Prehovorila ďalšia obeť rehoľného kňaza Vyhliadol si ma v spovednici. Myslela som si, že sa len zaľúbil, dnes viem, že to bol netvor

Nedávno sme priniesli príbeh mladej ženy Jany, ktorá tvrdí, že ju pred niekoľkými rokmi znásilnil rehoľný kňaz. Ako zistila redakcia denníka Postoj, nebola jeho jedinou obeťou. Ten istý kňaz po preložení do iného mesta údajne ublížil ďalšej žene. V súčasnosti sa jeho prípadom zaoberá cirkevný súd v Bratislavskej arcidiecéze, pred ktorým už vypovedali obe ženy.

Napriek tomu, že Jana ohlásila kňazov skutok jeho provinciálnemu predstavenému začiatkom roka 2023, verejne pôsobil ešte celé dva roky. Kňazskú činnosť mu zakázali až v roku 2025. Mená oboch žien sme zmenili a na ich žiadosť aj meno kňaza. Neuvádzame ani názvy miest, v ktorých došlo k opísaným udalostiam.

Dôvodom je skutočnosť, že nie všetci príbuzní a priatelia poškodených vedia, čo sa im stalo, a ženy si to nateraz ani neprajú. V redakcii však poznáme presnú identitu všetkých spomínaných osôb aj miesta, kde sa udalosti odohrali.

Samotný príbeh sme doplnili o komentáre českého kňaza, premonštráta a psychoterapeuta Marka Drábka, ktorý sa venuje sprevádzaniu obetí sexuálneho zneužívania a prevencii týchto skutkov. V nasledujúcich dňoch s ním prinesieme aj samostatný rozhovor.

Tento článok sa venuje témam sexuálneho násilia, znásilnenia a groomingu. Pre niektorých čitateľov môže byť jeho obsah traumatizujúci alebo zraňujúci. Text nie je vhodný ani pre maloletých čitateľov. Pre citlivosť prípadu sme sa rozhodli pod článkom vypnúť diskusiu.

Prípad sexuálneho zneužívania v cirkviKeď si spolu začali, bol mladým rehoľníkom, ona mala pätnásť. Hlavu hore, ideme ďalej, napísal jej po znásilnení

Pavol Hudák

Na začiatku bola spoveď

Bol začiatok roka 2022, keď sa počas večernej omše na sviatok Zjavenia Pána (Traja králi) rozhodla 22-ročná Ivana vyspovedať. V tom čase ju trápili vážne problémy v duchovnom živote. V spovednici natrafila na mladého kňaza, ktorý ju ochotne vypočul. Na konci jej povedal, že na znak pokánia sa má pomodliť jeden žalm, a dal jej na seba kontakt s tým, že ak bude chcieť, môže mu napísať spätnú väzbu, prípadne si s ňou dohodnúť ďalšie stretnutie.

„Bola som mu vďačná. Po dlhom čase som cítila nádej, že všetko bude zase lepšie. Dlho som si priala zlepšiť svoj vzťah s Bohom a hovorila som si, že on mi v tom možno pomôže,“ vraví mladá žena, ktorá ešte v ten večer kňazovi napísala, aby sa s ním podelila o pocity, ktoré v nej žalm zanechal.

„Poďakoval sa a odpísal mi, že dlho sa modlil, aby mu Boh poslal do života niekoho, kto bude mať hlbší záujem o duchovné veci,“ opisuje Ivana prvý kontakt s kňazom Karolom. Ich komunikácia sa v nasledujúcich dňoch zintenzívnila – ona s ním riešila duchovné otázky, on jej posielal citáty z Biblie a pýtal sa jej, ako sa má.

Marek Drábek o tomto kňazovom postupe hovorí, že ho nemožno hneď označiť za zlý. „Napríklad v Čechách chodí na spoveď málo ľudí, a keď vidím, že má niekto záujem, ponúknem mu, či chce rozvíjať svoj duchovný život,“ hovorí, no zároveň upozorňuje, že kňaz sa pri spovedi dozvedá množstvo informácií. A ak má zlý úmysel, môže ich využiť na manipuláciu.

