Začiatkom februára 1945 situácia nemeckých vojsk na východnom fronte vyzerala skutočne hrozivo. Po viac než úspešnej visliansko-odrianskej operácii stáli vojská 1. bieloruského frontu maršala Georgija Konstantinoviča Žukova pri Küstrine (dnes poľský Kostrzyn na Odre). Na západnom brehu Odry dokonca získali dve dôležité predmostia.

Žukovovým divíziám zostávalo do hlavného mesta Tretej ríše nie viac než 80 kilometrov. Od Varšavy do Küstrinu, t. j. vzdialenosť približne 400 kilometrov, prešli sovietske tanky za necelé štyri týždne. Po ceste úplne rozvrátili nemecké skupiny armád A (Heeresgruppe A) a Stred (Heeresgruppe Mitte).

Ofenzíva sa pritom začala o viac než mesiac skôr než bolo pôvodne plánované. Pred Vianocami 1944 sa Nemcom v Ardenách podarilo prekvapiť Američanov a prelomiť ich línie. Lídri západných spojencov požiadali sovietskeho vodcu Josifa Vissarionoviča Stalina, či by im nemohol pomôcť urýchlením pripravovanej ofenzívy v Poľsku. Stalin zareagoval pozitívne a prisľúbil spustiť ofenzívu najneskôr do 15. januára.

Krízu na západnom fronte napokon vyriešil veliteľ americkej 3. armády generál George Patton, ktorý dokázal svoju armádu v priebehu pár dní otočiť o deväťdesiat stupňov a vrhnúť na sever. Už 26. decembra jeho tanky dosiahli obkľúčené mesto Bastogne. Tým sa roly otočili a odrezanie teraz, naopak, hrozilo nemeckým vojskám. Stalin však aj tak dodržal slovo a visliansko-odrianska operácia sa začala 12. januára.

Rýchlosť postupu Žukovových tankov počas visliansko-odrianskej operácie bola ohromujúca a prekonávala aj blitzkrieg, ktorý nemecké tanky previedli pri francúzskom ťažení v roku 1940. Sovietske tanky svoj postup napokon museli zastaviť nie pre odpor nepriateľa, ale pre totálnu vyčerpanosť posádok a takisto preto, že príliš dlhé logistické trasy znemožňovali dostatočné zásobovanie palivom a muníciou.

Hrozivá medzera

Najslávnejšiemu sovietskemu maršalovi však kazila náladu jedna nepríjemnosť. Na pravom krídle sa medzi jeho jednotkami a susedným 2. bieloruským frontom vytvorila hrozivá, viac než stokilometrová medzera.

Druhý bieloruský front maršala Konstanina Konstantinoviča Rokossovského začal ofenzívu na svojom úseku frontu 10. februára, dokonca štyri dni predtým, než sa dal do pohybu na západ Žukov. Rokossovského front predstavoval operačné prepojenie medzi visliansko-odrianskou operáciou a paralelne prebiehajúcou východopruskou operáciou, ktorej cieľom bolo zničiť severnú časť nemeckej skupiny armád Stred a dobyť metropolu Východného Pruska Königsberg (dnes ruský Kaliningrad).

Rokossovský mal dobyť pobrežie Baltského mora od Východného Pruska až po Pomoransko, zlikvidovať všetky nemecké jednotky tam sústredené a zabezpečiť tak pravé krídlo Žukovovho frontu, ktorý smeroval priamo na Berlín, a ľavé krídlo 3. bieloruského frontu armádneho generála Ivana Čerňachovského, ktoré útočilo na metropolu Východného Pruska Königsberg (dnes ruský Kaliningrad).

Rokossovského jednotky však pri svojom postupe narazili na dôkladne opevnenú a do hĺbky členenú húževnatú obranu Východného Pruska. Komplikáciu predstavoval aj terén. Kým stredné a západné Poľsko, ktoré bolo operačným územím Žukovovho frontu, disponovalo slušnou cestnou sieťou, močaristý a kanálmi popretkávaný terén severného Poľska a Východného Pruska neumožňoval manévrové rozvinutie veľkých tankových zoskupení, čo bol hlavný ofenzívny prostriedok Červenej armády.

