Reakcie na exkomunikácie Lefebvristi hovoria o trestajúcom otcovi, konzervatívny kardinál ich prirovnal k schizmatikom z čias sv. Augustína

Netrvalo to ani 24 hodín a Svätá stolica zareagovala na nedovolené biskupské vysviacky Kňazského bratstva svätého Pia X. (FSSPX). Lefebvristi ich vykonali v stredu 1. júla vo švajčiarskom Écône. Na bohoslužbe, ktorá trvala päť hodín, sa zúčastnilo podľa odhadov 15-tisíc veriacich.

Dekrét vatikánskeho Dikastéria pre náuku viery stanovuje, že pri samotnom vykonaní vysviacky upadli do predpokladanej exkomunikácie tak svätitelia, ako aj vysvätení.

Pokiaľ ide o laikov, podľa Ríma treba za schizmatikov a exkomunikovaných považovať tých, ktorí sa formálne hlásia ku Kňazskému bratstvu svätého Pia X. Zároveň Vatikán vyhlásil, že kňazi bratstva vysluhujú sviatosti nedovolene a „sviatosť pokánia, ktorú vysluhujú, ako aj manželstvo, pri ktorom asistujú, sú neplatné“. Pri spovedi a sobášoch išlo doteraz o ústupok, ktorý voči lefebvristom urobil v roku 2015 pápež František.

Nedovolené vysviacky lefebvristovVatikán vyhlásil exkomunikáciu biskupov, hovorí o schizmatickom čine

Vatican NewsPavol Rábara

Generálny predstavený FSSPX Davide Pagliarani ešte priamo počas obradu vysviacok vyhlásil, že „nijaké tresty alebo cirkevné sankcie uložené za tento čin nemajú absolútne žiadnu platnosť“.

„Sme pripravení zaplatiť akúkoľvek cenu za záchranu cirkvi,“ povedal v príhovore, pričom podľa jeho slov je preto „nanajvýš vážnou povinnosťou“ odovzdať „milosť biskupského úradu týmto kňazom“.

Podľa katolíckeho kánonického práva sa za vykonanie takejto vysviacky bez pápežského mandátu udeľuje exkomunikácia latae sententiae (automatická exkomunikácia).

„Bolí to, keď ťa potrestá tvoj otec“

Po štvrtkovom vyhlásení, respektíve potvrdení tejto exkomunikácie zo strany Vatikánu, bratstvo vyhlásilo, že ich považuje za „objektívne nespravodlivé a neplatné“. Pagliarani adresoval 3. júla pápežovi list, v ktorom vysviacky obhajuje ako „extrémne opatrenie na záchranu duší uprostred doktrinálneho a morálneho zmätku, v ktorom sa cirkev nachádza“.

„V žiadnom prípade nemáme v úmysle nahradiť cirkev a naším jediným cieľom je zostať jej verní,“ napísal kňaz Pagliarani, ktorý vedie spoločenstvo založené v roku 1970 arcibiskupom Marcelom Lefebvrom, ktorý zomrel v roku 1991.

Ako pripomína EWTN News, bratstvo si kladie za cieľ zachovať liturgiu tak, ako existovala pred reformami zavedenými po Druhom vatikánskom koncile, a naďalej odmieta niektoré časti učenia koncilu o ekumenizme, náboženskej slobode a kolegialite.

Veriaci na vysviackach lefebvristov v Ecône 1. júla 2026. Foto: TASR/AP

Názory na prípadný trest zisťovala medzi kňazmi a veriacimi bratstva priamo na slávnosti v Ecône reportérka agentúry Reuters.

Členovia hnutia podľa nej vo štvrtok neprejavili žiadnu ľútosť, ale obvinili cirkev z odklonu od pravej viery a vyhlásili, že pápež Lev neprihliadol na ich obavy.

„Sme zmierení s tým, čo sa stalo, ako vidíte na tvárach všetkých prítomných,“ povedal agentúre Reuters mexický diakon a ukázal na skupinku ľudí, ktorí na parkovisku jeden za druhým kľačali, aby prijali požehnanie od jedného z novovysvätených biskupov.