„Kňaz môže legitímne povedať: ,Chcete sa viac modliť? Tu máte kontakt, ozvite sa a môžem vám poskytnúť duchovné sprevádzanie.‘ Lenže to isté môže urobiť aj s úmyslom, že sa mu dievča páči a chce naň získať kontakt,“ ozrejmuje český kňaz proces groomingu.

Ilustračné foto: Unsplash

Tri dni po spovedi Karol pozval Ivanu na faru na čaj. Spolu sa rozprávali asi dve hodiny a následne ju odprevadil domov. „Bol naozaj láskavý, vtipný a ja som bola vďačná, že mi obetuje svoj čas. Písali sme si čoraz viac. Veľakrát som si z neho robila srandu, že sa mi vtiera a je otravný. Môj štýl humoru bol neraz prehnane sarkastický. On to však chápal, lebo si robil srandu tiež a vedel, že mám k nemu ako ku kňazovi úctu.“

Po niekoľkých dňoch sa stretli znova – Karol jej priniesol ako darček antistresový čaj a čokoládu, keďže predtým mu napísala, že má náročný deň. Ivana premýšľala, prečo to kňaz pre ňu robí, a chcela sa mu nejako zavďačiť. Hovorí, že vždy jej viac záležalo na iných ako na sebe a celý život sa snažila, aby sa druhí pri nej cítili dobre, aj keď ona sama nebola v pohode.

Prešlo pár dní a kňaz pozval Ivanu na ďalšie stretnutie. Povedal jej, že večer si ide na fare pozrieť film a že ak chce, môže sa k nemu pridať. Nesúhlasila. Pripadalo jej to divné a nechcela, aby si z nej doma uťahovali, že randí s kňazom.

Toto už Marek Drábek považuje zo strany kňaza za neetické a neprijateľné. „Prišla za ním žena na spoveď? Ok. To však znamená, že je to jeho ,klientka‘ a tam sú jasne dané profesionálne hranice. Keď niekoho spovedám, nepozvem ho k sebe, aby sme si spolu varili. My sme síce k niečomu povolaní, ale musíme aj dodržiavať profesionálne štandardy,“ vysvetľuje.

Mala priniesť víno

Počas spoločných prechádzok, ktoré postupne pribúdali, sa vždy niečo spoločne pomodlili. Preto ju prekvapilo, keď jej raz povedal, aby na spoločné stretnutie priniesla v termoske víno. „Ale poslúchla som. Prechádzali sme sa, modlili a popíjali. Potom ma odprevadil domov.“

Ivana spočiatku nevidela na svojom kamarátstve s Karolom nič zlé. Bola rada, že kňazovi na nej záleží.

Po čase však nečakane zmenil svoje správanie. „Keď som si z neho robila žarty, začal sa tváriť urazene. Hoci dovtedy to bolo v poriadku. Dal mi to pocítiť ignorovaním alebo strohými odpoveďami. Keď som sa ho pýtala, čo sa deje, vyjadroval sa nejasne, a tak som sa mu v neustálej neistote ospravedlňovala a cítila sa zle, i keď som jeho správaniu vôbec nerozumela,“ spomína mladá žena.

Neskôr, keď sa mu pre vysokoškolské povinnosti v inom meste ozvala až po niekoľkých týždňoch, vyčítal jej, že ho viac ako mesiac ignorovala a teraz je na rade on. Celý nasledujúci mesiac jej dával pocítiť svoju urazenosť.

Potom však opäť zmenil svoje správanie a Ivane do práce, ktorú mala popri vysokej škole, priniesol koláč a energetický nápoj. Urobil tak po správe, že ju čaká dlhá zmena a že v noci zle spala. Keď pribúdali ďalšie a ďalšie darčeky, povedala mu, že je vďačná, ale zároveň jej to prekáža a cíti sa mu byť dlžná. „Neprestal s tým, tak som mu aspoň raz za čas doniesla niečo aj ja.“

Ilustračné foto: Unsplash

Na jednej prechádzke sa kňaz z ničoho nič opýtal, či ju môže chytiť za ruku. Povedala, že môže, ale nechce, aby to pre neho niečo znamenalo.

