Odborníčka na tému zneužívania Páchateľ vytvoril pre obete mentálnu pascu, v ktorej odporovať sexuálnemu tlaku znamenalo „pokaziť niečo sväté“

Na Postoji sme priniesli príbehy dvoch žien, ktoré sa stali obeťami sexuálneho zneužívania a znásilnenia zo strany rehoľného kňaza. Keď ženy prípad nahlásili, kňaz bol ešte dva roky v pastorácii. Prvý príbeh si môžete prečítať tu a druhý prípad tu.

Ako kňaz dokázal zmanipulovať dospelé ženy, prečo za ním išli, aj keď prekročil hranice, a v čom pochybili jeho predstavení, sme sa pýtali odborníčky Slávky Karkoškovej.

Je docentkou v odbore sociálna práca a v súčasnosti pôsobí na Univerzite Jana Evangelistu Purkyně v Ústí nad Labem. Zároveň pracuje na Slovensku na čiastočný úväzok ako špecialistka v Koordinačno-metodickom centre pre prevenciu násilia na ženách. 

Je tiež externou členkou pedagogického zboru Justičnej akadémie SR. Už viac ako dvadsať rokov sa výskumne, publikačne a lektorsky venuje predovšetkým problematike sexuálneho zneužívania. Na túto tému lektorovala viac než 400 odborných seminárov pre široký okruh pomáhajúcich profesií. Príležitostne pôsobí ako supervízorka.

Spolufacilituje tiež podpornú skupinu pre dospelých, ktorí zažili sexuálne zneužívanie v detstve. V októbri 2025 bola Európskou komisiou zvolená za členku expertnej skupiny zameranej na prevenciu sexuálneho zneužívania detí (Network for the Prevention of Child Sexual Abuse). 

Ako by ste pomenovali to, k čomu došlo v týchto prípadoch? Vnímate tam manipuláciu, grooming, duchovné zneužívanie?

To, čo sa dialo, rozhodne nemožno označiť za „ľúbostný vzťah“ alebo „milostnú aféru“, ktorá predpokladá rovnocenné postavenie oboch zaangažovaných strán. Tu bola v oboch prípadoch prítomná značná asymetria moci. Študent teológie a rehoľník, neskôr kňaz nedisponuje totiž iba osobným vplyvom ako obyčajný muž. 

Už samotná jeho rola mu dáva osobitnú autoritu: v očiach veriacich je to človek, ktorý sa rozhodol „zasvätiť život Bohu“ a iným ľuďom pomáhať na ich ceste viery. Ak je navyše sympatický a duchovne zanietený, táto autorita sa spája s charizmou a ľudia mu môžu ľahšie pripisovať dobré úmysly, morálnu zrelosť a dôveryhodnosť. 

Okrem toho disponuje aj expertnou mocou, pretože je vnímaný ako človek, ktorý rozumie viere, Písmu, duchovnému životu či duchovnému boju. Má tiež moc plynúcu z jedinečného prístupu k citlivým osobným informáciám cez spoveď alebo duchovné rozhovory. A napokon má aj moc odmeňovať či trestať rôznymi duchovne ladenými spôsobmi – napríklad tým, že v človeku môže posilňovať pocit prijatia, výnimočnosti a Božieho požehnania alebo, naopak, navodzovať vinu, neistotu či strach. 

Prípad sexuálneho zneužívania v cirkviKeď sa to začalo, bol mladým rehoľníkom, ona mala pätnásť. Hlavu hore, ideme ďalej, napísal jej po znásilnení

Pavol Hudák

Moc sama osebe nie je zlá. Problémom sa stáva vtedy, keď sa s ňou nakladá nezodpovedne – keď neslúži na ochranu a podporu druhých, ale na manipuláciu, kontrolu alebo uspokojenie vlastných potrieb. 

Karol svoju moc použil na sexuálne zneužívanie zraniteľných osôb. Pre Ivanu i Janu bol duchovnou autoritou, človekom, ktorému dôverovali, ktorý poznal ich vnútorný svet, krízy, zranenia, duchovné otázky a túžby. Veľmi dôležité je, že obe ženy pôvodne nehľadali sexuálny ani partnerský vzťah. Hľadali pomoc, prijatie, duchovnú oporu a bezpečie.

Spôsob, akým Karol s Ivanou i Janou zaobchádzal, má výrazné znaky groomingu. Teda postupného manipulovania, balamutenia vytypovanej osoby, ktorú si niekto pripravuje na rolu obete a neskôr ju v tej role udržiava. Terčom groomingu sa môžu stať nielen deti, ale aj dospelé osoby, najmä ak sa nachádzajú v nejakej náročnej životnej situácii, v období krízy či duchovného hľadania. 

