Päťdesiate a šesťdesiate roky minulého storočia boli pre Veľkú Britániu dosť nepríjemným obdobím. Reputácia bývalej superveľmoci bola naštrbená nešťastným angažmán v Suezskej kríze a sériou odhalení zradcov v jej diplomatických službách.

Bez straty reputácie nezostala ani britská spravodajská služba SIS (Secret Intelligence Service, známa tiež pod starou skratkou MI6). Jej pracovníci sa stali obľúbeným terčom posmechu zo strany kolegov zo CIA a s neskrývanou škodoradosťou sa pridávali aj rivali z francúzskej DGSE.

Operácia Venona

Blamáž to bola o to väčšia, že zradcov vo vlastných radoch Briti nedokázali odhaliť sami, ale so zistením, že v ich službách pôsobia sovietski agenti, prišli Američania. Za odhaleniami stáli výsledky operácie Venona.

S myšlienkou monitorovať sovietsku rádiovú a telegrafickú komunikáciu prišlo americké ministerstvo obrany v roku 1942. Oficiálne deklarovaný dôvod na takýto počin nebol nijako agresívny. USA v tom čase poskytovali Sovietskemu zväzu množstvo výzbroje a vojenského materiálu na boj s hitlerovským Nemeckom.

V druhej polovici roku 1942, keď sa nemecké vojská tlačili k Volge, to so Sovietskym zväzom z pohľadu Američanov nevyzeralo veľmi dobre a americkí vládni činitelia mali obavy, aby Stalin neuzavrel s Hitlerom separátny mier práve v čase, keď sa USA chystali k vylodeniu v severnej Afrike (operácia Torch).

O pár týždňov neskôr začal špeciálny útvar americkej vojenskej spravodajskej služby MIA zaznamenávať všetku šifrovanú sovietsku komunikáciu z územia USA. Operácia dostala kódové označenie Venona. Do práce sa dal aj tím kryptoanalytikov, či presnejšie povedané kryptoanalytičiek. Bola vojna a mužov potrebných profesií pre svoje potreby nekompromisne povolali armáda a námorníctvo. Tajné služby v tom čase v americkej bezpečnostnej hierarchii nemali ani zďaleka také privilegované postavenie ako dnes, preto museli využiť to, čo zostalo.

Preto nepohrdli ani študentkami matematiky či vášnivými lúštiteľkami krížoviek. Vo výsledku bolo z 10,5 tisíca pracovníkov kryptoanalytického útvaru viac než 7000 žien. Vojenskí spravodajcovia pozerali na ženský kryptoanalytický tím spočiatku cez prsty, ale čoskoro zistili, že pocit nadradenosti rozhodne nie je na mieste.

Na rozdiel od Nemcov, ktorí sa spoliehali na šifrovacie stroje Enigma, sovietski šifranti používali pri kódovaní vysielaných správ tradičný systém tzv. jednorazových kódovacích tabuliek. Systém spočíval v zámene písmen za číslice podľa vopred vytvoreného kľúča – kódovacej tabuľky. Každá takáto tabuľka však mala byť použitá vždy len raz. V takom prípade bol systém v podstate neprelomiteľný.

Lenže podobne ako v prípade nemeckého systému Enigma, aj tu sa ukázal najväčšou slabinou ľudský faktor. Šifranti, niekedy omylom, inokedy z laxnosti, občas použili pri šifrovaní kódovacie tabuľky opakovane.

Dokonca v roku 1944, keď objem sovietskych šifrovaných správ dramaticky narástol, kódovacích tabuliek v jednej chvíli nebolo dosť a ich opakované používanie sa stalo tolerovanou praxou. A v auguste 1945 sa kanadským úradom dal k dispozícii šifrant sovietskej ambasády v Ottawe Igor Guzenko. So sebou priniesol viac než sto tajných dokumentov. To všetko bola voda na mlyn amerických dešifrantiek.

Na konci roku 1946 sa tímu Meredith Gardnerovej podaril prvý úspešný prielom do sovietskych šifier. To v žiadnom prípade neznamenalo, že Američania od toho okamihu čítali v sovietskych správach ako v novinách. Aspoň spočiatku sa darilo lúštiť len staré správy z rokov 1942 až 1944 a aj to ani zďaleka nie všetky.

Spolu so zapojením iných spravodajských zdrojov, najmä informácií od prebehlíkov, Američania začali prichádzať k hrozivým zisteniam. Všetko ukazovalo na to, že v britských službách pôsobí niekoľko nepriateľských „krtkov“.

Fenomén Kim Philby

O výstupy z operácie Venona boli Američania nútení deliť sa so svojimi britskými kolegami, keďže množstvo zistení sa týkalo práve ich. Všetky informácie poskytované Britom prechádzali rukami styčného dôstojníka vo Washingtone, ktorým bol od septembra 1949 Harold Adrian Russel Philby, priateľmi prezývaný Kim.