„Pápeža si vážime. Budeme sa za neho naďalej modliť,“ vyjadril sa pre agentúru Reuters kňaz Benedikt, ktorý odmietol uviesť svoje celé meno. „Bolí to, keď ťa potrestá tvoj otec,“ dodal s odkazom na pápeža, „pretože vieš, že si neurobil nič zlé.“

Podľa neho sa bratstvo viac ako rok snažilo stretnúť s pápežom, aby mu vysvetlilo svoju situáciu, a bolo mu ľúto, že Lev XIV. zareagoval až „na poslednú chvíľu“. „Táto sankcia ukazuje, že my sme Svätému Otcovi, Svätej stolici, dvere nezavreli,“ dodal Benedikt. „Oni nám ich zabuchli pred nosom.“

Posledné varovania pred vysviackamiČo sa stane, ak lefebvristi neposlúchnu Rím, a na koho sa môže vzťahovať exkomunikácia

Pavol RábaraPavol Hudák

Prefekt Dikastéria pre náuku viery kardinál Víctor Manuel Fernández sa po ohlásení vysviacok vo februári stretol s predstaveným FSSPX Davidem Pagliaranim a navrhol cestu dialógu. Pagliarani však žiadal o stretnutie s pápežom. Vatikán pred blížiacimi sa vysviackami opäť upozornil na možné dôsledky tohto kroku a napokon deň pred vysviackami napísal lefebvristom list Lev XIV., v ktorom ich prosil, aby od svojho plánu upustili.

„Pre nás je táto exkomunikácia uvalená na veriacich krutá. Nie je to to, čo očakávame od otca, na ktorého sa každý deň odvolávame,“ povedal mediálny manažér FSSPX Marc-André Mabillard pre agentúru Associated Press (AP).

Podľa vatikanistky AP Nicole Winfieldovej mnohí katolícki tradicionalisti, ktorí zostávajú v spoločenstve so Svätou stolicou, pozorne sledovali, ako bude Vatikán pod vedením Leva XIV. reagovať na biskupské vysviacky lefebvristov.

„Zasiahol s plnou silou,“ povedal Joseph Shaw, predseda Spoločnosti pre latinskú omšu v Anglicku a vo Walese. Shaw vyjadril sústrasť s ťažkou situáciou bežných veriacich FSSPX a uviedol, že najmä neplatnosť uzatvárania manželstiev spôsobí „masívne“ pastorálne problémy. „Je to smutný deň,“ dodal.

Luigi Casalini z blogu Messa in Latino uviedol, že exkomunikácia biskupov bola správna, pretože ju stanovuje kánonické právo. Rozšírenie exkomunikácie na kňazov a veriacich bratstva však bolo „aktom nezvyčajnej prísnosti“. Neplatnosť sviatostí kňazov hnutia považuje za problematickú.

Vysviacky lefebvristov v Écône 1. júla 2026. Foto: TASR/AP

Za pozornosť stoja v tejto súvislosti aj pohľady tých, ktorí sa s tradicionalistami – či už z FSSPX, alebo z iných hnutí – stretávajú.

Patrí k nim aj americký arcibiskup Bernard Hebda, ktorý dúfa, že aktuálne dramatické udalosti privedú veriacich sympatizujúcich s lefebvristami k prehodnoteniu ich názorov.

„Za desať rokov, čo vediem arcidiecézu Saint Paul a Minneapolis, som stretol mnoho úprimných ľudí, ktorí sa pravidelne alebo príležitostne zúčastňujú na bohoslužbách v kaplnkách FSSPX na území našej arcidiecézy. Sila ich rodín a ich oddanosť tradičným katolíckym hodnotám urobili na mňa dojem,“ cituje portál The Pillar arcibiskupa Hebdu. Verí, že títo veriaci nepôjdu v šľapajach exkomunikovaných biskupov.

„V tejto ťažkej chvíli máme to šťastie, že tá istá tradičná eucharistická liturgia, ktorú milujú tí, ktorí v minulosti navštevovali bohoslužby FSSPX, sa slávi na šiestich miestach našej arcidiecézy. Som presvedčený, že tí, ktorí uprednostňujú tradičnú latinskú omšu, tu nájdu svoj domov,“ dodal arcibiskup.