Jadrom groomingu je navodenie a neskoršie zneužitie dôvery obete. Začína sa to prejavom záujmu a ponúkaním nadštandardnej pozornosti. Prechádza to do stále intenzívnejšej komunikácie a vyhľadávania príležitosti na stretnutia osamote. Dochádza k posúvaniu fyzických hraníc a napokon to vyústi do sexuálneho zneužitia. 

Súčasťou groomingu je aj presviedčanie, že nič zlé sa nedeje. Karol na to dokonca používal aj náboženský jazyk a symboly. Vytvoril pre obete mentálnu pascu, v ktorej odporovať jeho sexuálnemu tlaku znamenalo „pokaziť niečo sväté“, „ublížiť Božiemu zástupcovi“ a odmietnuť údajnú „Božiu vôľu“. 

Tváril sa zbožne, ale to, čo praktizoval, nebola spiritualita, ale spiritualizovaná manipulácia či duchovné zneužívanie. 

V cirkvi sa často hovorí, že hranice medzi mužom a ženou má strážiť práve žena. Toto počúvala aj Ivana. Aký je na to váš názor?

Táto téza je odborne nesprávna. Každý dospelý človek – bez ohľadu na pohlavie a bez ohľadu na to, či je jeho prirodzené libido nízke, priemerné alebo extrémne vysoké – nesie zodpovednosť za to, ako so svojou sexuálnou energiou naloží. Biologická sila pudu nikdy neospravedlňuje stratu sebaovládania.

Sexuálnu príťažlivosť môžeme cítiť voči komukoľvek, koho stretneme; ale to neznamená, že sa na tú osobu vrhneme. Osobu, ktorá sa stala objektom niečieho sexuálneho záujmu, nemožno viniť za to, že sa ten niekto neovládol. 

V bežnom rovnocennom vzťahu možno hovoriť o vzájomnej zodpovednosti osôb za rešpektovanie hraníc v oblasti sexuality. Ak od dievčat a žien očakávame, že tie hranice majú strážiť ony, je to nielen neférové, ale aj škodlivé. U obetí sexuálneho násilia to posilňuje pocity viny, ktoré im neprináležia a iba blokujú proces ich zotavovania. A kým vynášame nepatričné morálne súdy smerom k obeti, našej pozornosti uniká ten, kto by mal byť naozaj braný na zodpovednosť. 

Legislatíva väčšiny vyspelých krajín definuje sex bez súhlasu ako znásilnenie. Na to, aby bol súhlas platný, musí byť informovaný a udelený slobodne a dobrovoľne. U osôb, ktoré ešte nedosiahli vek na konsenzuálne sexuálne aktivity (čo je podľa našej legislatívy vek 15 rokov), zákonodarca predpokladá, že sú ešte natoľko nezrelé, že platný súhlas ani nemajú kapacitu udeliť. 

Avšak aj po prekročení tejto vekovej hranice sa môžu ocitnúť v situáciách, keď k sexuálnej aktivite dôjde bez ich opravdivého súhlasu. Môže sa tak stať napríklad v dôsledku toho, že niekto voči nim použije fyzický nátlak, omámi ich, psychicky zastrašuje, vydiera alebo zneužije svoju pozíciu autority. 

Prehovorila ďalšia obeť rehoľného kňazaVyhliadol si ma v spovednici. Myslela som si, že sa len zaľúbil, dnes viem, že to bol netvor

Pavol Hudák

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že etické a právne normy v mnohých krajinách zakazujú osobám v pomáhajúcich profesiách nadväzovať intímne alebo sexuálne vzťahy s ľuďmi, voči ktorým zároveň vystupujú v profesionálnej role – teda s klientmi, pacientmi, žiakmi, študentmi, duchovne sprevádzanými osobami či osobami v ich starostlivosti. 

Panuje názor, že nerovnováha síl je v takejto konštelácii natoľko zásadná, že prípadnú sexuálnu aktivitu spravidla nemožno hodnotiť inak ako zneužitie moci a dôvery zo strany osoby v pomáhajúcej profesii. 

V pomáhajúcich profesiách platí základné pravidlo: za stráženie hraníc je vždy a výhradne zodpovedný profesionál. To platí aj vtedy, keby klient, pacient alebo duchovne sprevádzaná osoba sama prejavovala náklonnosť, zamilovanosť alebo akokoľvek „provokovala“. 

Čo by ste povedali na námietku: „veď boli dospelé“ alebo „načo za tým kňazom chodili“?

Námietka „veď boli dospelé“ vychádza z mylnej predstavy, že fyzický vek automaticky zaručuje imunitu voči psychologickej manipulácii a schopnosť kedykoľvek zo zraňujúceho vzťahu odísť. 

