Voláte sa Karol, ale hovoria vám aj Gabo. Ste teda Karol alebo Gabo?

Saleziáni si pri skladaní prvých sľubov môžu dávať rehoľné mená a mnohí to tak aj robia. Majú tak rehoľného patróna, podobne ako keď máme birmovné meno. Ale nie sme rehoľa, v ktorej si meníme mená. Ja som možno výnimka, ale to má aj iný kontext.

Aký?

So saleziánmi som sa stretol ešte počas totality na tajných stretnutiach a v spoločenstvách. Keď som sa vtedy ako 17-ročný stredoškolák predstavil saleziánovi, tak možno zle počul moje meno alebo ho zabudol. O nejaké dva týždne na ďalšom stretnutí mi hovorí Gabo. Ja som bol ticho, a keď ma asi trikrát oslovil Gabo, tak mu hovorím, že som Karol. Pozrel na mňa a vraví: „Tak už budeš Gabo!“ (Smiech.)

Vtedy to bola aj bezpečnostná vec. Dávali sme si prezývky, lebo sme sa stretávali tajne. Ja som teda prijal prezývku Gabo. Boli s tým spojené aj veselé situácie. Keď doma zvonil telefón a pýtali si Gaba, mama povedala: „Takého tu nemáme.“

Keď ma počas totality niekto oslovil Gabo, vedel som, z akého je prostredia. Potom sa ma viacerí pýtali, či som Gabriel alebo Karol, tak som si povedal, že to bude moje rehoľné meno. Keď som skladal sľuby, toto meno, alebo tento omyl, som si zoficiálnil.

K povolaniu ste sa dostali počas totality. Ovplyvnilo vás, že otec bol ešte pred vaším narodením politickým väzňom?

Rodičia nám o tom nehovorili. Bola stále totalita a možno nás chceli aj takto chrániť. Nevedel som dlho, že otec mal takýto príbeh. Určite ma však rodičia ovplyvnili svojimi postojmi a hodnotami.

Ako ste objavili duchovné povolanie?

Bol som vychovávaný v tradičnej viere. Prosto v nedeľu a vo sviatky sa chodilo do kostola a občas aj na spoveď. Nediskutovalo sa o tom. Keď som bol v puberte, vtedy som veľmi nerozumel, čo sa v kostole deje. Vnímal som len to, ako dlho omša trvá a že sa mi nie veľmi chcelo vstávať v nedeľu ráno. Nevedel som o žiadnej podzemnej cirkvi.

Obrat nastal, keď som mal 16-17 rokov, boli to osemdesiate roky. Zažil som vtedy dotyk Boha. Bol som vo veku, keď som rozmýšľal, čo ďalej, či pôjdem na vysokú, či sa ožením, či si založím rodinu, kde budem pracovať... Zamýšľal som sa nad zmyslom života.

V takomto vnútornom rozpoložení som šiel raz podvečer centrom Prešova. Bolo to počas týždňa a ľudia išli do kostola. Pýtal som sa sám seba, načo tam idú, veď stačí v nedeľu. (Smiech.) A do toho som počul vnútorný hlas, pozvanie, aby som vošiel aj ja. Ale odmietal som ho. Riešil som tiež, či ma náhodou niekto neuvidí. V škole totiž nevedeli, že chodím do kostola a že som veriaci. Nakoniec ten hlas zvíťazil. Poobzeral som sa, či ma nikto nevidí, a do kostola som vstúpil.

Bola práve svätá omša. Čudoval som sa, koľko je tam ľudí. Aj mladých. Nerozumel som, čo sa deje. Ako som tak stál pri stĺpe, pocítil som zrazu vnútornú radosť, pokoj a pocit istoty. Akoby mi padol zo srdca kameň a vyriešili sa všetky problémy. Nerozumel som tomu.

Na druhý deň som šiel znova a odvtedy som začal chodiť do kostola každý deň. Sám. Možno tam bol začiatok môjho povolania.

Potom som začal v soboty chodiť ku kostolu na brigády. Pre muža či dospievajúceho chlapca je dôležité vyvíjať nejakú činnosť. Ten vnútorný pocit pokoja, ktorý som zažíval na omši, ma volal k nejakej aktivite, činnosti.

Keď som doma povedal, že chodím na brigády pri kostole, najprv si mysleli, že klamem. Tam som spoznal niekoľko mladých ľudí. Vznikla z nás celkom dobrá partia. Raz ma jeden z nich oslovil, či nechcem prísť na stretko. Netušil som, čo to je, ale išiel som. Stretko bolo v jednom byte.

