Prinášame príbeh mladej ženy, ktorá tvrdí, že ju znásilnil rehoľný kňaz. Celej udalosti predchádzal niekoľkoročný manipulatívny vzťah spojený s duchovným zneužívaním a prekračovaním telesných hraníc.
Keď sa žena rozhodla záležitosť oznámiť reholi, tá podľa nej reagovala zdržanlivo a kňaz ešte dva roky aktívne pôsobil a rok kázal po celom Slovensku. Hoci samotný incident sa odohral medzi dvoma dospelými ľuďmi, muž mal so ženou blízky vzťah už v období, keď on bol rehoľníkom, kým ona bola ešte maloletá.
Meno ženy sme v nasledujúcom texte zmenili a na jej žiadosť sme zmenili aj meno kňaza. Neuvádzame ani rehoľu, v ktorej pôsobil, ani mesto, v ktorom došlo k opísaným udalostiam.
Dôvodom je skutočnosť, že priatelia a známi poškodenej dodnes nevedia, že sa to stalo, a ona sama si to nateraz ani nepraje. Bez vynechania vyššie spomenutých údajov, ktoré však redakcia pozná, by ju dokázali identifikovať.
K celému príbehu sme pridali komentáre českého kňaza, premonštráta a psychoterapeuta Marka Drábka, ktorý sa v Česku venuje téme sexuálneho zneužívania v prostredí Katolíckej cirkvi a sprevádza obete, ktoré sa rozhodnú prehovoriť o tom, čo sa im stalo.
Ako odborníka ho pozývajú k nahláseným prípadom, aby pomohol farnostiam a ďalším inštitúciám správne uchopiť proces sprevádzania a následnej komunikácie. Rozhovor s ním si budete môcť prečítať v nasledujúcich dňoch.
Tento článok sa venuje témam sexuálneho násilia, znásilnenia a groomingu. Pre niektorých čitateľov môže byť jeho obsah traumatizujúci alebo zraňujúci. Nie je vhodný ani pre maloletých čitateľov. Pre citlivosť prípadu sme sa rozhodli pod článkom vypnúť diskusiu.
Jana vyrastala v bežnej katolíckej rodine. Spolu chodievali do kostola, zapájali sa do rôznych aktivít, ale o osobných vzťahoch a hraniciach, premenách ženského tela počas dospievania či o otázkach spätých so sexualitou sa doma nehovorilo.
Keď mala štrnásť rokov, jej spolužiačka a blízka kamarátka zmenila školu, čo Jana znášala veľmi ťažko. „Nechápala som, čo sa stalo. Cítila som sa odmietnutá a nechcená. V triede som sedávala sama, interakciám so spolužiakmi som sa vyhýbala a po škole som sa išla domov vyplakať. Utiahla som sa do seba a začala som sa utiekať k modlitbe a náboženským aktivitám,“ spomína mladá žena.
Neskôr, keď sa k tomu pridali problémy medzi rodičmi, bola v kostole viac ako doma. Tam si ju smutnú a uplakanú všimol mladý rehoľník Karol, pripravujúci sa na kňazskú službu. On mal dvadsaťdva rokov, ona čerstvých pätnásť.
„Začal sa mi venovať, veľa sme si písali, stretávali sme sa – najprv normálne, no časom veľakrát aj tajne. Keby to bolo v rámci nejakých stretiek alebo partie, tak si poviem, že som sa asi namotala. Bol mi ako starší brat, vynahradil mi stratu najlepšej kamarátky,“ spomína Jana.
Karol jej postupne začal nosiť rôzne darčeky, brával ju do cukrárne, spolu pozorovali hviezdy, sledoval ju počas omše od oltára a tak v nej vzbudzoval pocit výnimočnosti.