Jedným z týchto miest je Kostol svätej Agnesy v Saint Paul, hlavnom meste amerického štátu Minnesota, kde sa tradičná latinská omša slávi každý víkend.

„Naša katolícka viera je živou tradíciou – je rozdiel medzi tým, či sme zakorenení alebo zaseknutí,“ hovorí miestny kňaz John Ubel. „Modlím sa za všetkých, ktorí sú verní tradícii, aby sa usilovali zachovať plné cirkevné spoločenstvo s naším Svätým Otcom, pápežom Levom XIV.“

Jeho farník Tom Graff vedie svoje štyri deti k tomu, aby neupadli do presvedčenia, že jedna forma liturgie je nadradená druhej. „Viem oceniť tak riadnu, ako aj mimoriadnu formu latinskej omše, tak Schubertovo Tantum ergo, ako aj On Eagle’s Wings,“ uviedol pre agentúru AP s odkazom na tradičné aj moderné liturgické spevy. „Ide o samotnú obetu svätej omše, nie o farnosť či typ liturgie.“

S týmto pohľadom súhlasí aj farár Ubel: „Nie je to súťaž o to, kto je viac katolíkom.“

Kardinál Müller: Sú ako donatisti za čias svätého Augustína

Niekoľko dní pred plánovanými biskupskými vysviackami sa kriticky na adresu lefebvristov vyjadril bývalý šéf Dikastéria (kongregácie) pre náuku viery a nemecký kardinál Gerhard Müller. Ten prirovnal Kňazské bratstvo svätého Pia X. k donatistom, čo boli schizmatici, proti ktorým bojoval svätý Augustín v severnej Afrike.

Plánované vysvätenie štyroch biskupov bez pápežského poverenia označil za schizmatický čin, pričom zdôraznil, že spor sa týka autority, nie predkoncilovej omše, o ktorej potvrdil, že zostáva platná.

Nemecký prelát a kritik pápeža Františka označil oddanosť tradičnej liturgii a odmietanie pápežskej autority za „dve absolútne odlišné otázky“ a biskupov, ktorí zakazujú tzv. tridentskú omšu, kritizoval ako „autoritárskych“.

Vysviacky lefebvristov v Écône 1. júla 2026. Foto: TASR/AP

V rozhovore pre reláciu EWTN News In Depth bývalý prefekt uviedol, že biskupské vysviacky vykonané „bez pápeža sú absolútne nemožné a v rozpore s Božou vôľou“, pričom tých, ktorí ich vykonávajú, označil za „nekatolíkov alebo protikatolíkov“. Zdôraznil, že tento úsudok sa zakladá na „objektívnych kritériách“, nie na „subjektívnych posudkoch“.

Na otázku, čo by mali robiť veriaci, ktorých priťahujú omše FSSPX, ak by došlo k schizme, Müller odpovedal, že „by nemali chodiť a nemôžu sa zúčastňovať na omšiach schizmatických kňazov a biskupov“.

Ako sa Ratzinger s Lefebvrom dohodol, no na druhý deň bolo všetko inak

Vatikán zvyčajne pri zásadných rozhodnutiach či oznámeniach zverejňuje aj komentár od edičného riaditeľa vatikánskych médií, ktorým je Andrea Tornielli. Tak to bolo aj vo štvrtok 2. júla po zverejnení dekrétu a nóty o exkomunikáciách.

Tornielli vo svojom texte na Vatican News pripomenul, ako sa vyvíjal vzťah medzi Kňazským bratstvom svätého Pia X. a Svätou stolicou. Tento úryvok prinášame v celom znení.

Rozhodnutia Marcela Lefebvra

Počas Druhého vatikánskeho koncilu francúzsky arcibiskup Marcel Lefebvre, patriaci ku koncilovej menšine odporujúcej niektorým reformám, predsa len podpísal Konštitúciu o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, ale aj Deklaráciu o náboženskej slobode Dignitatis humanae. Treba pripomenúť aj to, že arcibiskup Lefebvre slávil omšu podľa misála z roku 1965, ktorý obsahoval prvé, ešte experimentálne liturgické reformy.