Jeden muž najprv viedol modlitbu, potom otvoril tému na diskusiu a vytváral príjemnú, radostnú atmosféru. Vždy pripravil aj skromné občerstvenie. Neskôr, keď mi už dôverovali, som sa dozvedel, že to je salezián. Vôbec som netušil, že existujú rehoľníci, ktorí pôsobia tajne.

Kto bol ten rehoľník?

Salezián Anton Červeň.

On je teraz opäť v Prešove.

Áno. V Prešove bola podzemná cirkev veľmi silná. Rehoľné spoločenstvá tam fungovali a aj preto odtiaľ pochádzalo veľa duchovných povolaní. Tóno a ďalší saleziáni, ale aj iné rehole vtedy vyvíjali rôzne aktivity: stretká, výlety, púte do Levoče, duchovné cvičenia.

Zložili ste rehoľné sľuby a v rokoch 2008 – 2014 ste boli dokonca provinciálom saleziánov na Slovensku. Ale potom vás povolali do služby na Ukrajinu, kde ste boli ďalších šesť rokov provinciálom. Teraz ste opäť „radovým“ saleziánom a musíte vlastne počúvať tých, ktorým ste predtým šéfovali. Aké to je?

Je to príjemný pocit, oslobodzujúci, uvoľňujúci. Ja som sa nestal saleziánom, aby som mal funkcie. V pastorácii medzi mladými som sa cítil veľmi dobre a napĺňalo ma to. Byť predstaveným som bral ako službu, ktorá je dočasná. Samého ma prekvapilo, keď som sa stal provinciálom v dosť mladom veku. Hodilo ma to do „vysokej saleziánskej politiky“ a našťastie ma to aj vyhodilo. (Smiech.)

Nemáte niekedy pokušenie hovoriť svojim predstaveným, ako by mali postupovať?

Pred návratom na Slovensko, teda po siedmich rokoch pobytu v zahraničí, som aktuálnemu provinciálovi povedal, že som otvorený ísť hocikam, a nemal som nijakú prosbu ani očakávanie. Iba jednu. Nebyť predstaveným. Vôbec mi neprekáža, že mi šéfujú tí, ktorým som kedysi šéfoval ja. Možno sa treba ich opýtať, či to neprekáža im.

Zaradil som sa, fungujem a robím, čo mám robiť. Povedal som si, že si musím dávať pozor, aby som nepoučoval alebo nemudroval. Neporovnávam, neposudzujem. Je to pre mňa oslobodzujúce.

Ale asi máte pre predstavených lepšie pochopenie.

Určite! Hoci my sme robili v inom kontexte, s inými ľuďmi, v inej dobe. Tí, čo stoja na čele, sú vždy v centre pozornosti a sú chválení aj kritizovaní. Skôr sa snažím byť chápajúci, podržať ich a povzbudiť. Som ich fanúšikom a rešpektujem ich. Viem totiž, že byť dnes predstaveným nie je vôbec jednoduché.

V reholiach sa väčšinou predstavení po nejakom čase menia, na rozdiel od diecéz, kde sú biskupi niekedy na desaťročia. Je podľa vás dobre, ak sa predstavení po istom čase menia?

Vnímam to pozitívne. Je za tým aj taká múdrosť. Provinciálny predstavený u saleziánov sa za šesť rokov (niekedy za dvanásť, keď ho potvrdia aj na ďalšie funkčné obdobie) snaží odovzdať maximum, čo je v ňom.

Prinesie niečo nové, ale po čase vidí, že je to aj vyčerpávajúce a je dobré dať priestor inému. Niekedy môže vzniknúť otázka, či sa nenaruší kontinuita, ale aj tak to vnímam pozitívne. Je dôležité byť otvorený, odovzdať skúsenosť a nestavať svoj život na funkciách.

Na Ukrajine ste ostať nechceli?

Tesne pred ukončením služby som dostal ponuku od saleziánov latinského obradu, ktorí takisto pôsobia na Ukrajine. Ja som bol totiž predstavený saleziánom východného obradu. Rímskokatolíci mi volali, či nechcem ostať a oddýchnuť si tam.

Vedel som však, že je lepšie odísť. U nás saleziánov je zvykom, že keď končí predstavený vo funkcii, je lepšie sa na nejaký čas vzdialiť z provincie alebo z provinciálneho domu, aby sa nový provinciál cítil úplne slobodne.

Preto zvykne provinciál po odchode z funkcie ísť napríklad na rok do Talianska?

Máme nepísanú tradíciu, že provinciál, ktorý skončil funkčné obdobie, je k dispozícii hlavnému predstavenému. Ten ho môže poveriť medzinárodnými službami, hocikam ho poslať, tak ako mňa na Ukrajinu. Vždy to je však po vzájomnom dialógu. Ak si niekto potrebuje oddýchnuť, dostane priestor na oddych, ale keď vládze, dostane inú službu.