Philby bol na prvý pohľad typickým predstaviteľom tradičného britského establišmentu. Tým, ktorí ho poznali, by ani vo sne nenapadlo, že je presvedčeným marxistom a už pätnásť rokov pracuje pre sovietsku rozviedku.

Philby bol synom koloniálneho úradníka pôsobiaceho v britskej Indii. Tam sa 12. januára 1912 aj narodil. Prezývku Kim, ktorá sa ujala a vydržala mu celý život, vraj vymyslel práve jeho otec podľa obľúbenej postavy z románu Rudyarda Kiplinga. Po rozvode rodičov sa Kim s matkou vrátil do Británie a nastúpil na štúdium na cambridgeskej Trinity College.

Súčasťou vtedajšieho miestneho študentského folklóru bolo zastávať vyhranené ľavicové postoje, preto Philbyho sympatie s marxistickou ideológiou nevzbudili podozrenie. Väčšina Kimových spolužiakov z týchto sympatií časom vyrástla, on však prepadol čaru marxisticko-leninskej ideológie na celý život.

Ako čerstvý absolvent sa Philby zapojil do práce organizácie pôsobiacej vo Viedni, ktorá pomáhala ľavicovým a židovským intelektuálom snažiacim sa z Tretej ríše uniknúť pred prenasledovaním. Tak sa zoznámil aj so svojou prvou manželkou Litzi, ktorú si vzal, aby sobášom získala britské občianstvo a mohla spolu s ním vycestovať do Británie. Manželstvo však dlho nevydržalo.

Po návrate do Londýna sa mladý Philby začal venovať novinárčine. Stal sa reportérom renomovaných novín The Times a ako vojnový korešpondent sa vypravil do Španielska, kde práve prebiehala občianska vojna. Svojimi reportážami zámerne vytváral dojem, že je antikomunista. Prezentované sympatie k frankistom mu pomohli získať akreditáciu priamo vo veliteľskom štábe generála Francisca Franca.

Byť vojnovým korešpondentom však nie je bez rizika. Pri jednej z ciest do frontovej zóny pred autom, v ktorom sa viezol s kolegami novinármi, vybuchol delostrelecký granát. Jedného z jeho kolegov výbuch pripravil o život, ale Kim vyviazol len s ľahkým zranením. Zranenie mu dokonca vynieslo frankistické vyznamenanie.

V Španielsku si Philbyho všimla britská spravodajská služba SIS, ktorá v očakávaní vojny s Nemeckom v tom čase rozširovala svoje rady. Pre službu v SIS údajne Philbyho odporučil jeho spolužiak z Trinity College Guy Burgess. Vnútornej bezpečnostnej službe SIS úplne uniklo, že Philby už od roku 1934 pracuje pre rozviedku sovietskeho NKVD.

V lete roku 1934 ho zverboval legendárny sovietsky agent Arnold Deutsch, ktorý mal síce britský pas, ale narodil sa v Rakúsko-Uhorsku (na jeho národnosť neexistuje jednotný názor). V Londýne pôsobil v akademickej oblasti a pre sovietsku rozviedku pracoval ako niečo v zmysle lovec talentov.

Okrem Philbyho do sovietskych služieb zverboval aj jeho spolužiakov Guyho Burgessa, Donalda Macleana, ako aj kolegu z akademickej sféry Anthonyho Blunta. Práve Blunt údajne odporučil Philbyho zverbovanie. Podľa inej verzie to však bola priateľka jeho prvej ženy, ktorá bola členkou komunistickej strany. Na Deutschov príkaz Philby následne prerušil všetky kontakty s marxistickými skupinami a, naopak, začal vystupovať ako antikomunista.

Sovietsky lovec špiónskych talentov Arnold Deutsch. Zdroj: Wikimedia.org

Paradoxne, velenie NKVD Philbymu spočiatku nedôverovalo. V Sovietskom zväze práve prebiehal tzv. Veľký teror a moskovské centrum od svojich agentov nástojčivo vyžadovalo správy o prieniku britských tajných služieb do sovietskych štátnych štruktúr. Kim však hlásil, že žiadne informácie o infiltrácii či o britskou tajnou službou zverbovaných sovietskych občanoch získať nevie.

Philbyho dôveryhodnosti v očiach NKVD nepridalo ani to, že aj jeho depeše stále častejšie upozorňovali na hrozbu útoku zo strany Nemecka. Na správy tohto druhu bol Stalin obzvlášť alergický. Viedlo to až k tomu, že v NKVD pojali podozrenie, že Philby je dvojitý agent, a prerušili s ním styky.

