Od januára sa začal záväzne používať nový slovenský preklad Rímskeho misála. Po knihe Svätého písma je to najdôležitejšia liturgická kniha, ktorá obsahuje texty svätej omše. Nové vydanie presnejšie prekladá latinský originál.

„V šesťdesiatych rokoch minulého storočia, keď sa začal latinský Rímsky misál vydávať v živých jazykoch, existovalo presvedčenie, že jeho texty sa majú prekladať nie doslova, ale interpretačne, teda s určitým výkladom. Na začiatku 21. storočia sa však v príprave textov od toho upustilo. Cirkev si totiž uvedomila, že vernosť biblickému originálu je dôležitejšia,“ písali slovenskí biskupi v pastierskom liste, v ktorom vysvetľovali najdôležitejšie zmeny v preklade.

Niekoľko dní už v slovenských kostoloch zaznievajú počas svätých omší zmeny predovšetkým v textoch kňazov. V odpovediach veriacich sa udiala len jedna zmena pri príprave obetných darov. Na nové znenia modlitieb si teda budú musieť zvykať najmä kňazi.

O zmenách v preklade a o tom, ako si na ne zvyká, sme sa rozprávali s farárom vo farnosti sv. Štefana Uhorského v Myjave Gabrielom Kochom.

Už ste si zvykli na zmeny v misáli?

Stále si zvykám. Chce to asi viac času, aby som sa nemusel tak sústrediť na zmenené slová. Snažím sa nehovoriť texty automaticky, pozerám sa do misála, čiže hneď zbadám, keď príde zmena.  

Ide predovšetkým o zmeny v textoch kňazov, a to nielen tých, ktoré veriaci počujú a poznajú, ale aj v takzvaných tichých modlitbách kňaza. Tie ste sa už naučili?     

Ešte počas svojho pôsobenia v Poľsku som sa viaceré modlitby naučil po latinsky. Tiché modlitby sa občas zvyknem modliť práve v latinčine. Napríklad pri purifikácii kalicha často používam latinskú verziu, mám tak istotu, že sa nepomýlim.  

Urobil som si však ťaháčiky – malé lístočky, ktoré mám položené na oltári. Takto sa mi lepšie vryjú zmeny do pamäti. Nie je mi to jedno, čo sa pomodlím. Chcem sa modliť tak, ako je to správne.

Ktoré zmeny vám idú najťažšie do úst?

Zvyknem sa pomýliť na záver vo formule prepustenia „Choďte v mene Božom“. Avšak nemám pocit, že by mi niečo išlo ťažko do úst. Skôr sa mi ťažšie reaguje na zmeny v hudobných nápevoch.

Už som mal zautomatizované nádychy pri speve a zrazu, keď je niečo do nejakej frázy vložené alebo preformulované, sa mi stane, že s dychom nestačím.

Ako celkovo hodnotíte zmeny v slovenskom preklade?

Pozitívne. Som rád, že sa k nim pristúpilo. Keď už hovoríme o speve, teším sa, že sú v misáli znotované štyri základné eucharistické modlitby. Doteraz sa noty k slovám premenenia nachádzali kdesi vzadu v knihe, teraz sú eucharistické modlitby znotované celé na jednom mieste. 

S celou spievanou eucharistickou modlitbou som sa stretol v Poľsku u dominikánov. Ich liturgie v Krakove boli týmto známe.  

„Keď sa v modlitbe prihovárame k Pánovi, prihovárame sa k tomu, ktorého Izraeliti volali Adonaj. Stretávame sa s Božím majestátom, s Trojjediným Bohom, ktorého môžeme nazvať Pánom.“  Zdieľať

Čo sa týka konkrétnych prekladov niektorých slov, odpovedal by som trochu širšie. Počas minuloročného lockdownu som v rámci osobnej lektúry a štúdia čítal texty a komentáre k eucharistickým modlitbám. Zameral som sa na jednotlivé slová, niektoré komentáre išli naozaj do detailu. Vtedy som si veľmi silno uvedomil, že každý výraz má svoj osobitý význam, svoju históriu. Nič tam nie je napísané náhodne.

Porovnával som latinský text misála so slovenským a s poľským prekladom. Vtedy sa mi vynorili mnohé otázky, prečo sme v slovenčine daný latinský výraz preložili takto a Poliaci inak. Raz sme boli my verní latinskému originálu a Poliaci prekladali interpretačne alebo naopak.