Keď som skončil na Ukrajine, tak som si prosil o čas na oddych. Cítil som sa po dvanástich veľmi intenzívnych rokoch vyčerpaný a unavený. Preto som sa hneď nevrátil na Slovensko, ale vybral som si na oddych Taliansko. Bol to pre mňa veľmi požehnaný čas, za ktorý som vďačný svojim predstaveným.

Predsa len som na tej Ukrajine, hoci sme všetci saleziáni, bol cudzincom a hneď aj predstaveným. Hovoril som svojim „šéfom“, keď ma tam poslali, že to asi nebude dobré. Je prirodzené, že som musel aj naraziť.

Aj v tejto pandemickej situácii vidím, že mladí prichádzajú a majú záujem o rozhovory, stretnutia či formáciu. Zdieľať

Nie všetci tam teda prijali fakt, že majú predstaveného zo zahraničia?

Asi by sa ani mne na Slovensku nepáčilo, že mám predstaveného zo zahraničia. Ale, samozrejme, prijali ma a snažili sa ma rešpektovať.

Iba občas mi dali pocítiť, že im nie úplne rozumiem, čo bola aj pravda. Spravil som aj chyby. Bola to moja prvá zahraničná skúsenosť, nepoznal som jazyk, kultúru a spiritualitu kresťanského východu. Aj preto som sa rozhodol odísť po skončení služby. Ale vzťahy ostali pekné, píšeme si a rád zájdem na Ukrajinu, keď bude príležitosť.

O svojej službe na Ukrajine ste už hovorili v rozhovore na Postoji. Prečo tá istá rehoľa má na Ukrajine provinciu pre gréckokatolíkov aj rímskokatolíkov?

Je to niečo podobné, ako majú na Slovensku redemptoristi, kde funguje osobitne provincia západného obradu a rehoľníci východného obradu tvoria samostatný celok. Samozrejme, má to aj hlbší kontext. Východná spiritualita prináša iný uhol pohľadu, iný spôsob myslenia, vnímania duchovna, iné formy modlitieb.

Som vďačný Bohu, že som mohol do tohto sveta aspoň trochu nahliadnuť a vycítiť jeho krásu a bohatstvo. Videl som význam toho, že saleziáni východného obradu a západného obradu sú dva samostatné celky, aj keď sme sa navzájom poznali a spolupracovali.

Svoju rolu tam zohráva aj história, keďže rímskokatolíci na Ukrajine sú väčšinou Poliaci a medzi týmito dvoma krajinami sú historicky ťažké momenty, rôzne zranenia a neodpustenia.

Trvalo vám dlho, kým ste vnikli do východnej liturgie?

Nejaký čas to trvalo. Aj keď trochu som gréckokatolícku liturgiu poznal, keďže sa s ňou stretávame aj na Slovensku a máme aj bratov, ktorí sú gréckokatolíci. Ale vstúpiť do toho mi nejaký čas trvalo a musel som sa naučiť jazyk.

Dôležité je, že som tam šiel s otvoreným srdcom. Po čase som spoznal tú krásu. A keď som sa vrátil domov, párkrát som na gréckokatolíckej liturgii už bol, ale na Ukrajine je kontext iný.

Minulý rok počas návštevy pápeža Františka na Slovensku mala jedno zo sprievodných podujatí aj saleziánska mládež, ktorá si pripomínala 30 rokov od založenia Domky. Pri zrode tejto organizácie ste stáli práve vy. Prečo bolo treba založiť ešte osobitnú organizáciu?

Po totalite som bol čerstvý rehoľník. Vyšli sme z podzemia a to, čo bolo predtým zakázané, bolo zrazu dovolené. Ako keby sme dostali krídla. S veľkým nadšením a nasadením sme začali pracovať s mládežou, organizovať stretká, mnohé pekné aktivity a podujatia a popritom budovať, opravovať.

No z čoho to všetko hradiť, zabezpečovať? Nestačí len nadšenie, potrebovali sme aj financie. Ktosi nám poradil, aby sme založili mládežnícku organizáciu, ktorá bude oficiálne registrovaná a podporovaná aj štátom. Povedali sme si: prečo nie? Naši mladí, ktorých sprevádzame, sú predsa občanmi tejto krajiny.

Ako sa mladí zmenili za tridsať rokov? Pracovalo sa s mládežou ľahšie vtedy alebo dnes?

(Ticho.) V prvom rade sa necítim odborník na mladých, keďže som bol roky vo funkciách.

Ale teraz ste sa vrátili k práci s mladými.

