Pomáha obetiam zneužívania Prišla za ním na spoveď? Potom je za stráženie hraníc zodpovedný on ako pomáhajúci profesionál

V uplynulých dňoch sme priniesli príbehy dvoch žien, ktoré opísali, ako ich znásilnil rehoľný kňaz. Prvý príbeh si môžete prečítať tu a druhý príbeh na tomto mieste. 

Predchádzalo tomu duchovné zneužívanie a grooming. Keď ženy prípad nahlásili provinciálovi rehole, narazili na zlú skúsenosť. Ten nechal kňaza ešte dva roky v pastorácii, len ho preložil do Česka. O niektorých aspektoch týchto udalostí sme sa rozprávali aj s českým premonštrátom, katolíckym kňazom a psychoterapeutom Markom Drábkom, ktorý sa venuje prevencii sexuálneho zneužívania v cirkvi a zároveň sprevádza obete.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, ako je možné, že kňaz dokázal zmanipulovať dospelú ženu, hovorí o tom, akými krokmi si obete pripravoval a prečo je za určenie hraníc vždy zodpovedný kňaz a nie človek, ktorý k nemu chodí na spoveď alebo duchovné sprevádzanie.

V samostatnom texte sme priniesli príbehy dvoch žien, ktoré tvrdia, že ich znásilnil kňaz. V prvom prípade sa všetko začalo tým, že sa ako 21-ročný bohoslovec intenzívne stretával s 15-ročným dievčaťom. Jeho predstavení to videli, spolubratia si podľa slov dotknutej ženy z toho robili žarty a vraveli dievčine, že by sa ho mala zriecť pre Krista, a podobné slová. On zase situáciu nadľahčoval vyjadreniami typu, že bol v súvislosti s ňou „na koberčeku“. Ide o vážny a častý problém, keď má seminarista takýto vzťah s mladou dievčinou? Stáva sa to bežne?

Stáva sa to. A keď sa to stalo raz, môže sa to stať viackrát. Na seminaristov a na tých, ktorí sú v rehoľnej formácii, sa tiež vzťahujú pravidlá predbežného šetrenia. V prípade, že došlo k zneužitiu, malo by sa postupovať takým spôsobom, aby sa veci vyriešili.

Pristavím sa pri vekovom rozdiele, lebo často sa nevníma ako problém, keď si začnú napríklad 15-ročné dievča a 20- či 21-ročný chalan, ktorý však už má nejaké postavenie vďaka tomu, že je seminarista. Hoci je úplne na začiatku a vlastne nič o živote poriadne ani nevie. Ale pre toho druhého človeka môže byť autoritou. 

Pri zneužívaní hrá rolu postavenie moci, ktoré je neštandardné. Pätnásťročné dievča sa môže stretnúť s 21-ročným mužom a nič sa nedeje, ak to nebude napríklad jej učiteľ. Môžu mať spolu styk, aj keď je to čudné, no nič sa z pohľadu zákona nedeje.

Okrem toho je tu ešte medzi ľuďmi jeden rozmer. Mnohí vnímajú, že keď niekto vstúpi do seminára, už sa počíta s tým, že je skoro kňazom a že to niekam dotiahne.

Prípad sexuálneho zneužívania v cirkviKeď sa to začalo, bol mladým rehoľníkom, ona mala pätnásť. Hlavu hore, ideme ďalej, napísal jej po znásilnení

Pavol Hudák

Pokiaľ by nemal toto postavenie, obeť by vnímala jeho slová a skutky ako slová a skutky 21-ročného muža. Obete často hovoria o tom, že vnímali, že nie je všetko v poriadku, ale keďže to bol duchovný, snažili sa vysvetliť si všetko inak, ako by to urobili pri iných mužoch.

Samozrejme, bohoslovec ešte nie je viazaný sľubmi, takže ak by si našiel nejakú známosť, legitímne odchádza. Je však divné, keď známosť udržiava s tým, že má na seba emočne naviazaného človeka a zároveň chce naďalej pokračovať v rehoľnom živote.