Po napadnutí ZSSR bol síce kontakt opäť obnovený, ale nedôvera k Philbymu pretrvávala. Viedla k tomu zdanlivo nižšia kvalita informácií, ktoré Philby dodával. Až do roku 1944 Philby pracoval v sekcii zaoberajúcej sa Španielskom a Portugalskom, resp. severnou Afrikou. Informácie, ktoré sa týkali Sovietskeho zväzu, sa mu preto často dostávali do rúk nekompletné a s časovým posunom.

Sovietsky zväz a Veľká Británia navyše boli v tom čase spojencami bojujúcimi proti spoločnému nepriateľovi. Britská vláda preto Moskve postupovala spravodajské informácie týkajúce sa nemeckých aktivít na východnom fronte. Philbyho správy v porovnaní s tým, čo NKVD získala touto cestou, vyzerali nekompletné či pozmenené.

Situácia sa zmenila ku koncu vojny. SIS sa v tušení nevyhnutného s predstihom začala pripravovať na stav, keď Sovietsky zväz už nebude spojencom. V roku 1944 bol vytvorený nový útvar, ktorý sa mal sústreďovať práve na činnosť voči ZSSR. Philbymu sa podarilo nielen stať sa pracovníkom tohto útvaru, ale v krátkom čase sa prepracoval do jeho čela.

Zmenu v názore na Philbyho dôveryhodnosť v očiach moskovského centra spôsobil prípad Volkov. V auguste 1945 kontaktoval britský konzulát v Istanbule Konstantin Volkov, spravodajský dôstojník pôsobiaci na tamojšom sovietskom konzuláte. Volkov chcel aj s rodinou požiadať v Británii o azyl a zároveň naznačil, že pozná mená troch britských zradcov pracujúcich pre sovietsku rozviedku. Dvaja z nich údajne pracovali na ministerstve zahraničia, jeden v SIS.

Informácia o Volkovovi sa dostala do rúk Philbymu, ktorý mal zabezpečiť Volkovovu prepravu do Londýna. Philby hneď pochopil, aké nebezpečenstvo Volkov predstavuje. Okamžite informoval o jeho úmysloch svojho riadiaceho dôstojníka.

Kým skupina agentov SIS pod Philbyho vedením dorazila do Istanbulu, komando sovietskej tajnej služby Volkova zaistilo. Omámeného a na oklamanie istanbulských letiskových úradníkov obviazaného obväzmi ho vzápätí lietadlom dopravili do Moskvy. Nešťastného Volkova už nikto živého nevidel.

Krátko nato bol Philby za svoj výkon v službách jeho veličenstva počas 2. svetovej vojny vyznamenaný Radom Britského impéria.

Na konci štyridsiatych rokov Philby sovietskemu vedeniu vyzradil informácie o operáciách SIS v Albánsku a v pobaltských krajinách ZSSR. V rámci SIS pôsobila skupina dôstojníkov bývalého SOE (Special Operations Executive), čo bol útvar, ktorý sa v rokoch 2. svetovej vojny špecializoval na špionážno-diverzné akcie. Títo dôstojníci si mysleli, že niečo podobné by sa dalo uplatniť aj voči ZSSR a jeho satelitom.

S pomocou rýchlych člnov boli do Albánska (operácia Valuable) a sovietskych pobaltských republík vysadené skupiny britských agentov. Predpokladalo sa, že agenti sa spoja s miestnym hnutím odporu a na území protivníka budú získavať informácie a podnikať sabotáže. Britskí agenti boli krátko po vysadení do jedného pochytaní.

Operácia bola predčasne ukončená, ale nikto sa nezamyslel nad príčinou jej krachu. Podobné neúspechy postihovali svojho času aj operácie SOE a riadiaci dôstojníci mali tendenciu si to vykladať ako zlyhanie agentov na mieste.

Burgessova a Macleanova aféra

Až keď boli Britom poskytnuté výstupy z operácie Venona, začalo byť jasné, že vnútri britských služieb operuje zradca a zjavne nie jeden. Philby, ktorému zistenia z Venony šli cez ruky, veľmi rýchlo dospel k záveru, že jeho priateľovi Donaldovi Macleanovi hrozí odhalenie. Maclean bol v tom čase vysokým úradníkom britského ministerstva zahraničia.

V Moskve si uvedomili závažnosť situácie. Pre takéto prípady mali agenti vždy pripravený únikový plán. Philby však zistil, že k Macleanovmu zatknutiu má dôjsť už v priebehu pár dní. Problémom bolo, ako Macleana takto narýchlo a pritom nenápadne kontaktovať.