Keďže sme si už vysvetlili, aká mocenská nerovnováha panuje v pastoračnom vzťahu, je dôležité pochopiť, že táto asymetria dokáže úplne paralyzovať aj dospelého, inak racionálne uvažujúceho človeka. Dospelosť obete v takomto kontexte nehovorí nič o jej skutočnej slobode, svedčí len o tom, že páchateľ musel na jej podrobenie použiť sofistikovanejšie metódy.

Otázka „načo za ním chodili?“ zasa svedčí o hlbokom nepochopení toho, akú dynamiku má grooming. Páchateľ režíruje interakciu s obeťou tak, aby k nemu mala pocit zaviazanosti. Tvári sa, že mu na nej záleží, že ju chápe a pomáha jej viac než ktokoľvek iný. Očakáva za to vďačnosť a lojalitu. 

„Namiesto údivu nad správaním sa obetí by sme otázky a rozhorčenie mali smerovať voči tomu, kto mal prevahu moci.“ 

Postupne ju odstriháva od jej bežného podporného prostredia, rodiny a priateľov a buduje jej závislosť od neho. Nastáva tu tzv. monopolizácia vnímania alebo perspekticída – systematické zničenie vlastného úsudku obete. Obeť je natoľko zmanipulovaná, až má pocit, že by páchateľovi ubližovala, ak by sa vzoprela jeho požiadavkám. 

Namiesto údivu nad správaním obetí by sme otázky a rozhorčenie mali smerovať voči tomu, kto mal prevahu moci. Ako s tou mocou naložil? Čo vedel o ich zraniteľnosti? Ako sa staral o to, aby im ešte viac neublížil? Ako manažoval ich stretnutia? Kedy, kam a s akými úmyslami tie ženy pozýval? V čí prospech konal? Respektíve na čí úkor? 

Postupuje cirkev inak, ak ide o zneužívanie maloletých, a inak, ak ide o dospelú osobu?

Áno, postupy a najmä optika cirkevného práva sa v týchto dvoch kategóriách výrazne líšia, hoci sa v posledných rokoch podarilo urobiť niekoľko dôležitých reforiem.

V prípade maloletých je dnes situácia právne jasná. Zneužívanie osôb mladších ako 18 rokov je v cirkvi definované ako jeden z najzávažnejších trestných činov (delicta graviora). Jeho vyšetrovanie podlieha prísnym procesom, dlhým premlčacím lehotám a je explicitne rezervované priamo pre Dikastérium pre náuku viery vo Vatikáne.

Pri dospelých osobách je však situácia stále komplikovaná a pre mnohé obete frustrujúca. Historicky kánonické právo dlho chápalo sexuálny kontakt kňaza s dospelou osobou primárne ako porušenie klerikálnych záväzkov a sľubu čistoty (teda ako hriech proti šiestemu prikázaniu), a nie ako násilie či zneužitie. Tento prístup bol pre obete mimoriadne škodlivý, pretože sa sústredil len na to, že kňaz „podľahol slabosti“ a zlyhal voči inštitúcii, ale úplne ignoroval nátlak a ujmu spôsobenú obeti.

Až za pontifikátu pápeža Františka sa urobili významné kroky vpred. Zneužívanie bolo v kánonickom práve preklasifikované z kapitoly o porušení povinností do kategórie trestných činov proti ľudskému životu, dôstojnosti a slobode. 

Nové cirkevné predpisy, najmä dokument Vos estis lux mundi (2019/2023) a revízia šiestej knihy Kódexu kánonického práva (2021), už explicitne chránia nielen maloletých, ale aj takzvané zraniteľné osoby. 

Problémom je však úzka definícia tejto kategórie osôb, nekorešpondujúca so súčasným stavom vedeckého poznania. V aplikačnej praxi, pri riešení predmetných káuz, to môže viesť k nepatričnému zľahčovaniu závažnosti problematiky, čím sa obetiam, ktoré už beztak boli poškodené, spôsobuje ďalšia ujma. 

Cirkev používa pojem „zraniteľná osoba“, pri ktorom sa zneužitie vníma rovnako ako v prípade neplnoletej osoby. Dá sa v prípadoch, o ktorých sme písali, hovoriť o zraniteľných osobách?

Kánonické právo za zraniteľnú dospelú považuje osobu, ktorá má trvale zníženú schopnosť používať rozum, čím ju prakticky stavia na úroveň dieťaťa. Podľa Vos estis lux mundi sa zraniteľnou osobou rozumie „každá osoba, ktorá je chorá, fyzicky alebo psychicky obmedzená alebo zbavená osobnej slobody, čím sa fakticky, hoci len príležitostne, zníži jej schopnosť chápať alebo chcieť, alebo akokoľvek odolávať útoku“. 

