Kauza zneužívania Provinciál, ktorého konanie vyvoláva otázky, bol zvolený na ďalšie tri roky

V Postoji sme v uplynulých troch týždňoch priniesli svedectvá dvoch žien o tom, ako ich znásilnil a zneužil rehoľný kňaz. V prvom prípade si kňaz s mladou ženou Janou začal, keď bol mladým rehoľníkom vo veku 22 rokov, ona mala 15. Aj keď v tom čase medzi nimi nedošlo k fyzickému zneužívaniu, mladý bohoslovec si dospievajúce dievča pripútal a neskôr Janu, už ako dospelú, podľa jej vyjadrení znásilnil.

V druhom prípade si kňaz vyhliadol mladú Ivanu počas spovede a nadviazal s ňou vzťah, ktorý vykazoval znaky manipulácie. Pod zámienkou duchovného sprevádzania ju postupne vtiahol do bližšieho kontaktu, pričom využíval citovú manipuláciu a prekračoval profesionálne aj osobné hranice. Situácia vyeskalovala až do sexuálnych kontaktov, ktoré si žena neželala.

Na základe týchto svedectiev sme priniesli aj ďalšie články a rozhovory, v ktorých sme sa s pomocou odborníkov snažili pomenovať, čo sa stalo a ako tomu predchádzať.

Mená oboch žien sme zmenili, na ich žiadosť sme neuverejnili meno kňaza ani rehoľu, v ktorej sa prípad stal. 

Spomínané ženy si to neželali aj preto, že nie všetci z ich okolia vedeli, čo prežili.

Po niekoľkých týždňoch si však ženy, ktoré sa s nami podelili so svojou bolestnou skúsenosťou, vec premysleli a súhlasili so zverejnením identity rehole. 

Svoje rozhodnutie zmenili po tom, čo sa minulý týždeň dozvedeli, že provinciálny predstavený slovenských vincentínov Tomáš Brezáni bol zvolený na tretie trojročné funkčné obdobie. Práve kňaz tejto rehole sa podľa svedectiev dvoch žien dopustil zneužívania, pričom rehoľa na čele s provinciálom nereagovala v súlade s cirkevnými predpismi.

Prípad sexuálneho zneužívania v cirkviKeď sa to začalo, bol mladým rehoľníkom, ona mala pätnásť. Hlavu hore, ideme ďalej, napísal jej po znásilnení

Pavol Hudák

Zlyhal nielen provinciál

Odborníci, s ktorými sme sa rozprávali o postupe rehole a jej provinciála Tomáša Brezániho, identifikovali viaceré závažné problémy.

Jana, prvá obeť kňaza, ktorú si začal citovo pripútavať ako mladý rehoľník, keď mala čerstvých 15 rokov, hovorí, že dnes ju najviac hnevá, že hoci ostatní z rehoľnej komunity aj mladí zo spoločenstva videli, že medzi nimi dvoma nejde len o obyčajné kamarátstvo, nikto proti tomu rázne nezasiahol.

Ak teda nepočíta krivé pohľady a občasné dohováranie. „Prečo sa ma nikto neopýtal, ako sa cítim, či nepotrebujem pomoc? Prečo ma zasypali iba výčitkami a obviňovaním?“ pýta sa Jana, ktorá bola v tom čase stále neplnoletá. Neskôr, keď už bola dospelá, ju kňaz údajne znásilnil.

Podľa českého premonštráta a psychoterapeuta Marka Drábeka, ktorý sprevádza obete zneužívania, si malo v tom čase práve Janino okolie všimnúť, čo sa s ňou a Karolom deje, a zasiahnuť. „Vo chvíli, keď vnímam, že sa niekto s niekým častejšie stretáva, ešte to nemusí byť nič zlé, ale mal by tam prebehnúť aspoň rozhovor.“ Aj samotný kňaz sa Jane priznal, že bol v súvislosti s ňou viackrát „na koberčeku“.

Odborníčka na zneužívanie Slávka Karkošková pre Postoj v súvislosti s konaním rehoľného kňaza hovorí, že ak dospelý rehoľník alebo bohoslovec trávi veľa času s maloletým dievčaťom, píše si s ním, stretáva sa s ním aj tajne, dáva mu darčeky, vytvára si s ním exkluzívny vzťah a duchovne ho zdôvodňuje, je to vážny varovný signál.

