„Ak kňaz požehnáva ruženec, v skutočnosti vyprosuje požehnanie pre tých, ktorí sa ho modlia. Ak požehnáva auto, neznamená to, že by sa ono stalo amuletom, že by obsiahlo nejakú nadprirodzenú schopnosť, ale v modlitbe požehnania kňaz prosí za tých, ktorí auto používajú,“ hovorí liturgista Štefan Fábry.

V rozhovore približuje, čo je vlastne požehnanie, od čoho závisí jeho účinok, či má väčšiu váhu požehnanie biskupa ako kňaza i kedy môže požehnávať laik. Vysvetľuje, ako uchovávať požehnané predmety aj čo s nimi robiť, ak už neslúžia svojmu účelu.

Spomína, že sa stretol aj s tým, že niektorí majú dokonca problém zlikvidovať Katolícke noviny, ktoré sa im doma hromadia. „Predsa nebudú umývať okná s fotkou Svätého Otca alebo šúpať zemiaky na ,Božské srdce‘. Vtedy som si uvedomil, že ak má niekto úzkostlivejšie svedomie, naozaj môže mať aj takúto ťažkosť,“ hovorí v rozhovore Štefan Fábry.

V čom spočíva význam požehnania?

V prvom rade by sme mali rozumieť tomu, čo vlastne znamená výraz požehnanie. Týmto slovom, ktoré pôvodne nie je naše, najčastejšie prekladáme latinské slovo benedictio. Som však presvedčený o tom, že takýto preklad je veľmi zúžený a často aj nepresný.

Latinské benedicere doslova znamená dobrorečiť, teda nielen „vyprosovať dobro“, ale aj velebiť, oslavovať, vzdávať vďaky. Je to ekvivalent gréckeho eulogein, hebrejského barek, ktoré boli do cirkevnoslovanského jazyka prekladané ako blagosloviti.

Môže mať preklad slova vplyv na to, čím je vlastne pre veriacich požehnanie?

Slovo požehnávať vo význame, v akom bolo prebraté do slovenčiny, súvisí s nemeckým segnen a latinským signare. Znamená označiť niečo alebo niekoho nejakým znakom, obyčajne krížom, čo bol sprievodný znak udeľovania požehnania vo vzťahu k osobe alebo veci.

Výraz benedictio je však širší a len v kontexte s hebrejským beraka sa ukáže jeho skutočný význam. Toto hebrejské slovo znamená dar, čím sa naznačuje obojstranný vzťah: darca a obdarovaný. Boh je prameňom všetkých dobrých darov a milostí a človek prijímateľ Bohu dobrorečí, zvelebuje ho, chváli a oslavuje, ale i vyprosuje Božie dary.

Podstata požehnania teda nespočíva v tom, že vyprosujeme dobro pre nejakú osobu alebo označujeme znakom kríža nejaký predmet, ale že vzdávame Bohu vďaku?

Každé požehnanie je duchovnou skutočnosťou, ktorá v prvom rade vyjadruje dobrorečenie, zvelebovanie Boha, darcu všetkých dobrých darov, a zároveň je spojené s modlitbou, prosbou o jeho posilu, ochranu, dary potrebné pre nábožný život. Požehnanie je teda modlitbou, mostom medzi Bohom a človekom. Najdokonalejším požehnaním je osoba Ježiša Krista, o ktorom svätý Pavol napísal, že „v ňom nás Boh požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním“ (Ef 1, 3).

Je dôležité poznamenať, že „požehnanými“ sa nestávajú veci, ale ľudia. Prijímateľom duchovných darov, teda Božej milosti, je vždy len človek. Ak kňaz požehnáva ruženec, v skutočnosti vyprosuje požehnanie pre tých, ktorí sa ho modlia. Ak požehnáva auto, neznamená to, že by sa ono stalo „amuletom“, že by obsiahlo nejakú nadprirodzenú schopnosť, ale v modlitbe požehnania kňaz prosí za tých, ktorí auto používajú.

Rovnako je nesprávne hovoriť o „požehnávaní domov“, pretože prijímateľom požehnania nie je stavba, ale rodina, ktorá v nej býva. V Benedikcionáli nájdeme obrad „Každoročné požehnanie rodín v ich domoch“. To je to, čo u nás nesprávne nazývame „požehnanie domov“.          

A čo teda znamená, že je vec požehnaná? Poznáme predsa požehnanú vodu, požehnaný kríž...