Toto sa nedeje zriedka, že si kňaz so sebou nesie takto naviazaného človeka niekoľko rokov a nenechá tú ženu alebo muža, ak je homosexuálne orientovaný, ísť svojou cestou. Udržiava si ho ako zdroj pre svoj emočný svet, a tak ho vlastne zneužíva. Pritom protipól by možno aj mohol odísť, ale je citovo naviazaný.

Prípad, o ktorom hovoríme, sa stal v rokoch 2011 a 2012, teda nie až tak dávno. Aký by mal byť postup predstavených, keď vidia, že sa bohoslovec možno až neprirodzene často a intenzívne stretáva s 15- či 16-ročným dievčaťom?

Musí to zbadať okolie. Predstavený si to naozaj niekedy nemusí všimnúť, pretože s ním nie je v takom kontakte. Čo by sa malo stať? Vo chvíli, keď vidím, že sa niekto častejšie s niekým stretáva, ešte to nemusí byť nič zlé, ale mal by tam prebehnúť rozhovor.

O čom?

Je na ňom a na jeho predstavených, aby ho od začiatku učili, že s emóciami, ktoré má, musí pracovať. Nezáleží na tom, čo si on o sebe myslí, ale je dôležité vnímať, ako veľmi ho ten protipól vníma ako autoritu.

Možno keby mu vtedy povedali: „Ako je to vlastne s tým vzťahom?“, keby ho včas zastavili, tak mohol žiť čestný život v manželstve.

Tým, že povolaní nie je veľa, tak sa v seminároch snažia ľudí udržať. Keby pred 30 rokmi zistili, že sa bohoslovec dvakrát stretol s nejakým dievčaťom, hoci len tak, je dosť možné, že by ho vyhodili alebo by mal problém s predstavenými. 

Nehovorím, že to bol v tom čase dobrý prístup, pretože ani vtedy sa nepracovalo s emóciami, ale skôr to viedlo k ich potlačeniu. Dnes sa pre nedostatok ľudí nad takýmito vecami prižmúri oko.

Foto: Postoj/Andrej Votruba

V príbehu Jany, ktorý sme opisovali, si Karol začal dievčinu „namotávať“, potom sa ich kontakt prerušil a až neskôr ako kňaz sa s ňou začal zase stretávať a tam potom došlo podľa jej slov k znásilneniu. Ako by ste tento príbeh opísali z odborného hľadiska? Išlo o duchovné zneužívanie alebo grooming? (Grooming je činnosť, pri ktorej sa páchateľ spriatelí a vybuduje citový vzťah s obeťou, aby získal jej dôveru so zámerom manipulovať ňou, zneužiť ju na sexuálne účely alebo ju donútiť k výrobe či zdieľaniu intímneho materiálu, pozn.)

Zdá sa, že tento človek to opakoval, teda rozbiehal si viac vzťahov, a kde sa mu to podarilo, to využil. Zrejme sa to dá nazvať groomingom. Vo chvíli, keď mal vybudovanú dôveru, mal s ňou oveľa ľahší kontakt. Ona sa potom ľahšie otvorila, aby mu povedala určité veci alebo si ho pustila bližšie.

Možno to nazvať duchovným zneužívaním, keď používal aj náboženské výrazy a reči o „spriaznenosti duší“?

Áno, je to typické pre zneužívanie v cirkevnom prostredí. Autorita manipuluje so svedomím človeka. Obeť v takomto prípade predpokladá, že duchovný vie, čo je správne, a nemusí si uvedomiť, že kňaz koná nevhodne.

A keď do toho ešte zapojí frázy ako „Boh to od teba chce“ alebo „je to Božia láska, ktorá sa prejavuje skrze toto a toto“, tak manipuluje a je to duchovné zneužívanie. Môže využívať aj pokrútené výklady Písma.

Obeť opisovala, že keď bol Karol ešte bohoslovec a ona na strednej škole, tak si ju tak namotal, že s ním trávila všetok čas. On vždy hovoril, že je to len kamarátske, ale len čo sa ona začala stretávať s iným chlapcom, začal využívať manipulatívne techniky – buď sa odmlčal, alebo jej hovoril, že ten chlapec pre ňu nie je dosť dobrý a podobne.

