Udalosť Ježišovho krstu v Jordáne u Lukáša trochu zaniká v spleti teologických sprievodných výkladov a úkazov (Lk 3,15-16. 21-22). Najprv Ján Krstiteľ vysvetľuje, že nie je Kristom. Potom sprievodnými znakmi Ježišovho krstu je otvorené nebo, zjavenie Ducha Svätého a tajomný hlas z neba nazve Ježiša svojím milovaným Synom.

Pravdepodobne všetky biblické komentáre zdôrazňujú, že Ježiš sa dal pokrstiť, hoci krst nepotreboval. Zároveň jedným dýchom dodávajú, že sprievodné teologické znaky Ježišovho krstu sú nejakým „nebeským poverením“ (nebeskou „investitúrou“) Ježišovej úlohy stať sa Vykupiteľom ľudského pokolenia.

Spolu s Ježišovým krstom sa dostáva do popredia aj náš krst a jeho význam. Krstom sa stávame Božími synmi a dcérami. Čudujem sa, ak niekto krst svojich detí odkladá. Naopak, mali by sa nimi stať čo najskôr. Lebo ide o Božie kráľovstvo.