Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Duchovný život Svet kresťanstva
16. január 2022

Slovo kňaza

Boh nenalieva len po rysku na pohári

On je tam, kde ide o budúcnosť. Je tam, kde vzniká krehké puto ľudskej lásky, ktorá má priniesť ovocie v budúcnosti.

Boh nenalieva len po rysku na pohári

Gerard David (1460 – 1523): Svadba v Káne. Zdroj: Wikipedia

Kto má rád matematiku, využije ju aj v dnešnom evanjeliu. Biblisti hovoria, že objem vody premenenej na víno by mohol byť okolo 600 litrov. Ak zoberieme do úvahy fakt, že na slovenskej svadbe sa počíta na (dospelú) hlavu pol litra lahodného produktu z hrozna a za bežnú (nie pandemickú) svadbu považujeme 150 ľudí, vychádza nám to na svadbu, ktorá by sa mohla zopakovať osemkrát.

Kto má biblický „ňuch“, ten si vie prepojiť toto Ježišovo znamenie s chytením 153 rýb na konci Jánovho evanjelia a s rozmnožením chlebov. Spája ich štedrosť „obsluhujúceho“ Boha, ktorý pri rozdávaní nešetrí a nenalieva len po rysku na pohári.

Toto je však záver nedeľného príbehu. Na začiatku je pozorovací talent ženy, ktorá cíti v slávnostnej chvíli budúcu hrozbu. „Nemajú víno“ je zvolaním Márie, ktorá na rozdiel od hudobníkov, svadobčanov a kuchárov, ako konštatuje biblista Carlo Maria Martini, vidí celok. Dar syntézy je typicky ženský. Je to umenie vidieť srdcom a nielen analytickým rozumom. 

V múdroslovných textoch Starého zákona môžeme nájsť, že víno naliate v čašiach znamená radosť, lásku – jednoducho to, čo dáva chuť životu. V knihe Pieseň piesní je opísaný vzťah muža a ženy, ktorý je obrazom prepojenia Boha a človeka. A tam čosi zaškrípalo. „Nemajú viac lásky v ich viere“ – mohli by sme interpretovať povzdych Márie. Mohlo by to byť symbolické vyhlásenie konca jedného náboženstva. V ňom sa viera stala muzeálnym artefaktom bez toho, aby sa to dotýkalo života.

Cirkevní otcovia videli v prítomnosti šiestich kamenných nádob symbol zákona, ktorý vedie ľudí ku skameneniu a k vyschnutiu vnútra – preto boli prázdne. Kristus reprezentuje novinku v zmluve, ktorá je založená a realizovaná v „čapovanej“ láske, ktorá v sebe zahŕňa aj zákony.

Nedávny jubilant Fiodor Michajlovič Dostojevskij v knihe Bratia Karamazovovci podáva zaujímavú interpretáciu svadby v Káne, ktorá sa v jeho diele, prekvapujúco, číta na pohrebe:

„Ach!... čo to vlastne čítajú?... A keď im chýbalo víno, povedal Ježiš matke: Nemajú vína..., dostalo sa k ušiam Aľošu. Ah, áno, niečo mi ušlo a nechcel som si to nechať ujsť, veľmi milujem túto časť: je svadba v Káne Galilejskej, prvý zázrak. Ach, ten zázrak. Ako mi je drahý ten zázrak! Kristus navštívil radosť ľudí a nie bolesť. Keď urobil svoj prvý zázrak, prispel k radosti ľudí... Kto miluje ľudí, miluje aj ich radosť – mŕtvy to neustále opakoval, bola to jedna z jeho vznešených myšlienok... Bez radosti sa nedá žiť, hovorí Miťa... Áno, Miťa... Všetko to, čo je pravdivé a úžasné, je vždy plné odpustenia – zvyčajne hovoril aj toto...“

Dostojevskij pri interpretácii prvého znamenia opisuje Ježiša ako toho, kto nie je riaditeľom pohrebných služieb. Toto pokušenie veľmi výstižne odhaľuje pápež František (tvár veriacich s výrazom Veľkého piatka). Môže to pomýliť aj neveriacich, ktorí sa stretnú s kňazom iba v nemocnici pri chorých alebo v kostole, keď spomínajú na príbuzného, ktorý zomrel. Vtedy sa netreba diviť, že viera je pre nich ako vystavená skamenelina mamuta v múzeu, ktorá je spomienkou na zašlé časy.

Inzercia

Svadba však nemá nič spoločné s nekrológmi a povinnou pietou. Kto by zakričal smerom k novomanželom „Česť ich pamiatke!“, bol by považovaný za trápneho človeka s čiernym humorom...

Boh je tam, kde ide o budúcnosť. Je tam, kde vzniká krehké puto ľudskej lásky, ktorá má priniesť ovocie v budúcnosti. Viera tak nie je útechou na bolestné chvíle, ale znamením istoty pre tých, ktorým sa zdá, že ľudské šťastie je iba „muškou zlatou“, ako hovorí česká filmová klasika.

Tu sa dostávame k inej zaujímavej téme – počítaniu času. Človek by nad zožltnutými svadobnými fotkami mohol skonštatovať: „Akí sme boli krásni a mladí. A chudí...“ Takáto je bežná interpretácia času. V mladosti dosiahneme vrchol života a potom sa už spúšťame z kopca. Toto môže sprevádzať pocit nostalgie, ktorá človeka ťahá do minulosti a vie život dobre otráviť v domnienke, že to lepšie je už za nami.

Boží zámer je iný – je to pohľad do budúcnosti, spojený s očakávaniami: aké prekvapenia nám Pán života ešte pripraví. Preto je tu „nafľaškovaného“ toľko vína, aby sme si ho užívali. Nielen pri víťazstvách v mladosti, ale aj so stareckou protézou v ústach. Exupéry v Malom princovi to veľmi dobre vystihol pri pozorovaní prechádzajúcich vlakov, v ktorých sú nalepené na okná iba deti...

Boh, verný svojim sľubom, nás takto pozýva, aby sme ich spoznali a očakávali ich splnenie. Dorota Nvotová so svojím nezameniteľným rukopisom to vystihla už dávnejšie, keď písala stĺpčeky pre časopis Týždeň:

„Na vernosti je okrem vernosti samotnej jedna hrozne krásna vec. A tou je oddanosť láske, možnosť pozrieť sa do očí toho druhého bez výčitiek svedomia, možnosť hľadieť priamo, bez tej neviditeľnej pavučiny, ktorá kazí každú chvíľu, ktorá by inak v duši vinníka, aj toho druhého, mohla byť krásna. Ja, ako plod nevery, môžem potvrdiť, že sa s tým nežije príjemne.“

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.