Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Svet kresťanstva
02. apríl 2022

Žiak psychiatra a spisovateľa Scotta Pecka

Jedným z najväčších nepriateľov komunity je dávať druhým rady

„To, čo komunitu naozaj buduje, je ísť do rizika a byť pred druhými zraniteľný. Odpovedať na otázku Ako sa máš?‘ pravdivo,“ hovorí Edward Groody.

Jedným z najväčších nepriateľov komunity je dávať druhým rady

Foto: súkromný archív Edwarda Groodyho

Prečo väčšina kresťanských spoločenstiev funguje ako pseudokomunity? Ako môže byť tvorba spoločenstva skupinovou modlitbou aj osobným uzdravovaním? Čo môžu byť naše prvé kroky, keď sa cítime osamelí a po komunite hlboko túžime? 

Aj na to sme sa pýtali Edwarda Groodyho, ktorý dlhé roky po celom svete vrátane Slovenska vedie zážitkové semináre. Na nich majú účastníci možnosť zakúsiť akési „laboratórium komunikácie“, prejsť si jednotlivými fázami budovania vzťahov a možno aj zažiť pravé spoločenstvo. 

Autorom metódy community building (ďalej v texte ako tvorba spoločenstva, pozn. red.) je americký psychiater a autor známych kníh Nevyšlapanou cestou či v V jiném rytmu. Práve na jednej z prednášok Scotta Pecka mal Edward Groody vizionársky zážitok, keď pochopil, že spolupráca s týmto spisovateľom a tvorba spoločenstiev sú jeho životným poslaním. 

Pracovali ste so Scottom Peckom, ktorého knihy ovplyvnili mnohých. Ako ovplyvnil on vás?

Stal sa zo mňa doslova evanjelizátor komunity. Až tak, že mi blízki priatelia zakazovali používať „to slovo na k“. (Smiech.) Vďaka Scottovi som si uvedomil, ako po komunite túžim ja sám aj aká je vo svete potrebná. 

Scott bol tiež veľmi prísny, čo sa týka hovorenia pravdy. Býval som expert v tom, ako dobre zapôsobiť – obaja moji rodičia pochádzajú z rodín alkoholikov, v ktorých sa potomkovia naučia hovoriť tak, aby si ich s týmto problémom nikto nespájal. Keď Scott zacítil, že preháňam, okamžite to spozoroval a dal mi to jasne najavo. V dvadsiatich siedmich rokoch som sa teda naučil hovoriť iba čistú pravdu a nič nepridávať. To, čo som si odniesol, je integrita. Vo vzťahu k ľuďom aj k Bohu.

Dnes poznáme rehoľné, susedské či športové komunity, spoločenstvá absolventov, dobrovoľníkov či anonymných alkoholikov, ale aj znevýhodnené komunity. Čo pod komunitou rozumel Scott Peck?

Dve veci. V prvom rade konkrétnu skúsenosť, ktorá môže trvať tridsať sekúnd alebo aj mesiac. Ide o hlboké spojenie s jedným či viacerými ľuďmi, ktoré sprevádza nezvyčajný pocit bezpečia a pokoja, ako aj výnimočný vzájomný rešpekt. Niektoré mníšky, s ktorými som pracoval, žili v rehoľnej komunite dvadsať rokov, no nikdy ho nezažili. Všetci po takejto skúsenosti hlboko túžime a chceme, aby nás druhí videli a poznali. Miesto toho však zažívame len konflikt a chaos. To platí naprieč národmi aj náboženstvami. 

Druhým rozmerom komunity je to, že spoločenstvo je spôsob bytia a žitia podľa istých hodnôt: spojenie s druhými, autenticita či neochota uspokojiť sa s povrchnosťou.

Prekážkou na ceste k spoločenstvu je teda povrchnosť?

Nie. Je v poriadku, že hĺbku nezažívame všade. Keď si v obchode niečo kupujeme, nebudeme predavačovi hovoriť o svojom živote. No v rodinných, partnerských, priateľských, ale aj kresťanských vzťahoch chceme ísť hlbšie. Nazrieť pod bežnú masku a byť hlboko autentickí. Odpovedať na otázku „Ako sa máš?“ pravdivo. 