Vtedy bola tá práca jednoduchšia.

V čom?

Bolo v tom viac priameho a osobného kontaktu. Bolo viac rozhovorov, výletov a akcií. Bolo to niečo nové a pre mladých možno aj niečo dobrodružné. Malo to iskru, radosť, nadšenie. Dnes sú ľudia viac doma za počítačom. Nemyslím, že mládež je zlá a nedá sa s ňou komunikovať. Aj v tejto pandemickej situácii vidím, že mladí prichádzajú a majú záujem o rozhovory, stretnutia či o formáciu.

Prilákali by ste mladých na akcie, aké boli v deväťdesiatych rokoch? Teda na rôzne stanové tábory v prírode, duchovné obnovy na chatách bez tečúcej vody a elektriky?

Poznám strediská, ktoré to robia dodnes. Chodia tam deti rodičov, ktorí to absolvovali. Už je to tradícia. A zdá sa mi tiež, že dnes je „in“ ísť niekam do samoty, do úplne jednoduchých podmienok.

To, čo je dnes silné a stále aktuálne, je osobný kontakt, záujem o mladého človeka a stretká. Pravidelná, systematická formácia v spoločenstve, to ponúkame spoločnosti, krajine a cirkvi. Myslím, že toto bude vždy zaujímavé a že je to pekné. Aj keď témy a spôsob treba obmieňať.

Hovoríte o pravidelnej formácii. No dnes majú mladí ľudia veľa rôznych ponúk, raz sú u saleziánov, potom v univerzitnom pastoračnom centre, neskôr zase u jezuitov, kapucínov, potom idú na chvály a podobne. Akoby stále hľadali to pravé.

Je výzva nájsť, čo je za tým. Rozprávajme sa s mladými a pýtajme sa ich, či sú nespokojní, čo hľadajú. Alebo pátrajme, či to je niečo typické pre dnešok, že idem raz sem, raz tam. Potom im ponúknime charizmu, hodnoty a rešpektujme slobodu. Nech si vyberú.

Asi je normálne, že mladý človek skúša a hľadá.

Áno.

Ale problém môže byť, ak má niekto tridsať a stále sa nevie nikde zaradiť.

To je pravda. Táto doba prináša aj nestálosť a neistotu.

Zažívali ste to aj na Ukrajine?

Tam som zažíval akoby déjà vu. Niečo ako u nás v deväťdesiatych rokoch. Všetko bolo pre mladých zaujímavé, zapájali sa, ľahko sa dali osloviť, boli v kostoloch. Aj na jednoduché akcie, výlety, tábory prišlo veľa mladých. Nebolo treba nič špeciálne vymýšľať.

Verím tomu, že Pán Boh každého povoláva v prvom rade k plnohodnotnému, šťastnému životu. Keď je človek otvorený, vnímavý a úprimne hľadá, určite sa mu dá spoznať a ukáže mu cestu. Zdieľať

Na Slovensku to už nefunguje?

Neviem, ale keď som sem prišiel, bol tu prímestský tábor a kopec mladých. Možno to teda je stále zaujímavé aj u nás.

No v minulosti som mal niekedy pocit, že animátori chcú všetko dokonale premyslieť a pripraviť, a mal som dojem, že to pekné a jednoduché sa stráca.

Myslím, že keď mladým ponúkneme niečo hlboké, pekné a jednoduché, vždy prídu, ak tomu budeme veriť aj my.

Teraz máte na starosti projekt, ktorý pomáha mužom nájsť povolanie. Nie je to teda už len pre celkom mladých mužov. Vy sám ste pritom povolanie objavili, keď ste mali 17 rokov. Čím to je, že dnes sa mladí ľudia rozhodnú pre rehoľný život až tak neskoro, často po vysokej škole alebo keď už pracujú?

Je to dobou aj spoločenskou situáciou. Vtedy bolo normálne rozhodnúť sa v takom veku. Doba, ktorú žijeme, prináša mnoho neistôt a je normálne, že mladý človek dozrieva dlhšie a rozhoduje sa neskôr.

Máme projekt, ktorý sa volá Cesta rozlišovania povolania. Sme presvedčení, že každý mladý človek rieši v určitom životnom období otázku budúcnosti. A my im ponúkame pomoc vo forme ročného projektu, kde ich sprevádzame.

Ako to v praxi vyzerá?

Sú to víkendové stretnutia raz za mesiac. Desať stretnutí a na záver duchovné cvičenia. Majú obsah a témy, ktoré sa týkajú rozlišovania povolania, prehĺbenia vzťahu k Bohu, sebapoznania, komunikácie s predstaviteľmi rôznych povolaní.