Na britskej ambasáde vo Washingtone pôsobil ďalší Philbyho spolužiak z Cambridgea, ktorý pracoval pre sovietsku rozviedku. Guy Burgess bol však problémovým agentom. Bol homosexuál, čo v tom čase bolo trestné. Dvojitý psychický tlak vyplývajúci zo strachu, že popri jeho sexuálnej orientácii bude odhalený aj jeho tajný život sovietskeho agenta, spôsobil, že intenzívne pil.

Bolo pritom doslova zázrakom, že doposiaľ vôbec nebol upodozrievaný zo zrady, pretože v alkoholickom opojení sa mu párkrát podarilo zabudnúť či rovno stratiť aktovku s tajnými dokumentmi. Len Philbyho obetavým nasadením sa podarilo zabrániť katastrofe.

Cambridgeskí špióni. Zľava: Maclean, Burgess, Blunt a Cairncross. Zdroj: kompilát z Wikimedia.org

Ale ani Burgess nemohol len tak svojvoľne opustiť ambasádu a vycestovať do Londýna. Ak máme veriť samotnému Philbymu, tak to páni zahrali tak, že využili Burgessovu všeobecne známu slabosť k alkoholu. Bol zinscenovaný incident s miestnym policajtom, ktorý údajne podguráženého Burgessa zastavil za rýchlu jazdu.

Britský veľvyslanec, aby minimalizoval dosahy škandálu s na mol opitým diplomatom preháňajúcim sa po nociach po washingtonských uliciach a nadávajúcim americkému policajtovi, Burgessa poslal prvým lietadlom domov.

Burgess sa okamžite po pristátí spojil s Macleanom a informoval ho o hroziacom odhalení. Útek sa napokon podaril. V predvečer svojho zatknutia 25. mája 1951 Maclean nasadol na loď, ktorá ho prepravila cez prieliv La Manche do Francúzska a odtiaľ ho vybaveného falošnými dokumentmi sovietski agenti lietadlom dostali do Moskvy.

Čo však Philbymu doslova vyrazilo dych, bolo to, že s Macleanom do Moskvy ušiel aj Burgess. Dodnes nie je jasné, či sa rozhodol ujsť sám alebo s ohľadom na jeho nespoľahlivosť o tom rozhodli v Moskve. Pre Philbyho, ktorý mal v SIS perfektne rozbehnutú kariéru, bola Burgessova defekcia pohromou. Uvažovalo sa o ňom ako o kandidátovi do užšieho vedenia SIS a post styčného dôstojníka v USA bol na to nevyhnutnou prípravou. Angažmán vo Washingtone mal Philbyho predstaviť vedeniu CIA a zároveň mu zabezpečiť nevyhnutné kontakty. Teraz to všetko padlo.

Pre jeho blízky vzťah s Burgessom na neho okamžite padlo podozrenie, že je ďalším členom špionážnej skupiny. Výstupy z Venony aj indície, ktoré poskytol Volkov a sovietsky prebehlík Walter Krivickij, naznačovali, že ďalší sovietsky agent pôsobí priamo v riadiacich štruktúrach SIS. V britskej a americkej tlači sa otvorene špekulovalo, že oným „tretím mužom“ je práve Philby.

SIS ho okamžite stiahla z Washingtonu a začalo sa vyšetrovanie. Philby dlhé týždne čelil vyčerpávajúcim vypočúvaniam vyšetrovateľmi MI5 (britská bezpečnostná služba). Neskôr spomínal, že pri výsluchoch mu veľmi pomáhala jeho rečová chyba.

Philby trpel miernou zajakavosťou, o čom všetci vedeli. Preto ani u vyšetrovateľa nevzbudilo podozrenie, keď mu trvalo trochu dlhšie dostať zo seba odpoveď na položenú otázku. Podľa vlastných slov svoju koktavosť ešte trochu „prifilmoval“ a takto získaval pár sekúnd navyše na premyslenie odpovede.

Philby pri dlhotrvajúcich a vyčerpávajúcich výsluchoch preukázal obrovskú odolnosť a chladnokrvnosť. Časom mu došlo, že MI5 má síce veľa indícií, ale prakticky žiadne dôkazy a že všetko stojí a padá na jeho priznaní. On však všetky obvinenia dôrazne odmietal a vyšetrovateľom sa ho nepodarilo nachytať pri lži ani inak dostať do úzkych.

Avšak aj keď vyšetrovanie išlo do stratena, blízkym vzťahom s Burgessom bol natoľko skompromitovaný, že bol nútený z SIS odísť. Sovietska tajná služba s ním z bezpečnostných dôvodov prerušila kontakt. Philby, ktorý mal vždy veľmi kladný vzťah k alkoholu, začal piť ešte viac. Tí, čo ho však poznali, tvrdili, že pri svojom – hoci veľmi intenzívnom – pití nikdy nestrácal kontrolu nad tým, čo robí a čo hovorí.