Druhým významom je teda pretrvávajúce spoločenstvo, keď neustále prechádzame z jednej zo štyroch fáz komunity do druhej. Z pohľadu kresťanstva sa zaväzujeme žiť v spoločenstve so sebou samými aj s Duchom a autenticky s druhými: niekedy hlboko, niekedy nie. 

Niekto by povedal, že spoločenstvo zažíva aj s kolegami v práci alebo keď so susedom vedľa seba záhradkárčia. Môže spoločenstvo vzniknúť samo od seba alebo sa oň musíme vedome snažiť?

Na niektorých miestach možno zažívame istú úroveň dôvery a vzťahu, pri pravej komunite však ide najmä o hĺbku. Môže sa stať, že spoločenstvo vznikne náhodne, častejšie sa však vytvorí ako dôsledok krízy. Keď vašu ulicu zasiahne potopa či snehová fujavica a budete so svojimi susedmi odstraňovať jej následky, pocítite s nimi spojenie, aj keď sa nepoznáte alebo sa neznášate. 

Na Slovensku dnes ľudia z rôznych skupín spolu slúžia na hraniciach, ubytovávajú ľudí z Ukrajiny a tvoria siete pomoci. Zažíva práve Slovensko komunitu?

Áno, to je presne ono. Pri kríze dochádza k niečomu, čo voláme vyprázdnenie, teda že zanecháme svoje masky aj obranné mechanizmy. Vtedy dávame svoje politické názory aj očakávania bokom. Žijeme len v prítomnom momente a vtedy zažívame spoločenstvo. Som z New Yorku, po páde Dvojičiek sme zažívali neuveriteľný pocit spoločenstva. Trval asi desať rokov. 

Desať rokov?

Áno, pretože tá kríza bola taká obrovská a hlboká. Nezáležalo na tom, akého ste náboženstva ani skadiaľ pochádzate. Dokonca klesla aj miera kriminality. No to sa všetko ošúcha. Keď kríza pominie, väčšinou sa veci vrátia do stavu, v akom boli predtým. Nemusíme však čakať, kým príde katastrofa, aby sme zažili a vytvorili spoločenstvo. 

Sme biologicky nastavení tak, že druhých k životu potrebujeme. Prečo sa potrebujeme učiť tvoriť vzťahy na seminároch a nie je to prirodzený reflex?

Táto otázka patrí skôr Bohu ako mne. Ale to je presne dôvod, prečo sa o to ľudia často ani nepokúšajú – budovať hlboké vzťahy a spoločenstvá je ťažké. 

Kľúčovou časťou práce Scotta Pecka je však to, že existujú isté komunikačné pravidlá či princípy, ktoré nás ku skúsenosti spoločenstva dovedú. Potrebujeme sa tieto princípy naučiť a rozvinúť isté zručnosti, aby sme ho mohli opakovane zažívať aj napriek svojim zraneniam. 

Nie sú komunity a vzťahy omnoho zložitejšie než sa len naučiť niekoľko komunikačných pravidiel?

Samozrejme! Ide skôr o isté usmernenia, zručnosti či hodnoty. Používať ich je umenie, nie matematický vzorec. Výhodou seminára je, že je nadizajnovaný tak, aby vám pomohol osvojiť si ich zážitkovým spôsobom, získať múdrosť a naučiť sa rozlišovať, kedy a ako ich používať. A vidieť, že vďaka nim môžete prejsť rôznymi fázami spoločenstva a zakúsiť aj pravú komunitu. 

Naozaj to nejde bez seminára?

Ani jazdiť na bicykli sa nenaučíte tak, že si budete čítať inštrukcie. Potrebujete si naň sadnúť a párkrát spadnúť. Minule mi jeden účastník povedal: Mám za sebou tri roky štúdia sociálnej práce, absolvoval som tréning mindfulness, ale za tieto tri dni som sa naučil o počúvaní viac ako kedykoľvek predtým.