Vzniká spoločenstvo, ktoré spája rovnaký cieľ a rovnaká túžba. Spolu sa modlí a zdieľa, rozpráva aj vzdeláva. To všetko v priateľskej, rodinnej atmosfére. Mne sa zdá, že obsah je zaujímavý a pekný. Mnohí na to dodnes spomínajú, aj keď už majú svoje rodinky, ako na silné duchovné zastavenie.

Tieto aktivity pomôžu mladému mužovi nájsť odpoveď v otázke povolania?

Pomôžu mu spraviť kroky na ceste rozpoznania povolania. Je to taká mozaika, ktorú si pomaly skladá. Hovoríme mladým mužom, že ak chcú, môžu investovať rok času, aby prehĺbili vzťah s Bohom, s ľuďmi, lepšie sa spoznali a hľadali odpovede. My im pomôžeme, ale rozhodnutie musí urobiť každý sám.

Nesnažíte sa teda mladých priviesť k saleziánom, ale dávate im slobodu.

Kedysi to bolo určené len pre tých, ktorí už ašpirovali na duchovné povolanie. Dnes to tak už nie je. Sme otvorení všetkým a chceme mladým mužom pomôcť rozlíšiť povolanie. Robíme to saleziánskym štýlom. Je to ponuka, nikoho nelanárime. Snažíme sa ukázať krásu rôznych povolaní aj ich kritériá, ísť na hĺbku a uvedomiť si, kto povoláva a ako odpovedať.

Čo ak sa človek rozhodne zle? Niektorí hovoria, že ak si zle vyberieme povolanie, budeme trpieť.

Ja osobne sa nestotožňujem s takýmto názorom. Verím tomu, že Pán Boh každého povoláva v prvom rade k plnohodnotnému, šťastnému životu. Keď je človek otvorený, vnímavý a úprimne hľadá, určite sa mu dá spoznať a ukáže mu cestu.

Ak niekto nemal možnosť rozlišovať, ožení sa a zistí, že mal byť radšej kňaz, čo potom?

Nič. Tu si, tu je tvoje miesto, máš rodinu, to je tvoja zodpovednosť. Neutekaj! To nie je tak, že si sa pomýlil, tak budeš trpieť. Nie, Pán Boh ti dáva milosti tam, kde si.

Nešpekuluj, že čo by bolo keby... Toto k ničomu pozitívnemu nevedie. Starí mnísi radili, ži tu a teraz.  

Možnosť hľadať povolanie ponúkajú viaceré kongregácie a rehole. Napriek tomu množstvo kňazov či rehoľníkov odchádza. Prečo?

Zaujímavé, že médiá sa pýtajú a hovoria o tých, ktorí odišli. A pritom drvivá väčšina ostáva a snaží sa byť verná. Prečo sa o nej nepíše? Ale späť k vašej otázke. Skúsim vysvetliť svoj súčasný postoj a prístup k tejto téme, ktorá vôbec nie je jednoduchá a čierno-biela. Sú to moje úvahy a závery, ku ktorým som dospel na základe skúseností, rozhovorov, premýšľania a modlitby.

Myslím, že to Svätý Otec kdesi napísal: „Keď pristupujete k ľuďom, nezabúdajte na slová Písma: vyzuj si topánky, lebo zem, na ktorej stojíš, je zem svätá.“

O to sa snažím aj ja. Pristupovať k ľuďom tak, že je to zem svätá. To znamená s veľkou úctou a pokorou. Každý má svoj príbeh, históriu, krásu, hodnoty, slabosti.

Kto som ja, aby som vstupoval do tohto príbehu, hodnotil a súdil? Ja nie som ten, kto má kritizovať a vynášať súdy. Veď aj ja som krehký a nedokonalý.

Takto pozerám aj na otázku odchodov. Nie som ten, kto ma súdiť a povedať, že niekto spravil chybu. Zo skúsenosti môžem povedať iba niekoľko postrehov, prečo podľa mňa niektorí rehoľníci odišli.

Prečo?

V deväťdesiatych rokoch bol boom povolaní. Bolo tam nadšenie a zápal pre niečo dobré a zmysluplné. Určitá eufória, ktorá sa už nebude opakovať. Samozrejme, boli tam dobré úmysly, ale to nestačí na povolanie ku kňazstvu alebo k rehoľnému životu.

Zvykli sme si na Slovensku, že sme silná cirkev, lebo máme počty. Ale to asi nie je o tom. Zdieľať

Povolanie je niečo oveľa hlbšie. To nie je činnosť alebo pocit, či nadšenie. Duchovné povolanie je vzťah. Medzi mnou a Bohom. Osobný, hlboký, krásny, oslobodzujúci.