Tieto definície akoby predpokladali, že zraniteľnosť je len nejaká vrodená slabosť alebo diagnóza. Avšak súčasná vedecká literatúra (aj z oblasti teológie) chápe zraniteľnosť ako dynamický a komplexný stav, ktorý je do veľkej miery utváraný prostredím a vzťahmi. Zdôrazňuje pritom viaceré kľúčové typy zraniteľnosti.

Napríklad pozičná a štrukturálna zraniteľnosť súvisí s tým, že vzťah medzi kňazom a laikom je radikálne asymetrický. Kňaz má duchovnú, inštitucionálnu a (v patriarchálnych štruktúrach) aj rodovú prevahu. Samotný fakt, že ste laik (a najmä žena) v kontakte s duchovnou autoritou, ktorá reprezentuje Boha, vás stavia do pozične zraniteľnej situácie bez ohľadu na to, akí ste vo svetskom živote silní a nezávislí. 

Pomáha obetiam zneužívaniaPriestor pre manipuláciu vytvára aj názor, že niekto má lepší kontakt s Bohom len preto, že je kňaz

Pavol HudákPavol Rábara

Situačná zraniteľnosť vzniká v konkrétnych náročných životných situáciách, keď človek hľadá pomoc. Môže to byť úmrtie blízkeho, rozpad manželstva, osamelosť, depresia alebo aj intenzívne duchovné hľadanie. Existuje tiež zraniteľnosť v dôsledku predošlej traumy (ako je napríklad zneužívanie v detstve alebo domáce násilie). 

Predátori vedia túto bolesť často rýchlo identifikovať a cynicky zneužiť ako „vstupnú bránu“ k manipulácii. Následná zraniteľnosť je dôsledkom samotného manipulatívneho procesu (groomingu) a sexuálneho zneužitia. V prípade Jany aj Ivany a ďalších žien s obdobnou skúsenosťou sa kombinujú viaceré typy zraniteľností. 

Sexuálne zneužívanie dospelých duchovnými sa skrátka nedeje preto, že by veriace ženy boli hlúpe, naivné alebo necudné. Deje sa preto, lebo existujú predátorskí klerici (ako bol aj Karol), ktorí sa rozhodnú cynicky zneužiť svoju posvätnú moc a zraniteľnosť iných vo svoj prospech. 

Súčasná teológia v tejto súvislosti upozorňuje na takzvanú vulneranciu (zraňujúci potenciál) pastoračného prostredia. Znamená to, že samotné nastavenie asymetrického vzťahu medzi kňazom a laikom v sebe nesie hlboké štrukturálne riziko a moc ublížiť. 

Teológovia a experti na kánonické právo preto v posledných rokoch dôrazne navrhujú, aby cirkev vo svojom práve explicitne definovala a trestala samostatné delikty „zneužívania duchovnej moci“ a „zneužívania svedomia“. Pri tomto type násilia totiž páchateľ nenarúša len telesnú integritu obete, ale koná priamo „v mene Boha“, čím Boha de facto nahrádza a začína rozhodovať za obeť. 

Svedomie človeka je tak invázne napadnuté inou osobou a prestáva byť tým intímnym a bezpečným priestorom, kde je človek „sám s Bohom a so sebou samým“. 

Foto: Ronald Karkoška

Ako hodnotíte konanie Karolových spolubratov a predstavených v čase, keď bola Jana maloletá?

Ak dospelý rehoľník alebo bohoslovec trávi veľa času s maloletým dievčaťom, píše si s ním, stretáva sa s ním aj tajne, dáva mu darčeky, vytvára si s ním exkluzívny vzťah a duchovne ho zdôvodňuje, je to vážny varovný signál.

Spolubratia a predstavení mali situáciu vnímať ako rizikovú. Nestačia krivé pohľady, neformálne poznámky alebo tiché pohoršenie. Mali sa zaujímať o Janu, nie ju obviňovať. Mali sa pýtať, či je v bezpečí, či nie je pod tlakom, a mali jasne nastaviť hranice dospelému mužovi vo formácii. Keďže predstavení o situácii zjavne vedeli (keďže Karol priznal, že bol pre ňu „na koberčeku“), a neprijali efektívne opatrenia, možno to vnímať ako systémové zlyhanie v ochrane maloletej osoby. 

Čo hovoríte na konanie Karolových predstavených po nahlásení prípadov?

Vychádzajúc výlučne z dostupných svedectiev obidvoch žien, postup predstavených vzbudzuje viaceré otázky. V prvom rade je otázny spôsob prijatia oznámenia. Obete nemajú mať pocit, že sú odhovárané, spochybňované alebo tlačené do miernejšieho pomenovania skutku. 