Vo Philbyho prospech napokon zapracoval britský právny systém. Nespochybniteľné dôkazy o jeho práci pre sovietsku rozviedku sa nenašli a indície nestačili ani na to, aby bol formálne obvinený. Očisteniu jeho mena dopomohlo aj to, že ako syn štátneho úradníka a absolvent Cambridgea patril k privilegovanému establišmentu, kde sa určité poklesky prechádzali džentlmenským odvrátením pohľadu, ale zrada britského impéria členom tohto „klubu“ bola čímsi nepredstaviteľným.

Po rokoch bezvýsledného vyšetrovania samotný britský minister zahraničia Harold Macmillan v snahe celú nepríjemnú záležitosť ukončiť v novembri 1955 oficiálne vyhlásil, že neexistujú žiadne dôkazy o tom, že by sa Philby dopustil zrady.

Pre Philbyho to predstavovalo vyslobodenie z niekoľkoročného trápenia. Po opadnutí záujmu tlače sa mu podarilo obnoviť spojenie so svojím riadiacim dôstojníkom. Bol už najvyšší čas, pretože po dlhom období bez príjmov začal mať finančné problémy. Podľa ruských zdrojov v tomto pre neho najťažšom období jediný raz za celú svoju špiónsku kariéru prijal od sovietskej rozviedky peniaze.

Philby sa dal rýchlo dohromady, prestal piť a v dome svojej matky usporiadal tlačovú konferenciu, na ktorej dôrazne a veľmi suverénnym spôsobom odmietol všetky obvinenia ako smiešne. Svoje spojenie s Guym Burgessom prezentoval ako poľutovaniahodnú nešťastnú zhodu okolností.

Tlačovka zapôsobila. Kariéra v SIS síce bola nenávratne stratená, ale podarilo sa mu získať miesto korešpondenta pre Blízky a Stredný východ v prestížnych novinách Observer a Economist. Presťahoval sa do Bejrútu, kde sa stal veľmi populárnym členom miestnej vyššej spoločnosti. Získavané informácie už, samozrejme, nemali takú hodnotu, ako keď bol vysokým dôstojníkom SIS, ale šarmantný Philby sa ako málokto vedel pohybovať v salónoch miestnych elít a v KGB mali o informácie z Blízkeho a zo Stredného východu stále veľký záujem.

Pred Vianocami roku 1957 v Londýne zomrela Philbyho druhá manželka Aileen. Philbyho to veľmi nezarmútilo. Už niekoľko mesiacov mal pomer s Eleanor Brewerovou, manželkou amerického novinára taktiež akreditovaného v Bejrúte. Philby sa dokonca ani nezúčastnil na pohrebe svojej ženy a na prekvapenie svojich známych hneď začal plánovať svadbu s Eleanor. Tá sa však najskôr musela rozviesť, svadba sa preto mohla uskutočniť až v januári 1959.

Napriek tomu, že oficiálne Philbyho vyšetrovanie bolo ukončené bez obvinenia, podozrenia zo strany britských tajných služieb sa celkom nezbavil. Preto znie neuveriteľne, že SIS mu napriek tomu ponúkla externú spoluprácu. Táto na prvý pohľad nepochopiteľná ponuka mala byť zrejme len zásterkou, aby britské tajné služby mohli tesnejšie monitorovať jeho aktivity.

Za vedúceho rezidentúry SIS v Bejrúte bol vymenovaný Philbyho starý známy Nicolas Elliott. Pritom Elliott bol expertom na európske záležitosti. O Strednom a Blízkom východe toho podľa vlastných slov v tom čase veľa nevedel. Philby však svojho priateľa ochotne zaškoľoval a často spolu trávili dlhé večery pri poháriku. Nie je tiež vylúčené, že SIS takto chcela aspoň trochu vyrovnať skóre a podsunúť KGB cez Philbyho zopár dezinformácií.

Útek do Moskvy

Kruh podozrenia okolo Philbyho sa však stále zužoval. CIA a MI5 postupne zhromaždili dostatok dôkazov o jeho dlhoročnej práci pre Sovietsky zväz.

MI5 sa prihlásila istá Flora Solomon, Židovka ruského pôvodu s britským pasom a Philbyho známa ešte z čias, keď pôsobil vo Viedni. Bola to práve Flora, kto Philbyho zoznámil s jeho druhou ženou Aileen. Teraz dávala Philbymu Florinu smrť za vinu a bola veľmi rozhorčená z toho, že ani len nešiel na jej pohreb. Rozhodla sa preto prehovoriť. Jej informácie poskytli MI5 viacero vodidiel, kam smerovať vyšetrovanie, ktoré zamrzlo na mŕtvom bode.