Zásadný problém však vznikol na úseku susedného 3. bieloruského frontu. Generálovi Čerňachovskému sa nepodarilo dostatočne rýchlo prelomiť nepriateľské línie západne od Königsbergu. Hrozilo, že väčšina nemeckých jednotiek z Východného Pruska unikne. Rokossovskij preto 20. januára na rozkaz vrchného velenia musel otočiť postup svojho frontu takmer o deväťdesiat stupňov, aby ustupujúcim nemeckým jednotkám včas odrezal cestu. Kým sa Rokossovského front prehrýzal nemeckou obranou na sever, Žukovove tanky sa valili na západ a medzi oboma frontmi sa nezadržateľne otvárala medzera.

Vojská 2. bieloruského frontu dosiahli pobrežie Baltského mora pri Elbingu (dnes poľský Elbląg) už 24. januára, ale niekoľko nasledujúcich dní zabralo dobytie samotného mesta a zaistenie celej oblasti. V polovici februára postup Rokossovského vojsk takmer na týždeň zdržalo prácne dobýjanie opevnenej nemeckej línie v priestore Heiderode (dnes poľský Czersk). Rokossovského front dokázal obnoviť postup na Gdaňsk a Gdyňu až 24. februára.

Na úseku 3. bieloruského frontu sa 18. februára pri nedávno obsadenom východopruskom meste Mehlsack (dnes poľské Pieniężno) stala tragédia. Vedľa štábneho auta generála Čerňachovského vybuchol delostrelecký granát. Generála zasiahla črepina a na následky zranení zahynul. Novým veliteľom frontu bol vymenovaný maršal Alexandr Michajlovič Vasilevskij.

Na ľavom krídle Žukovovho frotu postupoval 1. ukrajinský front maršala Ivana Stepanoviča Koneva. Konevove tanky úspešne sekundovali tým Žukovovým a jeho jednotky začiatkom februára dobyli územie pozdĺž stredného a horného toku rieky Odra. Pokiaľ ide o Konevov front, situácia s obnaženým krídlom nebola až taká dramatická ako u Žukova, ale opevnená sliezska oblasť na jeho ľavom krídle predstavovala potencionálny zdroj problémov. Obzvlášť keď bol za nového veliteľa fakticky nanovo sa formujúcej nemeckej skupiny armád A vymenovaný Hitlerov obľúbenec, ale inak veľmi schopný poľný maršal Ferdinand Schörner.

Postavenia Žukovových a Konevových vojsk tak vytvárali hlboký výbežok v tvare klinu, ktorý sa zarezával do nemeckých postavení v hĺbke viac než 200 kilometrov. V sovietskom tyle navyše zostalo niekoľko brániacich sa miest premenených na pevnosti. Najväčší problém predstavovala Poznaň, ktorá bola strategickým cestným aj železničným uzlom a Červená armáda ju s pomocou miestneho poľského odboja dobyla až 23. februára.

Po ukončení visliansko-odrianskej operácie sa preto Žukov aj Konev chceli venovať predovšetkým zaisteniu dobytého územia, likvidácii zostávajúcich ohnísk odporu vo svojom tyle a najmä doplňovaniu zásob a obnoveniu bojovej sily vyčerpaných divízií.

Viac než stokilometrová medzera medzi Žukovovým a Rokossovského postaveniami však neušla pozornosti náčelníka nemeckého generálneho štábu generálplukovníka Heinza Guderiana. Rýchly Heinz, ako ho prezývali kolegovia a podriadení pre jeho dynamický štýl velenia, okamžite prišiel s myšlienkou masívnej protiofenzívy vedenej dvoma zbiehavými útokmi zo severu z Pomoranska a z Wehrmachtom kontrolovanej časti Sliezska z juhu.

