Slovo kňaza O Najsvätejšej Trojici od Gregora ku Karlovi

Ako začať s uvažovaním o Trojici? Možno by bolo solídnym riešením postaviť sa do tieňa niekoho väčšieho a nechať ho, aby to vyjadril za mňa. 

Možno by nám Gregor, Teológ z Kapadócie, aj po stáročiach mohol znova povedať, že keď hovoríme o Bohu, treba začať takto: premýšľať o Bohu je náročné, ale vyjadriť ho je nemožné. A ak je nemožné vyjadriť ho, potom pochopiť ho – keby sa to vôbec dalo tak povedať – je ešte viac nemožné.

Ako možno myšlienkou uchopiť bytosť takú veľkú? Je to úplne neprístupné nielen pre tých, ktorí sú nedbanliví a svoju pozornosť obracajú iba k nízkym veciam, no je to nerealizovateľné aj pre tých, ktorí sa dvíhajú k Bohu a milujú ho. 

Gregor by si kládol otázku, či to platí aj pre tie vyššie bytosti, ktoré by vďaka svojej blízkosti Bohu mohli byť viac osvietené, hoci nie úplne, ale určite viac a dokonalejšie než my, každá podľa toho, aké miesto zastáva v ich hierarchii. Nuž áno, vznešený Gregor, pochopiť Boha je nemožné aj týmto zástupom stvorených duchov.

Povieme, že Boh je netelesný, nezrodený, bez počiatku, nemenný a neporušiteľný a mnohé iné veci, ale čo sme tým napokon vyjadrili o jeho podstate? Nedá sa povedať len to, aký Boh nie je, bez toho, aby sme povedali, aký je. Aj keď hovoríme o niektorej zo stvorených vecí, nestačí povedať, že tá bytosť je telesná, splodená a porušiteľná: hoci sú charakteristiky formulované pozitívne, aj tak stále nevieme, či hovoríme o človeku alebo o nejakom zvierati. 

Podobne ani pri Bohu nestačí povedať iba to, čo nie je – ten, kto vymenúva, čím Boh nie je, ale mlčí o tom, čím je, koná asi tak, ako keby niekto, koho sa pýtajú, koľko je dva krát päť, odpovedal: „Nie je to dva, nie je to tri, nie je to štyri, nie je to päť, nie je to dvadsať, nie je to tridsať, skrátka žiadne číslo do desať ani nad desať,“ ale nepovedal by, že je to desať, ani nenaviedol myseľ toho, kto sa ho pýta, na to, čo hľadá.

Ale čo povedať o Bohu? Nie sú názvy tej prvej, nestvorenej podstaty dych, oheň a svetlo, láska a múdrosť, spravodlivosť, rozum a logos a iné podobné? Čo si však predstavíme? Nehmotný oheň bez farby a tvaru, ktorý nesmeruje nahor? Alebo svetlo, ktoré nie je zmiešané so vzduchom a je oddelené od toho, čo ho vytvára? 

Čo si máme pod týmito všetkými slovami vlastne predstaviť? A ako môže byť Boh, ktorý je jeden, nezložený a nevyjadriteľný, ako môže byť Boh opísaný pomocou každej z týchto vecí a pritom nebyť ani jednou z nich?  

Ako uchopíme, čo Boh je, keď už na to, ako Boh koná, nutne používame obraznú reč? Podľa Písma Boh spí, prebúdza sa, hnevá sa, prechádza sa a tróni na cherubínoch. Ale kedy Boh podliehal psychologickým zmenám a prežíval emócie podobné tým našim? Kedy si počul, že Boh má telo? Nie, to my sme dali názvy a pomenovania Božím veciam, vychádzajúc z tých našich. 

To, že je Boh v pokoji a zdá sa nám akoby vzdialený od našich búrok, nazýva Písmo spánkom: taký je totiž náš spánok – bez činnosti a bez konania. To, že Boh náhle zasiahne pre naše dobro, nazývame prebudenie: lebo to naše prebudenie sa je prerušením spánku a pasivity. To, keď nás Boh napráva, považujeme za jeho hnev, lebo to u nás trest často pochádza z nášho hnevu. Aj ostatné Božie konanie opisujeme našimi fyzickými predstavami.

Nevieme hovoriť o Božích veciach bez toho, aby sme si neposlúžili tými našimi. Nedokážeme iným spôsobom opísať to, čo Boh robí, no nášho ducha prepadá závrat hlavne vtedy, keď máme hovoriť o tom, kto Boh je. Áno, krása viditeľných vecí nám určite poslúži ako pomôcka dostať sa k Pánovi, krása viditeľných vecí nám pomôže tušiť toho, kto je ich Pôvodcom. 

Ak budeme pozorní, možno nám každá z nich bude hovoriť o Bohu. Ale každá z nich nám bude neustále kričať aj to, že ona Bohom nie je. Možno sa pri každej, ktorú zblízka spoznáme, z nášho srdca bude rinúť znova a znova: „Môj Bože, ani toto nie si ty!“

Možno sa unavení začneme pýtať, kde ho nájsť, možno sa začneme modliť a volať: „Bože, kde si?“ A možno sa napokon pristihneme pri tom, ako sa pýtame trochu inak: „Môj Bože, kde nie si?“ Možno v tej chvíli začneme vnímať, že sme vnímaní, že sme videní a milovaní. Možno okúsime kúsok tej pravdy, že hoci je Božia podstata neuchopiteľná, on nás chce ponoriť do svojho života a do svojej lásky a do svojich vzťahov. 

Veď čo iné ako vzťahy plné lásky naznačujú už samotné mená troch božských osôb, jediného Boha: Otec, Syn a Duch Svätý?