Po tom, čo v roku 1970 s uznaním diecézneho biskupa Françoisa Charrièra založil Kňazské bratstvo svätého Pia X. s vlastným seminárom v Écône vo švajčiarskej diecéze Fribourg, Lefebvre odmietol sláviť podľa nového Rímskeho misála. V roku 1974 označil to, čo zaviedol posledný koncil, za „novoty ničiace cirkev“.

„Odmietame,“ vyhlásil písomne 21. novembra 1974, „a vždy sme odmietali nasledovať Rím neomodernistickej a neoprotestantskej tendencie, ktorá sa jasne prejavila na Druhom vatikánskom koncile a po koncile vo všetkých reformách, ktoré z neho vyplynuli. Všetky tieto reformy totiž prispeli a stále prispievajú k ničeniu cirkvi...“

Diecéza odňala kňazskému bratstvu uznanie, no Svätá stolica sa usilovala o dialóg s arcibiskupom. Pavol VI. zriadil komisiu, aby vypočula jeho požiadavky, a v roku 1975 požiadal arcibiskupa Lefebvra, aby zatvoril seminár v Écône a nepristúpil k novým kňazským vysviackam. Pápež Montini trikrát napísal arcibiskupovi a vyslal prelátov, ktorým dôveroval, aby navštívili sídlo tradicionalistov.

Po ďalšom odmietnutí bol Marcel Lefebvre suspendovaný a divinis. Nemohol už sláviť. Napriek tomu v auguste toho roku predsedal omši, ktorá mu už bola zakázaná, pred desaťtisíc veriacimi a štyristo novinármi, čím dosiahol obrovský mediálny ohlas.

V septembri 1976 prijal Lefebvra pápež na audiencii v Castel Gandolfe. Rozhovor nepriniesol výsledok. Keď francúzsky filozof Jean Guitton žiadal Pavla VI. urobiť „možné aj nemožné“, aby sa zabránilo schizme, pápež odpovedal: „Cítim to presne tak ako vy. A dokonca nekonečne viac než vy: je to prvý skutočný kríž môjho pontifikátu za posledných trinásť rokov. Môžem vám však povedať, že som urobil všetko možné, aby som tomu zabránil.“ A dodal: „Nevidím... ako by sme v skutočnosti o niekoľko mesiacov neboli prinútení premeniť tento stav prerušeného spoločenstva na exkomunikáciu.“ V skutočnosti sa tak vtedy nestalo. Neprešli mesiace, ale ešte mnoho rokov napriek stále ústretovo vystretej ruke Petrovho nástupcu.

Doktrinálna dohoda podpísaná Marcelom Lefebvrom

Po zvolení Jána Pavla II. sa zdalo, že Lefebvre sa začína pozerať na Rím inými očami. Dňa 18. novembra 1978 bol arcibiskup prijatý na audiencii a v liste z 8. marca 1980 adresovanom pápežovi napísal, že nemá „nijaké pochybnosti o legitímnosti a platnosti vašej voľby“ a že „nikdy netvrdil“, že pokoncilová omša „je sama osebe neplatná alebo heretická“.

Dohoda, ktorá mala aspoň čiastočne urovnať nezhody a zrušiť suspenzie a divinis, sa zdala možná desať rokov po tomto stretnutí s Wojtyłom, v apríli 1988. Kardinál Joseph Ratzinger, prefekt Kongregácie pre náuku viery, spolu so sekretárom kongregácie, arcibiskupom Albertom Bovonem, osobne tri dni, od 11. do 13. apríla, viedli neľahké rokovania s Mons. Lefebvrom a niektorými jeho spolupracovníkmi.

Najvýznamnejšie povzbudenie prišlo ešte pred stretnutím od samotného pápeža. Bavorskému kardinálovi sa s trpezlivosťou a inteligenciou podarilo podpísať s tradicionalistickým biskupom spoločný doktrinálny protokol. Text bol pripravený na stretnutí v Ríme 4. mája 1988 a nasledujúci deň ho podpísali Joseph Ratzinger a Marcel Lefebvre. V tomto texte biskup a členovia Kňazského bratstva svätého Pia X. prisľúbili, že budú „vždy verní Katolíckej cirkvi a rímskemu veľkňazovi“.

