Dnes vidíme, že katolíkom chýba odvaha vo verejnom sekulárnom i cirkevnom živote.

Popri hierarchickom modeli „Kde je Peter, tam je cirkev“, poznáme aj eucharistický model: „Kde je Eucharistia, tam je cirkev.“ Tieto modely sa nevylučujú, ale patria k sebe.

V podstate sa z Tomášových slov vynára presvedčenie, že Ježiša možno spoznať nielen podľa jeho tváre, ale podľa jeho rán.

V Ježišových slovách nachádzame odpúšťajúce milosrdenstvo, ale aj výzvu zmeniť sa. Odpoveďou človeka na Božie milosrdenstvo musí byť ľútosť, ale i pokánie a osobná zmena.

Závidieť blížnemu Božiu milosť je hriechom proti Duchu Svätému.

Mnohí ľudia naliehavosť obrátenia berú nezáväzne, Božie slovo nás pred takýmto nešťastným postojom dôrazne varuje.

Ježišovo premenenie chápeme ako udalosť, ktorá by mala aj nás pripraviť na ťažké časy.

Netúžim zažívať hlad, ale nechcem byť ani nenažranec. Treba nám v pôstnom čase oprášiť cnosť miernosti, ktorá nám pomôže riešiť mnohé pokušenia.

Súčasný svet vie „vyrábať“ hviezdy, vodcov, lídrov, ktorí však takými v skutočnosti nemusia byť. Skutočnými vodcami sú tí, ktorí uznávajú nad sebou autoritu Boha a že nesú pred ním zodpovednosť za seba i za iných, ktorých vedú. 

Zdá sa, že jediným vysvetlením Ježišových vysokých nárokov môže byť jedine zákon milosti. Boh svojou milosťou môže „dať človeku silu“, aby dokázal milovať aj svojich nepriateľov.