Prvá reakcia autority má byť: berieme to vážne, zapíšeme oznámenie, vysvetlíme ďalší postup, ponúkneme pomoc. Neskoršie vyšetrovanie nesmie obete opätovne traumatizovať. Šesťhodinový nočný výsluch konaný priamo v priestoroch, kde k zneužívaniu dochádzalo, spolu so sugestívnymi otázkami a s manipulatívnou úpravou zápisnice rozhodne nie sú v poriadku. 

Problematické je i to, ak bol napriek závažným podozreniam dotyčný kňaz ponechaný v aktívnej pastorácii ešte ďalšie dva roky. Riziku ublíženia sú tak vystavení ďalší veriaci. 

Zraňujúce je taktiež to, ak sú poškodené osoby ponechané v neistote o tom, či kompetentní vo veci konajú. Takéto konanie odborne nazývame inštitucionálna zrada a jej následkom je prehlbovanie prvotnej traumy obete. 

Uvedomujú si mladí kňazi, že dievčatá a ženy k nim môžu mať blízko nie preto, že sú muži, ale preto, že sú kňazi a je tam istá autorita alebo úcta ku kňazovi? Nemôžu si to potom nesprávne vysvetľovať?

Nemám k dispozícii žiadne výskumné dáta zo slovenského prostredia, ktoré by mapovali mieru sebareflexie mladých kňazov v tomto ohľade. Faktom však je, že v každom vzťahu medzi pomáhajúcim profesionálom a klientom – čo platí aj pre vzťah kňaz a veriaci – existuje prirodzené riziko takzvaného prenosu a protiprenosu. 

Prenos je psychologický mechanizmus, pri ktorom si dospelý človek podvedome prenáša emócie, očakávania a nenaplnené potreby z dôležitých vzťahov vo svojej minulosti (často z detstva) do súčasného vzťahu s autoritou. 

V pastoračnom kontexte to znamená, že zraniteľná žena, ktorá napríklad prechádza ťažkým obdobím a hľadá u kňaza útechu, si do neho môže podvedome premietať obraz ideálneho otca, záchrancu alebo ho vnímať ako samotného zástupcu Boha. Môže si k nemu preto vytvoriť mimoriadne silné citové puto. Pritom na neho nereaguje primárne ako na muža, ale ako na symbol. 

„Ak sú poškodené osoby ponechané v neistote o tom, či kompetentní vo veci konajú, takéto konanie odborne nazývame inštitucionálna zrada.“ 

Na druhej strane sa môže odohrávať protiprenos, teda jav, keď kňaz začne do vzťahu s veriacou osobou vnášať vlastné nevedomé a nevyriešené emocionálne potreby, konflikty či zranenia. Kňaz, ktorý môže sám trpieť osamelosťou, nedostatkom uznania alebo v sebe živí „komplex záchrancu“, si môže dôveru, otvorenosť a obdiv ženy vysvetliť nesprávne. Ako dôkaz svojej neodolateľnej osobnej príťažlivosti alebo ako prejav nejakej osudovej romanticko-duchovnej spriaznenosti. 

Pokiaľ nemá dostatočný odborný výcvik v tom, ako rozpoznať a bezpečne zvládať silné emócie prenosu a protiprenosu, môže ľahko prekročiť hranice profesionálneho vzťahu. Ľudsky i profesionálne zrelý kňaz si dokáže uvedomiť: „Táto osoba mi dôveruje nie preto, že som výnimočný muž, ale preto, že som v duchovnej službe. Preto musím byť opatrnejší, nie odvážnejší.“

Čo by sa malo robiť, aby sa podobným prípadom predišlo?

V prvom rade je potrebná kvalitná formácia kňazov, rehoľníkov a bohoslovcov, ktorá bude zahŕňať nielen teológiu sexuality, ale aj poctivú reflexiu moci. Kňaz by mal rozumieť tomu, že vo vzťahu k veriacemu nevystupuje ako „obyčajný muž“, ale ako duchovná autorita. Preto by si mal pravidelne klásť otázky: v čí prospech konám? Slúži tento rozhovor, stretnutie, správa alebo gesto skutočne duchovnému dobru tejto osoby alebo napĺňa skôr moje vlastné potreby po blízkosti, uznaní či intimite? 

Správam sa k tejto konkrétnej osobe inak než k ostatným veriacim? Vytváram s ňou výlučný, tajný alebo emocionálne nabitý vzťah? Zmenil by som svoje správanie, keby bol pri tom prítomný iný kňaz, predstavený alebo niekto z jej blízkych? Dokázal by som svoje správanie pokojne a transparentne vysvetliť pred cirkevnou autoritou alebo etickou komisiou? 