Ak hovoríme o požehnaní vecí, naznačujeme tým dve skutočnosti.

Po prvé, ide o vyňatie veci z profánneho používania a jej „zasvätenie“ pre Boha. Napríklad požehnanie liturgického rúcha naznačuje, že tento odev sa bude používať len pri bohoslužbe a na nič iné. Požehnanie nejakého miesta, cintorína alebo parcely, na ktorej má byť postavený kostol, znamená, že na tomto mieste sa už nebude konať nič iné, len pochovávať telá ľudí alebo v chráme sláviť liturgia. Analogicky môžeme hovoriť aj o iných veciach.

Po druhé, požehnaním získali veci novú orientáciu, sprostredkovali nový pohľad na Boha, tvorcu všetkých vecí. Ak by sme chápali požehnanú vec ako magický predmet, dehonestovali by sme vládu Boha nad vecami i osobami a príhovor cirkvi i jednotlivca v jej mene.

Arcibiskup Ján Babjak v januári vo Vysokých Tatrách požehnal nové defibrilátory. Foto: TASR/Milan Kapusta

Aký je však rozdiel napríklad medzi tým, keď máme doma požehnanú hromničnú sviecu či nejaký talizman na ochranu? Alebo medzi nosením škapuliara a kamienkov šťastia?

Ak by sme verili, že veci sú nositeľmi duchovných darov a samy osebe zaručujú nejaký účinok, bolo by to pohanské.

„Účinok požehnaní je sčasti závislý od osobnej nábožnosti vysluhovateľa. A tiež prijímateľ požehnania musí byť duchovne disponovaný pre prijatie Božích darov.“ Zdieľať

V kresťanskej teológii sa na rozdiel od takéhoto vnímania spájajú dve skutočnosti. To, že aj požehnanie vecí je vždy zamerané na osoby, a to, že aj vec, predmet, nám môže pripomínať skutočnosti, ktoré nás posväcujú. Napríklad znak kríža je vyjadrením viery, pohľad naň nás privádza k rozjímaniu o Kristovom utrpení, ruženec je pomôcka pri modlitbe, škapuliar je symbolom duchovného odevu, ktorým sa zahaľujeme, svieca je symbolom Krista, ktorý o sebe povedal, že je svetlom sveta.

Liturgia je spojená s gestami, postojmi tela, rúk, hlavy, ale aj s mnohými symbolmi, predmetmi, ktoré nie sú „zázračné“, aj keď sú požehnané, ale poukazujú na duchovno.

Duchovný úžitok teda nepochádza priamo z týchto predmetov.

Vychádza z úmyslu a modlitby cirkvi. A predovšetkým z pravej viery tých, ktorí tieto predmety používajú. V tomto je rozdiel medzi sviatosťami, ktoré pôsobia samým ich vykonaním, a takzvanými sväteninami, medzi ktoré požehnania zaraďujeme.

Čiže účinok požehnania závisí od toho, aká veľká je viera toho, kto požehnanie prijíma?

Účinok požehnaní pramení z modlitby cirkvi, avšak je sčasti závislý od osobnej nábožnosti vysluhovateľa. Predsa on je prednášateľom modlitby a od jeho osobnej dispozície závisí, nakoľko bude takáto modlitba milá Bohu.

Nebál by som sa tu použiť aj analógiu so slovom „orodovanie“. Nemusíme ho používať len vo vzťahu k svätým, ale ku každému, kto vyprosuje Božie požehnanie. A sila orodovania, príhovoru, je tým väčšia, čím viac je s Bohom spojený ten, kto sa modlí (oroduje, prihovára).

Prijímateľ požehnania musí byť rovnako duchovne disponovaný pre prijatie Božích darov. Obrazne by sme mohli povedať, že Boh nikomu nič nevnucuje nasilu. Ponúka a dáva tomu, kto je ochotný prijať. A áno, viera je veľmi potrebná. Sám Ježiš pri mnohých uzdraveniach chorých zdôraznil: „Tvoja viera ťa uzdravila“ (Lk 17, 19 alebo Mk 5, 34).

Pri sviatostiach to takto nefunguje?

Je veľmi dôležité uvedomiť si rozdiel medzi sviatosťami a požehnaniami. Sviatosti sú oficiálne úkony cirkvi, ktoré sprostredkujú Božiu milosť, Božie dary. Pôsobia samým ich vykonaním, vyslúžením, a to silou Ježiša Krista, lebo on ich ustanovil a on v nich pôsobí. Cirkev už dávno potvrdila, že účinok sviatostí nie je závislý od osobnej svätosti ich vysluhovateľa. Treba však zdôrazniť, že sviatosti je možné prijať len vo viere. Tá „otvára dvere“ ich pôsobeniu.