Mnohí to možno vtedy tak nechápali a nerozumeli tomu. Nevedeli, ako prehlbovať tie prvotné motivácie. A tí, ktorí ich viedli, často neboli kompetentní. Dobrá vôľa a snaha bola, ale to nestačí. Nechtiac sa urobilo veľa chýb pri ich sprevádzaní.

Súhlasím, ale kým sa človek v reholi dostane k večným sľubom, tak to trvá aj desať rokov, aj cesta ku kňazskej vysviacke trvá šesť rokov. Za ten čas by malo nadšenie opadnúť, nie?

Obdobie formácie je aj o tom, že získavaš nové informácie, učíš sa a pripravuješ na niečo, čo sa ti páči a čo s radosťou očakávaš. Takéto nadšenie ťa môže držať dlho. Stále je tam nejaká méta a tešenie sa na niečo nové. V tomto kontexte chcem povedať, že toto nestačí. Myslím si, že mnohí aj pre toto odišli. Postupne spoznali, že im to nesedí, že to nie je ich miesto.

Pekný obraz zasväteného života ponúka ikona premenenia Pána. Traja apoštoli na hore Tábor zažili niečo také silné a krásne, čo nedokázali slovami opísať. Spoznali Krista inak a to ich zmenilo.

Viesť záujemcov k takémuto stretnutiu s Kristom nie je jednoduché. A možno sa v deväťdesiatych rokoch stalo, že sa po totalite často ešte nešlo až na takú hĺbku. Chýbala kompetencia, zručnosti a modely sprevádzania. Nevedelo sa ako.

Druhý môj pohľad je taký, že z rehole možno odišli tí, ktorí v skutočnosti nikdy do nej ani nevstúpili.

Ako to myslíte?

Znamená to, že nepochopili, o čom je rehoľa. Vstúpili do svojej predstavy, nie do toho, čo rehoľa v skutočnosti je. Poznám niekoľkých, ktorí takto odišli a pokojne sa zaradili do života.

A ešte niečo: každý si nesieme v živote nejaký batôžtek radostí, starostí, tráum, zranení. Niektoré sú také, že sa časom samy vyliečia a vyriešia. Niektoré rany sú však hlbšie, stále mokvajú a hnisajú. A keď sa človek nezastaví a nevylieči ich, ony sa ozývajú a bolesti sa vrátia. Na chvíľu ich môžeme niečím utlmiť, ale vrátia sa.

Niektoré veci v živote nemôžeme preskočiť alebo obísť, ale treba sa s nimi popasovať.

Mne sa niekedy zdalo, že aj toto mohlo byť dôvodom niektorých odchodov. Mohli tam byť nejaké zranenia, ktoré si človek neuvedomoval, hlboké rany a my sme mu nevedeli pomôcť pomenovať ich, vyliečiť, nerozumeli sme tomu.

Taký človek šiel do rehole aj s dobrou vôľou, tlmil tie bolesti a liečil rany, ako vedel, ale nešlo ich zahojiť. Často sa vrhol do rôznych aktivít, ale neušiel sám pred sebou. K tomu sa ešte pridala kríza stredného veku a tie rany, ktoré tam – obrazne povedané – hnisali, zrazu praskli, začali tiecť a život sa úplne zosypal.

Čítajte tiež

Je to krajina, ktorá trpí

Jaroslav Daniška

Rozhovor o živote na západe Ukrajiny s tamojším provinciálom saleziánov Karolom Maníkom.

O akých ranách hovoríte?

Zranenia z detstva, neprijatie, zneužívanie, komplexy, problémový vzťah s otcom alebo matkou... Ak sa tieto veci neriešia a neliečia, len odsunú, môžu sa vrátiť. Necítim sa na to odborník, ale duchovné povolanie je veľmi komplexná otázka.

Teraz sa veľa hovorí aj o formácii formátorov, teda tých, ktorí sprevádzajú kandidátov rehoľného alebo kňazského života. Aj oni sa musia dobre pripraviť a byť kompetentní. Hovorí sa o formácii personalizovanej, to znamená, že ku každému treba pristupovať osobne.

Nemôžeme to spraviť tak, ako sa to možno niekedy robilo, že tu sú pravidlá a podmienky, a kto chce k nám vstúpiť, musí ich dodržiavať a spĺňať ich. Nebolo to zle myslené, ale bolo to tak. Nerešpektovalo sa, že každý má svoj originálny príbeh a históriu a niekto môže z toho vytŕčať, ale to ešte nemusí znamenať, že nemá povolanie. Toto je veľmi náročné očakávanie od formátorov.

Boli ste provinciálom, museli ste sa odchodmi zaoberať. Ale teraz vidíte niektoré veci inak? Alebo skôr lepšie?