Vyhlásili, že „prijímajú náuku obsiahnutú v bode 25 dogmatickej konštitúcie Lumen gentium Druhého vatikánskeho koncilu o cirkevnom magistériu a o súhlase, ktorý mu treba preukazovať“. Zaviazali sa „zaujať pozitívny postoj a komunikovať s Apoštolskou stolicou, vyhýbajúc sa akejkoľvek polemike“ v súvislosti s niektorými bodmi učenia koncilu alebo s neskoršími reformami liturgie a práva, ktoré sa tradicionalistom zdali „ťažko zlučiteľné s tradíciou“.

„Vyhlasujeme tiež,“ píše sa v protokole, „že uznávame platnosť obety omše a sviatostí slávených s úmyslom konať to, čo koná cirkev“, podľa obradov promulgovaných Pavlom VI. a Jánom Pavlom II. Text dohody sa zaoberal aj ďalšími otázkami: kňazské bratstvo sa malo stať spoločnosťou apoštolského života, a tak požívať plnú autonómiu. Z „praktických a psychologických dôvodov“ sa považovalo za užitočné vysvätenie jedného biskupa spomedzi členov bratstva. Všetko sa zdalo vyriešené.

Prvý schizmatický akt

No zrazu, ráno 6. mája 1988, francúzsky biskup rokovania zmaril. Rozmyslel si to a súkromne oznámil Ratzingerovi, že 30. júna má v úmysle vysvätiť nových biskupov. Zdá sa, že Lefebvra k tomu viedlo presvedčenie, že Svätá stolica nenašla medzi duchovenstvom bratstva vhodných kandidátov na biskupskú službu, a obava, že nový biskup by prišiel zvonka.

Ďalšie stretnutie 24. mája neprinieslo výsledok a 2. júna Lefebvre napísal Jánovi Pavlovi II., že on a jeho stúpenci budú čakať na „vhodnejší okamih návratu Ríma k tradícii“ a budú sa modliť, aby sa „dnešný Rím, nakazený modernizmom“, opäť stal „katolíckym Rímom“.

Dňa 29. júna, dvadsaťštyri hodín pred oznámenými konsekráciami, Joseph Ratzinger poslal arcibiskupovi telegram: „Z lásky ku Kristovi a k jeho cirkvi vás Svätý Otec otcovsky a rozhodne žiada, aby ste dnes prišli do Ríma a nepristúpili k biskupským vysviackam ohláseným na 30. júna...“

Arcibiskup Lefebvre však už bol rozhodnutý. Nasledujúci deň, za asistencie staršieho brazílskeho preláta z diecézy Campos Antônia de Castro Mayera, vysvätil za biskupov štyroch kňazov kňazského bratstva: Bernarda Fellaya, Alfonsa de Galarretu, Richarda Williamsona a Bernarda Tissiera de Mallerais.

Dňa 1. júla dopadla na svätiteľov i svätencov exkomunikácia latae sententiae za spáchanie schizmatického aktu. Kým v roku 1988 kardinál Ratzinger uzavrel s tradicionalistami z Écône doktrinálnu dohodu, ktorú napokon zmarili predovšetkým praktické problémy, v rokovaniach nasledujúcich rokov bola Svätá stolica ochotná ponúknuť maximum z hľadiska kánonického riešenia. Lefebvristi však naďalej tvrdili, že chýba „doktrinálna jasnosť“, a v skutočnosti požadovali, aby sa Katolícka cirkev a pápež vzdali častí koncilu a častí pokoncilového magistéria.

Púť v roku 2000 a Benediktove ústupky

Pokus o zmierenie s Kňazským bratstvom svätého Pia X. sa obnovil v auguste 2000. Lefebvristi vykonali jubilejnú púť do Ríma a usporiadane prešli Námestím svätého Petra. Mons. Fellay, sprevádzaný kardinálom Daríom Castrillónom Hoyosom, ktorý predsedal komisii Ecclesia Dei, bol na pár minút prijatý Jánom Pavlom II.