Na otázku, či jej tajné stretnutia nepripadali zvláštne, mladá žena odpovedá, že rehoľník argumentoval tým, že „je to v pohode, sme kamaráti, ktorí sa potrebujú kvôli modlitbe, a jeho predstavení by to nepochopili“. Napriek tomu sa to čoskoro aj tak dozvedeli, čo priznal so slovami, že bol kvôli nej na „koberčeku“.

Ilustračné foto: Unsplash/Christian Harb
Karol pochádzal z iného kúta Slovenska, podľa Jany mal dar reči a vedel očariť svoje okolie, na čom si veľmi zakladal. „Vzbudzoval dôveru u veriacich, v mojej rodine, ale aj u spolubratov. Bol ako hviezda, s ktorou chcel byť každý kamarát. A ja som cítila, že mám tú výsadu byť pre neho dôležitá.“
To, čo dievča nenachádzalo doma, dostávalo od Karola – vypočutie, povzbudenie, odpovede na otázky, ale aj duchovné zázemie. Motivoval ho, aby sa modlilo, čítalo Bibliu a pravidelne pristupovalo k sviatostiam.
„Pod jeho vplyvom som však mala problém zaradiť sa medzi rovesníkov, necítila som sa na správnom mieste. Preberala som postoje dospelého študenta teológie, ktorý sa mi venoval a mal nado mnou ochrannú ruku, sledoval moje kroky a motivoval ma byť lepším človekom,“ vraví Jana, ktorá bola zo vzťahu s Karolom čoraz zmätenejšia.
Na jednej strane bol pre ňu veľkým duchovným vzorom, no zároveň sa k nej správal ako k svojej „frajerke, na ktorú nedá dopustiť“. Dokonca ju ako šestnásťročnú vzal na prázdniny do rodnej obce, kde sa stretla aj s jeho rodičmi, či na národné stretnutie katolíckej mládeže.
Jana hovorí, že intímnejším dotykom sa spočiatku vyhýbali, okrem dlhších objatí, ale tie boli v mládežníckom spoločenstve bežné. Priznáva však, že niektorí mládežníci sa na ich vzťah dívali s rozpakmi.
V tom období si viedla denník, ktorý jej neskôr pomohol pochopiť, čo sa to vtedy vlastne stalo. S odstupom času priznáva, že s Karolom robili veci, ktoré by bolo možné považovať za primerané medzi rovesníkmi, ale nie medzi dospelým mužom a neplnoletým dievčaťom.
„Mal nado mnou prevahu, bol rehoľníkom, mal takmer isté miesto v cirkvi, ale pri mne si nechával otvorené zadné dvierka,“ hodnotí Jana. „Mala som v sebe vnútorný rozpor. Kládla som si otázku: Ak sa mu páčim, prečo je v seminári, no zároveň mi venuje toľko času? On sa priamej odpovedi vyhýbal. Tvrdil, že ak by odišiel zo seminára, zle by som sa cítila ja, že sme len kamaráti. Hovoril mi, že sa za mňa modlí, aby som našla svoje životné povolanie, a že mu raz budem s rodinou pomáhať na fare.“
Postupne v nej čoraz viac silnel pocit viny, vnímala, že tento vzťah prekračuje povolené hranice. Keď však Karolovi povedala o svojich pochybnostiach, reagoval tým, že oni dvaja sa duchovne potrebujú tak ako svätý František a svätá Klára.
Kňaz Marek Drábek upozorňuje, že takéto náboženské frázy môžu byť súčasťou duchovného zneužívania. „Keď do toho ešte zapojí vety ako ,Boh to od teba chce‘, ,je to Božia láska, ktorá sa prejavuje skrze toto‘, tak manipuluje a prekrúca realitu svojou autoritou. Môže na to využívať aj prekrútené výklady Svätého písma či zaväzovať osobu do vzťahov, ktoré premenuje tak, aby vyzerali dobre.“
Janu dnes najviac hnevá, že hoci ostatní rehoľníci z komunity aj mladí zo spoločenstva videli, že medzi nimi dvoma nejde len o obyčajné kamarátstvo, nikto proti tomu rázne nezasiahol. Ak teda nepočíta krivé pohľady a občasné dohováranie. „Prečo sa ma nikto neopýtal, ako sa cítim, či nepotrebujem pomoc? Prečo sa mi dostalo iba výčitiek a obviňovania?“ pýta sa Jana, ktorá bola v tom čase stále neplnoletá.