„Chcela som, aby bol pri mne spokojný, zároveň na to moje telo nejako zareagovalo. Veľmi som sa za to hanbila. Neviem, či ešte v ten večer alebo až neskôr, no keď sme sa pri lúčení objali a chvíľu zostávali blízko pri sebe, pobozkala som ho. Následne som začala plakať a ospravedlňovať sa. Mrzelo ma to, ale v tom momente som mala pocit, že to jednoducho mám urobiť, že na to asi čaká,“ vracia sa Ivana vo svojich spomienkach.

Dodáva, že odvtedy kňaz nemal hranice, a vždy keď sa stretli, skončilo sa to bozkávaním. „Keď som sa začala ospravedlňovať, odťahovať sa alebo som navrhla prerušiť kontakt, tak sa tváril, že o nič nejde. Hovoril, že som náladová, respektíve mal poznámky typu: láska sa neospravedlňuje, zase máš ‚ľalia mód‘, naša láska je čistá a podobne.“

Po spovedi jej zvykol napísať, že sa bude za nich modliť, aby sa to neopakovalo, no keď sa stretli, správal sa vždy rovnako a veci bagatelizoval. „Prestávala som si veriť a svojmu úsudku tiež,“ hovorí Ivana.

Omša po bozkoch

Kňazove dotyky sa neustále stupňovali – raz, keď sa bozkávali na lavičke, chcel sa jej rukou dostať do nohavičiek, no rázne ho stopla. Potom zas, keď sa vrátil z týždňových duchovných cvičení, rovno sa na ňu vrhol.

Neraz ho odstrčila, a to aj s plačom, no on pokračoval. „V jeden deň sme sa bozkávali a na druhý deň slúžil svätú omšu akoby nič. Raz mi dokonca napísal, že na mňa myslel aj počas omše, a preto v nevhodnej chvíli pobozkal oltár.“

Zarážalo ju aj to, ako veľmi rieši jej vzhľad. Hovoril jej, že by mala pribrať alebo sa krajšie obliekať. Spomína si na situácie, keď ju ponižoval tým, že jej robil výčitky za to, že neprišla oblečená podľa jeho predstáv. Raz jej napríklad povedal, že s ňou chcel ísť von, ale nie je namaľovaná.

Ivana mala zo vzťahu s Karolom čoraz väčší zmätok. „Všetko to bolo na jednej strane veľmi nepríjemné, no zároveň veľmi príjemné. Viedla som akoby dvojaký život – jeden s ním, v ktorom som mu dovolila takmer všetko, a druhý sama so sebou, zabúdajúc na to, kým vlastne som. Vedela som, že nie je správne ostávať v tom vzťahu, a viackrát som to chcela ukončiť, ale on vo mne vyvolával pocit, že mu tým strašne ublížim, čo som nechcela.“

Neraz ho odstrčila, a to aj s plačom, no on pokračoval.

Kňaz a psychoterapeut Drábek zdôrazňuje, že pri duchovnom sprevádzaní je za dodržiavanie hraníc vždy zodpovedný kňaz. „Ktokoľvek za mnou príde, je mojou zodpovednosťou tie hranice ustrážiť, pretože poznám situáciu svojho ,klienta‘,“ hovorí s tým, že najlepšie je to vysvetliť na príklade.

„Príde ku mne klientka s disociatívnou poruchou osobnosti, ktorá má akoby odštiepené časti štruktúr mozgu. Zrazu je z nej štvorročné dievčatko, ktoré nerozumie po česky, nemá silu, nechápe, prečo má veľké telo, je zaseknutá v minulosti. Keďže bola od malička sexuálne zneužívaná, je naučená, aby sa vyzliekala,“ opisuje Drábek.

„Chodí ku mne, lebo mi verí, že čokoľvek sa stane, ja sa postarám a nenechám ju, aby sa vyzliekala. A keby sa aj náhodou vyzliekla, neznamená to voľnú cestu k sexu. Je to stále moja zodpovednosť, že sa jej nič nestane,“ dodáva.

