Ikonami nachádzajúcimi sa v pravoslávnych a gréckokatolíckych chrámoch na severovýchode Slovenska by sa mali Rusíni hrdiť. Myslí si to riaditeľ Správy Národného parku Poloniny Miroslav Buraľ, ktorý sa vo voľnom čase venuje aj ikonopisectvu.

„Sú výnimočné a nádherné, dostali sa tam prvky, ktoré tam nemali byť, ale práve preto sú krásne,“ povedal pre TASR.

Ikony, teda sakrálne obrazy, ktoré „rozprávajú“ Písmo Sväté – a preto sa píšu, a nie maľujú – nachádzajúce sa v regiónoch s rusínskym obyvateľstvom sa podľa Buraľa svojím štýlom vymykajú z niekoľkých jestvujúcich kánonov tvorby.

Rozmach kresťanstva východného obradu na území Karpatského oblúka v 16. a 17. storočí spôsobil, že oficiálne ikonopisecké dielne v Rusku či Grécku nestíhali produkovať dostatok ikon, a tak ich začali tvoriť putujúci mnísi.

„Tým pádom sa odkláňali od kánonu, plus do ikon vkladali aj regionálne prvky,“ doplnil synovec jediného oficiálneho cirkevného maliara na území Slovenska v období socializmu Andreja Chochrúna s tým, že záujem o tento druh ľudovo-umeleckej tvorby uňho vybudoval práve jeho strýko. Po absolvovaní ikonografického kurzu sa preto vo svojej tvorbe Buraľ venuje najmä ikonám „karpatského typu“.

Aj keď pri písaní ikon ide v prvom rade o čo najvernejšie prekopírovanie pôvodnej ikony, proces jej vzniku označil stakčínsky ikonopisec za „vedu“, zložitou je už len technológia vzniku samotného podkladu.

„Ja využívam ako základ podkladu dobre vysušené drevo, na ktoré postupne nanášam ďalšie vrstvy. Základná je glejová, na ktorú sa natiahne ľanové alebo bavlnené plátno a až potom prichádza na rad posledný náter pozostávajúci z deviatich alebo 12 vrstiev,“ ozrejmil s tým, že nanášanie posledných vrstiev, ktorých počet závisí od požadovanej hĺbky rezby na ikone, sa realizuje v hodinových intervaloch a treba sa mu venovať v jeden deň. Až vtedy je podklad pripravený na písanie ikony.

Zo závislosti od alkoholu k ikonám Cez deň predávať skrutky a večer písať ikony nie je kontrast ale rovnováha

Stanislava Horváthová (Gajdošová)

Rozhovor s Ondrejom Hvožďarom o bolesti, závislosti aj smäde po Bohu.

Ako prvé sa vypĺňa pozadie, ktoré je buď tmavej, alebo zlatej farby. Buraľ, v snahe po čo najväčšej autenticite, používa na tento účel 24-karátové zlato. Nasleduje etapa, kde sa na podklad okrem tváre a rúk nanášajú základné farby vo svojich najtmavších odtieňoch, na ktorých sa nanášaním ďalších troch vrstiev čoraz svetlejšej farby vytvorí samotný „obraz“ ikony.

„V poslednom štádiu to musí byť veľmi precízna práca, aby prechod farieb bol čo najplynulejší,“ doplnil Buraľ s tým, že v závere ikonu „popíše“, aby bolo zrejmé, ktorému svätcovi je zasvätená. Aby bola pôvodná technológia dodržaná, náter vaječnej tempery, ktorú ikonopisec vytvára zmiešaním vaječného žĺtka a prírodných pigmentov, necháva pol roka zrieť a až potom aplikuje záverečnú fixačnú lakovú vrstvu.

Krásu karpatských ikon by chcel Buraľ v budúcnosti propagovať intenzívnejšie. V Stakčíne plánuje vybudovať ikonopiseckú dielňu, kde by si písanie ikon mohla vyskúšať i široká verejnosť. Jej súčasťou by mala byť aj galéria 30 ikon nachádzajúcich sa na území Slovenska, ktoré stakčínsky ikonopisec považuje za najkrajšie.