Podľa Drábka si malo práve Janino okolie všimnúť, čo sa s ňou a Karolom deje, a zasiahnuť. „Vo chvíli, keď vidím, že sa niekto s niekým častejšie stretáva, ešte to nemusí byť nič zlé, ale mal by tam prebehnúť aspoň rozhovor. Možno keby mu vtedy povedali: ,Pozri – ako to vlastne je s tým tvojím vzťahom?‘, keby ho včas zastavili, tak mohol žiť čestný život v manželstve.“
Problém vidí aj v stave kňazských seminárov a noviciátov. „Keby pred tridsiatimi rokmi predstavení zistili, že bohoslovec sa dvakrát stretol s nejakým dievčaťom, hoci len tak, je dosť možné, že by ho vyhodili alebo by mal minimálne problém. Aj keď nehovorím, že to bol ideálny prístup, pretože sa nepracovalo s emóciami, ale skôr sa viedlo k ich potláčaniu. Dnes sa však pre nedostatok nových duchovných povolaní nad takýmito vecami prižmuruje oko.“
Keď si Jana definitívne povedala, že tento vzťah je slepou uličkou, snažila sa z neho vymaniť – postupne nadviazala vzťahy s inými chlapcami, čo Karol znášal veľmi ťažko a dával jej to často najavo. Začala preto navštevovať iný kostol.
Napokon sa prestali vídať úplne – v roku 2015 totiž predstavení preložili Karola do iného mesta. Sporadicky si ešte napísali, no všetko nasvedčovalo tomu, že táto etapa jej života sa konečne uzatvára.
Keď mala Jana devätnásť rokov, zoznámila sa s policajtom, ktorý robil všetko pre to, aby ju získal. Tento vzťah sa však nepáčil jej rodičom, ktorí nesúhlasili, aby u priateľa prespávala. Keď raz neprišla večer domov, otec vymenil na dverách zámky, aby sa už do bytu nedostala.
Spočiatku romantický vzťah nedopadol šťastne. Jana musela čeliť sexuálnemu násiliu, až kým od policajta neušla – zranená na tele aj na duši.
„Slovami ani neviem opísať, ako veľmi som bola zlomená. Túžila som už z tohto sveta odísť, pretože som nevidela žiadne východisko. Vyčítala som si, že zaberám životný priestor iným. Vinila som sa, že za to, ako sa cítim, si môžem ja sama. Chcela som jednoducho neexistovať,“ hovorí.
Aby si mohla dovoliť samostatné bývanie, musela denné štúdium na vysokej škole zameniť za externé a začať pracovať.
Karol bol medzitým vysvätený za kňaza a začal opäť pôsobiť v meste, kde Jana žila a študovala. Zakrátko znovu nadviazali kontakt. Dokonca sa jej priznal, že na ňu myslel aj vo chvíli, keď počas vysviacky ležal pred oltárom.
„Začal ma pozývať k sebe na faru alebo na prechádzky, aby sme sa porozprávali. Vždy ma privítal malým darčekom alebo pohostením a ja som mu hovorila o svojich ťažkostiach a starostiach,“ opisuje Jana staronovú situáciu.

Ilustračné foto: Unsplash/Romain Dancre
Marek Drábek hovorí, že keď kňaz niekoho duchovne sprevádza alebo spovedá, je neprijateľné a neetické, aby ho pozýval k sebe domov. „Je to jasné zneužitie postavenia,“ mieni český rehoľník.