Aby ofenzíva priniesla požadovaný účinok, bolo potrebné prisunúť výrazné posily z iných bojísk. Ako prvé riešenie na posilnenie vojsk v Pomoransku sa ponúkalo okamžite po mori evakuovať jednotky z tzv. kurónskej kapsy. Po úspešnej sovietskej tzv. baltickej ofenzíve, ktorá viedla k definitívnemu rozbitiu skupiny armád Sever (Heeresgruppe Nord), zostalo na Kurónskom polostrove odrezaných približne 150 000 nemeckých vojakov patriacich k 27 rôznym divíziám.

Vojská v Sliezsku mali byť podľa Guderianových predstáv posilnené dočasným prevelením 6. tankovej armády SS zo západného frontu po tom, čo sa jej jednotky zotavili zo strát utrpených v neúspešnej ardenskej ofenzíve.

Zľava: Kontantin K. Rokossovskij, Bertrand L. Montgomery, Georgij K. Žukov. Zdroj: ww2gravestone.com

Guderianov plán však narazil na Hitlerovu obsesiu brániť každý kúsok frontovej línie do posledného muža bez ohľadu na straty a taktické okolnosti. Nemecký diktátor nekompromisne odmietol evakuovať Kurónsky polostrov a už vôbec nechcel počuť o tom, že by sa do Sliezska presunuli posily z iných úsekov frontu. Podľa Guderianových pamätí medzi ním a Hitlerom došlo k výstupu, ale diktátor bol neoblomný a evakuáciu vojsk z Kurónskeho polostrova zastavil.

Nemecké divízie uzavreté v kapse síce celý polostrov opevnili, ale bez dodávok paliva a munície nemali šancu sa z obkľúčenia prebiť. Sovietske vrchné velenie sa pokúsilo polostrov dobyť čelným útokom, ale po prvom neúspešnom pokuse velenie veľmi rozumne dospelo k záveru, že je zbytočné strácať vojakov pri prácnom a krvavom dobýjaní dobre opevnených pozícií aj tak už fakticky zneškodnených nemeckých divízií. Omnoho rozumnejšie bolo využiť tieto jednotky na hlavnom útočnom smere, t. j. pri útoku na Berlín.

Zablokované nemecké divízie preto zostal strážiť len nevyhnutný počet jednotiek, aj to väčšinou druholíniových. Sovietski vojaci kurónsku kapsu posmešne pomenovali „tábor ozbrojených vojnových zajatcov“. Nemeckí vojaci boli Hitlerovým rozhodnutím ponechaní svojmu osudu. Odsúdení na nečinnosť a vydaní na milosť a nemilosť Červenej armáde sa vzdali do zajatia až 12. mája 1945.

Po sérii sovietskych ofenzív boli nemecké skupiny armád A, Stred a Sever v troskách. Z toho, čo zostalo na východných prístupoch k Berlínu, bola sformovaná skupina armád Visla (Heeresgruppe Weichsel). Guderian chcel postaviť do jej čela poľného maršala Maximiliana von Weichsa. Hitler však mal opäť iný názor. Guderiana uviedol do zúrivého úžasu jeho zámer vymenovať za veliteľa pre obranu hlavného mesta Tretej ríše kľúčovej skupiny armád miesto skúseného Weichsa radšej ríšskeho vodcu SS Heinricha Himmlera.

Himmler bol na všetko odhodlaný fanatický nacista, ale jeho vojenské schopnosti boli mizivé. To sa už za posledné mesiace stihlo prejaviť, keď ho v decembri 1944 Hitler postavil do čela vrchného veliteľstva Horný Rýn (Oberkommando Oberrhein) na západnom fronte. Pre totálnu neschopnosť musel byť po pár týždňoch odvolaný, ale pre Hitlera bola rozhodujúca Himmlerova odddanosť. Preto mu opäť zveril velenie na kľúčovom úseku frontu. Po Stauffenbergovom atentáte v júli 1944 diktátorova dôvera ku kariérnym armádnym dôstojníkom výrazne poklesla, a preto aj na exponované frontové veliteľské posty, kde sa viac než inde vyžadovala odbornosť a schopnosti, nemecký diktátor radšej presadzoval neochvejne verných príslušníkov SS.

