neprivádza. To si môže odsledovať na kráse a kvalite svojich vzťahov. Ide o reflexiu rozumu, ale i srdca, kam ho vedú jeho rozhodnutia, ktoré spravil.

A ako sa máme dopracovať k tomu, aby sme skvalitnili svoje vzťahy, a teda i svoj život?

Človek nachádza seba samého v sebadarovaní. Vtedy v sebe objavuje aj potenciál, ktorý do neho vložil Boh a stále ho umocňuje.

Treba žiť reálne život so všetkým, čo k nemu patrí. Nie v odmietaní pozemskej reality, ako keby bola zlá. Sme ľudia, nie anjeli. Pozemský život treba žiť s očami upretými „ponad horizont“ a uvedomiť si, že je len zastávkou k cieľu. Zastávkou však veľmi potrebnou.

Prežívanie pozemského života je čas, keď sa učíme milovať, aby sme raz mohli milovať večne. Už teraz a tu môžeme prežívať Božie kráľovstvo, hoci nie v plnosti. Človek sa má tešiť z pozemského života. Avšak príliš sa v ňom neudomácniť, aby si nepovedal, že staré je lepšie a nechce sa mu ísť ďalej.

Ako zistíme, či to, čo sme si v novom roku predsavzali, je v súlade s Božou vôľou?

Ak žijeme s Pánom, stávame sa citlivejší na to, čo od nás chce. Keď s niekým trávime čas, spoznávame jeho srdce.

Na druhej strane mnohokrát si ľudia namýšľajú, že niečo je podľa Božej vôle, lebo oni majú z toho „dobrý pocit“. A v skutočnosti môže ísť o veci, ktoré sú proti Božiemu prikázaniu. To určite Boh nechce. Boh by nešiel proti sebe samému. Ak niečo prikazuje, tak preto, že je to tak aj skutočne dobré.

„Pán nás pozýva objať kríž, ktorý život prináša. Ako hovorí pápež František, nemáme objať len samotné drevo, ale Ježiša na kríži.“ Zdieľať

Boh nám dal slobodnú vôľu a nechce nám náš život nadiktovať. On sa teší z toho, že robíme rozhodnutia. Ak sa v nich aj pomýlime, povie: „To nič, ja vidím tvoju dobrú túžbu i tvoju dobrú snahu, skús to tentoraz lepšie.“ Niekedy sa môžeme posunúť aj cez kopanec.

Inzercia

Dôležité je, aby sme mali túžbu po Bohu. Prosme ho, aby nás korigoval, a ak niečo zraňuje jeho lásku, aby sme to túžili zmeniť. Nie je to o tom, že ak spravíme chybu, Boh nám to bude hneď vyčítať. Aj v medziľudskom vzťahu si veľa vecí vieme prepáčiť, ak vidíme dobrú snahu. Horšie, ak ignorujeme toho druhého. Taký vzťah sa skôr či neskôr rozpadne.

Na to, aby sa niečo nerozpadlo, neskončilo, ale aby to vytrvalo a prinieslo dobré ovocie, sa vyžaduje aj obeta. V čom by sme sa mali v novom roku zaprieť, ak chceme, aby bol náš život lepší, kvalitnejší?

Položme si otázku, či nie sme na niečo príliš naviazaní. Či nám niečo neprekáža v napredovaní v láske. Športovci veľmi dobre vedia, aký veľký zmysel má sebazapieranie. Prostredníctvom neho napredujú k svojmu cieľu.

Ak by bolo našou motiváciou len splniť nejaký skutok, respektíve zaprieť sa, lebo sa to od nás vyžaduje, čoskoro to vyhasne a zapadne do počtu nesplnených predsavzatí. Ak je však naším cieľom rast v láske, tá sama ukazuje, čoho sa potrebujeme zrieknuť, aby sme mohli viac milovať.

Niekedy je to len o tom, že Pán nás pozýva objať kríž, ktorý život prináša. A ako hovorí pápež František, nemáme objať len samotné drevo, ale Ježiša na kríži. Inak to nemá zmysel. Niekedy je to o maličkostiach, ktoré si môžeme odoprieť z lásky, napríklad čokoládu, ktorú rodičia podarujú svojim deťom. Odpoveď lásky nenechá na seba dlho čakať. Rozžiarené oči naznačujú, že to stálo za to.

Foto – archív J. Sch. 

My kresťania si želáme i požehnaný nový rok. Čo znamená, keď je rok požehnaný?

Taliančina používa výraz „benedire“, latinčina „benedicere“, čo doslovne znamená „dobre hovoriť“. Požehnaním dobrorečíme.

Ide o niečo, nad čím zaznieva dobré Slovo, ktoré sa stalo telom. A Božie slovo je tvoriace. Boh vysloví a stane sa. A my sa chceme pripojiť svojím slovom k tomuto Božiemu slovu. Požehnaný nový rok je taký, nad ktorým sa vznáša Božie slovo. Je naplnený dobrým slovom, ktoré vychádza i z nášho srdca a predurčuje dobrý výsledok.

Možno to chápať tak, že nad požehnanými vecami a situáciami svet nemá moc?

Môžeme to povedať i takto, lebo ide o prežívanie života pod Božou ochranou. To však neznamená, že sa nám nemôže nič nepríjemné stať. Ak však túžime žiť v Božom požehnaní, pokušiteľ nás nemôže obrať o večný život s Pánom. Nemôže nás obrať o ten cieľ, ktorý máme pred sebou a v ktorom je naša istota.