Básnik Rumi vraví, že našou úlohou nie je hľadať lásku, ale bariéry, ktoré nám zabraňujú ju prijímať. A to proces tvorby spoločenstva presne robí. Tu môžeme objaviť, prečo sa necítime byť prepojení s druhými. A čo robíme, že sme od seba tak ďaleko. Mnohí sú veľmi prekvapení, keď na seminári zložia svoje brnenie a uvidia, čo ich naozaj trápi a ako ich život vyzerá v skutočnosti. 

Hovorili ste o komunikačných princípoch, ktoré nás ku komunite dovedú. Ktoré to sú?

Prvým je hovoriť v prvej osobe a používať takzvané ja výroky (v angličtine známe ako I statements, pozn. red.). Tento princíp poznajú najmä psychológovia a myslia si, že ho aj používajú. No počas seminára prídu na to, že je to pre nich ťažké. Znamená to totiž hovoriť len o sebe a byť pritom osobný a konkrétny. 

Mohli by ste dať príklad?

Môžete povedať: Táto pandémia je veľmi ťažká. Mnohí prišli o prácu a mali by sme držať spolu. Alebo poviete: Mám naozaj strach, že prídem o prácu. A stále sa bojím o zdravie svojich detí. Cítite ten rozdiel? Zdá sa to jednoduché, no používať tento princíp neustále je veľmi náročné. Začnete hovoriť v ja, zmeníte to na my a podobne, je to skrátka obranný mechanizmus. 

Ďalším kľúčovým princípom je hovoriť len vtedy, keď cítite vnútornú pohnútku, a nehovoriť, keď ju necítite. Mnohí si až na seminári uvedomia: „Fúha, veď ja som doteraz rozprával neustále. Možno budem len počúvať a počkám, kým ma Duch pozve niečo povedať.“ A iní si povedia: „Nechce sa mi, ale cítim pozvanie,“ a podelia sa o čosi, čo nikdy neplánovali. Mohol by som pokračovať, ale až keď ich zažijete na vlastnej koži, im naozaj pozorumiete.

Na seminári teda zavriete náhodnú skupinu do jednej miestnosti, dáte im tieto komunikačné princípy a výsledkom bude skúsenosť komunity?

Komunikačné princípy a usmernenia pomáhajú skupine prechádzať cez takzvané štyri fázy spoločenstva: od pseudokomunity cez chaos a prázdnotu až po tajomstvo pravej komunity. Nie je to lineárny proces a skupina sa do jednotlivých fáz vracia. Je to akési tkanie vzájomných vzťahov, ktoré má mnoho nuáns. Tých, čo tento proces vedú na seminároch, učím, že ich úlohou nie je priviesť skupinu do zážitku spoločenstva, ale do fázy prázdnoty. Aj preto, že krok smerom od prázdnoty do pravej komunity môže urobiť len Duch. 

Čo myslíte pod prázdnotou?

Predstavme si sami seba ako nádobu. Pokiaľ na tom usilovne vnútorne nepracujeme každý deň, je plná očakávaní, zranení, požiadaviek aj túžob. Na seminári máme komunikačné princípy a zároveň čas, ktoré nám pomôžu túto nádobu vyprázdniť. Dávame preč ego, aby sme mohli byť plne prítomní. V kresťanskom jazyku by sme povedali, aby mohol prísť Duch Svätý. Odstránime bariéry a masky a vyčistíme nádobu zvnútra, takže zostane len „ja, skupina a Boh“. To si však od každého účastníka vyžaduje zraniteľnosť aj ochotu riskovať.

V podobenstve sa hovorí, že keď zlý Duch nájde svoj starý dom prázdny, vezme sedem ďalších duchov, horších ako on, a vrátia sa. Je prázdnota dobrá vec? 