Napriek tomu, že velil strategicky najdôležitejšej skupine armád, Himmler sa ani neunúval, aby si zriadil veliteľské stanovisko bližšie k frontovej línii, aby mohol efektívne riadiť zverené vojská. Bojové operácie chcel riadiť zo svojej berlínskej kancelárie, prípadne zo svojho štábneho vlaku. Ten však bol vybavený len párom telefónnych liniek, čo na efektívne riadenie bojovej činnosti takej veľkej formácie nestačilo. Okrem toho bol Himmler známy tým, že práve nevynikal pracovitosťou a pracovným záležitostiam sa zvyčajne venoval len pár hodín denne.

Guderian napokon dokázal aspoň za Himmlerovho náčelníka štábu presadiť mladého talentovaného generála Walthera Wencka, pre ktorého zároveň vymohol právomoc priameho velenia vojskám v Pomoransku.

Operácia Sonnenwende

Himmler sa, samozrejme, aj vo veci pomoranskej ofenzívy jednoznačne postavil na stranu Hitlera, argumentujúc, že akákoľvek evakuácia či taktický ústup sú z politického a propagandistického hľadiska neprípustné. A 6. tanková armáda SS, s ktorou sa počítalo pri údere zo Sliezska, bola zase urgentne presunutá priamo do Maďarska, kde práve vrcholilo niekoľkomesačné a na oboch stranách veľmi krvavé obliehanie Budapešti.

Po škrtoch v presunoch vojsk sa však z plánovanej strategickej ofenzívy stal len lokálny útok s obmedzenými taktickými cieľmi. Útok mal vyjsť z pozícií pri meste Stargard a smerovať na Küstrin. Útočná operácia sa pôvodne mala volať Hussarentritt (Husársky krok), ale starogermánskou symbolikou a okultizmom posadnutý Himmler prišiel s názvom Sonnenwende (Slnovrat). Operácia už nemala ambíciu obkľúčiť a zničiť dopredu vysunuté Žukovove a Konevove vojská, ale len čo najviac narušiť a zdržať sovietsky postup na Berlín.

Na účely operácie Sonnenwende bola pod velením generála zbraní SS Felixa Steinera vytvorená jednotka Himmlerom pompézne nazvaná 11. tanková armáda SS. V skutočnosti išlo o improvizovaný útvar, poskladaný z jednotiek rôznej bojovej hodnoty, ktorý podľa viacerých vojenských historikov v čase nasadenia ešte ani nemal riadne vybudované štábne a veliteľské štruktúry na armádnej úrovni.

Steinerova tanková armáda disponovala troma zbormi, z ktorých však žiaden ani zďaleka nedosahoval tabuľkové počty mužstva a techniky. Zbor (či skôr zborová skupina) generálmajora Oskara Munzela bol vyslovene improvizovanou formáciou. Jej jadro síce tvorila elitná Divízia führerových granátnikov (Führer-Grenadier-Division), ale aj táto formácia bola divíziou len na papieri. Počtami živej sily aj obrnenej techniky zodpovedala len brigáde. Nemalú časť Munzelovho zboru tvorili policajné, strážne a poriadkové jednotky, niektoré s dosť problematickou bojovou hodnotou.

Naproti tomu 10. tanková divízia SS Frundsberg, tvoriaca jadro XXXIX. tankového zboru, predstavovala takmer plnohodnotnú elitnú formáciu. Bola vyzbrojená viac než päťdesiatimi tankmi PzKpfw V Panther a štyridsiatimi PzKpfw IV. Sesterská 11. SS-divízia tankových granátnikov Nordland bojujúca v zostave III. tankového zboru SS dokonca navyše disponovala 503. oddielom ťažkých tankov SS (Schwere SS Panzerabteilung 503) vyzbrojeným tridsiatkou tankov PzKpfw VI Ausf. B Tiger II (populárne nazývaných tiež Königstiger).