Na jar 1961 sa s americkou ambasádou v Helsinkách spojil major KGB Anatolij Golicyn a požiadal o politický azyl pre seba a svoju rodinu. Ukázalo sa, že Golicyn má informácie, ktoré by mohli pomôcť odhaliť ďalších členov cambridgeskej špiónskej skupiny. Golicyn síce nepoznal Philbyho identitu ani jeho krycie mená (Stanley, Sony, Gerald), ale to, čo MI5 prezradil, stačilo.

Už nebolo žiadnych pochýb, že práve Philby je oným „tretím mužom“ z výstupov projektu Venona. A aby toho nebolo dosť, nové zistenia ukázali aj na štvrtého špióna spojeného s Cambridgeom. Bol ním Anthony Blunt, rešpektovaný kunsthistorik s pôsobivým zoznamom publikovaných vedeckých prác. Čo však bolo obzvlášť chúlostivé, Blunt bol vzdialeným príbuzným kráľovnej (jeho matka bola tetou kráľovnej matky) a pôsobil ako kustód kráľovských umeleckých zbierok.

Bluntova rola v špionážnej hre vysvetľovala, prečo také veľké množstvo tých, ktorých sa týkali odhalenia či podozrenia zo špionáže, získali vzdelanie na Cambridgei. Ak máme veriť informáciám, ktoré sa dostali na verejnosť až v roku 1979, Blunt sa špionážnej činnosti venoval len počas 2. svetovej vojny, keď krátko pracoval pre MI5. Blunt pohybujúci sa v akademickom prostredí pracoval pre sovietsku rozviedku predovšetkým ako „typár“.

Vytypovával, kto z jeho študentov či kolegov by bol vhodný či perspektívny na zverbovanie. Potom si už len stačilo počkať pár rokov, kým absolvent prestížnej školy, z ktorej sa regrutovalo jadro britskej štátnej správy, dosiahne zaujímavé postavenie a začne dodávať cenné informácie. Takto odporučil sovietskemu lovcovi talentov Arnoldovi Deutschovi okrem Philbyho a mnohých iných aj Macleana a Guya Burgessa (hoci v prípade Burgessa to mohlo byť aj naopak).

Bluntov prípad sa pred súd nikdy nedostal. Za neobvyklou veľkorysosťou britských úradov stála zjavná snaha vyhnúť sa škandálu, do ktorého by bola nevyhnutne zatiahnutá aj kráľovská rodina. Svoju rolu zrejme zohrala aj Bluntova údajne ochotná spolupráca pri „kvantifikácii škôd“.

Philbyho prípad sa však nedal takto elegantne zamiesť pod koberec, pretože svojou činnosťou dokázateľne spôsobil prezradenie či dokonca smrť viac než tucta britských agentov. Za vinu mu bolo dávané aj zmiznutie a pravdepodobná poprava Konstantina Volkova. Britská vláda čelila veľkej dileme, ako sa s minimálnymi stratami vyrovnať so zradou svojho bývalého prominentného dôstojníka.

Nicolas Elliott v začiatkoch svojej kariéry v SIS. Zdroj: Wikimedia.org

Nicolas Elliott, ktorý bol medzitým preložený do Londýna, opäť vycestoval do Bejrútu, aby ako neskôr sám tvrdil, „z Philbyho dostal priznanie“. Elliot skutočne na Philbyho zatlačil a konfrontoval ho s dôkazmi. Philby údajne po niekoľkých emočne vypätých rozhovoroch, ktoré boli skôr výsluchmi, pripustil, že v minulosti naozaj pracoval pre Sovietsky zväz. Odmietol však dať písomné priznanie.

Potom sa stalo niečo nepochopiteľné. Elliott vraj Philbymu oznámil, že musí odletieť do Londýna, o dva dni sa však vráti a potom budú v rozhovore pokračovať. Philby vedel, že je definitívne odhalený. Nasledujúci večer presne o šiestej vyšiel s knihou v ruke na balkón svojho bytu. Bol to signál pre sovietskeho agenta Petuchova, ktorý v tej chvíli „náhodne“ prechádzal po druhej strane ulice. Petuchov pochopil a spustil únikový plán.

Popoludní 23. januára Philby odišiel z domu akože niečo si vybaviť. Večer mali spolu s manželkou ísť na večierok v rezidencii prvého tajomníka britskej ambasády. Po pár hodinách Philby z baru zatelefonoval domov, aby ho Eleanor nečakala, že nestíha a stretnú sa až priamo na párty. Vo vedľajšej uličke ho už však čakal automobil sovietskej ambasády s Petuchovom za volantom. Auto ho dopravilo do prístavu a tam sa nalodil na sovietsku nákladnú loď Dolmatova.