Sväteniny, požehnania, len sprevádzajú prijímanie sviatostí a ich účinok je daný modlitbou cirkvi. Mohli by sme povedať, že sú modlitbou, ktorú cirkev prednáša Bohu.

V Trnave má dlhoročnú tradíciu požehnanie mladých vín. Foto: TASR/Lukáš Grinaj

V praxi sa stretávame s rôznymi pomenovaniami: požehnanie, posvätenie, vysvätenie. Aký je medzi týmito výrazmi rozdiel?

Čo sa týka pojmov, v Rímskom misáli nájdeme niekoľko dôležitých výrazov. Vysvätenie (lat. ordinatio) sa týka prijatia sviatosti posvätného stavu, a to tak u biskupa, kňaza, ako aj diakona. Zasvätenie (lat. consecratio) sa týka životného stavu trvalého panenstva (zasvätenie panien). Posvätenie (lat. dedicatio) používame v spojitosti s kostolom a oltárom. Požehnanie (lat. benedictio) sa týka najvyšších mníšskych predstavených, opátov a opátiek.

Tento štvrtý pojem zároveň vyjadruje aj udeľovanie svätenín, preto hovoríme o požehnaní detí, manželov, chorých a podobne. Zároveň by sa týmto pojmom dalo vyjadriť aj prijatie ministérií, teda ustanovenie akolytov, lektorov a katechétov. Prijatie tejto služby je totiž spojené s modlitbou požehnania, ktorú prednáša biskup.

Spomínali ste, že posvätenie sa používa v spojitosti s kostolom a oltárom. Čiže keď počujeme o požehnaní kostola či oltára, je to nesprávne vyjadrenie?

Rozlišujeme posvätenie a požehnanie kostola a oltára. Posvätenie vyjadruje trvalé zasvätenie. Požehnanie kostola a oltára zas poukazuje na dočasné, prechodné určenie na slávenie Eucharistie, napríklad ak na slávenie svätých omší slúži nejaký dočasný priestor alebo kostol menšieho významu, kaplnka. Oltár, ktorý nie je trvalý a pevný, má byť aspoň požehnaný.

Môže sa požehnať čokoľvek a ktokoľvek?

Ak ide o osoby, je možné požehnať všetkých ľudí, pretože cirkev chce všetkým sprístupniť prostriedky spásy.

Ak ide o veci, na prvom mieste by mali byť požehnávané tie, ktoré súvisia so sviatosťami. Mnohé sväteniny akoby boli doplnkom sviatostí, vidieť to v sprievodných obradoch ich vysluhovania. Sú v ich službe, lebo pripravujú človeka na ich prijatie, ale aj pomáhajú šíreniu milosti prostredníctvom viditeľných znakov.

Napríklad krstu predchádza požehnanie krstnej vody, krstiteľnice, olejov katechumenov i krizmy. Vopred požehnaný olej sa používa aj pri vysluhovaní sviatosti birmovania, pomazania chorých, sviatosti posvätného stavu. Sviatosť manželstva je napríklad sprevádzaná požehnaním prsteňov (u nás niekedy aj kríža, na ktorý manželia skladajú manželskú prísahu), Eucharistia je slávená v požehnanom priestore, s požehnanými liturgickými nádobami či rúchami.

Požehnania takto buď pripravujú na prijatie milosti, alebo uspôsobujú na spoluprácu s ňou. A tak sa prostredníctvom sviatostí a svätenín posväcujú Božou milosťou takmer všetky udalosti a významné medzníky života človeka.

Na aké požehnania by ste upriamili pozornosť, ktoré nie sú možno až také známe?

Určite je zaujímavé požehnanie, ktoré sprevádza človeka v niektorých jeho životných situáciách, napríklad požehnanie chorých, požehnanie ženy pred pôrodom, požehnanie starých ľudí alebo požehnanie manželov pri výročí prijatia sviatosti manželstva.

Kňaz požehnáva nové autá pre psovodov finančnej správy. Foto: TASR/Pavel Neubauer

Ak má veriaci o požehnanie záujem, má o to požiadať svojho kňaza?