Generál Wather Wenck a SS-Obergruppenführer Felix Steiner. Zdroj: wikimedia.org

Dohromady boli na operáciu Sonnenwende vyčlenené dve tankové, štyri pešie divízie a päť divízií tankových granátnikov (podľa dnešnej terminológie mechanizovaných divízií). Generál Wenck tak mohol do útoku vrhnúť 50 000 mužov a viac než 300 tankov a samohybných diel (najmä typov Hetzer a Jadgpanzer IV). To bola celkom slušná sila, ale jej hodnotu znižoval chronický nedostatok paliva. Udáva sa, že niektoré divízie mali v momente začiatku operácie palivo len na tri dni bojovej činnosti.

Zaujímavosťou je, že nemalú časť jednotiek SS vyčlenených na operáciu tvorili divízie formované zo zahraničných dobrovoľníkov, najmä Flámov, Valónov, Nórov a Holanďanov.

V záujme objektivity je potrebné uviesť, že aj početné stavy sovietskych jednotiek mali ďaleko k ideálnym stavom. Divízie 1. bieloruského frontu, na ktorého pravé krídlo mal smerovať nemecký útok, boli po práve skončenej operácii vyčerpané a práve prebiehalo ich doplňovanie a striedanie. To však pre natiahnuté logistické trasy a nemožnosť využiť dopravný uzol Poznaň, kde v obkľúčení stále odolávala nemecká posádka, nebežalo práve hladko.

Žukov si bol vedomý ohrozenia svojho pravého krídla a jeho prieskum dokonca zaregistroval zvýšenú aktivitu nemeckých vojsk vo východnej časti Pomoranska. Nariadil preto posilnenie jednotiek v ohrozenom úseku presunutím 47. vševojskovej a 2. gardovej tankovej armády.

Nemci zaútočili ráno 15. februára z línie Stargard – Reets (dnes Recz) na 30 kilometrov širokom fronte. Úder dopadol na 61. armádu generála Belova, ktorú práve v jej pozíciách striedali vojaci 47. armády. Striedanie jednotiek na frontovej línii je vždy kritickým momentom a práve to zrejme vysvetľuje skutočnosť, že Nemcom sa podarilo sovietskych vojakov prekvapiť napriek tomu, že velenie frontu vedelo, že Nemci niečo chystajú.

Začiatok operácie prebiehal sľubne a zdalo sa, že zámer by mohol vyjsť. V strede nemeckej línie útočiacim tankom III. tankového zboru SS sa pomerne rýchlo podarilo dosiahnuť mesto Arnswalde (dnes poľské Choszczno), ktorého posádka bojovala niekoľko týždňov v sovietskom obkľúčení. Po obsadení zničeného mesta sa ihneď začala evakuácia jeho civilných obyvateľov.

Na pravom krídle nemeckej zostavy postupujúci XXXIX. tankový zbor v rovnakom čase dosiahol jazero Plöne (dnes Płoń). Veľmi sa nedarilo zboru generála Munzela, ktorý sa nechal zatiahnuť do pozičných bojov o mesto Reets ležiace priamo na východiskovej línii dotyku.

Na konci druhého dňa operácie nemecké útočné kliny postúpili o 10 až 15 kilometrov do hĺbky sovietskej obrany, ale nedokázali ju prelomiť. V priebehu druhého dňa bojov sovietsky odpor postupne silnel, čomu výrazne napomohlo nasadenie 2. gardovej tankovej armády generálplukovníka Semiona Bogdanova a rýchly presun časti 3. údernej armády generálmajora Nikolaja Simoňaka.

Večer 17. februára sa však stala udalosť, ktorá nemecký postup definitívne zastavila. Generál Wenck, ktorý bol hybnou silou útoku, mal nehodu. Wenckov šofér bol totálne vyčerpaný po tom, čo za volantom strávil nepretržite viac než 48 hodín. Wenck preto svoje štábne auto pri návrate z porady v Himmlerovej berlínskej kancelárii riadil sám. Lenže vypätie posledných dní sa prejavilo aj na ňom. Wenck za volantom zaspal a jeho auto spadlo z mosta ponad jeden z kanálov. Utrpené zranenie nebolo život ohrozujúce, ale generála na niekoľko týždňov vyradilo z boja.