Môžete uviesť aj nejaký príklad?

V Tretej eucharistickej modlitbe máme v slovenčine slávne Kristovo zmŕtvychvstanie. Poliaci to prekladajú ako zázračné. Latinskému originálu mirábilis sú vernejší Poliaci, v tomto výraze je zachytené, že zmŕtvychvstanie je zázrak.

V tejto eucharistickej modlitbe sa modlíme aj za tých, „ktorí odišli z tohto sveta“. Doslovný latinský preklad slova transiérunt by bol „ktorí prešli z tohto sveta“. Jeden poľský profesor to vysvetľuje tak, že slovo transitus je po latinsky vlastne pascha. V tomto slove je zachytené to, že smrť je Veľkou nocou kresťana, je jeho paschou. Čiže nejde o exitus – odchod, ale transitus – prechod.

Tieto nuansy prekladu ma fascinujú. Mám teda skutočne radosť z nových zmien, ktoré sú vernejšie originálu v latinčine. Bola by škoda, keby sme sa ochudobnili o tú hĺbku a krásu, ktorú latinské výrazy v sebe skrývajú.

A ktorý z prekladov vo vás najviac rezonuje?

Domine – Pane. Veľakrát sa v novom misáli stretneme práve s týmto pomenovaním Boha. Doteraz sme mali na mnohých miestach latinský výraz Domine preložený ako Otče. Teraz, keď vyslovím Pane, privádza ma to k väčšej bázni voči Bohu.

Je vám teda bližší výraz Pane ako Otče?

Prekladom výrazu Domine ako Otče sa chcelo zdôrazniť, že liturgia je zameraná na Boha Otca skrze Syna v Duchu Svätom. Išlo o interpretačný preklad, o pripomenutie toho, že liturgia je nasmerovaná k Bohu Otcovi. Latinský text však takmer všade hovorí Domine.

Dominus, po grécky Kýrios, po hebrejsky Adonaj. Privádza nás to až k biblickej tradícii Izraela, ktorý Božie meno nevyslovoval. Keď Izraeliti videli v texte napísané meno Boha JHVH, čítali ho Adonaj – Pán.

Aj my, keď sa v modlitbe prihovárame k Pánovi, prihovárame sa k tomu, ktorého Izraeliti volali Adonaj. Vo svätom Božom mene „Som, ktorý som“ je ukryté celé tajomstvo Boha. Stretávame sa s Božím majestátom, s Trojjediným Bohom, ktorého môžeme nazvať Pánom. Toto ma privádza do veľkej bázne.

Ide o malú zmenu, ale cez ňu skutočne vnímam liturgiu ako poctu vzdávanú Bohu. Boh je Svätý, Boh je Adonaj.

Pri niektorých prefáciách doterajšie slovenské znenie nevyjadrovalo celý latinský text. Teraz sa napríklad k chórom anjelov a archanjelov pridružili aj ďalšie výrazy ako tróny, panstvá, mocnosti, nebeské sily. Aký význam vidíte v tom, že sa takto podrobne rozvádzajú zástupy anjelov?   

Niekomu môže prekážať kvetnatosť takýchto výrazov, ja sa na to pozerám ako na snahu o vernosť tradícii, o vernosť originálnemu textu. To, ako sa pred Božou velebou klaňajú panstvá, chvejú mocnosti, ešte viac zdôrazňuje a približuje Boží majestát. Jasne nás to uvádza do toho, čím bohoslužba je – poctou Bohu.

Neviem, či to rovnako vnímajú všetci kňazi, ale ja som vďačný za tieto zmeny v prefáciách, ktoré sa nesú v duchu inštrukcií pápeža Benedikta XVI. V tomto ma však významne ovplyvnila gréckokatolícka liturgia.

Nové vydanie Rímskeho misála Používať sa bude od Nového roka, niektorým sa zdá predajná cena vysoká

Pavol Hudák

Zisťovali sme, prečo je nový misál drahší ako v zahraničí a prečo vychádza 20 rokov po latinskom vydaní.

V akom zmysle? 

V mladosti som chodil s rodičmi a neskôr aj ako kňaz na púte do Litmanovej. Tam som sa naučil vnímať východnú liturgiu. Najprv ako účastník, potom ako kňaz, koncelebrant.