Pod zámienkou, že náklad, ktorý sa mal nakladať nasledujúci deň, ešte nie je pripravený, kapitán oznámil prístavnému kapitanátu, že chce v čo najkratšom čase vyplávať smer Odesa. Podľa Philbyho spomienok, kým bola loď pripravená na vyplávanie, stihli ešte s kapitánom a Petuchovom vypiť fľašu arménskeho koňaku.

Na večierku zatiaľ Philby nikomu nechýbal. Vedelo sa o jeho slabosti k alkoholu a všetci predpokladali, že neplánovane skončil v niektorom z barov. Zhánka po ňom sa začala až na druhý deň dopoludnia. Nebolo po ňom však ani stopy. Philby zmizol.

Pre britskú tajnú službu bol útek prominentného zradcu trápnou blamážou. Na druhej strane súdny proces, ktorý by po Philbyho zatknutí zákonite nasledoval, by bol ešte ponižujúcejší. Britská a svetová tlač by škandál na svojich stránkach prepierala celé mesiace. Nevyhnutným zverejnením prepojenia kráľovninho príbuzného Anthonyho Blunta so špiónskym kruhom Maclean, Burgess a Philby by bola do celej aféry zatiahnutá aj kráľovská rodina, čo bolo absolútne nepredstaviteľné.

Veľká časť historikov venujúcich sa problematike tajných služieb sa preto prikláňa k záveru, že londýnska vláda si vybrala menšie z hroziacich ziel a vyslaním Elliotta do Bejrútu, naopak, Philbyho zámerne popchla k úteku do Moskvy. K takémuto vysvetleniu zdanlivo nepochopiteľného Elliottovho konania po Philbyho priznaní sa ostatne klonil aj sám Philby. Tejto teórii by nasvedčovalo aj to, že Nicolas Elliott, ktorý po škandalóznom Philbyho úniku bol, pochopiteľne, nútený z SIS odísť, vzápätí obsadil lukratívne riaditeľské miesto v banskej a stavebnej spoločnosti Lonrho Plc., o ktorej bolo známe, že v krajinách subsaharskej Afriky pôsobí ako predĺžená ruka britskej vlády.

Ak aj boli o Philbyho osude po jeho zmiznutí nejaké pochybnosti, všetky rozptýlila tlačová konferencia v Moskve. Na nej bolo oficiálne oznámené, že Philby sa nachádza v Sovietskom zväze, kde zároveň požiadal o občianstvo.

Podľa sovietskych zdrojov sa Philby rozhodne odmietol v Moskve stretnúť s Burgessom, ktorému dával za vinu svoje predčasné odhalenie. Burgess o stretnutie so svojím starým priateľom veľmi stál a chcel mu celú záležitosť objasniť. Philby nevedel, že Burgess bol v tom čase už vo finálnom štádiu artériosklerózy a cirhózy pečene. Umrel krátko nato v auguste 1963. Následne svoje odmietnutie ľutoval a do konca života opatroval klobúk a kreslo, ktoré mu Burgess odkázal.

Na rozdiel od Burgessa, ktorý sa so sovietskymi reáliami nedokázal zžiť a po čase sa začal (samozrejme, neúspešne) usilovať o možnosť návratu do Británie, Philby sa v Moskve aklimatizoval pomerne rýchlo. Po nevyhnutných previerkach a spravodajskom vyťažení začal pracovať v archivačnom oddelení KGB.

Po čase mohol dokonca prednášať na škole KGB, kde pripravoval tzv. nelegálov (agentov bez diplomatického krytia). Bola mu udelená hodnosť plukovníka KGB a za svoju dlhoročnú a mimoriadne úspešnú spravodajskú prácu mu bolo udelených niekoľko vysokých vyznamenaní vrátane prestížnej Zlatej hviezdy hrdinu ZSSR a Radu červenej zástavy.

Jeho žene Eleanor, rovnako ako Macleanovej manželke Melinde bolo umožnené svojich manželov v Moskve pravidelne navštevovať. Došlo to až tak ďaleko, že Melinda Macleanová a Philby nadviazali milenecký pomer. Aféra viedla k tomu, že urazený Maclean s Philbym prerušil všetky kontakty. V reakcii na manželovu neveru sa Eleanor po návrate do USA s Philbym v roku 1965 rozviedla. Samotou a izoláciou deprimovaný Philby opäť prepadol alkoholu.

Po úteku Georgea Blaka z londýnskeho väzenia Wormwood Scrubs v októbri 1966 sa britská špiónska komunita v Moskve rozrástla o ďalšieho prominentného člena. Bol to práve Blake, kto Philbyho zoznámil s Rufinou Puchovou, prekladateľkou pracujúcou pre KGB. Či už to bolo zámerom, alebo spontánnym riadením osudu, Kim a Rufina si padli do oka a v roku 1971 sa vzali. V poradí štvrté Philbyho manželstvo bolo zo všetkých najharmonickejšie a vydržalo až do jeho smrti v máji 1988.