Jana priznáva, že Karola v tom čase vnímala ako kňaza, ktorý jej môže pomôcť. „Verila som v účinok Božej lásky, hľadala som prijatie. Dávno som zabudla na vzťahové pletky medzi nami, potrebovala som ho ako kňaza,“ dodáva s tým, že Karol sa postupne dozvedel aj o jej problémoch s rodičmi i nešťastnom vzťahu s policajtom.
Mladý kňaz bol v tom čase spovedníkom Janinej sestry, od ktorej vyťahoval informácie pod zámienkou, že chce Jane pomôcť. Sestra aj rodičia boli radi, že kňaz o „stratenú“ dcéru prejavuje záujem. Verili, že jej môže dohovoriť a usmerniť ju správnym smerom.
Podľa Drábka takýto zber informácií môže slúžiť na to, aby kňaz Jane pomohol, ale aj na to, aby ňou ďalej manipuloval. Informácie si zisťuje aj on ako terapeut, ak je to potrebné. Záleží však na tom, aké informácie si kňaz alebo terapeut zisťuje. Aby niekomu pomohol, nepotrebuje poznať jeho obľúbenú farbu alebo film.
„V rámci groomingu je to komplikované. Kým páchateľ nezačne prekračovať profesijné hranice, veľa vecí môže vyzerať úplne rovnako – či už chcem pomôcť, alebo to zneužiť. Najprv sa musíme spoločne zoznámiť, aby sme vedeli spolu komunikovať. V tomto prípade si však kňaz veci zisťoval s jasným zámerom zneužiť ich.“
V októbri 2020, keď už niekoľko mesiacov zúrila pandémia, išla Jana s kňazom na jednu z prechádzok a po nej ho pozvala k sebe na čaj.
Hovorí, že kňaz si ju vtedy posadil na koleno a začal ju bozkávať. Jana ostala zaskočená a takéto správanie rázne odmietla. Z celej situácie jej ostali len výčitky a sebaobviňovanie, že k niečomu takému vôbec došlo.
Ráno jej Karol napísal správu, že mal sen s Ježišom, ktorý mu povedal, že je super, že si veci vykomunikovali, aj keď zvláštnym spôsobom, a že sa naďalej potrebujú kvôli modlitbe a podpore.
Po nejakom čase sa situácia zopakovala – napriek odporu ju kňaz tentoraz násilím donútil k pohlavnému styku. Jana zostala zneužitá a sklamaná. „Mala som pocit, že nemám žiadnu ľudskú hodnotu, keď už ani kňazovi nestojím za viac ako len byť jeho hračkou,“ spomína.
Až po čase si uvedomila, akou ľahkou korisťou bola pre muža, ktorý poznal jej zložitú situáciu a počas uplynulých rokov v nej vybudoval pocit dôvery až závislosti od svojej osoby.
Na otázku, prečo kňaza vôbec pustila do bytu, odpovedá, že sa jej to nezdalo nijako zvláštne, keďže v minulosti k nim domov chodili kňazi úplne bežne.
Marek Drábek konanie Jany vysvetľuje tým, že ľudia majú často predstavu, že skutky tohto druhu konajú len cudzí ľudia, ktorých obete nepoznajú.

Ilustračné foto: Unsplash/Roger van de Kimmenade
„Opak je však pravdou. Páchateľmi sú často blízki ľudia, ktorým obete dôverujú. Majú dlhodobý vzťah, v ktorom sú často aj dobré skúsenosti. Obete dúfajú, že sa nič zlé nestane, alebo ak sa už stalo, že to bolo naozaj naposledy. V kresťanskom prostredí je to ešte podčiarknuté tlakom na odpustenie a na to, aby sme v druhom videli len to dobré,“ poznamenáva odborník.
Ďalšou otázkou, ktorú Jane kladieme, je, prečo skutok nenahlásila na polícii. „Lebo predtým som žila s policajtom a vedela som, že ak by som išla na políciu, tak ma otočia preč. Ako im dokážem, že ma znásilnil kňaz? Čo im poviem? Pritlačil ma o stenu? V tom čase som mala pocit, že to je moja chyba,“ odpovedá.
