Slovo kňaza Oholení bratia

Deviaty máj je sviatkom Európskej únie. Na tomto piedestáli vymenil iný sviatok, spojený s ukončením druhej svetovej vojny. Ten sa posunul na 8. máj. Spolupráca symbolicky víťazí nad vojnou.

Prenesme sa do Paríža 9. mája 1950, keď francúzsky minister zahraničia Robert Schuman (adept na blahorečenie) pred dvesto novinármi predniesol dvojstranový manifest s myšlienkou zjednotenej Európy.

Bol to skok do neznáma, ktorý priniesol osemdesiat rokov bez vojen, voľný pohyb bez čakania na hraniciach. Mladí ľudia si vyberajú, kde budú študovať, a s eurom v peňaženke sme vítaní po celom svete. Toto bol sen, ktorý ľudia snívali už dávno pred spoluprácou európskych krajín.

Sníval ho už cisár Karol Veľký so svojím múdrym radcom Alcuinom z Yorku a to pomohlo aj pri neskoršej misii dnešných oslávencov Cyrila a Metoda, aby sa dostali medzi slovanské národy a doniesli im novú dôstojnosť, aby „sme žili dôstojne podľa povolania, ktoré sa nám dostalo“, ako to vníma apoštol Pavol.

V živote som stretol viacerých ľudí, ktorí vykazujú znaky alergickej reakcie, keď sa v týchto dňoch príliš často opakuje (a zneužíva) cyrilo-metodské dedičstvo. Ak si ho predstavujeme ako starú zaprášenú truhlicu po babke s nepotrebnými vecami, s ktorou sú len problémy pri sťahovaní, nečudujme sa.

Preto je dobré vrátiť sa v čase do Solúna, kde vyrastali títo dvaja bratia. Brady, ktoré im pridávajú na rokoch, vtedy nemali. Boli chlapcami, ktorí chceli byť vzdelaní, boli súčasťou svojej širokej rodiny a mali svoje sny. Boli historicky spojení s komunitou, ktorej rád písal svoje listy sv. Pavol.

Žila sa tam evanjeliová viera a popritom sa snívalo aj o krásnych dievčatách. Ten mladší, Konštantín, sa symbolicky rozhodol zobrať si za manželku tú s menom Sofia – Múdrosť. Využil to pri preklade Písma a tvorbe abecedy, ktorá povýšila slovanský jazyk na literárny jazyk. Skok, ktorý spokojne môžeme pripodobniť tomu súčasnému, keď sa našou súčasťou stáva AI.

Biblická múdrosť – to nie je koncept trhovníkov, ktorí sa snažia okradnúť zákazníka. Ani to naše zjednávanie cien s kamarátmi pri oprave áut či prenájme letných chát, aby sme sa potom tešili, koľko sme zarobili. Skutočná múdrosť je veľkorysá – keď si spokojne priplatíme za paradajky od suseda, lebo sú chutnejšie ako tie v obchode.

Tento koncept poznajú západné krajiny v podobe miestnych trhov a výrobcov, ktorých si susedia vážia, a tak si kupujú len od nich, lebo chcú podporiť domácich. A tí sa neboja dať svoje produkty aj voľne k cestám, kde ľudia vložia peniaze do pokladničiek a nikto ich nekontroluje. U nás pre neprajnosť nemysliteľné.

Vznešená múdrosť je tým dedičstvom svätých solúnskych bratov. Spojená s morálkou, ktorá nezávisí od obrazu v médiách alebo od toho, či nás snímajú kamery. Dosah dobrého života, ktorý sa chce šíriť, vidieť dnes v zakarpatskej oblasti Ukrajiny.

Tam pred sto rokmi prichádzali Česi a Slováci, aby priniesli miestnym ľuďom kultúru a školy, nové mestské štvrte, nové fabriky a dopravné spojenia. Dodnes si nás tam vážia, lebo naši predkovia tam napodobnili dnešných oslávencov.

V západnej kultúre vysychajú pramene spirituality, náboženstvo sa stalo neviditeľným a vytráca sa zmysel pre rituály, slávnosti a symboly. Nahradené je novou vierou – nacionalizmom. Vtipne sa z neho vysmieva taliansky komik Roberto Benigni v jednom zo svojich predstavení s názvom Sen, venovanom vzniku a vývoju EÚ.

„Ak niekto o sebe hovorí, že je najmúdrejší, najsilnejší, najodvážnejší, najtalentovanejší, najväčší na svete, tak sa mu všetci vysmejú. Ale keď on miesto ja použije slovo my a tvrdí, že my sme najmúdrejší, najsilnejší… v jeho krajine mu tlieskajú a volia ho. Pritom zostáva aj vtedy smiešny: jednoducho blbec,“ dodáva taliansky komik.

A Stanislav Přibyl, nový pražský arcibiskup, v novom rozhovore pre Reflex k téme nacionalizmu dodáva: „Som rád Čechom a zároveň Európanom. Mám svoju identitu. Som Čech, poznám český jazyk, som zakotvený v českej kultúre, ale to nie je niečo, čím by som chcel druhých ľudí biť po hlave… Čo sa dnes predstavuje ako národovectvo, je skôr šovinizmus.“