Kňazi požehnávajú svojich veriacich v závere každej svätej omše. Na to sa možno trochu zabúda, lebo nám zovšednelo, vnímame ho ako súčasť záverečného obradu svätej omše. Ale v princípe je to silná prosba adresovaná Bohu, aby naplnil svojou milosťou tých, ktorí sa zišli na slávenie Eucharistie alebo inej liturgie. Je to spečatenie duchovných darov prijatých počas slávenia.

„Ak ide o požehnanie osôb, veríme, že modlitba biskupa (pápeža) má väčšiu váhu ako modlitba kňaza, práve pre jeho spojenie s cirkvou a s plnšou účasťou na Kristovom kňazstve.“ Zdieľať

Okrem požehnaní, ktoré súvisia s vysluhovaním sviatostí, sú aj iné, ktoré sa tradične spájajú s istými sviatkami počas roka a vtedy sa aj udeľujú. Spomenuté požehnanie rodín v domácnostiach sa u nás koná v období Zjavenia Pána, v iných krajinách vo Veľkonočnom období, požehnanie hrdla na spomienku svätého Blažeja, sviec na Hromnice. Požehnanie novej úrody sa koná, prirodzene, v tej časti roka, keď dozrie.

Pokiaľ ide o požehnanie devocionálií, teda predmetov určených na náboženské ciele, o to môžeme požiadať kedykoľvek.

Cirkev pozná aj požehnanie budov, ktoré je spojené s ich postavením, napríklad požehnanie novej školy, nemocnice, úradu, pracovných prostriedkov, domu. Opäť však pripomínam, že adresátom požehnania sú ľudia, ktorí v týchto budovách pracujú, bývajú alebo využívajú ich priestory.

Ako sa prejavuje sila požehnania? Keď si dáme požehnať dom, je to záruka toho, že sa nám tam bude dobre bývať, a keď si ho nedáme, môže sa nám zle vodiť?

Môžeme hovoriť o tom, že požehnanie domu vyjadruje prosbu o silu, zdravie a ďalšie Božie dary, ktoré sú potrebné pre pokojný a radostný život tých, ktorí v ňom bývajú. Avšak nedá sa povedať, že ak o požehnanie nepožiadame, ochorieme alebo určite zažijeme niečo zlé.

Požehnanie je posilou, vyjadrením vzťahu s Bohom, a to je zárukou toho, že napríklad chorobu lepšie a ľahšie zvládneme, prijmeme, ako keby sme na všetko „ostali sami“.

Požehnávať môže nielen kňaz, ale aj laik. V akých prípadoch?

Keďže požehnania (sväteniny) sú úradným pôsobením cirkvi, cirkev má právo rozhodovať aj o ich vysluhovateľovi. Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí, že sväteniny pochádzajú z krstného kňazstva. Teda každý pokrstený je povolaný, aby bol požehnaním a aby požehnával. Preto laici môžu udeľovať niektoré požehnania. Čím viac sa požehnanie týka ekleziálneho a sviatostného života, tým viac sa jeho udeľovanie vyhradzuje vysväteným služobníkom – biskupom, kňazom alebo diakonom.

Ak nie je prítomný klerik, môžu akolyti, lektori a iní laici na základe krstného kňazstva a s poverením ordinára predsedať tým sláveniam, ktoré sú zostavené pre nich a ktoré výslovne dovoľujú príslušné smernice. Napríklad požehnanie rodiny v domácnosti môže vykonať aj otec alebo matka, ako sme k tomu aj v tomto roku pozývali veriacich, keď kňazi vzhľadom na pandémiu uznali za vhodné nenavštevovať domácnosti.

Má požehnanie inú váhu, keď ho udeľuje kňaz alebo biskup?

Ak ide o požehnanie osôb vnímané ako prosebná modlitba, všeobecne veríme, že modlitba biskupa (pápeža) má väčšiu váhu ako modlitba kňaza, práve pre jeho spojenie s cirkvou a s plnšou účasťou na Kristovom kňazstve.

Používanie devocionálií je však spojené s možnosťou získať odpustky. A tu treba rozlišovať. Ak niekto predmet požehnaný pápežom alebo biskupom nábožne používa v deň slávnosti svätých Petra a Pavla, môže získať úplné odpustky. Ak ide o predmety požehnané kňazom alebo diakonom, ich nábožné používanie je spojené s možnosťou získať čiastočné odpustky.          

 
Pápež František udeľuje eucharistické požehnanie. Foto: TASR/AP

Niekedy môžeme v kostoloch vidieť, že keď kňaz napríklad požehnáva vodu, veriaci sa pri tom prežehnajú. Má to tak byť? Nie je to „chyba“?