Po znásilnení svoj vzťah s kňazom úplne prerušila. Po čase ho preložili do iného mesta. Zarazilo ju, keď ju neskôr cez spoločného známeho dal pozdraviť, akoby sa nič nestalo. V auguste 2021 jej dokonca poslal túto správu:
„Ahoj, dnes som dokončil 33-dňovú pobožnosť zasvätenia k sv. Jozefovi. Obetoval som ju za teba, za požehnanie pre teba a všetky potrebné milosti. Tiež za to, aby si bola v živote šťastná a spokojná, aby si vedela prijať od Boha všetko. Tiež som to obetoval za to, aby ti Pán zahladil bolesť v srdci, ktorú som ti spôsobil, a za odpustenie zlyhania (veď ty vieš), aby si z toho nemala žiadne nepríjemnosti. Som človek, ktorý robí chyby, a treba sa vedieť ospravedlniť… Hlavu hore a ideme ďalej. V každom prípade nech je to pre teba vyjadrením, že myslím v modlitbe a že nie si mi ľahostajná.“
Neskôr sa Karol pokúsil pozvať Janu na osobné stretnutie, ale tá sa s ním už nikdy viac nestretla.
O tom, čo sa stalo, dokázala Jana niekomu povedať až po dvoch rokoch – bola to jej sestra. Tá ju povzbudila, aby prípad nahlásila cirkevným predstaviteľom.
Najprv to povedala kňazovi, ktorý bol Karolovým predstaveným v čase, keď sa s ním prvýkrát stretla. „Reagoval, že ho to mrzí, ale on s tým nemá čo urobiť,“ hovorí Jana s neskrývaným sklamaním.
Následne oslovila jeho aktuálneho predstaveného. Pochodila podobne – vypočula si prednášku o Božej milosti a odpustení. Keď sa jej po čase ozval s tým, ako sa má, Jana mu povedala, že podala písomný podnet provinciálovi, na čo reagoval slovami: „No, keď myslíte, že to je naozaj potrebné…“ Neskôr ju vyzval, aby sa o vec prestala zaujímať. Odvetila mu, že nejde len o ňu, ale o to, aby sa niečo podobné nestalo ďalšej žene. Ako sa ukázalo neskôr, jej obava bola oprávnená.
Pritom podľa cirkevných smerníc má v takýchto prípadoch predstavený sám informovať provinciála a provinciál má ďalej konať.
Napokon sa Janina sestra, s ktorou sme sa tiež rozprávali, rozhodla, že sa sama obráti na provinciálneho predstaveného rehole. Urobila tak na prelome februára a marca v roku 2023. Aj ten však reagoval zdržanlivo – pýtal sa jej, či si je istá tým, čo hovorí, a dodal, že už v minulosti mali podobné hlásenie, ale napokon si to dotyční rozmysleli.
Keď Janina sestra trvala na svojom, povedal jej, že svedectvo potrebuje v písomnej podobe. Pritom podľa aktuálne platných cirkevných pravidiel mal provinciál spísať zápisnicu priamo na mieste a na základe toho začať konať.
Potvrdzuje to aj Marek Drábek, ktorý hovorí, že zápis mohol urobiť hneď provinciál. Na druhej strane je však podľa neho dobré, ak obete podajú vec písomne, no nikto ich do toho nemôže nútiť.
Svedectvo, ktoré Jana s pomocou sestry dala dokopy, má redakcia Postoja k dispozícii. Pri jeho odovzdávaní sa provinciál opäť pýtal, či si to predsa len nechcú rozmyslieť. Kópiu dokumentu sa sestry rozhodli odniesť aj na apoštolskú nunciatúru do Bratislavy.
Mesiac po doručení dokumentov Janina sestra telefonicky kontaktovala provinciála, aby sa informovala, čo je s podnetom. Povedal, že už poveril kňaza, ktorý ich vypočuje, ale že si najprv musia veci naštudovať, a preto sa ozvú zhruba do mesiaca.