Odborníčka na tému zneužívaniaPáchateľ vytvoril pre obete mentálnu pascu, v ktorej odporovať sexuálnemu tlaku znamenalo „pokaziť niečo sväté“

Pavol Hudák

„Spolubratia a predstavení mali situáciu vnímať ako rizikovú. Nestačia krivé pohľady, neformálne poznámky alebo tiché pohoršenie. Mali sa zaujímať o Janu, nie ju obviňovať. Mali sa pýtať, či je v bezpečí, či nie je pod tlakom, a mali jasne nastaviť hranice dospelému mužovi vo formácii. Keďže predstavení o situácii zjavne vedeli (Karol totiž priznal, že bol pre ňu ,na koberčeku‘) a neprijali efektívne opatrenia, možno to vnímať ako systémové zlyhanie v ochrane maloletej osoby,“ poukazuje Karkošková na zlyhanie vincentínov. 

S odstupom času sa Jana rozhodla pomocou sestry všetko nahlásiť provinciálnemu predstavenému Tomášovi Brezánimu. Bolo to na prelome februára a marca v roku 2023.

Ešte predtým než Jana zašla za provinciálom, povedala o tom, čo jej kňaz Spoločnosti sv. Vincenta de Paul urobil, najprv kňazovi, ktorý bol Karolovým predstaveným v období, keď sa s ním prvýkrát stretla. „Reagoval, že ho to mrzí, ale on s tým nedokáže nič urobiť.“

Následne oslovila v tom čase aktuálneho predstaveného kňaza Karola. Aj u tohto vincentína pochodila podobne – vypočula si prednášku o Božej milosti a odpustení. Keď sa jej po čase ozval s tým, ako sa má, Jana mu povedala, že podala písomný podnet provinciálovi, na čo reagoval slovami: „No, keď si myslíte, že to je naozaj potrebné…“ Neskôr ju dokonca vyzval, aby sa o vec prestala zaujímať.

Pritom podľa cirkevných smerníc má v takýchto prípadoch predstavený sám informovať provinciála a provinciál má ďalej konať. Napokon sa Jane rozhodla pomôcť jej sestra, ktorá sa obrátila priamo na provinciála Tomáša Brezániho.

Urobila tak na prelome februára a marca 2023. Aj ten však reagoval zdržanlivo – pýtal sa jej, či si je istá tým, čo hovorí, a dodal, že už v minulosti mali podobné hlásenie, ale napokon si to dotyční rozmysleli.

Keď Janina sestra trvala na svojom, povedal, že svedectvo potrebuje v písomnej podobe. Pritom podľa aktuálne platných cirkevných pravidiel mal provinciál spísať zápisnicu priamo na mieste a na základe toho začať konať.

Potvrdzuje to aj Marek Drábek, ktorý hovorí, že zápis mohol urobiť hneď provinciál. Na druhej strane je však podľa neho dobré, ak obete podajú vec písomne, no nikto ich do toho nemôže nútiť.

Kým Janu a jej sestru vincentíni vypočuli, ubehlo viac ako pol roka a stalo sa to až po tom, ako napísali nunciovi a provinciála Brezániho urgovali.

„Výsluch trval od šiestej večer do polnoci. Sedeli sme v malej miestnosti, ktorá mala len dve okná do ulice. Tie však nechceli otvárať, aby náhodou niekto niečo nezačul z ulice. Navyše všetko sa to odohrávalo v priestoroch, kde som sa stretávala s kňazom, ktorý mi ublížil. Povedala som si, že tam už nikdy nevstúpim,“ hovorí Jana.

Výsluch viedol jeden kňaz, druhý robil zápisnicu. Zapisoval veľmi pomaly a nie to, čo priamo zaznelo, ale len to, čo mu diktoval vypočúvajúci kňaz, ktorý dokonca menil slová a naťahoval sa so ženami.

Takýto spôsob výsluchu odborníčka Slávka Karkošková nepovažuje za správny. „Neskoršie vyšetrovanie nesmie obete opätovne traumatizovať. Šesťhodinový nočný výsluch konaný priamo v priestoroch, kde k zneužívaniu dochádzalo, spolu so sugestívnymi otázkami a s manipulatívnou úpravou zápisnice rozhodne nie sú v poriadku.“

Otázniky vyvoláva vypočúvanie obetí

V podobnom čase, ako nahlásila Brezánimu svoju skúsenosť Jana, urobila to aj Ivana. Ženy konali nezávisle od seba, v tom čase o sebe nevedeli.

Aj v tomto prípade konanie provinciála vyvoláva pochybnosti. Predstavený si s Ivanou dohodol stretnutie v provinciálnom dome. Keď mu všetko vyrozprávala, údajne priznal, že nevie, ako postupovať, a musí si naštudovať potrebné materiály.

