Proti gnostickej nenávisti a odmietaniu materiálneho sveta sa stavia pozitívne oceňovanie: všetko, čo Boh stvoril, je dobré.

Predstava, že úplná sloboda myslenia by nakoniec poškodila svornosť a súdržnosť komunity, viedla postupne k požiadavke vymedziť obsah pokladu viery a hlavne urobiť ho záväzným.

Mnohí pohania, ktorí sa obrátili na novú vieru, nechápali, prečo musia prijať aj židovskú tradíciu, a odmietali to.

Kresťanstvo na Východe sa konkretizovalo v zakladaní malých spoločenstiev, ktoré spočiatku zostávali zviazané s misionárom.

Niektoré listy, ktoré k nám došli pod Pavlovým menom a ako také boli akceptované antickými kresťanmi, neboli nadiktované Pavlom.

Niekoľko slov o tom, ako sa k najranejším kresťanom správali rímske autority.

O dobe, keď sa z dôvodu očakávania Pánovho druhého príchodu považovalo za zbytočné jednotné plánovanie misionárskej činnosti komunity a jej prípadná hierarchická organizácia.

Pôvodne bol Syn človeka apokalyptickou tradíciou chápaný ako eschatologický sudca s nadľudským rozmerom.

O Pavlovi, ktorý sa svojimi úvahami postaral o slobodu pohanokresťanov od zachovávania predpisov židovského zákona.

O napätí medzi jeruzalemskou komunitou a cirkevnými obcami mimo Palestíny a o Pavlovi, ktorý udal definitívny smer cirkevného vývoja.