Medzitým Jana so sestrou dostali pozvanie na stretnutie s nunciom, ku ktorému došlo 10. októbra 2023. Hneď na druhý deň telefonoval sestre kňaz z rehole, ktorý ich zavolal na výsluch. Janina sestra si myslí, že to súvisí práve s návštevou nuncia.
Z vypočúvania mali obe ženy veľmi zlý pocit. „Začali sme večer o šiestej a skončili niekedy okolo polnoci. Sedeli sme v malej miestnosti, ktorá mala len dve okná do ulice. Tie však nechceli otvárať, aby náhodou niekto niečo nezačul z ulice. Navyše všetko sa to odohrávalo v priestoroch, kde som sa stretávala s kňazom, ktorý mi ublížil. Povedala som si, že tam už nikdy nevstúpim,“ hovorí Jana.
Výsluch viedol jeden kňaz, druhý robil zápisnicu. Zapisoval veľmi pomaly a nie to, čo priamo zaznelo, ale len to, čo mu diktoval vypočúvajúci kňaz.
„Musela som sa s ním doťahovať, že tak, ako to nadiktoval, som to nepovedala a aj kontext otázky bol iný. Zo šesťhodinového výsluchu napokon vznikla triapolstranová zápisnica, aj s otázkami a podpismi,“ hovorí Jana, podľa ktorej boli mnohé otázky sugestívne, napríklad prečo skutok oznámili aj nunciatúre, a jej odpovede boli zo strany vypočúvajúceho kňaza nepatrične komentované a upravované v prospech rehole.
Kňaz, ktorý Janu podľa jej výpovede znásilnil, bol v tom čase stále v aktívnej pastorácii. Aj rok po nahlásení prípadu vysluhoval sviatosti, kázal po celom Slovensku a vystupoval v katolíckych médiách. Janina sestra na to začiatkom roka 2024 písomne upozornila provinciála rehole a zároveň opäť žiadala o informáciu, ako vyšetrovanie pokračuje.

Ilustračné foto: Unsplash
V apríli poslala provinciálovi správy, v ktorých sa ho pýtala na to, ako to s oznámením vyzerá. Provinciál reagoval textovou správou, že spisy poslal generálnemu predstavenému do Ríma a nevie povedať, koľko to ešte celé bude trvať.
Keďže sestry nadobudli pocit, že provinciál kryje obvineného a postupuje veľmi pomaly, rozhodli sa kontaktovať Komisiu Konferencie biskupov Slovenska pre ochranu maloletých v cirkvi.
Janina sestra zavolala na telefónne číslo, ktoré je zverejnené na nahlasovanie prípadov zneužívania. Na druhej strane sa ozval kňaz, ktorý sľúbil, že jej zavolá naspäť, čo aj dodržal. Povedal, aby napísala email predsedovi komisie, že už o nich vie. To aj spravila. Vzápätí však dodáva: „Ešte som sa mu raz alebo dvakrát pripomenula, odpoveď však nemám dodnes.“
V septembri 2024 sa Janina sestra opäť stretla s nunciom a apelovala naňho, aby riešil nečinnosť provinciála. Ten jej vysvetlil, že ako nuncius môže konať len v prípade nečinnosti biskupa alebo generálneho predstaveného rehole.
Vo februári 2025 znova napísala provinciálovi, aby mu pripomenula svoj list spred roka a zároveň ho informovala, že sa dozvedela o ďalšej obeti kňaza. Okrem toho mu pripomenula, že od nahlásenia prípadu ubehli už dva roky a obvinený kňaz je stále v pastorácii. Tento list poslala na vedomie aj generálnemu predstavenému rehole v Ríme, biskupovi do Česka, v ktorého diecéze vtedy kňaz pôsobil, aj jeho nadriadenému farárovi, nunciovi aj predsedovi Komisie KBS pre ochranu maloletých v cirkvi.
