Slovo kňaza Ísť zlatou strednou cestou

Každý človek musí v nejakom okamihu prevziať zodpovednosť za svoj život. Uvedomiť si, že sa musí o seba postarať. O svoju budúcnosť, vzťahy, prácu, zdravie. Kto to berie na ľahkú váhu, môže na to doplatiť alebo zistí, že mu v nejakej oblasti života, obrazne povedané, utiekol vlak. Vtedy si môže akurát nadávať, aký bol v určitých rokoch života hlúpy, alebo obviňovať okolie, že ho pred ním samým nechránilo.

Robiť dobré rozhodnutia vôbec nie je ľahké. Je na to potrebná určitá miera ľudskej zrelosti, vhod padnú životné skúsenosti a netreba pohrdnúť ani radami okolia. Rozhodnutie musí urobiť každý sám za seba a sám si nesie jeho dôsledky.

V našej dobe je všetko postavené na hodnote jednotlivca. Všeobecne prevláda mienka, že každý má neobmedzené možnosti, len ich musí vedieť správne objaviť a využiť. 

Keďže sa to nedarí a máme za sebou veľa neúspechov v pracovnom či súkromnom živote, vo svete sa vyrojilo nekonečné množstvo koučov či poradcov rôzneho druhu, ktorí sú pripravení za peniaze analyzovať život, vzťahy, prácu, sprevádzať nás, byť oporou a racionálne uchopiť budúcnosť tak, aby sme mali pocit, že stačí séria dobre naplánovaných krokov a úspech sa dostaví. Kiežby to bolo také jednoduché. Život je však zložitejší.

Tento individualistický prístup, keď sa človek spolieha sám na seba, vedie akurát k extrémom, ktoré sa dobre nekončia. Najskôr sa človek nabudí a má pocit, že niet cieľa, ktorý by silou vôle, dobrým plánovaním a vytrvalým úsilím nemohol dosiahnuť. Je plno workoholikov a ľudí, ktorí seba samých považujú za jediný zdroj úspechu a šťastia. Realita však každého dobehne. Skrátka, každý v nejakom momente zistí, že život sa nedá úplne plánovať a pre budúcnosť neplatí nijaká matematika.

Budúcnosť, to je skôr mix nepredvídateľných udalostí, okolností, stretnutí, vôle zhora a len v menšej miere je výsledkom nášho kvalitného plánovania či nejakého koučingu. Iste, má zmysel lepšie porozumieť sebe aj s pomocou odborníkov. Toto však k lepšiemu sebapoznaniu a pocitu šťastia viesť nemusí.

Keď sa už človek v živote dosť ponaháňa a dostane sa do bodu, keď má pocit, že až tak veľa nedokázal alebo nenaplnil ambície a plány, a to ani s pomocou všelijakých poradcov, nastáva druhý extrém. Frustrácia, vzdanie sa. Neviem, čo ďalej, tak už len prežívam a živorím. Už to len nejako doklepať do penzie. Už sa len v domácnosti, obrazne povedané, nepozabíjať. Ešte vydržať pár rokov predstieraných priateľstiev a kontaktov. A potom príde čo?

Obidve situácie sa stávajú príliš často. Keď však hovoríme o prevzatí zodpovednosti a dobrých rozhodnutiach, čo keby sme sa na to pozreli Božou optikou tak, ako je ponúknutá vo Svätom písme? Čo ak to nie je tak, že sme odkázaní iba na seba? Čo ak existuje aj tretia cesta, nielen bezvýhradné spoliehanie sa na seba a doživotná frustrácia?

Ježiš v evanjeliách a Biblia vôbec si dávajú záležať na tom, aby sme pochopili, že tu nie sme náhodne ani slepou hračkou v rukách osudu. Boh nám daroval život a chce, aby nás životný štýl, ktorý si zvolíme, naplnil a priviedol k okamihu, keď svoj život budeme v plnosti prežívať vo večnosti s Pánom. Kto toto pochopí v pozemskom živote, bude sa na večnosť naozaj tešiť.

Ježiš hovorí, že on je v nás. Sme stvorení na Boží obraz, ako pokrstení sme Božími adoptovanými deťmi, nesieme v sebe Božieho Ducha. Inými slovami: Pán ma vedie týmto životom, určuje môj smer, nie ja, môžem mu akurát klásť prekážky v podobe hriechov a trucovania. Božie slovo hovorí, že Božia vôľa s nami sa vždy naplní. Súčasťou tejto vôle je moje životné poslanie. Máme ho všetci a nezávisí od toho, aké máme aktuálne zamestnanie. Buďme si istí, že Pán robí všetko pre to, aby sme to poslanie objavili a naozaj ho žili. Toto je cesta k šťastiu a úspechu.

Niekedy sa dokonca stáva, že ak s Bohom v živote nepočítame alebo ignorujeme jeho prítomnosť či hlas vo svojom srdci, vmanévruje nás do takej situácie, aby sme boli nútení nad tým premýšľa

Nerobí to preto, že nám chce zle, ale preto, lebo v nás verí viac, ako veríme sami sebe. Ukazuje, že spoliehanie sa na seba ani frustrácia ešte nikoho šťastným neurobili. Viem si predstaviť, že mnoho ľudí túto životnú optiku ešte neobjavilo, a pritom toto poznanie dáva neuveriteľnú vnútornú slobodu a pokoj.

Prajem všetkým, aby sme sa menej naháňali, menej sa spoliehali na seba a svoje sily, menej sa utápali v sebaľútosti a viac počúvali Boží hlas v nás. Ono to pôjde.