Všetky veľké duchovné tradície hovoria o istej forme prázdnoty, ktorá je pozitívna a nevyhnutná. Na to, aby sme mohli niekoho počúvať viac ako len na pol ucha, aby sme pri tom nemysleli na povinnosti alebo ako by sme ho vylepšili, potrebujeme byť prázdni. Na to slúži denná modlitba či meditácia, ale väčšina ľudí ju nerobí. Ani skupina na začiatku seminára nie je schopná počúvať. Sú plní svojich vecí.

Podľa čoho viete, že nie sú schopní počúvať?

Keď sa niekto zdôveruje s čímsi osobným, druhí sa ho snažia opraviť. Keď sa naučia to už nerobiť, môžu ísť hlbšie a učiť sa byť s ním v tichu. Nie je to ticho len na úrovni zvuku, ide o hlboké skupinové ticho, kde je každý prítomný a plne zaangažovaný do toho, čo druhý hovorí. 

Raz som zažil, že po osobnom zdôverení sa jedného účastníka s ním skupina sedela v tichu celú hodinu. Skupina sa potrebuje naučiť aj to, kedy nastal čas posunúť sa ďalej. A niekedy povedia: pri tomto človeku a jeho výpovedi sme nezostali dosť dlho. Proces tvorby spoločenstva by sme mohli nazvať aj skúsenosť s hĺbkou prítomnosti. 

Inzercia

Predstavme si sami seba ako nádobu. Pokiaľ na tom usilovne vnútorne nepracujeme každý deň, je plná očakávaní, zranení, požiadaviek aj túžob.  Zdieľať

Mnohí sa vo vlastných spoločenstvách či farnostiach cítime nevypočutí. Alebo aj keď navonok vyzerá všetko výborne, vlastne sa nepoznáme a ťažké veci si nehovoríme. To máte na mysli pod slovom pseudokomunita?

Väčšina kresťanských farností a spoločenstiev funguje ako pseudokomunity. Ale potrebujeme si uvedomiť, že pseudokomunita nie je zlá. 

Nie je?

Je prirodzená. V živote potrebujeme mnoho pseudokomunít, aby sme mohli pracovať, starať sa o rodinu či bežne interagovať s druhými. Existuje aj zdravá pseudokomunita, v ktorej nie je pretvárka, len skrátka nie je hlboká. Pohovoriť si o počasí môže byť veľmi príjemné. Nemôžeme byť v tomto hlbokom rozpoložení neustále ani nebudeme o svojich najhlbších veciach hovoriť s každým. 

Podľa čoho odlíšime, že táto pseudokomunita nám už neprospieva?

Zdravá rozvinutá komunita vie, kedy a ako sa posunúť cez všetky štyri fázy, a má na to potrebné vedomosti aj zručnosti. Bohužiaľ, väčšina cirkví zostane v pseudokomunite navždy. Keď sa vás pýtajú, ako sa máte, odpoviete, že sa máte dobre, aj keď je vaše dieťa choré alebo sa hneváte. Každá fáza má svoju pozitívnu aj negatívnu stránku. Keď neviete, ako sa zo pseudokomunity pohnúť ďalej, zažijete jej deštruktívny aspekt. 

Môže byť prekážkou aj nastavenie, že dobrý kresťan sa nehnevá, je silný a nezaťažuje druhých svojimi problémami?

Iste, sú niektoré kultúrne normy, ktoré nás zaťažujú. Ale keď chcete zjednodušenie, povedal by som tiež, že kresťania majú v sebe hlboko zakódované, ako veľmi po komunite túžia. 

Čo ak by sme sa chceli posunúť hlbšie, no zvyšok komunity je spokojný s tým, ako sa veci majú?

Považujem sa za kontemplatívneho katolíka, no keď som spoznal Scotta Pecka, do kostola som nechodil. Bol som frustrovaný z toho, že nežijeme ako komunita. Pamätám si, ako mi povedal: „Tvoja farnosť nefunguje ako spoločenstvo, pretože tam nie si.“ (Smiech.)