Zakrátko prišla z biskupstva v Česku odpoveď, že kňazovi v diecéze ukončili činnosť a informovali rehoľných predstavených, ktorí sú kompetentní situáciu riešiť. Janina sestra hovorí, že rýchla reakcia českého biskupa bola pre ňu po dlhých mesiacoch prvým pozitívnym prekvapením.
O niekoľko týždňov konečne dostala odpoveď od provinciála, ktorý jej napísal, že od zaslania dokumentácie do Ríma nemá nové informácie, a vyjadril ľútosť nad jej pocitom, že situácia sa nerieši. Dodal, že dotyčný kňaz už nevykonáva kňazskú službu a on ako provinciál sa obrátil na bratislavského arcibiskupa Stanislava Zvolenského, aby otvoril „administratívny proces“.

Janina sestra si následne s provinciálom vymenila niekoľko ďalších listov, do ich kópií mala redakcia možnosť nahliadnuť.
Vyčítala mu, že z jeho strany od začiatku cítila tlak, aby nechala ísť celú vec do stratena alebo aspoň zmiernila termín znásilnenie na zneužívanie. Takisto mu vyčítala, že nepostupoval podľa cirkevných smerníc pre riešenie takýchto prípadov a voči obvinenému nepodnikol žiadne preventívne opatrenia.
Provinciál tieto výhrady odmietol s tým, že určite nikoho neodhováral od výpovede, celú situáciu bral od začiatku vážne, postupoval podľa pravidiel a nič nezanedbal. Striedmosť v komunikácii odôvodnil diskrétnosťou, o ktorú bol požiadaný, a dodržiavaním úradného tajomstva.
Obvinený kňaz vraj dostal zákaz zdržiavať sa vo farnosti, kde došlo ku skutku, a časom bol preložený do malej farnosti v Českej republike, kde slúžil prevažne starším ľuďom. Ako sa nám však podarilo zistiť, v skutočnosti išlo o farnosť so šesťtisíc obyvateľmi a s niekoľkými filiálkami.
Provinciál vyjadril tiež ochotu kedykoľvek sa so ženou stretnúť a poskytnúť jej pomoc, ak o ňu bude z jej strany záujem. Janinu sestru povzbudil, aby vec riešili aj trestnoprávne. Janina sestra však dodáva, že jej zo strany predstaveného rehole po „celý čas chýbala empatia a ľudskosť“.
V marci 2025 Janina sestra kontaktovala aj arcibiskupa Zvolenského, ktorý jej odpovedal obratom a sľúbil, že vec sa bude riešiť, čo aj dodržal.
Momentálne s kňazom prebieha cirkevný súd v Bratislavskej arcidiecéze, kde bola vypovedať aj Jana, jej sestra a ďalšia žena.
Jana vraví, že skúsenosť s postupom diecézy je omnoho lepšia ako v prípade rehole, ale keď mala vypovedať v spoločnosti šiestich kňazov, cítila sa zvláštne. Prekvapilo ju aj to, že súd nepracoval s jej rozsiahlym svedectvom, ktoré spísala po ohlásení prípadu, ale len s krátkou zápisnicou z výsluchu. Zároveň však oceňuje, že s doplnením výpovede nebol problém.
Na záver priznáva, že nebyť jej sestry, nikdy by sa do tohto boja nebola pustila. Zároveň je však rozčarovaná z toho, že z prostredia cirkvi jej nikto neponúkol konkrétnu pomoc a dokonca aj psychoterapie si musela zabezpečiť sama.
„Trápi ma myšlienka, ako jedného dňa vysvetlím svojej rodine, že nechcem mať svadbu v kostole ani pokrstené dieťa. Náboženská literatúra, obrázky, kňazi či kresťanské aktivity ma aj dnes silno znechucujú,“ priznáva Jana, ktorej vzťah s Bohom a cirkvou zničil práve ten, kto ho mal budovať.