Ak nosíme požehnaný krížik, nemáme ho ako talizman pre šťastie. Máme ho preto, lebo si v ňom pripomíname dar modlitby – dobrého slova, ktoré bolo nad ním vyrieknuté. A to nám pripomína, že chceme a môžeme kráčať v Božom požehnaní, lebo Boh nás v ňom sprevádza svojím slovom. Toto si musíme uvedomovať každý deň nanovo aj v prípade požehnaného nového roka.

Je požehnanie predurčením k úspechu?

Keď je niečo požehnané, neznamená to, že diabol nemôže robiť svoje nástrahy a že človek sa do tých nástrah nemôže chytiť. Ak túžime byť celý rok s Bohom a robíme pre to všetko, diabol je ako pes na reťazi. Nikdy nebude mať väčšiu moc nad Bohom, pod ktorého ochranou sme.

Boh je najmocnejší, a ak stojíme na strane Víťaza, diabol nám v konečnom dôsledku nemôže uškodiť. Príkladom je páter Pio, ktorého život bol veľmi ťažký, no zároveň požehnaný. Boh ho v ťažkostiach neopustil, naopak, bol mu veľmi blízko a cez pátra Pia boli a sú požehnaní aj iní.

Svätý páter Pio povedal, že život svätca je život pod psa. To neznie príliš lákavo a atraktívne. Ako v tomto kontexte máme správne chápať životný úspech, aby sme neboli sklamaní?

Ak úspech chápeme tak, že sa nám všetko bude dariť a nič sa nepokazí, budeme sklamaní. Takto to nie je. Ak však berieme úspech ako dobrý výsledok na ceste k plnosti, požehnanie nás umocňuje v raste v láske. A rast v láske je niekedy najväčší v ťažkostiach.

„Je umenie nechať sa zasiahnuť Božou láskou a žasnúť nad ňou. Žasnúť nad rôznymi vecami, ktoré nám Boh dáva, a nad ľuďmi, ktorých nám posiela do života.“ Zdieľať

Keď žijeme v ťažkých časoch, naučíme sa oveľa viac, ako keď je všetko v pohode. V ťažkých chvíľach zažívame závislosť od Boha, viac pociťujeme potrebu iného človeka, ktorý pre našu slabosť môže byť pre nás tým požehnaním. To je oveľa viac ako len zbierať hmotné statky.

Pamätajme na to, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré (Rim 8, 28). Život s Bohom nie je vždy prechádzka ružovou záhradou. Život s Bohom je život v Božom požehnaní, kde Božie slovo sprevádza človeka. A niekedy zasiahne veľmi mocne. Niekedy človeka pozýva k tomu, aby s ním prežil agóniu, a vtedy ešte mocnejšie vstúpi do života človeka, ktorý takto ešte vrúcnejšie žije s Bohom a v Bohu.

Pre lepšie pochopenie sa spýtam to isté v negatívnom znení. Ako by mohol vyzerať nový rok, ak by nebol požehnaný?

Môže pokojne vyzerať i tak, že človek bude mať plnú peňaženku, kariérne postupy, nové auto či slávu, ale jeho vzťahy ochladnú, rozbijú sa. Ak sa človek nesnaží o život v priateľstve s Bohom a svoje srdce oddal egoizmu, nebude šťastný. Môže mať veľa vecí, aj zbytočných, ale keď sa zamyslí, či to naplnilo jeho srdce radosťou, zistí, že nie.

Život v egoizme zaslepuje človeku oči a je tam veľké riziko rozbitia vzťahov, pretože jeho túžby sa pokrivili a zamerali iným smerom. Takéto vzťahy sa zvyknú končiť rozpadom, rozvodom.

Nie je vždy jednoduché nenechať sa chytiť do pasce egoizmu, správne sa rozhodovať a korigovať svoje túžby. Ako sa máme naučiť umeniu požehnaného úspešného života?

To nie sú veci, ktoré sa učíme z kníh, kde by sa dal naštudovať jednoznačný postup. Musíme do seba hlboko vstúpiť a uvedomiť si, kým sme. Už náš pupok nás učí, že od niekoho pochádzame, že vzťah je niečo, čo nás určuje. Celé naše telo kričí, že sme stvorení pre iného a v konečnom dôsledku pre Iného s veľkým „I" – pre Boha.

Boh nám takýmto rukolapným spôsobom ukazuje, že sme stvorení pre neho. On je nám bližšie, ako si myslíme. Je dôležité uvedomiť si, že sme stvorení pre vzťah. Ak svoje vzťahy nebudeme žiť, stratíme samých seba.

A ďalšia dôležitá vec: nechajme sa Bohom milovať. Niekedy chceme robiť pre Boha veľa vecí, čo je chvályhodné, ale zabúdame sa ním nechať milovať. Všímať si jeho lásku, ktorá k nám prichádza veľmi kreatívnym spôsobom. Ak si budeme viac všímať, čo pre nás Boh robí, bude väčšia naša túžba stretnúť sa s ním a byť s ním. To znamená aj opätovať jeho lásku. Z toho budú vychádzať tie spomenuté skutky sebazaprenia, teda skutky lásky, ktoré nebudú vykonané len z vonkajšej povinnosti.

Je umenie nechať sa zasiahnuť Božou láskou a žasnúť nad ňou. Žasnúť nad rôznymi vecami, ktoré nám Boh dáva, a nad ľuďmi, ktorých nám posiela do života. Vtedy je jeho láska doslova rukolapná. To je pekný začiatok k tomu, aby sme mohli žiť požehnaný život vedúci k plnosti, ktorý vyplýva zo zrodenia dobrej vnútornej túžby.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.