Takéto otázky pomáhajú rozpoznať moment, keď sa pastoračná starostlivosť začína nebezpečne miešať s osobnými potrebami kňaza.

Slávka KarkoškováZa nikoho by sme nemali dávať ruku do ohňa

Zuzana Hanusová

Po druhé, kňazi potrebujú pravidelnú supervíziu alebo aspoň dostupnú odbornú konzultáciu. V pomáhajúcich profesiách je supervízia bežným nástrojom ochrany klienta aj profesionála. Pri kňazskej službe by to nemalo byť inak. Ak kňaz vo svojej službe pravidelne prichádza do kontaktu s ľudskou bolesťou, osamelosťou, traumou, duchovnými pochybnosťami či intímnymi témami, nemal by byť bez odbornej opory. 

Supervízia, samozrejme, neslúži na rozoberanie spovedí ani na vymieňanie si dôverných informácií o konkrétnych osobách. Jej zmyslom je pomáhať kňazovi reflektovať vlastné reakcie, hranice, rizikové situácie a spôsob, akým svoju moc a dôveru veriacich nesie. Osobitne dôležité je, aby mal bezpečný priestor riešiť situácie, keď voči duchovne sprevádzanej osobe cíti silnú náklonnosť, potrebu zachraňovať ju alebo sexuálnu príťažlivosť. 

Zodpovedný postup vtedy nie je tieto pocity rozvíjať alebo „testovať“, či sú vzájomné, ale zastaviť sa, vyhľadať supervíziu a v prípade potreby odovzdať duchovné sprevádzanie inej bezpečnej osobe.

Po tretie, kňazi by mali mať kódex etického správania voči veriacim jasne vymedzujúci, aké správanie voči veriacim je pri výkone kňazského povolania primerané a aké je cez čiaru. Zároveň cirkevné prostredie potrebuje väčšie povedomie o varovných signáloch groomingu. 

To sú ktoré?

Medzi varovné signály patrí napríklad nadštandardné uprednostňovanie jednej osoby, časté súkromné správy, komunikácia v neskorých nočných hodinách, stretávanie sa osamote v neštandardných časoch alebo priestoroch, pozývanie do súkromia, darčeky, lichôtky, komentovanie vzhľadu, neprimerane dlhé objatia, postupné posúvanie fyzických hraníc, zdôverovanie sa s vlastnými intímnymi problémami kňaza, vytváranie dojmu „my dvaja si duchovne rozumieme ako nikto iný“ alebo požiadavka, aby o kontakte nikto nevedel. 

Po štvrté, cirkev musí vytvoriť také prostredie, v ktorom je bezpečné ozvať sa, keď čosi nie je v poriadku. To si vyžaduje nielen dobré smernice a funkčné kanály na nahlasovanie takýchto prípadov, ale aj kultiváciu postojov veriacich ľudí. Ak niekto pomenuje prekračovanie hraníc, nemá byť automaticky vnímaný ako problémový človek, ktorý „útočí na kňaza“ alebo „škodí cirkvi“. 

Problémom nie je ten, kto na zneužívanie upozorní, ale ten, kto zneužíva moc a dôveru. Kresťanská komunita by nemala chrániť obraz duchovného viac než zraneného človeka. Zdravá dôvera v cirkvi neznamená slepú idealizáciu autorít, ale pravdivosť, zodpovednosť, ochotu počúvať obete a odvahu riešiť aj bolestivé veci. Bez tejto kultúrnej zmeny ostanú aj najlepšie pravidlá iba na papieri.

Je správne, ak kňazi nadväzujú priateľské vzťahy s ľuďmi, ktorým poskytujú duchovné sprevádzanie alebo pravidelnú spoveď? Kde by mali byť hranice? Často kňaz, ktorý je rodinný priateľ, je aj duchovný (sprie)vodca a spovedník.

Kňaz je v prvom rade človek a má úplne prirodzené ľudské potreby, medzi ktoré nevyhnutne patrí aj potreba blízkych vzťahov, podpory a priateľstva. Problémom nie sú tieto potreby samy osebe, ale to, kde, ako a s kým si ich napĺňa.

Skutočné priateľstvo je totiž zo svojej podstaty založené na rovnocennosti, vzájomnosti a obojstrannej podpore. Ak však kňaz niekoho pravidelne spovedá alebo duchovne sprevádza, tento vzťah je radikálne asymetrický. Vo sviatosti zmierenia a pri duchovnom vedení vstupuje kňaz extrémne hlboko do najintímnejšieho vnútra veriaceho, spoznáva jeho najväčšie zranenia, strachy, hriechy a slabosti. Opačne to neplatí. 