Komunita, to je predsa podstata Kristovho posolstva. Kresťanstvo sa rozvíjalo tak rýchlo aj preto, že ľudia sedeli v kruhu a rozprávali sa ako na našich seminároch. Je na mne, aby som povedal: Chcem viac! Toto mi už nestačí! 

Vtedy nastane fáza chaosu?

Niektorých to vyruší. No vy môžete byť úprimní a používať ja výroky. Miesto toho, aby ste im povedali, že táto komunita je falošná a nefunkčná, môžete povedať: „Cítim sa osamelo, chcel by som viac. Rád by som vás lepšie spoznal a túžim, aby ste vedeli viac o tom, čo sa deje v mojom živote. Neviem, či máme dosť zručností, aby sme to spolu zvládli, ale niekto nám s tým môže pomôcť.“ Keď to poviete takto, vyruší ich to oveľa menej. 

Ako vyzerá fáza chaosu počas seminára? 

Mnohí si myslia, že chaos znamená konflikt. Chaos je však skôr o neprehľadnej komunikácii, keď sa ľudia naozaj nepočúvajú. Pri pseudokomunite je komunikácia povrchná a sútreďujeme sa na to, akí sme všetci rovnakí. V chaose hľadáme, kde sú medzi nami rozdiely. Častým postojom, ktorý v tejto fáze vypláva na povrch, je: „Mal by si to robiť ako ja. Viem, ako by veci mali byť. Poznám, ako by mal prebiehať tento seminár, ako by mal reagovať moderátor, čo by mal robiť tento účastník.“ A on robí presný opak. 

Počuť veľa poučovania, kázania, snahy dať druhých do poriadku. Alebo aj projekcie: tento je mi nesympatický, pripomína mi otca. Ľudia zisťujú, že strácajú kontrolu nad tým, čo sa deje, a to vie byť veľmi nepríjemné. 

Zažili ste semináre, kde to ozaj vrelo?

Áno, zažil som intenzívne prejavy hnevu, ale aj mierny chaos, kde sa ľudia „len“ nepočúvali a chceli tých druhých vyliečiť. Ľudia bývajú ozaj nahnevaní, pretože čakali, že budeme v malých skupinách pracovať na zaujímavých zadaniach. Prečo nič nerobíme? Navrhnú, aby sa všetci postavili, povedali svoju obľúbenú farbu a odkiaľ sú. To vás však do komunity nedovedie. Jediná cesta do komunity je cez prázdnotu.

Ako sa tam dostať? Únavou z chaosu?

V niektorých skupinách možno áno. Ale nie tak, že by ma táto konverzácia vyčerpala a vzdám sa. Platí však, že nevieme zaručiť, že sa každá skupina dostane do prázdnoty. Ale ak prostredníctvom komunikačných princípov ideme čoraz hlbšie, otvorí sa akési okno. A našou skúsenosťou je, že ak otvoríme okno, tak vietor vojde.

Tvorba komunity je cesta do neznáma. Viedol som stovky seminárov, ale pri žiadnom neviem, čo sa udeje. Nevedia to ani účastníci. Sme tam len my a Boh a uvidíme, čo sa bude diať. V istom bode si zároveň skupina uvedomí: Aha, toto znamená tvoriť komunitu. Som ochotný dať si dole masku a riskovať to, že zistíte, kto naozaj som? 

O zraniteľnosti aj autencite sa veľa hovorí. Ako im rozumiete vy?

Mnohí si myslia, že svojej komunite najlepšie pomôžu tým, že budú druhým veľa radiť. Ale to, čo komunitu naozaj buduje, je ísť do rizika a byť pred druhými zraniteľný. V správnom momente a so správnymi ľuďmi povedať, čo máte naozaj na srdci. Nie je to jediná vec, ale zraniteľnosť hýbe veci vpred. Som ochotný dať tejto skupine tento dar? Pretože neviem, čo sa stane. Dávať tento dar komukoľvek na počkanie takisto nefunguje.