Všimol som si pri tom jednu vec – kontrast krásy východných obradov, spevov, odevov s postojom našich rímskokatolíckych kňazov. Albu vytiahli kdesi z batoha, ich štóla už tiež pochodila mnohé iné púte a horské výlety. Občas som sa v pozícii rímskokatolíckeho kňaza cítil ako od nejakej chudobnej príbuznej.

Bol to silný moment. Odvtedy som si vždy na púť do Litmanovej bral pekný ornát a čistú albu. Takto som chcel dôstojne reprezentovať Rímskokatolícku cirkev. Je to síce len vonkajší prejav, ale aj cez takýto postoj vyjadrujeme úctu k posvätným tajomstvám.

Som plne stotožnený s latinskou liturgickou tradíciou a Rímskokatolíckou cirkvou. To je moja identita, tu som doma. Kontakt s gréckokatolíkmi ma však priviedol k tomu, že aj napriek špecifikám, ktoré máme v našej latinskej liturgii, a istej striedmosti nesmieme skĺznuť do liturgickej podpriemernosti.

A keď sa vrátim k tým anjelským chórom, práve v byzantskej liturgii sú časté pomenovania anjelov spolu s mnohými inými výrazmi, ktoré ich bližšie opisujú. Pre mňa to nie je kvetnatosť, pre mňa je to krása a oslava Božej veľkosti. Verný preklad latinského misála podčiarkuje túto skutočnosť.

A neťahá vás to k latinčine a tradičnej tridentskej liturgii? 

Nie. Úplne sa stotožňujem s liturgickou reformou po Druhom vatikánskom koncile. Nikdy ma to neťahalo k tomu, že by som chcel sláviť takzvané tridentské omše. Vždy mi však prekážalo, keď sa niekto snažil urobiť hrubú čiaru a oddeliť to predkoncilové a pokoncilové. Cirkev je predsa jedna – nemáme predkoncilovú a pokoncilovú cirkev.

„V každom čase platí, aby sme liturgii prinavracali krásu, dôstojnosť a posvätnosť. V tomto ukázal smer Benedikt XVI.“ Zdieľať

Musíme si priznať, že v prvých rokoch po koncile dochádzalo k rôznym interpretáciám liturgickej reformy a až k dehonestácii liturgie. Máme niekoľko exhortácií pápežov a rôznych pokynov a nariadení, ktoré sa snažili dať veci na pravú mieru, poukázať na vernosť predpisom a reflektovať všelijaké „novinky“, ktoré si kňazi v liturgii povymýšľali. Do istej miery preto chápem tradicionalistov, že sa snažili a snažia poukázať na krásu a hĺbku katolíckej liturgie. To však neznamená, že tá krása a hĺbka nezostala v liturgii aj po Druhom vatikánskom koncile.

Vedomie liturgickej tradície cirkvi ma vedie k tomu, že si našu liturgiu musíme chrániť, pestovať a najmä sláviť, skutočne celebrovať. V každom čase platí, aby sme liturgii prinavracali krásu, dôstojnosť a posvätnosť. V tomto ukázal smer Benedikt XVI. 

A vedú k tomu aj takéto malé zmeny, ktoré môžeme sledovať v novom misáli?

Určite. Ak sme ochotní sa nad nimi zamyslieť a porozumieť im, je to šanca viac si uvedomiť, čím pre nás katolíkov svätá omša skutočne je.      

Biskupi v pastierskom liste na 1. adventnú nedeľu zdôvodňujú zmeny a odklon od interpretačného prekladu latinského textu k vernejšiemu prekladu originálu tým, že výklad textu sa má následne robiť v katechéze, nie priamo v preklade. Je to pozvanie pre kňazov k častejšej katechéze veriacich aj v oblasti liturgie a vysvetľovaniu významu svätej omše a sviatostí?

Mystagógia, teda vysvetľovanie obradov, uvádzanie do slávenia, je potrebná. To, v čom bola okrem iného liturgická reforma dôležitá, bolo pozvanie veriacich k aktívnej účasti na liturgii. To však predpokladá, že veriaci aj budú rozumieť tomu, čo sa pri svätej omši deje. Mali by sme sprevádzať svojich veriacich v týchto záležitostiach.