Namiesto zraneného Wencka bol velením vojsk v Pomoransku poverený generál Hans Krebs. Kým sa však ujal velenia, kombinácia húževnatého sovietskeho odporu a nedostatku paliva v nemeckých tankoch útok fakticky zastavila. Už 18. februára tanky generála Bogdanova prešli do protiútoku. Na juhovýchodnom okraji Arnswalde došlo k nemilosrdným súbojom nemeckých Tigrov s Bogdanovovými ťažkými tankmi IS-2. Na druhý deň už bol v sovietskych rukách aj Stargard. Nemecké jednotky boli zatlačené do východiskových pozícií a ďalej ustupovali k Odre.

Nemecký ťažký tank Tiger II, známy aj ako Königstiger. Zdroj: weaponsandwarfare.com

Dvadsiateho štvrtého februára sa Rokossovského divíziám podarilo prelomiť nemeckú obranu pri Czersku a obnovili postup smerujúci do priestoru Gdaňsk – Gdyňa, aby definitívne zlikvidovali nepríjemné zoskupenie nemeckých vojsk v Pomoransku. Smerom na Štetín súčasne do protiútoku vyrazili aj jednotky na pravom krídle Žukovovho frontu. Nemecké divízie nedokázali čeliť zdrvujúcej prevahe a začali síce vcelku organizovaný, ale nezadržateľný ústup za rieku Odru.

Na konci marca už Hitler nemohol viac ignorovať Himmlerovu veliteľskú nemohúcnosť a protesty ostatných poľných veliteľov a radšej ho odvolal. Nahradil ho generálplukovník Gotthard Heinrici. Zo starej vojenskej rodiny pochádzajúci Heinrici, ktorý sa netajil svojím kresťanským svetonázorom a rezervovaným postojom k nacizmu, bol v roku 1945 jedným z mála nemeckých generálov starého razenia, ktorého Hitler ešte toleroval vo vysokej veliteľskej pozícii.

S týmto schopným tankovým generálom mali veľmi výraznú skúsenosť aj naši vojaci. Práve Heinriciho jednotky totiž bleskovou operáciou začiatkom Slovenského národného povstania na konci augusta 1944 odzbrojili dve divízie Východoslovenského zboru.

Na Berlín!

Napriek tomu, že operácia Sonnenwende sa zastavila už po dvoch dňoch, Nemcom sa predsa len podarilo nahlodať sebaistotu sovietskeho velenia. Aby sa podobné prekvapenia neopakovali, pred ďalším postupom na Berlín preto Stavka sovietskeho vrchného velenia trvala na zabezpečení krídel oboch frontov útočiacich na hlavnom smere.

Okrem eliminácie nemeckých vojsk v Pomoransku, ktoré vo finále dostal na starosť 2. bieloruský front maršala Rokossovského, to predstavovalo aj prácne dobytie opevnenej sliezskej priemyselnej oblasti vojskami 1. ukrajinského frontu. Tu sa najtvrdším orieškom ukázala opevnená aglomerácia Breslau (dnes Wrocław), ktorá v obkľúčení odolávala až do 6. mája.

Vyčisťovacie operácie v Pomoransku a Sliezsku trvali takmer dva mesiace. Červená armáda preto mohla obnoviť ofenzívu na Berlín až v polovici apríla 1945. Ako mali čoskoro zistiť Žukovovi vojaci, generál Heinrici dostál svojej povesti odborníka na defenzívny boj a získaný čas využil na dôkladné opevnenie Seelowských výšin.