Takéto konanie by som nepovažoval za chybu, ale videl by som tu istú analógiu. Pri vyslovovaní mena Najsvätejšej Trojice, mena Ježiša Krista, Panny Márie alebo svätca, na ktorého počesť sa slávi omša, robíme pri liturgii úklon hlavy. Je to gesto vyjadrenia úcty.

Niektorí veriaci sa spontánne prežehnajú, keď kňaz požehnáva vodu alebo iné predmety a robí znak kríža. Možno v tom vidieť náznak prijatia požehnania, vyjadrenie toho, že udeľované požehnanie je určené im.

Nie je nutné takéto gesto robiť, ale ak ho niekto robí – vidíme to zvlášť u staršej generácie –, neodsudzoval by som ho.

Ako sa máme starať o požehnané predmety?

Táto otázka je pre mnohých problematická. Vo všeobecnosti povedzme, že požehnané veci máme mať v úcte, najmä ak ide o náboženské symboly alebo obrazy.

Čo to konkrétne znamená?

Mať v úcte požehnaný predmet znamená to, že ho uchovávame na dôstojnom, vhodnom mieste, používame ho len na to, na čo bol určený, a chránime ho pred znehodnotením.

Zaujímavá poznámka je uvedená v Enchiridione odpustkov, ktorý pre ich získanie uvádza, že požehnaný predmet určený na náboženské účely sa má používať zbožne, nábožne. To by zaiste mohlo znamenať, že takýto predmet používame pri modlitbe (ak ide napríklad o knihy alebo ruženec) alebo na rozjímanie, na prehĺbenie viery alebo našej odovzdanosti Bohu (ak ide o kríž, obrazy, sochy, medailóny a podobne).

A keď už neslúžia svojmu účelu, ako ich zlikvidovať, napríklad adventný veniec či požehnanú vodu?

Ak už neslúžia tomu, na čo boli určené, treba ich zničiť tak, aby nedošlo k ich zneucteniu. Ak sa dajú spáliť, treba ich spáliť, ak nie, tak uložiť do požehnanej zeme, napríklad na cintorín. Požehnanú alebo krstnú vodu vyliať na miesto, po ktorom sa nechodí. V starých kostoloch sa často nachádzalo takzvané sakrárium, otvor v podlahe blízko oltára, do ktorého sa vylievala požehnaná voda, aby vsiakla do zeme pod chrámom.

Ako pikantériu k tejto téme spomeniem jednu paniu, ktorá mi nedávno povedala, že odhlásila Katolícke noviny, lebo nevie, čo s nimi. Má ich doma obrovskú kopu a zavadzajú. Vtipne som poznamenal, že či neumýva okná. Do novín tiež môže šúpať zemiaky alebo niečo zabaliť. Veď nejde predsa o modlitebnú knihu alebo Sväté písmo. Aj kvalita tlače a použitého papiera nasvedčuje, že noviny majú len krátkodobý informatívny charakter.

A pozdávalo sa tej pani takéto riešenie jej problému?

Ona mi na to odpovedala, že to takto nejde, veď na každej strane je nejaký svätý obraz. Predsa nebude umývať okná s fotkou Svätého Otca alebo šúpať zemiaky na „Božské srdce“. Vtedy som si uvedomil, že ak má niekto úzkostlivejšie svedomie, naozaj môže mať aj takúto ťažkosť.

Osobne však nevidím problém s tým, aby boli aj Katolícke noviny alebo náboženské knihy odovzdané do zberu papiera a použité na recykláciu. V súčasnosti takto kňazi odovzdávajú do predajní Spolku svätého Vojtecha staré misály.

Má použitie požehnanej vody účinky exorcizmu? Môže sa požehnať príbytok, ak sa v ňom dejú zvláštne veci, prípadne pokropiť vodou osoby, ktoré sa trápia v ťažkostiach?

Použitie požehnanej vody je symbolom očistenia a pripomenutím krstu. Sprevádza aj požehnanie budov, miestností a naznačuje prosbu o to, aby Boh nedovolil pôsobiť zlému duchu na týchto miestach.

Obrad exorcizmu sa koná len v spojitosti s ľuďmi, nie priestormi, a je oficiálnou liturgiou, ktorou cirkev prosí o to, aby osoby, ktoré sú ovládané zlým duchom, boli oslobodené spod jeho vplyvu, posilnené na duchovnej ceste a aby otvorili svoje srdcia na prijatie Božej milosti.