Aj pre mňa ako kňaza je dobré, aby som sa v tom neustále vzdelával. Ako som už spomínal, v minulom roku som si prečítal a premeditoval eucharistické modlitby. Sväté omše som slávil sám. A naozaj mi to pomohlo uvedomiť si a precítiť, že aj keď mám prázdny kostol bez veriacich, dejú sa na oltári veľké veci a skutočne slávim, celebrujem tajomstvo.

Aj pre seba potrebujem mystagógiu, aby som vedel liturgiu duchovne hlbšie prežiť a potom aj sláviť spolu s veriacimi.

Aj preto ste sa rozhodli v homílii na sviatok Zjavenia Pána vysvetliť svojim veriacim nové zmeny v misáli?

Keď som uvažoval nad tým, o čom budem kázať, akosi sa mi to samo pýtalo. Bol sviatok Zjavenia Pána – pripomínanie si tajomstva Boha prítomného v človeku. Cítil som potrebu poukázať na to, že v misáli sa nezmenili len nejaké slovíčka, ale že je za tým omnoho viac. 

„Kontakt s gréckokatolíkmi ma priviedol k tomu, že aj napriek špecifikám, ktoré máme v našej latinskej liturgii, a istej striedmosti nesmieme skĺznuť do liturgickej podpriemernosti.“ Zdieľať

Jediná textová zmena, ktorá sa týka veriacich, je v modlitbe pri príprave obetných darov, keď ľud namiesto zvelebený Boh odpovedá požehnaný Boh. Ide o jazykové zjednotenie s kňazovou modlitbou, keď po novom kňaz už nehovorí dobrorečíme ti, Bože, ale požehnaný si, Pane? 

Po týchto zmenách môžeme vidieť v obrade jednu líniu. Všetky tvary od latinského benedicere, ktoré sme predtým prekladali raz doslovne ako dobrorečiť, na inom mieste ako zvelebený, na konci prefácie ako požehnaný, sú teraz preložené jednotne ako požehnaný podľa línie v latinskom origináli.

Vidím v tom prepojenie so starozákonnou tradíciou – požehnaný Pán/Boh, latinsky benedictus Dominus/Deus, hebrejsky baruch Adonaj/Elohim.

A môže byť Boh požehnaný? Potrebuje Boh požehnanie?

Pri pochopení musíme vychádzať práve z hebrejského baruch. Toto slovo v sebe zahŕňa výraz obdivu a vďaky.

Môžem to ilustrovať na príklade takzvaných stolových modlitieb. V Poľsku som dostal k jednému výkladu k týmto modlitbám, ktoré vychádzajú z tradície izraelského národa. Pri stole Izraeliti oslavovali požehnaného Boha. V židovskej tradícii neexistuje požehnávanie jedla. Za jedlo sa len ďakuje a Boh sa velebí. Keby Pán nepožehnal zem, nebola by úroda.

V jedle nemáme vidieť, že nás ohrozuje, a preto ho musíme požehnať v zmysle exorcizovať, aby nám neuškodilo. Izraeliti mali iné vnímanie, chlieb na stole je znakom požehnania. A my môžeme povedať len, buď požehnaný Boh.

V tomto zmysle máme chápať aj menený výraz „požehnaný Boh naveky“. My Bohu neadresujeme svoje požehnanie. Je za tým to, že mu dobrorečíme – čiže chválime, velebíme, oslavujeme, zahŕňame ho vďakou.

Keď sa viac priblížime k takýmto výkladom, uvedomíme si, že naša liturgia vychádza z hlbších zdrojov. Dostávame sa do kontaktu so svetom Starého zákona, s liturgiou vyvoleného národa Izraela a k tomu, ako oni vnímali tajomstvo Boha.

A ako sa vám pozdáva misál po formálnej stránke?

To ukáže čas. Zdá sa mi, že papier bol kvalitnejší na starom misáli, väzba sa mi pri tomto novom zas pozdáva viac. Stužky sú jednofarebné, predtým boli vo viacerých farbách a miništranti sa v ňom mohli lepšie orientovať. Z estetickej stránky sa mi však teraz páči viac.

Čo sa týka usporiadania textov, nedošlo k nejakým veľkým zmenám, takže viac-menej sa v ňom viem orientovať. Jednotlivé časti sú oddelené zreteľne farebným papierom, podľa toho viem, čo sa kde začína a končí.

Čo budete robiť so starým misálom?

Teraz v januári môžeme odovzdávať všetky liturgické knihy do Spolku svätého Vojtecha. Aj starý misál teda poputuje tam.

Foto: autorka