Sovietsky vodca Josif Stalin sa obával, že západní spojenci sa pokúsia dobyť Berlín skôr, než bude Červená armáda pripravená na finálnu ofenzívu. Vrchný veliteľ spojeneckých síl na západnom fronte americký generál (a budúci prezident) Dwight D. Eisehower síce už v marci 1945 vyhlásil, že Berlín pre neho nie je prioritou a dohody z Jalty o línii dotyku sovietskych a spojeneckých vojsk, ktorá prisudzovala Berlín (a takisto Prahu) Červenej armáde, mieni dodržať. Britský premiér Winston Churchill, ktorý si uvedomoval politický aj symbolický význam nemeckého hlavného mesta, mal na vec pomerne odlišný názor, ale nemal prostriedky, ako Eisenhowerovo rozhodnutie zvrátiť.

Stalin však aj tak nemienil nič ponechať náhode. Na zasadnutí Štátneho výboru obrany 1. apríla 1945, na ktoré boli prizvaní aj Žukov a Konev, prečítal akúsi správu o tom, že britská 21. skupina armád poľného maršala Bertranda Montgomeryho sa chystá prekročiť Labe, aby mohla v čo najkratšom čase zaútočiť na Berlín. Dodnes nie je úplne jasné, či šlo o skutočnú spravodajskú depešu alebo či si Stalin telegram sám účelovo vytvoril.

Montgomerymu v danej chvíli zostávalo do Berlína 500 kilometrov, kým Žukovovi len necelých 80, takže možnosti britského maršala dosiahnuť Berlín pred Žukovom boli viac než diskutabilné. Efekt, o ktorý Stalinovi išlo, sa však dostavil. Keď sa akoby sám seba spýtal: „Kto teda bude dobývať Berlín? My alebo západní spojenci?“, Žukov aj Konev sa jeden cez druhého okamžite a hlasno dožadovali práva zaútočiť na nemecké hlavné mesto.

Nato Stalin vzal gumu a na situačnej mape postavenia sovietskych vojsk na východ od mesta Lübben demonštratívne vygumoval červenú čiaru, ktorá predstavovala hranicu operačných oblastí Žukovovho 1. bieloruského a Konevovho 1. ukrajinského frontu. Odkaz obom maršalom bol jasný: kto prvý dosiahne Lübben, mesto ležiace na rieke Spréve 65 kilometrov juhojuhovýchodne od Berlína, bude mať právo dobyť hlavné mesto Tretej ríše. Žukov to mal z predmostí pri Küstrine do Berlína o dosť bližšie ako Konev, ale v ceste mu stáli Heinricim dôkladne opevnené Seelowské výšiny.

Berlínska operácia sa začala ráno 16. apríla 1945 najmohutnejšou delostreleckou prípravou za celú 2. svetovú vojnu. Kým sa Žukovove vojská za cenu obrovských strát cez húževnato bránené výšiny za štyri dlhé dni doslova prehrýzli, Konev, ktorého tanky sa za podstatne menšieho nemeckého odporu valili Saskom a južným Brandenburskom, získal na ceste do Berlína mierny náskok. Už 20. apríla sa jeho predsunuté tankové jednotky blížili k Zossenu, cca 20 km južne od Berlína.

Potom sa však situácia na Konevovom fronte začala komplikovať. Tankom pred Zossenom došlo palivo, a kým čakali na cisterny, zmietol ich protiútok nemeckej 9. armády generála Theodora Busseho. Busseho armáda Koneva nezastavila a čoskoro bola sama obkľúčená. Boj s ňou však Koneva zdržal a umožnil Žukovovi dohnať stratu spôsobenú Heinriciho odporom na Seelowských výšinách. Ďalšie problémy Konevovi spôsobil zo zranení vyliečený Wenck, ktorého 12. armáda obetavým útokom juhozápadne od Berlína pomohla vyslobodiť aspoň časť obkľúčenej 9. armády.

Vo chvíli, keď Konevove tanky 24. apríla 1945 dosiahli Teltowský prieplav na južnej periférii Berlína, Žukovovi vojaci na opačnej strane mesta už držali v rukách štvrte Wedding a Lichtenberg. Od Ríšskeho kancelárstva ich v tom čase delili necelé tri kilometre. Konevovi tak dobytie hlavného mesta Hitlerovej ríše uniklo, ale napokon mu zostala aspoň cena útechy v podobe oslobodenia Prahy o dva týždne neskôr.