Možno sa na prvý pohľad zdá, že tieto riadky sú určené len ženám. Nie je to celkom tak. Žena je srdcom rodiny, a keď je srdce choré, chorá je celá rodina.

Tieto chvíle môžu byť súčasťou našej rodinnej kultúry, môže to byť čas, ktorý nás spája, vytvára puto a spomienky.

Chceme, aby sa mali dobre, aby boli spokojné, šťastné a nič im nechýbalo. Snažíme sa pre ne robiť maximum, čo môžeme. No je to vždy aj správne?

Ak pozdrav nie je pre rodičov dôležitý, tak deti tento návyk nezískajú. Pozdraviť sa nenaučia samy od seba, v zásade k tomu potrebujú nás, dospelých.

Samozrejme, kto sa mal zmeniť, bol môj manžel. Od neho som očakávala väčšie pochopenie a záujem. Veď ja toho robím oveľa viac, on je na ťahu.

Sú z rovnakej rodiny, dostávajú rovnakú výchovu, snažíme sa im dávať približne to isté. A predsa nie sú rovnaké. Aký to má vplyv na výchovu?

Našou úlohou je pomôcť deťom orientovať sa vo svete, nájsť im ich pevné miesto, kde budú šťastné a budú vedieť slúžiť iným. Ale to sa nedá bez toho, aby vedeli, kým vlastne sú.

Pozerajú na nás ako na nechápavých starcov a dávajú nám najavo, ako nerozumieme životu, v skutočnosti nás potrebujú viac, ako si myslíme. 

Keby sme povedali, že psík je pekne nakreslený, je to už pochvala a to by sme asi nemali. Som z toho trochu zmätená.

Svoju vernosť, lásku, úctu som nesľúbila svojim deťom, ale v prvom rade svojmu manželovi. Ak to bude fungovať medzi nami dvoma, až potom to bude fungovať voči deťom.