Áno, ale nikdy som to neštudoval, len som sa zamýšľal a spätne sa vracal k niektorým veciam.

Chcem povedať ešte jednu dôležitú vec. Otázka rehole a povolania nie je otázka počtu. Som presvedčený, že Pán Boh stále povoláva. Pán Ježiš povedal: „Žatva je veľká a robotníkov málo.“

Otázka je, že či dnes dokážeme počuť a rozlíšiť jeho hlas. Zasvätený život nikdy nezanikne, lebo to nie je ľudské dielo. Treba zmeniť uhol pohľadu a zvyknúť si na to, že to nie je o počtoch. Je dobre, keď nás je veľa? Prečo?

Aj náš hlavný predstavený nás upozorňuje, aby sme nehovorili o tom, že sme veľkí a silní. Hovorí, že nás je menej ako pred desiatimi rokmi, ale to nie je podstatné. Dôležité je, aby sme boli významní tam, kde sme. Aby sme boli kvasom.

Čo to znamená?

Spontánne mi prichádzajú na um dve situácie. Chodím na stretnutie so spolužiakmi zo strednej školy. Boli sme dobrá partia a radi sa stretávame. Mnohí sú neveriaci. Hovoria mi, že cirkev neuznávajú, ale páči sa im, že pracujeme s Rómami.

Bol som na Ukrajine a všetci pred nami dávali klobúk dole, veriaci i neveriaci, lebo máme sirotinec a v ňom šesťdesiat chlapcov – sirôt, polosirôt alebo chlapcov z ťažkých sociálnych prostredí.

Toto možno nie sú počtom veľké projekty, ale robíme niečo významné a verím, že sa stávame kvasom.

V Európe duchovné povolania klesajú, ale v celosvetovom meradle to tak nie je. Na Slovensku sme si zvykli, že sme silná cirkev, lebo máme počty. Ale to asi nie je o tom.

Poviem aj iný príbeh. Boli sme v Ríme a mali sme jedno online stretnutie. V centre Ríma je kontemplatívny ženský kláštor, ktorý má povolania. Na stretnutí boli aj dve novicky z tohto kláštora so svojou predstavenou.

Smiali sa tam, žartovali, také talianske, temperamentné povahy. Hovorili nám o svojej ceste k povolaniu. Jedna z nich bola taká „ukecaná“, vysmiata. Tak sme sa jej pýtali, ako tam môže vydržať, veď kontemplatívny kláštor je hlavne o tichu.

Odpovedala nám, že sa sama čudovala, ale že sa tam cíti dobre a že tam je doma. Cítila, že toto je jej miesto. To sa mi páčilo. Čiže povolanie je aj o tom, že toto je moje, tu som doma.

Stretol som sa v Ríme na jednom kurze s rehoľníkom, ktorý mi povedal, že na to, aby mohol vycestovať zo svojej krajiny a zúčastniť sa na tomto kurze, musel päť rokov odslúžiť v armáde svojej krajiny. Päť rokov. Čo k tomu dodať?  

A je tu aj otázka: Ako my zasvätení žijeme svoje povolanie? Druhý nástupca dona Bosca, don Paolo Albera, povedal, že ak budeme žiť radostne a verne v našich komunitách, tak sa staneme príťažliví pre mladých.

Vrátim sa ešte k odchodom kňazov. Laici to občas vnímajú tak, že keď im skrachuje manželstvo a nájdu si nového partnera, s ktorým žijú, nemôžu pristupovať k sviatostiam. Keď však odíde kňaz a ožení sa, vybaví si v Ríme dišpenz a môže chodiť aj k sviatostiam. Má to ľahšie, aj keď on dal rehoľný sľub či sľub biskupovi pri vysviacke.

Odpoviem protiotázkou: Odkiaľ viete, že to majú ľahšie? Veľmi ľahko posudzujeme. Kto vie, čo prežíva kňaz, ktorý odišiel z kňazstva? Kto vidí do jeho srdca a kto vie, čím si prešiel? Bol by som veľmi opatrný s takýmito súdmi.

Ako som spomínal, kňaz, ktorý odišiel, možno zostal sám a niesol si nejaký ten batôžtek, kde sa všeličo nazbieralo. K tomu samota, kríza stredného veku. Nahromadí sa to a potom niekto zareaguje skratovo. Vravím to s veľkou úctou, nehodnotím a neodsudzujem tých, ktorí odišli.

Keď som bol v Taliansku, bol tam jeden staručký kňaz a bol známy tým, že za ním chodilo mnoho bývalých kňazov. Hovoril, že im sa treba veľmi venovať. Veľmi. Vtedy som tomu ešte nerozumel. Každý niečo žije vo svojom srdci. Nevstupoval by som do ľudských porovnaní.