Fotka s kondómom

V Ivaninej rodine, podobne ako v Janinej, sa o intímnych témach nikdy nehovorilo. Zdôrazňoval sa však život v čistote. Ivana sa tak fyzickému kontaktu s ľuďmi vyhýbala a tí ju preto považovali za „ľadovú kráľovnú“. Rozpadlo sa jej z toho dôvodu aj niekoľko vzťahov. Počas rozhovoru s Postojom niekoľkokrát zopakovala, že vždy bola pevne rozhodnutá mať prvý sex až v manželstve.

Napokon ho mala s Karolom – prvýkrát to bolo „len“ cez oblečenie. „Mala som silné výčitky. Povedala som mu, že som sa modlila, aby sa niečo také nikdy nestalo. Zostal ticho. Vyčítala som si, že som mu pokazila duchovný život, ale chcela som, aby sa pri mne dobre cítil. A keďže z jeho strany nikdy neprišla iniciatíva ukončiť to, práve naopak, mala som pocit, že hádžem hrach o stenu.“

Keď jej však raz navrhol, aby prišla k nemu prespať na faru, ale aby predtým rodičom povedala, že ide ku kamarátke, veľmi ju to nahnevalo. Rozhodla sa, že začne chodiť do iného kostola, a asi tri týždne sa s Karolom vôbec nevidela. Neskôr mu napísala, že jej ten odstup prospieva. Nahnevalo ho to.

V rámci úniku z ťažkej rodinnej situácie sa Ivana začala po čase s Karolom opäť stretať. Hľadala uňho pomoc a podporu. „Cítila som sa opustená a stratená, túžila som po jeho láskavosti a prijatí. Jednoducho bolo toho na mňa naraz priveľa. Vôbec som nerozmýšľala a zaľúbená som sa ním nechala unášať.“

Kňaz sa aj naďalej pokúšal posúvať hranice dovoleného – v jeden večer jej dokonca poslal fotografiu kondómu so správou, že sa na ňu teší.

„Ostala som v šoku. Odpísala som mu, že s ním nechcem prísť o panenstvo, že sa celý život snažím chrániť si ho a nechcem to zahodiť len tak kvôli niekomu, s kým aj tak nemôžem ostať navždy,“ hovorí Ivana. Ospravedlnil sa jej, že to prehnal, ale dodal, že slová „len tak kvôli niekomu“ ho zaboleli. Už pri ďalšom stretnutí však sex opäť inicioval, no ona znova jeho návrhom odolala.

Ďalšie udalosti nabrali rýchly spád. Raz po večernej omši pozval Ivanu na faru, že si spolu niečo navaria. Na našu otázku, či jej nezablikali varovné kontrolky, odpovedá, že nie, keďže na fare už bola viackrát, dokonca aj v jeho izbe a nikdy sa o nič nepokúsil. Navyše mala pocit, že mu dala jasne najavo, že sex s ním neprichádza do úvahy a že to dostatočne pochopil.

Bolo toho na mňa naraz priveľa. Vôbec som nerozmýšľala a zaľúbená som sa ním nechala unášať.

Keďže na fare spolu s Karolom žili aj ďalší rehoľní spolubratia, pýtame sa, či si nevšimli jej opakované návštevy. Ivana hovorí, že nie.

Vysvetľuje to tým, že jeden z nich mal iné povinnosti v rámci rehole, veľa cestoval a často bol preč celé dni a druhý na nich natrafil len raz, keď spolu hrali karty. Začudovane sa na nich pozrel, ale išiel si ďalej po svojom.

V ten večer spolu varili, rozprávali sa, pili víno a telefonovali s jedným zo spolubratov. Potom kňaz Ivane navrhol, aby sa presunuli do jeho izby, že v kuchyni to nie je ono.