Rufina neskôr spomínala, že z obavy, že by sa Briti pokúsili Philbyho uniesť, mali zakázané lietať. Aj pri dlhých presunoch v rámci rozľahlého Sovietskeho zväzu preto využívali výhradne vlak. Mimo Sovietskeho zväzu sa dostali len zriedka. Cestu na Kubu, kde raz strávili dovolenku, absolvovali v utajení na sovietskej nákladnej lodi.

Problémy britských tajných služieb s cambridgeskými špiónmi sa však Philbyho útekom do Moskvy neskončili. Piatym kandidátom do špiónskej partie sa stal John Cairncross, bývalý pracovník tajného dešifrovacieho centra v Bletchley Parku, ktoré sa v období 2. svetovej vojny zaoberalo prelomením nemeckého šifrovacieho systému Enigma (operácia ULTRA).

Podobne ako v Bluntovom prípade, ani prípad Johna Cairncrossa sa nikdy nedostal pred súd. Britskej vláde sa dokonca jeho príslušnosť ku cambridgeskej špiónskej skupine darilo udržať v tajnosti až do konca studenej vojny, hoci o jeho špionážnej činnosti MI5 vedela minimálne od polovice šesťdesiatych rokov. Cairncrossa pravdepodobne prezradil kajajúci sa americký spisovateľ Michael Straight. Obaja páni študovali na Cambridgei, kde ich na zverbovanie vytypoval Anthony Blunt.

Príčinou zhovievavosti britských úradov aj v tomto prípade bolo, že Cairncross údajne pre sovietsku rozviedku aktívne pracoval len počas 2. svetovej vojny, keď Veľká Británia a ZSSR boli spojencami, a nespôsobil smrť ani inú ujmu žiadnemu britskému agentovi.

Odkaz fenomenálneho špióna

Keď sa Philbyho ku koncu života pýtali, ktorú so svojich špionážnych operácií považuje za najdôležitejšiu, legendárny sovietsky agent vraj bez zaváhania odpovedal: „Prochorovku!“ Philby narážal na to, že na jar 1943 poskytol sovietskemu vedeniu informácie o nemeckých prípravách na operáciu Zitadelle, ako aj o nových modeloch nemeckých tankov. Kurská bitka bola nepochybne jednou z najdôležitejších udalostí 2. svetovej vojny, ale informácie o nej malo sovietske vedenie z viacerých zdrojov vrátane Cairncrossa a informácií oficiálne postúpených britskou vládou v rámci protihitlerovského spojenectva.

Vo vzťahu k CIA je asi najúspešnejšou Philbyho operáciou paradoxne jeho útek. Počas Philbyho pobytu vo Washingtone bol jeho častým hosťom starý známy a dlhoročný šéf vnútornej kontrarozviedky CIA James Jesus Angleton, ktorý u neho nezriedka po dlhých posedeniach pri kvalitnom víne či koňaku aj prenocoval.

Milovník poézie a orchideí Angleton sa neskôr dušoval, že Philbyho už dávno upodozrieval. V skutočnosti však do poslednej chvíle odmietal pripustiť, že by jeho blízky priateľ mohol pracovať pre nepriateľa. Po Philbyho úteku do Moskvy frustrovaný Angleton upadol do opačného extrému. Od tej chvíle bol pre neho podozrivým každý.

Angletonov paranoidný hon na zradcov na celé nasledujúce desaťročie spoľahlivo paralyzoval agentúrne operácie (tzv. HUMINT – operácie postavené na agentoch) CIA proti Sovietskemu zväzu. Angleton považoval väčšinu informácií od agentov spoza železnej opony za podvrh KGB a množstvo pokusov o kontaktovanie CIA zo strany sovietskych diplomatov, dôstojníkov a pracovníkov tajných služieb bolo odmietnutých len pre Angletonovu chorobnú podozrievavosť.

Vraj sa dokonca stalo, že v presvedčení, že ide o provokatéra, Angleton informáciu o prebehlíkovi posunul KGB, čo dotyčného s najväčšou pravdepodobnosťou stálo život.

Sovietska propaganda s Philbyho príbehom intenzívne pracovala. V sedemdesiatych rokoch boli v Moskve vydané jeho pamäti a jeho portrét sa dostal na oficiálnu poštovú známku. Bolo o ňom dokonca natočených aj niekoľko filmov. Kim Philby je oprávnene považovaný za jedného z najúspešnejších špiónov v histórii. K jeho odkazu sa hrdo hlásia aj súčasné tajné služby Ruskej federácie, najmä SVR (Služba vnešnej razvjedki), ktorá je priamym nástupcom Prvej hlavnej správy KGB zodpovedajúcej v čase ZSSR za zahraničnú špionáž.