Toto samo osebe nie je duchovné zneužitie, to je prosto psychické zneužívanie. Ak som s niekým každý deň niekoľko hodín, tak to nie je normálne kamarátstvo. Hovoríme tomu chodenie. Správaniu, ktoré ste opísali, hovoríme žiarlivá scéna.

Okrem toho, živnú pôdu pre duchovnú manipuláciu vytvára aj rozšírený názor medzi ľuďmi, že kňazi majú nejaký bližší kontakt s Bohom. Nemajú. 

Jediné, čo sviatosť kňazstva zaručuje, je, že vyslúžime sviatosti platne. Ak ja ako kňaz teraz pôjdem, zneužijem tri deti a potom odslúžim omšu, je zaručené iba to, že tá omša bude platná. Nič viac sa nestane. Nemám lepší kontakt s Bohom len preto, že som vysvätený. 

„Ak vás kňaz spovedá a potom si vás zavolá do súkromia, treba byť ostražití. Neznamená to hneď, že kňaz zneužíva, ale je to prekračovanie hraníc.“ 

Takto to nefunguje, no ľudia to tak vnímajú. To, či je kňaz bližšie k Bohu, záleží na jeho osobnom vzťahu s ním, rovnako ako u každého človeka.

Takže keď kňaz, ku ktorému obeť takto nezdravo vzhliada, povie, že Boh mu niečo povedal, obeť je v úzkych, lebo sa predsa nechce vzoprieť Bohu a Božej vôli…

Keď hovoríme o duchovnom zneužívaní, tak si pripomeňme, že v druhom prípade sa začal kontakt medzi kňazom a obeťou počas spovede. Karol spoveď uzavrel s tým, že Ivana mu má dať spätnú väzbu na prečítaný žalm, ktorý jej udelil za pokánie. Dal jej aj telefónny kontakt, aby sa mu ozvala a napísala mu, čo s ňou modlitba urobí, aké mala pocity. Je toto štandard alebo to môžeme považovať za zneužitie sviatosti zmierenia?

Nemuselo to byť automaticky zlé. Napríklad v Čechách chodí na spoveď málo ľudí, a keď vidím, že má niekto záujem, ponúknem mu, či chce rozvíjať duchovný život.

Čo sa však dá nazvať zneužitím, je fakt, že kňaz vie zo spovede množstvo informácií. Keby som šiel do baru, opitá žena mi tiež všeličo povie, ale to je iná situácia, lebo to je jej voľba, čo hovorí. Spoveď však núti človeka hovoriť o intímnych veciach, ktoré urobil a ktoré nejakým spôsobom musí vyznať, aby mu bolo odpustené. 

Kajúcnik prichádza k profesionálovi a očakáva nejaké štandardy. On sa mu zdôverí, pretože je to v rámci spovede, a delí sa o svoj vnútorný svet. Potom sa s tým dá ľahko zmanipulovať.

Ide o proces groomingu. Na začiatku, kým nevidíte výsledok, neviete presne, čo sa deje. Ja môžem legitímne povedať: „Chcete sa viac modliť? Tu máte kontakt, ozvite sa a môžem vám poskytnúť duchovné sprevádzanie.“ To by znamenalo, že prídete raz za mesiac na hodinu a tie veci preberieme. Môžeme to nazvať aj legitímne hľadanie „klientov“ pre prácu, ktorú chcem robiť.

Lenže to isté môžem urobiť s úmyslom, že sa mi dievča páči a chcem získať kontakt. A potom to, čo má slúžiť na pomoc, sa dá využiť na to, aby som si dotyčnú osobu namotal a mohol ňou manipulovať. Preto to vieme vyhodnotiť až s odstupom času.

Foto: Postoj/Andrej Votruba

V prípade Jany nám jej sestra hovorila, že ona sa v tom čase chodila ku Karolovi spovedať a získaval od nej informácie o Jane. S úmyslom, že chce pomôcť. Ako by ste to pomenovali?