Drábek v tejto súvislosti upozorňuje, že v rehoľnom dome alebo na fare by mali byť jasne určené priestory, kam nemá verejnosť prístup. „Každý by mal mať nastavené smernice a zásady. U nás v kláštore máme klauzúru, takže do priestorov, kde bývame ako rehoľní bratia, by sa nemal nikto dostať. Ani moji rodičia tam v živote neboli. Je to uzavretý priestor, kam nikto nesmie.“

Zároveň však pripúšťa, že niektoré iné rehole to nemajú tak striktne nastavené a napríklad blízky príbuzný do klauzúry môže ísť. „Ale ak je reč o nejakom dievčati alebo žene, ktorú duchovne sprevádza, tak to je definované ako pomáhajúci vzťah. A v takomto vzťahu sa také veci nerobia, pretože je to riskantné. Človek je krehký, povedal mi mnoho vecí a ja ho môžem ľahko zneužiť,“ dopĺňa.

Ivana hovorí, že keď ju Karol v ten večer zavolal do izby, stále jej to nedochádzalo. „Veď pár dní predtým som so sexom nesúhlasila a on uznal, že to prehnal, takže som vylúčila možnosť, že by niečo na mňa znova skúšal. A ono sa to stalo. Ani neviem ako, necítila som žiadne emócie, mala som iba trému a chcela som, aby bol spokojný,“ hovorí Ivana. „Ani neviem, čo sa dialo, bola som mimo.“ Potom ju kňaz odprevadil domov.

Na druhý deň ráno sa Ivany pýtal, či je v poriadku. Napriek tomu, že jej bolo fyzicky aj psychicky zle, cítila odpor k sebe samej a po styku krvácala, nechcela, aby sa cítil nedobre, a tak mu povedala, že je v pohode, že sa nemusí báť. So všetkým sa zdôverila len najbližšej kamarátke.

Myslíš si, že som Judáš?

Ivanine rodinné problémy pretrvávali, kňaz sa o ňu stále zaujímal a ona nedokázala zo zničujúceho vzťahu vycúvať. Počas nasledujúcich týždňov mali sex ešte niekoľkokrát.

„Zmyslom môjho života vtedy bolo to, aby on bol spokojný,“ priznáva žena. „V skrytosti som však plakala, cítila som prázdnotu, modlila som sa a nechápala som, prečo v tom pokračujem, prečo Boh nič neurobí, prečo ja musím byť tá rozumná, keď je to také ťažké, prečo zo strany kňaza neprichádza žiadna iniciatíva zastaviť to...“

Viackrát mu napísala, aby vzájomný vzťah ukončili. Na výčitku, že on je predsa kňaz a zaviazal sa k celibátu, jej odpovedal protivýčitkou, či si o ňom myslí, že je Judáš. Navrhovala mu, aby to s niekým riešil, poradil sa, na čo reagoval, že on to nepotrebuje.

Psychoterapeut Drábek poukazuje, že takéto veci sa dejú najmä ľuďom, ktorí nie sú naučení hovoriť „nie“. „Skôr sú vedení k obetovaniu sa pre druhých a k všetkým tým veciam, ktoré katolícke prostredie často zdôrazňuje, že mám zabudnúť na seba, byť tu pre blížneho a podobne.“ Podľa odborníka je u takýchto ľudí silno prítomná dôvera, že kňaz nič zlé neurobí. A aj keď urobí, veria, že to bolo len pochybenie, ktoré sa už nebude opakovať.

Ivana napokon nabrala silu a okrem kamarátky sa so svojou situáciou zdôverila aj psychológovi. „Prvýkrát mi nejaká iná osoba potvrdila, že toto je celé zlé. To som vtedy potrebovala počuť. Ešte v ten deň som kňazovi napísala, že už nevládzem a končím s ním. Bol z toho v šoku, volal mi a žiadal vysvetlenie. Nakoniec sme sa dohodli, že si sem-tam napíšeme, ako to zvládame.“

Na druhý deň poslal Ivane fotku s vystavenou Eucharistiou a správu, že ho to mrzí a že sa bude modliť za uzdravenie jej rán. Zároveň ju požiadal, aby vymazala všetky správy, ktoré si písali, čo aj urobila.

Ivana hovorí, že jej bolo Karola tak ľúto, že za ním po pár dňoch neohlásene prišla, aby mu dala priestor na vysvetlenie. „Navrhol, aby sme sa išli niekam najesť, no keď chcel objednať alkohol, odmietla som, na čo sa urazil. Povedal, že sa nebude so mnou naťahovať ako s malým deckom. Keď ma išiel odprevadiť domov, zase sa pokúšal bozkávať ma. Stálo ma to všetku silu, ktorú som mala, aby som zase nepodľahla a trvala na svojom rozhodnutí ukončiť to,“ opisuje Ivana.