„Po vyše mesiaci mi napísal, že z toho, čo si naštudoval, mu vychádza, že musím spísať svoje svedectvo, aby sa dalo od niečoho odraziť. A tak som niekoľko týždňov dávala dokopy informácie a s veľkou ťažobou to všetko spisovala,“ hovorí Ivana. 

Aj v tomto prípade mal provinciál vyhotoviť zápisnicu bezodkladne. Keď neskôr Ivana provinciálovi zaslala svedectvo písomne, poďakoval sa jej a ospravedlnil sa za to, čo sa stalo.

Po takmer dvoch mesiacoch jej napísal, že po rozhovore s generálnym predstaveným v Ríme dospeli k záveru, že je potrebné uskutočniť predbežné vyšetrovanie, teda písomné svedectvo objasniť pri vypočutí.

Vypočúvali ju dvaja kňazi, ktorých nepoznala. Pamätá si len, že ten, ktorý robil zápisnicu, písal veľmi pomaly. Dali jej prisahať na Bibliu a potom jej položili desať až pätnásť pripravených otázok.

„Mala som pocit, akoby ani nečítali moje písomné svedectvo alebo len narýchlo pár minút predtým. Celé to stavali do roviny, že dospelá žena sa zaľúbila do dospelého muža, kňaza, a spoločne zlyhali. Akoby to bagatelizovali, nevnímali rozmer jeho manipulácie so mnou,“ opisuje Ivana svoje dojmy z vypočúvania.

Vypočúvajúci kňazi jej na konci povedali, že sa ešte ozvú, ale nestalo sa tak. Neozýval sa jej ani provinciál, sama sa tak musela domáhať informácií o vývoji prípadu. Podľa Marka Drábeka je pre obete neraz najťažšie práve to, že nevedia, čo sa s ich prípadom deje. Ak provinciál sľúbil, že bude Ivanu informovať, mal tak aj urobiť.

Janina sestra si dokonca spomína, že keď provinciálovi odovzdávala dokumenty, „pýtal sa, či nechcem prepísať znásilnenie radšej na zneužitie, že to neznie tak závažne. Hovoril mi, že keď už mu papiere odovzdám, už si to nebudem môcť rozmyslieť a odvolať“.

Na celom postupe vincentínov však najväčšiu otázku vyvoláva to, prečo rehoľa nechala kňaza po prijatí oznámenia ešte takmer rok viesť ľudové misie po Slovensku.

Ženy poukazujú na to, že práve na ľudových misiách sa kňaz mohol stretnúť s ďalšími zraniteľnými ženami. Na túto skutočnosť Janina sestra upozornila začiatkom roka 2024 aj Tomáša Brezániho.

Pomáha obetiam zneužívaniaPriestor pre manipuláciu vytvára aj názor, že niekto má lepší kontakt s Bohom len preto, že je kňaz

Pavol HudákPavol Rábara

V liste, ktorým provinciál Janinej sestre odpovedal a ktorý na nahliadnutie získala aj redakcia Postoja, argumentoval, že misie už mali harmonogram a kňaz nemal zákaz vykonávať kňazskú činnosť. Podľa listu Karol vykonával to, čo každý člen misijného tímu, a bol len upozornený, aby sa vyvaroval mediálnej publicity.

Faktom však je, že Karol sa v tom čase objavil na záberoch v televízii. Z obdobia, keď mala rehoľa nahlásené jeho skutky, sa objavil záznam z jeho misijnej kázne aj na internete.

Po roku Brezáni preložil kňaza do Českej republiky. Žene v tom istom liste argumentoval, že tam slúži len malým spoločenstvám veriacich a chodí do Poľska na školenia formou lectio divina, pričom mu bola poskytnutá psychologická pomoc. Z listu bolo jasné, že na Karola dozerajú.

Iný názor mal však na riešenie tejto veci český biskup Jan Vokál. Po tom, ako vo februári 2025 dostal od Janinej sestry list, v ktorom ho o všetkom informovala, prišla z Česka odpoveď, že kňazovi v diecéze ukončili činnosť a informovali rehoľných predstavených, ktorí sú kompetentní situáciu riešiť.

Janina sestra hovorí, že rýchla reakcia českého biskupa bola pre ňu po dlhých mesiacoch prvým pozitívnym prekvapením. To, že kňaz bol tak dlho ponechaný v pastorácii, považuje za zlyhanie aj Slávka Karkošková.

„Riziku ublíženia sú tak vystavení ďalší veriaci. Zraňujúce je taktiež to, ak sú poškodené osoby ponechané v neistote, či kompetentní vo veci konajú. Takéto konanie odborne nazývame inštitucionálna zrada a jej následkom je prehlbovanie prvotnej traumy obete,“ poukazuje odborníčka.

