Evanjelista sv. Ján nám v jasličkách „predstavil“ Ježiša ako paradox Slova, ktoré nepovedalo nijaké slovo (Jn 1,1 – 18). Naozaj, Ježiš v jasliach nič nevyriekol, ako dieťa hovoriť nevedel, rovnako ani Mária a Jozef nič nepovedali.

Ježišovo narodenie bola však udalosť, ktorá otvárala ústa všetkým naokolo: pastierom, anjelom i samotnému Jánovi, ktorý zložil o tejto udalosti teologickú úvahu, prológ. Toto všetko vytvára ako výsledok tézu, že Boh sa nám zjavuje a dáva spoznať aj skrze udalosti a znaky, s ktorými sa v živote stretneme; že tieto udalosti sú pre nás nejakým Božím znamením a posolstvom.

Tým sa dostávame do veľkých ťažkostí: jedna a tá istá udalosť môže mať pre jedného človeka veľkú výpovednú hodnotu, posolstvo, ale inému človeku to nemusí dávať nijaký zmysel. 

Ako riešiť tento problém? Ak to veľmi zjednoduším, riešením by mohol byť počiatočný prístup každého jedného človeka. Joseph Ratzinger hovorí, že dnes mnohí ľudia žijú tak, akoby Boha nebolo, a navrhuje zmenu prístupu: začnime žiť tak, že Boh je!

Niečo podobné navrhol aj kardinál Martini, keď v Miláne na Vianoce v roku 1993 hovoril o tajomstvách kresťanského života. Toto zvnútornenie existencie Boha mení naše životy a „nič nehovoriace udalosti“ sa môžu stať znakom Božej prítomnosti. 

Či sú jasličky znakom Božej prítomnosti, alebo ich považujeme za folklór, nie je to niečo, čo by bolo úplne mimo nás.