Kontakty pokračovali a zintenzívnili sa po zvolení Benedikta XVI., ktorý dvoma rozhodnutiami prijatými s odstupom dvoch rokov vyšiel v ústrety požiadavkám tradicionalistov. Dňa 7. júla 2007 zverejnil motu proprio Summorum pontificum, ktorým liberalizoval používanie Rímskeho misála z roku 1962, teda spred koncilu. Tento misál bol považovaný za mimoriadnu formu liturgie Katolíckej cirkvi latinského obradu.

A 24. januára 2009 pápež Ratzinger zrušil exkomunikáciu z roku 1988 štyrom biskupom, ktorých Lefebvre nedovolene vysvätil. Dekrét o zrušení bol jednostranným aktom zmierenia, ktorým sa zahojila rana malej schizmy a ktorý otvoril dvere dialógu s Kňazským bratstvom svätého Pia X.

Ešte pred zverejnením rozhodnutia však bol, žiaľ, odvysielaný rozhovor s jedným z lefebvristických biskupov, ktorým bola exkomunikácia zrušená, Richardom Williamsonom. Ten v rozhovore pre švédsku televíziu v novembri predchádzajúceho roka, keď sa nachádzal v Nemecku, vyslovil popieračské tvrdenia o vyvražďovaní Židov v plynových komorách nacistami.

Rozhovor vyvolal veľmi tvrdé polemiky proti Benediktovi XVI., ktorý dúfal, že po zrušení exkomunikácie bude zo strany lefebvristických biskupov nasledovať „bezodkladné úsilie urobiť ďalšie kroky potrebné na uskutočnenie plného spoločenstva s cirkvou, a tak dosvedčiť pravú vernosť a pravé uznanie magistéria a autority pápeža a Druhého vatikánskeho koncilu“.

Preambula z roku 2011 a fakulty udelené pápežom Františkom

Roky plynuli a v septembri 2011, po skončení série doktrinálnych rozhovorov, ktoré si želalo Kňazské bratstvo svätého Pia X., Svätá stolica predložila krátky dokument a požiadala lefebvristov, aby ho podpísali.

Text obsahoval v podstate tri body a požiadavku podpísať „vyznanie viery“, ktoré sa vyžaduje od každého, kto prijíma cirkevný úrad. Zahŕňalo aj zabezpečenie „nábožnej poslušnosti vôle a rozumu“ voči učeniu, ktoré pápež a kolégium biskupov „predkladajú, keď vykonávajú svoje autentické magistérium“, aj keď nie je vyhlásené dogmatickým spôsobom, ako je to v prípade väčšiny dokumentov magistéria.

Podpísanie preambuly, opakovali vatikánske autority, neznamenalo ukončenie „legitímnej diskusie, štúdia a teologického vysvetľovania jednotlivých výrazov či formulácií prítomných v dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu“. Aj tento pokus však vyšiel nazmar: biskup Fellay vyhlásil predložený doktrinálny text za neprijateľný.

V nasledujúcich rokoch sa doktrinálne preambuly odložili bokom a skúmali sa kánonické riešenia, ako napríklad apoštolská administratúra alebo osobná prelatúra. Biskup Fellay, vtedajší predstavený lefebvristov, však dal najavo, že „kňazskému bratstvu nejde v prvom rade o kánonické uznanie“.

Medzitým sa zmenili partneri dialógu a na Petrovom stolci sedel pápež František. Pri príležitosti Jubilea milosrdenstva v roku 2016 udelil pápež František kňazom kňazského bratstva osobitné fakulty spovedať a platne rozhrešovať veriacich. Opatrenie malo za cieľ zjednotiť veriacich a prostredníctvom apoštolského listu Misericordia et misera bola táto fakulta natrvalo predĺžená aj po skončení mimoriadneho svätého roka.

Hoci exkomunikácia ich biskupov bola už v roku 2009 zrušená, lefebvristickí kňazi naďalej pôsobili bez oficiálneho začlenenia do riadnej jurisdikcie Rímskokatolíckej cirkvi. Týmto krokom chcel František vykonať gesto pastoračného dialógu a zmierenia, pričom myslel predovšetkým na dobro veriacich nasledovníkov kňazského bratstva.

Preklad: Martin Jarábek