„Kresťanská komunita by nemala chrániť obraz duchovného viac než zraneného človeka.“ 

V kontexte profesionálnej etiky sa vzťahy, v ktorých profesionál vystupuje v dvojitej role (ako profesionál i ako priateľ alebo ešte ako ktosi iný) považujú za vysoko rizikové. Ak je kňaz vaším rodinným priateľom, s ktorým trávite voľný čas a riešite bežné civilné veci, a zároveň má nad vami duchovnú autoritu ako váš spovedník, dochádza k nevyhnutnému stieraniu a zmäteniu hraníc. Pre veriaceho je mimoriadne mätúce, ak má v jednej chvíli komunikovať s civilným kamarátom a v druhej s autoritou, ktorá reprezentuje Boha. Tieto roly sa nedajú bezpečne zlúčiť.

Preto je z hľadiska ochrany veriacich nevyhnutné, aby si kňazi svoje sociálne a emocionálne potreby napĺňali primárne mimo svojich pastoračných vzťahov. Základným etickým pravidlom by malo byť: ak sa z veriacej osoby stane blízky priateľ, kňaz by mal profesionálne a s rešpektom ukončiť rolu jej spovedníka či duchovného vodcu a odporučiť ju inému kolegovi kňazovi. Zodpovednosť za stráženie týchto hraníc a zamedzenie škodlivého konfliktu rolí nesie vždy výhradne kňaz ako profesionál.

Aké dôsledky má pre obeť sexuálne zneužívanie?

Veľmi dôležité je pochopiť, že sexuálne zneužitie zo strany kňaza nezasahuje iba telo alebo psychiku človeka. Zasahuje aj jeho vieru, obraz Boha, vzťah k modlitbe, ku kostolu, k sviatostiam, ku kňazom, k cirkvi a spoločenstvu veriacich. Obete môžu na rôznych rovinách zažívať to, čo sa v odbornej literatúre označuje ako morálne zranenie. 

Ide o zranenie, ktoré vzniká vtedy, keď človek zažije závažné porušenie základných morálnych hodnôt alebo zradu zo strany osoby či inštitúcie, ktorej dôveroval ako morálnej autorite.

V prípadoch sexuálneho zneužívania zo strany duchovného môže byť obeť manipuláciou, duchovným vplyvom alebo zneužitím dôvery vtiahnutá do situácie, ktorá je v rozpore s jej vlastnými hodnotami, vierou alebo morálnym kódexom. Zranenie je o to hlbšie, že tento tlak prichádza zo strany osoby, ktorej úlohou bolo morálny poriadok nielen hlásať, ale i chrániť a autenticky dodržiavať.

K morálnemu zraneniu môžu následne prispieť aj reakcie ďalších ľudí alebo inštitúcií, ak zľahčujú konanie páchateľa, spochybňujú obeť, chránia reputáciu duchovného alebo vyvolávajú dojem, že spravodlivosť, pravda a ochrana zraniteľných nie sú prioritou. Ide teda o traumu, ktorej súčasťou je hlboké narušenie toho, čo človek považoval za dobré, správne, posvätné a dôveryhodné. Takéto zranenie môže vyvolávať osobitný druh úzkosti, hanby, hnevu, duchovného zmätku a utrpenia.

Foto: Ronald Karkoška

Ak niekto zažil niečo podobné, má sa obrátiť na políciu, cirkevnú autoritu alebo psychológa?

Neexistuje jeden správny postup pre všetky osoby s podobnou skúsenosťou. Ideálne by bolo, ak by (akékoľvek) trestné činy boli oznamované orgánom činným v trestnom konaní. Aby sa to vôbec mohlo vyšetriť a aby to súd mohol posúdiť. Nie je to garancia spravodlivosti, ale je to šanca na spravodlivosť. 

Ak niekto pácha trestnú činnosť a nevyjde to najavo, môže to toho človeka iba posmeliť v tom, aby pokračoval. Je správne, aby ten človek bol braný na zodpovednosť. Správne veci však často nie sú ľahké. Pre obeť je to, že sa obráti na políciu a súdy, spojené s množstvom nástrah. 

Zvyčajne sa neorientuje v systéme, nevie, čo všetko sa bude diať, nepozná svoje práva, všetko trvá dlho, je okolo toho množstvo stresu a neistoty, popritom tlaky z rôznych strán. Ak obeť nebude mať dostatočnú oporu, nemusí to ustáť. Preto je dôležité, aby mala kvalitného advokáta či advokátku, ktorí poznajú procesy a právne rámce a môžu prispieť k zníženiu rizika prípadného porušovania práv obete. 