V rámci groomingu je to komplikované. Kým nezačne páchateľ prekračovať profesijné hranice, veľa vecí môže vyzerať úplne rovnako – či už chcem pomôcť, alebo to zneužiť. Najprv sa s vami musím zoznámiť, aby som mohol komunikovať. Ja si zisťujem veci o niekom, aby som mu pomohol, vo vašom prípade si ich zisťoval, aby to zneužil.

Ide aj o to, aké informácie si zisťujem. Načo ja ako profík potrebujem vedieť, akú má rada farbu, aké filmy sleduje alebo aké knižky číta?

Je to signál, že keď sa nás niekto pýta o druhom takéto veci, mali by sme spozornieť?

Malo by nás to varovať. Keď ma rodičia zavolajú k dieťaťu, potrebujem informácie, aby som s ním mohol komunikovať, ale nepotrebujem vedieť číslo jeho topánok. 

Jana po znásilnení s Karolom kontakt prerušila. V druhom prípade Ivane hovoril, že z kňazstva neodíde, lebo čo by na to povedali ľudia, a teda vzťah s ňou chcel udržiavať.

Takéto veci sa v príbehoch, ktoré poznám, opakujú. Je to zneužitie. Má človeka naviazaného na seba a zneužíva svoje postavenie.

Prišla za ním žena na spoveď? Ok. To znamená, že je to jeho „klientka“ a tam sú jasné profesijné hranice. Keď niekoho spovedám, nepozvem ho k sebe, aby sme si spolu varili. My sme síce k niečomu povolaní, ale musíme mať aj profesijné štandardy.

„Autorita donúti človeka urobiť veci, ktoré nechce, rovnako ako by sme použili fyzickú silu.“

Keď ku mne ako k terapeutovi niekto príde, nepôjdem s ním na večeru a nepozývam ho na spoločné varenie. To je úplne neetické a neprijateľné. To isté platí pre kňazský svet. Treba rozlišovať situácie a vzájomné postavenie aktérov. Ak má napríklad kňaz v práci kolegyňu, ktorá má „na háku“ jeho kňazstvo, zamilujú sa a žijú spolu, tak je to hriech, ale nemusí to byť zneužitie.

Lenže ak ju on spovedá alebo duchovne sprevádza, je pre ňu autoritou a ide o jasné zneužitie postavenia. Vždy sa preto treba pýtať obete, ako vníma toho človeka.

Na základe článkov o týchto témach a príbehoch vieme, že niektorí ľudia si po ich prečítaní povedia: „Prečo s ním išla do postele? Prečo ho zavolala do izby? Prečo dospelá osoba, 20- či 23-ročná, nepovedala tomu kňazovi nie? Veď musela vedieť, o čo mu ide.“ Dá sa toto vysvetliť?

Vôbec nemusela vedieť, o čo mu ide. Už sme hovorili, že takéto obete majú obrovskú dôveru v kňaza. No problém je širší, a síce že bežní veriaci nepoznajú takéto príbehy. V katolíckom prostredí je raritou, aby z kazateľnice zaznelo niečo ako: „Viete čo, kňazi robia aj takéto veci, porušujú celibát, nie je to neobvyklé.“

Pri požiarnej ochrane vysvetlíte ľuďom, čo sa môže stať, a malo by to byť aj pri kňazoch. Ľudia predpokladajú, že kňaz dodržiava etické normy, a aj keď duchovní niečo naznačia alebo povedia, stále tam cítiť ten typický katolícky prístup – myslieť si o ľuďoch len to najlepšie.

Lenže myslieť si o zlodejovi len to najlepšie je nefunkčné. Máme si myslieť pravdu. Keby sme pristupovali s pravdou a pravdivosťou ku kňazom, veľmi by nám to pomohlo brániť sa. 

Na mnohých pôsobí nedôveryhodne, že sa to stalo dospelým. Citlivosť voči zneužívaniu detí ešte možno badať, ale v prípade dospelých mnohí spochybňujú vážnosť takýchto prípadov.