Platí tiež, že keď som naozaj zraniteľný, vtedy som autentický. Môžem vám hodiny hovoriť príbehy zo svojho života a nebudete si pamätať nič. Alebo vám za pár sekúnd poviem, čo sa v mojom živote naozaj deje. Možno ma nebudete mať radi, ale pocítite: Vidím ho, poznám ho, záleží mi na ňom. A budete si to pamätať nadlho. 

Podľa čoho spoznáte, že prišla fáza pravej komunity

Slovo, ktoré ľudia používajú často, je pokoj, radosť, spojenie s druhými. Ide tiež o bohaté, hmatateľné a liečivé ticho. Ďalším poznávacím znamením pravej komunity je výborný humor a hlboké zladenie sa. Nie všetky zážitky spoločenstva sú rozprávkové. Niekedy cítite pravú komunitu a spojenie, no zároveň si uvedomujete, že aj keď vám na týchto ľuďoch záleží, nie sú vám veľmi sympatickí. Možno to nie je také srdečné a idealistické, ale aj to je veľmi užitočné. 

Na seminároch však nepracujeme so žiadnymi alternatívnymi technikami ani s energiou. Jedna z najsilnejších „techník“ je ticho. Tak ako ho pozná väčšina duchovných tradícií, aj tá kresťanská. Zážitok komunity má silný duchovný rozmer a proces tvorby spoločenstva je tiež unikátnou skupinovou modlitbou. 

Potrebujeme na tvorbu spoločenstva duchovne dorásť?

Nie, do procesu tvorby komunity môžete vojsť taký, aký práve ste. Robil som aj semináre s ľuďmi z odľahlých oblastí bez vzdelania. Musel som im princípy komunikácie vysvetliť iným jazykom, no fázu pravej komunity dosiahli rýchlejšie ako iné skupiny. Je to skôr o úprimnosti a rozhodnutí, či chcete nadviazať spojenie s druhými. 

Vo Wisconsine už deviaty rok robíme komunitné semináre vo väzniciach. Účastníci si prostredníctvom nich liečia zranenia z minulosti alebo sa otvoria aj možnosti inej terapie.

Pri pseudokomunite je komunikácia povrchná a sútreďujeme sa na to, akí sme všetci rovnakí. V chaose hľadáme, kde sú medzi nami rozdiely. Zdieľať

Nie je pre účastníkov sklamaním, že sa po takejto skúsenosti hlbokých prijímajúcich vzťahov musia vrátiť do bežného života?

Ja by som to obrátil. Táto skúsenosť vám ukazuje, že toto je bežné a normálne. Len sme zabudli, ako na to. Jednou z najkrajších vecí na tvorbe spoločenstva je, že vám ukáže, že to, po čom ste túžili, je možné. 

S komunitou je to však ako s manželstvom. V prvých rokoch som bol aj ja veľmi naivný: Aha, posadíme sa do kruhu, budeme dodržiavať nejaké princípy a udeje sa komunita. Je to o dosť ťažšie a vyžaduje si to hlbšie zručnosti. Jednou z nich je tiež vzdať sa naivity, že to má byť jednoduché. Seminár je silná pozitívna skúsenosť, že niečo také existuje. Ale udržiavať komunitu dlhodobo, ako celé ľudstvo, sa potrebujeme učiť neustále. 

Čo môže byť prvým krokom, keď sa cítime osamelí a po spoločenstve túžime?

Ak sa chceme s niekým deliť o svoj príbeh, so zdravou opatrnosťou si vyberme človeka, ktorý je dobrým poslucháčom, a pozvime ho na obed. Povedzme mu, že je pre nás niekým, komu by sme sa radi zdôverovali. Používajme prvú osobu a „ja jazyk“. A keď sa bude chcieť zdôverovať on, nesnažme sa radiť mu. (Úsmev.) Počúvajme a neusilujme sa nič povedať.

Podľa Thomasa Mertona je naše pravé ja hanblivé. S druhými sa učíme, ako môžeme vytvoriť bezpečné prostredie, aby sa to hanblivé pravé ja mohlo osmeliť. 


 

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.