Zároveň je vhodné, aby obeť mala pri rôznych úkonoch na polícii a súde aj niekoho, kto ju psychicky podrží. Psychická opora sa zíde aj v medzičase, keď obeť môže čeliť rôznym pochybnostiam, či to vôbec má zmysel. A keď bude musieť spracúvať hlúpe a necitlivé komentáre, výčitky či rady od ľudí z rôznych kruhov. 

Obdobne to platí aj v situáciách, keď obeť zvažuje, že sa obráti na cirkevnú autoritu. Moje odporúčanie je, aby do toho nešla na vlastnú päsť. Ale vždy s odborným istením a s ďalšou podpornou osobou. 

Či už sa obeť hodlá obrátiť na políciu, alebo na cirkevnú autoritu (alebo oboje), dôležité je dobre sa na to pripraviť. Najmä zorientovať sa v probléme a vo svojom vlastnom prežívaní (vrátane toho, akým formám groomingu bola vystavená a aký to na ňu malo vplyv). K tomu môže pomôcť odborné poradenstvo, psychoterapia alebo aj naštudovanie si informácií z kvalitných zdrojov. Odporúčam pozrieť aj webovú stránku Ministerstva spravodlivosti SR, konkrétne priečinok Pomoc obetiam trestných činov.

Sú tam informácie a informačné letáky pre obete trestných činov a tiež zoznam subjektov, ktoré majú akreditáciu na poskytovanie právnej, psychologickej a sociálnej pomoci pre obete trestných činov. Užitočné informácie o sexuálnom násilí ponúka aj Koordinačno-metodické centrum pre prevenciu násilia na ženách (KMC). KMC prevádzkuje aj bezplatnú nonstop linku, na ktorej sa možno poradiť o svojej situácii súvisiacej so zážitkom násilia. 

Ak niekto hľadá pomoc pri spracovaní traumatických zážitkov, odporúčam osloviť niekoho z ľudí, ktorí majú seriózny výcvik v terapii psychickej traumy (zoznam je verejne dostupný tu).

V úvode psychoterapie traumy sa veľká pozornosť venuje stabilizácii, osvojeniu si rôznych upokojujúcich techník. To môže obetiam významne pomôcť aj v situáciách, keď budú podstupovať výsluch na polícii, súde či pred cirkevnými autoritami. Treba zdôrazniť, že výpoveď obete je veľmi dôležitou súčasťou objasňovania toho, čo sa stalo. Preto je kľúčové, aby bola z hľadiska obsahu čo najkvalitnejšia. Bez dostatočnej psychickej prípravy (a opory) sa to nemusí podariť. A to by bola škoda. 

Rada by som tiež dodala, že náš pohľad na spravodlivosť je často dosť obmedzený. Spravodlivosť sa tradične chápe v intenciách trestnoprávneho systému tak, že výsledky sú binárne (t. j. spravodlivosť sa dosiahne alebo nedosiahne). Lenže z perspektívy obetí má spravodlivosť mnoho ďalších rozmerov, ktoré sú dôležité a zmysluplné a ktoré spoločne tvoria takzvanú restoratívnu (obnovujúcu) spravodlivosť.

Čo to znamená?

Súčasťou tejto spravodlivosti je prelomenie mlčania a dôležité je, keď niekto obeti s rešpektom načúva. To sa môže udiať pri formálnych úkonoch – ako je napríklad výsluch. Ale aj v iných kontextoch – keď sa obeť zdôverí priateľom, blízkym, pomáhajúcim profesionálom či iným obetiam trebárs v nejakej podpornej alebo terapeutickej skupine pre obete; alebo keď svoj príbeh priblíži účastníkom nejakého vzdelávacieho či osvetového podujatia; keď s ním vystúpi v médiách, alebo keď sa so svojou skúsenosťou podelí na výskumné účely. 

Ak by niektoré ženy s podobnou skúsenosťou ako Jana a Ivana chceli prispieť k lepšiemu porozumeniu problematike tým, že sa zapoja do výskumu, môžu sa na mňa obrátiť. 

Súčasťou spravodlivosti je aj to, či páchateľ (bez ohľadu na to, či bol oficiálne usvedčený a odsúdený) koná pokánie. A či vôbec, respektíve v akej miere sociálne okolie pokánie páchateľa vyžaduje a akú mieru solidarity prejavuje obetiam (ako pomáha obetiam pri zotavení a náprave škôd, ktoré utrpeli). 

Tento rozmer spravodlivosti je úzko prepojený s tým, či v spoločnosti robíme aktívne kroky v smere prevencie sexuálneho násilia a zneužívania detí i dospelých. Súčasťou toho má byť snaha odbúravať rôzne mýty o problematike. Azda aj tento rozhovor je príspevkom k osvete.