Ale ako sa s tým vyrovnať? Lebo ľudské sklamanie tam je.

Áno, to sklamanie v ľuďoch je a vnímam ho aj ja. Nie je jednoduché stretnúť bývalého kňaza, ako kočíkuje, a pekne sa naňho usmiať a spýtať sa, ako sa má. Aj ja som si niekoľkokrát poplakal a veľmi ma ľudsky zaboleli niektoré odchody, hlavne keď išlo o šikovného a obľúbeného saleziána.

Našiel som si na to takú osobnú odpoveď: budem sa snažiť viesť ľudí, aby sa zamerali na Krista, nie na človeka, a aj sám tak konať. Aj keď chápem, že vždy to ide cez človeka, ale nemôžeme ostať pri tom.

Treba priťahovať ku Kristovi, nie k človekovi. Nesúdim, nehodnotím. Takto to hovorím aj ľuďom, ktorí sú sklamaní, keď odišiel napríklad ich obľúbený kňaz. Naša viera nemôže stáť na ľuďoch, dokonca ani na kňazoch.

Saleziáni na Slovensku mali v minulosti veľa povolaní a mnohí na vás pozerali ako na silnú rehoľu. Ozývali sa hlasy, že saleziáni sú takí uzavretí na svojom pieskovisku, nepustia k sebe niekoho len tak zvonku, prípadne všetkých prevalcujú.

Keď som bol predstavený, počul som občas takéto hlasy zvonku. Mrzeli ma. Ja som nikdy nevnímal, že my sme tí silní a teraz všetkých prevalcujeme, a nikdy som takto neviedol svoju provinciu. Pán Boh nám požehnal a posielal mladých. Môj postoj bol – tešme sa, ďakujme, pokorne slúžme, pomáhajme, neuzatvárajme sa.

Samozrejme, mohli sme spraviť aj chyby. Na druhej strane možno je to otázka aj našej slovenskej „dobroprajnosti“. Prečo sa nevieme tešiť z niečoho pekného, aj keď to nie je moje?

Keď som cestoval po Slovensku, niekto mi povedal: Vyrastal som u vás a bolo to fajn, som vďačný. Vás by to nepotešilo? Alebo keď stretnem nejakého manažéra vo firme či lekárku v nemocnici a povedia mi: Dali ste mi dobrý základ, ďakujem. Nepotešilo by vás to?

Vždy som chcel, aby sme vychovávali mladých ľudí pre reálny život. Robili sme, ako sme vedeli a vládali, a verím, že Pán Boh doplní, čo sme my nedokázali alebo aj pokazili. Škoda, možno sme niekde v eufórii s mladými urobili taký dojem, ale nikdy to nebol úmysel.

Vždy ma mrzelo, keď som vnímal nejaký konkurenčný pohľad. Bolo nás relatívne veľa, vnímal som zodpovednosť a často som podnecoval spoluprácu aj s inými rehoľami a inštitúciami.

Čo považujete momentálne za najväčšiu výzvu pre cirkev a saleziánov na Slovensku?

(Ticho.) V prvom rade je to moja cirkev, do ktorej patrím a nechcem ju posudzovať či hodnotiť cez médiá. Je to ako v rodine, kde si treba problémy a výzvy vyriešiť doma.

Veľmi sa mi páčilo, čo nám povedal Svätý Otec v Dóme sv. Martina na stretnutí s kňazmi a rehoľníkmi. Vravel, že nie cirkev veľkolepá a nie štruktúry. Úplne sa stotožňujem s tým, že cirkev nemá byť ako štruktúra, hrad, pevnosť, niečo okázalé, ale má to byť spoločenstvo, ktoré priťahuje ku Kristovi, kvas, vzťahy, pokora...

Pápež František povedal, aká krásna je pokorná cirkev, ktorá sa neoddeľuje od sveta a nepozerá na život s odstupom, ale žije v jeho vnútri. Žiť vo vnútri: zdieľať, kráčať spolu, prijímať otázky a očakávania ľudí.

Stredom cirkvi nie je ona sama! Zanechajme prílišné starosti o samých seba, o naše štruktúry či o to, ako sa spoločnosť na nás pozerá. Ponorme sa radšej do skutočného života ľudí, do reálneho života a položme si túto otázku: Aké sú potreby a duchovné očakávania nášho ľudu?

Takto vidím svoju cirkev v budúcnosti. A takto vidím aj našu rehoľu: zamerať sa na vzťahy a osoby. A rozvíjať spoločenstvá aj systematickú formáciu.

Foto: Adam Rábara