O niekoľko týždňov po zásahu českého biskupa dostala Jana odpoveď aj od provinciála. Napísal jej, že od zaslania dokumentácie do Ríma nemá nové informácie, a vyjadril ľútosť nad jej pocitom, že situácia sa nerieši. Dodal, že dotyčný kňaz už nevykonáva kňazskú službu a on ako provinciál sa obrátil na bratislavského arcibiskupa Stanislava Zvolenského, aby otvoril „administratívny proces“.

Momentálne je celý prípad na cirkevnom súde Bratislavskej arcidiecézy a dotknuté ženy čakajú na výsledok. Obe obete zneužívania zo strany kňaza sú presvedčené, že provinciál Tomáš Brezáni nekonal dostatočne razantne ani v súlade so súčasne platnými cirkevnými predpismi.

Priestor na vyjadrenie sme poskytli aj Tomášovi Brezánimu, a to ešte predtým, ako sme zverejnili prvý príbeh. Provinciál odpísal krátko, že „v tejto veci Vám, žiaľ, momentálne nebudem vedieť pomôcť. Nakoľko práve prebieha súdny proces, nemôžem sa k prípadu vyjadrovať“.

Tomášovi Brezánimu sme opäť dali priestor na vyjadrenie po zverejnení všetkých textov a informovali sme ho, že plánujeme zverejniť meno rehole. Na naše otázky nereagoval.

Otázky, ktoré sme položili provinciálovi

Prečo bol Karol vysvätený, respektíve ponechaný v seminári, keď sa už ako bohoslovec dlhodobo a často stretával s vtedy pätnásťročným dievčaťom, čo si všimli aj jeho spolubratia a okolie?

Podľa svedectiev bol predstavenými síce napomenutý, ale tí dohovárali aj vtedy mladistvej žene, aby ho nechala, zriekla sa ho pre Krista a podobne. Prečo Karolovi spolubratia a predstavení nezakročili a prečo ho nechali v seminári, keď mal de facto vzťah?

Ako je možné, že bohoslovec sa mohol zavrieť v priestoroch domu sám s mladistvou ženou alebo ju brávať do rodnej obce počas prázdnin?

Ako je možné, že v priestoroch rehoľného domu si mohol kňaz a rehoľník zavolať ženu do izby? 

Nemáte v dome klauzúru alebo nejaké pravidlá týkajúce sa toho, kto môže ísť do izby rehoľníka? Spolubratia si nevšimli, že chodí so ženou?

Keď vám ženy nezávisle od seba nahlásili v podobnom časovom rozmedzí, že ich Karol znásilnil, respektíve si pod psychickým nátlakom vynucoval sexuálny styk, tak ste obetiam povedali, že to potrebujete písomne. Prečo? Prečo ste z toho neurobili hneď zápis vy, tak ako o tom hovoria aj pravidlá cirkvi?

Jedna obeť sa sťažovala aj na spôsob vypočúvania vašimi spolubratmi, že to bolo do neskorej noci a jej výpovede vypočúvajúci kňaz menil a spochybňoval. Boli kňazi poučení, ako majú vykonávať výsluch?

Prečo aj po prijatí oznámenia kňaz Karol kázal viac ako rok na misiách a duchovných obnovách po Slovensku? Prečo ste ho minimálne nestiahli? Prečo došlo k suspendácii až po dvoch rokoch, respektíve po tom, ako zakročil biskup v Česku?

Obete kňaza hovoria, že argument rehole bol, že už bol daný plán misií. Je to v poriadku, ak kňaz, na ktorého ste mali také závažné obvinenia, naďalej verejne pôsobil?

Prečo ste Karola preložili do českej farnosti po tom, ako ste dostali informácie o jeho deliktoch? V liste jednej žene ste tvrdili, že ste ho dali do malej farnosti, no vôbec to nebola malá obec ani farnosť.

Aké predbežné opatrenia ste voči kňazovi vôbec prijali po prijatí oznámenia? Čo nasledovalo?

Ženy sa sťažovali, že aj keď ste im to sľúbili, neinformovali ste ich o procese a museli opätovne žiadať o informácie. Odborníci hovoria, že pre obete je často ťažké, keď nemajú informácie o procese. Prečo ste obete neinformovali?

Keď jedna zo žien informovala Karolových predstavených o znásilnení, povedali jej, že nevedia, čo s tým, a má odpustiť. A keď sa informovala, čo bude s kňazom, bolo jej povedané, že to nie je jej vec. To je taktiež v rozpore s cirkevnými predpismi. 

Sú členovia rehole informovaní, ako majú v podobných prípadoch postupovať? Ak áno, prečo sa to nedeje?