Súčasťou obradu exorcizmu je aj požehnanie vody a soli. Pri požehnaní vody zaznie prosba: „Nech je všetko, čo táto voda pokropí na miestach, kde bývajú veriaci, oslobodené od škody, nech tam nesídli zlý duch, nech zmiznú nástrahy skrytého nepriateľa.“

Exorcizmy v jednoduchej forme, takzvané menšie exorcizmy, sú súčasťou krstného obradu, presnejšie katechumenátu, teda obdobia prípravy na krst.

Prečo požehnávame jedlo? Je v tom zámer jedlo exorcizovať, aby nám neuškodilo?

Obsahom modlitby nad jedlom je predovšetkým vyjadrenie vďaky Bohu za dary, ktoré nám vo svojej štedrosti dal. Určite nemôžeme povedať, že cieľom modlitby je to, aby nám napríklad pokazené jedlo neuškodilo. Hoci nemôžeme poprieť, že Ježiš i toto uvádza ako prejav úplnej odovzdanosti jemu, keď hovorí: „A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov… a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im“ (Mk 16, 17 – 18).

Oslavu Boha a jeho chválu vyjadrujú aj požehnania ostatných vecí, ktoré človek prijíma. V cirkevnej tradícii poznáme požehnanie liečivých bylín na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie, požehnanie vína na sviatok svätého Jána, požehnanie veľkonočných pokrmov, ale i olív, oleja, medu, ako to spomína svätý Hypolit Rímsky.

Podobne to platí aj pri ostatných predmetoch: požehnanie vozidla nemá za cieľ zabezpečiť to, aby sa nepokazilo, požehnanie domu neprináša to, aby nepretiekla strecha, požehnanie obchodu nesmeruje k tomu, aby boli dobré tržby.

Štefan Fábry s relikviou sv. Štefana v Kostole sv. Štefana v Žiline. Foto: Anna Stankayová

Hovorili sme o požehnaných predmetoch, o požehnaní osôb, môže byť však požehnaný Boh? V najnovšom vydaní Rímskeho misála bolo totiž zvolanie „Zvelebený Boh naveky“ nahradené slovami „Požehnaný Boh naveky“.

Práve v tejto vašej otázke sa ukazuje to, čo som povedal na začiatku, že latinské slovo benedicere je širšie ako slovo požehnávať. Vzhľadom na etymológiu slova požehnávať ja osobne túto zmenu nepovažujem za šťastnú a myslím si, že nie je správna.

Slovo „požehnať“ v jeho pôvodnom význame (z nemeckého segnen) znamená poznačiť osobu alebo vec znakom kríža, zasvätiť ju Bohu a pritom prosiť o Božiu priazeň (v germánskych a severských jazykoch nájdeme množstvo obmien tohto slova, napríklad: segnon v starej saštine, zegenen v holandčine, segnian v starej angličtine). Všetky tieto slová súvisia s latinským pojmom signum, čo znamená znamenie, znak, v slovesnom tvare signo, signare, ktoré vyjadruje označiť niečo nejakým znakom.  

V takomto kontexte určite človek nepožehnáva Boha a ani Boh sám nie je požehnaný (signare).

Aký by teda mal byť presnejší slovenský preklad?

Latinský výraz „Benedictus (es,) Deus“ je vhodnejšie preložiť slovami „Si zvelebený, Bože“ alebo „Dobrorečíme ti, Bože“. Tým sa naznačuje, že v tejto chvíli velebíme Boha, chválime ho a ďakujeme mu za dary chleba a vína, ktoré mu obetujeme.

Pojem „požehnaný Boh“ by mohol byť použitý, ale len vo význame, že on je blažený sám v sebe, je ten, kto vlastní všetky dary, duchovné i hmotné. Nie však v kontexte vďakyvzdávania (čo napokon znamená grécky pojem eucharistia) za prijaté dary. Tu by bolo správnejšie použiť slová „si zvelebený, chválený; si ten, ktorému dobrorečíme“.

Pri prijatí obetných darov a ich predložení Bohu totiž nejde o vyjadrenie toho, že Boh je blažený sám v sebe, ale o vďakyvzdávanie, ktoré mu prináša cirkev.

Preto aj mnohé iné slovenské texty správne prekladajú slovo benedictus pojmom (z)velebený. Je to tak v liturgii hodín, v krstných obradoch, v obrade pomazania chorých i v textoch Svätého písma.