Jana však nebola jedinou obeťou rehoľníka Karola. Denník Postoj hovoril aj s ďalšou zneužitou ženou, s ktorou nadviazal kontakt už ako aktívny kňaz. Jej svedectvo prinesieme v nasledujúcich dňoch.
K celej situácii sme požiadali o vyjadrenie aj provinciála rehole. Na všetky otázky odpovedal len dvoma vetami: „V tejto veci Vám žiaľ momentálne nebudem vedieť pomôcť. Nakoľko práve prebieha súdny proces, nemôžem sa k prípadu vyjadrovať.“
Prečo bol Karol vysvätený, resp. ponechaný v seminári, keď sa už ako bohoslovec dlhodobo a často stretával s vtedy pätnásťročným dievčaťom, čo si všimli aj jeho spolubratia a okolie?
Podľa svedectiev bol predstavenými síce napomenutý, ale tí dohovárali aj vtedy mladistvej žene, aby ho nechala, zriekla sa ho pre Krista a podobne. Prečo Karolovi spolubratia a predstavení nezakročili a prečo ho nechali v seminári, keď mal de facto vzťah?
Ako je možné, že bohoslovec sa mohol zavrieť v priestoroch domu sám s mladistvou ženou alebo ju brávať do rodnej obce počas prázdnin?
Ako je možné, že v priestoroch rehoľného domu si mohol kňaz a rehoľník zavolať ženu do izby? (Do izby si nevodil Janu, ale ženu z druhého príbehu, ktorú tiež zneužil, pozn.)
Nemáte v dome klauzúru alebo nejaké pravidlá ohľadom toho, kto môže ísť do izby rehoľníka? Spolubratia si nevšimli, že chodí so ženou?
Keď vám ženy, nezávisle od seba, nahlásili v podobnom časovom rozmedzí, že ich Karol znásilnil, resp. si pod psychickým nátlakom vynucoval sexuálny styk, tak ste obetiam povedali, že to potrebujete písomne. Prečo? Prečo ste neurobili z toho hneď vy zápis, tak ako o tom hovoria aj pravidlá cirkvi?
Jedna obeť sa sťažovala aj na spôsob vypočúvania vašimi spolubratmi, že to bolo do neskorej noci a jej výpovede vypočúvajúci kňaz menil a spochybňoval. Boli kňazi poučení, ako majú vykonávať výsluch?
Prečo aj po prijatí oznámenia kňaz Karol kázal viac ako rok na misiách a duchovných obnovách po Slovensku? Prečo ste ho minimálne nestiahli? Prečo došlo k suspendácii až po dvoch rokoch, resp. keď zakročil biskup v Česku?
Obete kňaza hovoria, že argument rehole na to bol, že už bol daný plán misií. Je to v poriadku, ak kňaz, na ktorého ste mali také závažné obvinenia, naďalej verejne pôsobil?
Prečo ste Karola preložili do českej farnosti po tom, ako ste dostali informácie o jeho deliktoch? V liste jednej žene ste tvrdili, že ste Karola dali do malej farnosti, no vôbec to nie je malá obec ani farnosť.
Aké predbežné opatrenia ste voči kňazovi vôbec prijali po prijatí oznámenia? Čo nasledovalo?
Ženy sa sťažovali, že aj keď ste im to sľúbili, neinformovali ste ich o procese a museli sa ony pripomínať a žiadať o informácie. Odborníci hovoria, že pre obete je často ťažké, keď nemajú informácie o procese. Prečo ste teda obete neinformovali?
Keď jedna zo žien informovala o znásilnení Karolových predstavených, tí jej povedali, že nevedia, čo s tým, že má odpustiť, a keď sa informovala, čo bude s kňazom, bolo jej povedané, že to nie je jej vec. To je tiež v rozpore s cirkevnými predpismi. Sú členovia rehole informovaní, ako majú v podobných prípadoch postupovať? Ak áno, prečo sa to nedeje?