Lenže je to skutočne zneužitie dospelej, keď emocionálny vzťah nastal v jej pätnástich? Nepočkal si ten kňaz na jej dospelosť? V niektorých právnych systémoch je grooming právne postihnuteľný ako trestný čin, ale v mnohých zas nie je.

Cirkev vo svojich dokumentoch rozlišuje maloletých a potom zraniteľné osoby. Kto sú tie zraniteľné?

Cirkev vo svojich predpisoch rozlišuje zneužívanie maloletých – tieto prípady sa riešia na Dikastériu pre náuku viery – a potom dospelých, respektíve „zraniteľné osoby“. Význam tohto slova sa niektorí snažia obmedziť iba na mentálne postihnutie alebo že vás musí niekto sfetovať, alebo opiť.

Fakt je, že zraniteľní sme všetci. Zraniteľní sme aj vo vzťahoch a určitých situáciách. Keď mi zomrie partner alebo partnerka, tak som zraniteľný. Možno po troch rokoch som zase v kondícii, ale chvíľku som zraniteľný. Keď mám depresie, ktoré ešte nie sú liečené, tak som tiež zraniteľný a nezáleží, či mám pätnásť alebo tridsať rokov.

Profík sa s tým nemôže hrať, ako chce. Kňaz je pomáhajúci profesionál. Len preto, že to v cirkvi máme nastavené tak, že je k dispozícii dvadsaťštyri hodín nonstop, za to obeť nemôže.

Prehovorila ďalšia obeť rehoľného kňazaVyhliadol si ma v spovednici. Myslela som si, že sa len zaľúbil, dnes viem, že to bol netvor

Pavol Hudák

Okrem toho, často sa takéto veci dejú ľuďom, ktorí všeobecne nie sú naučení hovoriť „nie“. Sú skôr vedení k obetovaniu sa pre druhých a k všetkým tým veciam, ktoré katolícke prostredie často podporuje, že mám zabudnúť na seba a podobne.

Takže je tam obrovská dôvera, že to kňaz neurobí. A aj keď to náhodou urobí, veria, že to bolo len raz, že to už nezopakuje, chcú mu dať aj šancu. Majú ho radi. Je celkom normálne, že sa zamilujete do svojho terapeuta alebo terapeutky, keď vás niekto počúva, tak sa to deje. Len čo sa dostanete zo svojich problémov, malo by vás to prejsť.

Pri článkoch tohto typu zaznieva aj názor, že žena má vzťah v rukách, ona má nastaviť hranice. Aj Jana z nášho príbehu hovorí, že keď bola malá, na stretkách jej hovorili, že ona má určovať a strážiť hranice. Preto to vnímala tak, že hoci kňaz padne, je to jej vina, lebo mu niečo dovolila.

V profesionálnom vzťahu, kde je pomáhajúci a klient, je za držanie hraníc zodpovedný jednoducho profík. Za mnou môže prísť ktokoľvek a je moja zodpovednosť, ako tie hranice ustrážim, pretože ja viem, čo sa deje.

Poviem príklad. Mám klientov s disociatívnou poruchou osobnosti, majú akoby odštiepené časti štruktúr mozgu. Príde ku mne žena, z ktorej sa zrazu stane štvorročné dievčatko, ktoré nerozumie po česky, nemá silu, nechápe, prečo má veľké telo, je zaseknutá v minulosti. Keďže bola odmalička sexuálne zneužívaná, je naučená, aby sa vyzliekala.

Ona však za mnou neprišla s tým, že si s ňou môžem robiť, čo chcem. Chodí ku mne, lebo verí, že čokoľvek sa stane, ja sa postarám a nenechám ju, aby sa vyzliekla. A keby sa aj náhodou vyzliekla, neznamená to voľnú cestu k sexu. Je to stále moja zodpovednosť, že sa nič nestane.