Karol jej vtedy povedal, že by si ju aj zobral, ale nemôže, lebo je kňaz, a keby odišiel, čo by povedali ľudia a z čoho by žili. Vypýtal si cigaretu a na rozlúčku ju pobozkal.

Stretla som diabla

Ivana sa potom ešte dlho obviňovala, že to všetko bola jej chyba. Hovorí, že kňaz sa jej nikdy neospravedlnil ani nepriznal svoju vinu. Dokonca po čase v istom meste rezervoval hotelovú izbu a pozval ju, aby tam išli spolu. Na jej otázku, či bude sex, bez zaváhania odpovedal, že áno, čo Ivana rázne odmietla.

Naďalej jej posielal aj rôzne sprostredkované odkazy. „Napríklad na farský Facebook napísal nejakú duchovnú myšlienku, pri ktorej mi bolo jasné, že patrí mne, lebo nejakým spôsobom narážala na našu situáciu,“ vraví Ivana, ktorá v dôsledku toho, čo zažila s kňazom, a pre ďalšie pridružené problémy začala premýšľať aj nad samovraždou.

Po porade so psychológom sa napokon rozhodla, že prípad oznámi provinciálnemu predstavenému rehole, do ktorej kňaz patril. Provinciál si s Ivanou dohodol stretnutie v provinciálnom dome. Keď mu všetko vyrozprávala, priznal, že nevie, ako postupovať, a musí si naštudovať potrebné materiály. Dialo sa to pritom v čase, keď už mal nahlásený prípad od prvej ženy.

„Po vyše mesiaci mi napísal, že z toho, čo si naštudoval, mu vychádza, že musím spísať svoje svedectvo, aby sa dalo od niečoho odraziť. A tak som niekoľko týždňov dávala dokopy informácie a s veľkou ťažobou to všetko spisovala,“ hovorí Ivana. Spätne jej pomohli niektoré snímky obrazovky mobilu, ktoré si pri komunikácii s kňazom urobila, ako aj správy, v ktorých kamarátke opisovala svoj vzťah.

Ako Drábek vysvetlil už v prvom príbehu, podľa platných cirkevných dokumentov mal provinciál hneď pri prvom stretnutí osobne urobiť zápis. „Nie je pravda, že obete musia svoj podnet nahlásiť písomne. Na druhej strane je dobré, ak obete výpoveď spíšu, lepšie sa s tým potom pracuje.“

Keď provinciálovi zaslala svoje svedectvo, poďakoval sa, ospravedlnil sa za to, čo sa stalo, a dodal, že v modlitbe prosí o rozuzlenie celej situácie. Neskôr, po takmer dvoch mesiacoch, jej napísal, že po rozhovore s generálnym predstaveným v Ríme dospeli k záveru, že je potrebné spraviť predbežné vyšetrovanie, čiže písomné svedectvo objasniť pri vypočutí.

Vypočúvali ju dvaja kňazi, ktorých nepoznala. Pamätá si len, že ten, ktorý robil zápisnicu, písal veľmi pomaly. Dali jej prisahať na Bibliu a potom jej položili 10 – 15 pripravených otázok.

„Mala som pocit, akoby ani nečítali moje písomné svedectvo alebo len narýchlo pár minút predtým. Celé to stavali do roviny, že dospelá žena sa zaľúbila do dospelého muža, kňaza, a spoločne zlyhali. Akoby to bagatelizovali, nevnímali rozmer jeho manipulácie so mnou,“ opisuje Ivana svoje dojmy z vypočúvania.

Vypočúvajúci kňazi jej na konci povedali, že sa ešte ozvú, ale nestalo sa tak. Neozýval sa jej ani provinciál, sama sa tak musela domáhať informácií o vývoji prípadu. Pre obete je podľa Drábka neraz najťažšie práve to, že nevedia, čo sa s ich prípadom deje. Ak provinciál sľúbil, že bude Ivanu informovať, mal tak aj urobiť.

Ilustračné foto: Unsplash

Neskôr sa dozvedela, že Karola z farnosti preložili. „Bolo to asi osem mesiacov po tom, ako som to nahlásila provinciálovi. Akú mám istotu, že si medzitým nenašiel ďalšiu obeť?“

Ivana sa rozhodla podstúpiť aj psychoterapiu, ale zistila, že si to nemôže finančne dovoliť. Peniaze jej preto poslal provinciál rehole. Neskôr sa s ňou skontaktovala Janina sestra z prvého príbehu. Ivana vraví, že len vďaka nej a jej neoblomnosti sú dnes oba prípady na stole cirkevného súdu a kňaz je postavený mimo služby.

Zlomilo ju však, keď zistila, že kňaz mal aj inú obeť. „Štyri dni som nejedla, bolo mi zle a chcelo sa mi vracať. Dovtedy som to celé vnímala tak, že kňaz sa zaľúbil, ja som sa namotala, on sa neovládol, ale nechcel mi ublížiť. No keď som zistila, čo urobil Jane, stal sa z neho v mojich očiach netvor, mala som pocit, že som stretla samého diabla.“

Prečo potom celú vec nenahlásila aj na polícii a neriešila ju trestnoprávne? „U právnikov som zisťovala, aké sú možnosti. Bolo mi povedané, že by som musela mať priamy dôkaz, čo sa stalo. Dôkazy, že ma znásilnil, nemám. Musela by som hneď v tú noc ísť na políciu a k lekárovi,“ vysvetľuje Ivana.

Dvakrát som skúšala ísť na omšu, no musela som odísť, nezvládla som to.

Kňaz Marek Drábek k tomu celému podotýka, že páchateľ môže obeť znásilniť aj bez toho, aby sa jej nasilu čo len dotkol. „Môžete mať s niekým trikrát sex dobrovoľne a štvrtýkrát to môže byť proti vašej vôli, to je teda znásilnenie. Znásilniť môžete aj manželku. Niekto sex nechce, hovorí, že to nechce, a napriek tomu to páchateľ urobí, môže použiť autoritu, ktorou obeť k tomu donúti,“ hovorí kňaz a psychoterapeut, ktorý sprevádza obete zneužívania.

Podľa Drábka sa v tomto prípade zrejme ukázala sila autority. „Často si to neuvedomujeme, ale autorita donúti urobiť človeka veci, ktoré nechce, rovnako ako keby sme použili fyzickú silu. Zvlášť keď to je ešte podporované v rodine rôznymi obrazmi o svätých kňazoch,“ uzatvára na margo Ivaninho príbehu odborník.

K celej situácii sme požiadali o vyjadrenie aj provinciála rehole. Na viaceré naše otázky (nájdete ich v prvom príbehu) odpísal len dvoma vetami: „V tejto veci Vám žiaľ momentálne nebudem vedieť pomôcť. Nakoľko práve prebieha súdny proces, nemôžem sa k prípadu vyjadrovať.“

Do kostola nedokáže ani vstúpiť

Z toho, čo sa stalo pred niekoľkými rokmi, sa Ivana dostáva veľmi pomaly. Ako vraví, stále sa len učí dôverovať mužom. V Boha stále verí, občas si niečo prečíta z Biblie a pomodlí sa, ale do kostola nedokáže vstúpiť.

„Dvakrát som skúšala ísť na omšu, no musela som odísť, nezvládla som to,“ hovorí s tým, že pri pohľade na ktoréhokoľvek kňaza jej hneď napadne myšlienka, čo ak aj on je takýto. Verí však, že raz sa jej možno podarí nájsť novú cestu k Bohu a možno aj k cirkvi.

„Nechápem, ako som mohla byť taká hlúpa a toto všetko voči sebe dovoliť,“ hovorí mladá žena, ktorá si až s odstupom času naplno uvedomila, že sa stala obeťou duchovného aj fyzického zneužívania, ktoré vyústilo do sexuálneho styku, ktorý nikdy nechcela.