„Trest a spravodlivosť nemajú byť iba vykonané, ale aj známe. Keď potrestáme kňaza, ale nikto o tom nevie, aká to je spravodlivosť?“

Ak klient v rámci terapeutického vzťahu prenáša hnev na otca a začne na mňa kričať, ja to musím reflektovať.

Vo chvíli, keď sa kňaz stretne so ženou v rámci pastorácie, dodržiavanie hraníc je jeho zodpovednosť, nie zodpovednosť ženy. On musí vedieť, v akom stave sa žena nachádza. Zvlášť ak sa s ňou stretáva pravidelne, musí počítať s tým, že sa tam objavia všetky možné emócie.

Ak kňaz ženu navštevuje každý druhý deň, pomáha jej so všetkým, lebo ju napríklad opustil muž alebo jej zomrel, alebo má depresie, tak čo sa asi stane? Je to jeho zodpovednosť.

Ivanu, ktorá bola dospelá a mala problémy, si Karol „namotal“, ponúkol jej v spovedi, že sa mu môže ozvať. Keď sa stretávali, išli si niečo uvariť na faru, dokonca bola u neho v izbe. Ivana hovorí, že predtým než sa o niečo pokúsil, bola u neho v izbe a nič sa nestalo. Je toto v poriadku, keď ide žena na fare do súkromného priestoru kňaza? Ako by to malo byť nastavené?

Mali by byť určené priestory, kam nikto nechodí. Rehoľníci a kňazi by mali mať nastavené smernice a zásady. U nás v kláštore máme klauzúru. Do priestorov, kde bývame ako bratia, by sa nemal nikto dostať. Moji rodičia v živote neboli v mojej izbe v klauzúre. Je to uzavretý priestor, kam nikto nesmie.

Niektoré rehole to majú ináč a nie je to také striktné, prípadne príbuzný do klauzúry môže ísť. Ale ak je reč o nejakom dievčati alebo žene, ktorú kňaz duchovne sprevádza, tak je to pomáhajúci vzťah.

V pomáhajúcom vzťahu sa takéto veci nerobia, pretože je to riskantné. Človek je krehký, povedal mi mnoho vecí a ja ho môžem ľahko zneužiť.

Potrebujeme dostať do povedomia ľudí, že ak vás kňaz spovedá a potom si vás zavolá do súkromia, treba byť ostražití. Neznamená to hneď, že kňaz zneužíva, ale je to riskantné a ide o prekračovanie hraníc. Je kňaz môj kamarát? Ak áno, tak k nemu nechodím na spoveď alebo duchovné sprevádzanie.

Spomínané ženy nahlásili provinciálovi rehole, čo sa im stalo, približne v rovnakom období, hoci vtedy o sebe nevedeli. Mali pocit, že ich spochybňoval, či išlo naozaj o znásilnenie. Potom začal tvrdiť, že nahlásenie potrebuje písomne. Ako má provinciál reagovať v takýchto prípadoch?

Úlohou predstaveného nie je tieto veci spochybňovať, on má informácie získať a prešetriť. To je jeho zodpovednosť. Ak je možné, že sa nahlásené skutky stali, musí začať proces. V predbežnom šetrení je jeho úlohou zistiť, či sa to mohlo stať, a ak áno, má to poslať ďalej.

Za zvláštne považujem jeho tvrdenie, že výpoveď musia dať písomne. Mohol im ponúknuť, že to s nimi spíše hneď. Mohol si napísať poznámky a zachytiť to. Nie je pravda, že to obete musia nahlásiť písomne. Na druhej strane je fajn, ak obete výpoveď spíšu, lepšie sa s tým potom pracuje. Provinciál to síce musí mať písomne, no stačí, ak to zaznamená on, nie je to povinnosť obete.

Ako si vysvetľujete, že mal dve oznámenia v krátkom čase a Karol ďalej pôsobil? Potom ho „upratal“ do Českej republiky. Dokonca predtým ešte chodil po Slovensku kázať na misie, a keď sa na to provinciála pýtali, jeho argument vraj bol, že už bol hotový misijný plán a nemal tam koho iného dať.

Bohužiaľ, stretávam sa s tým, že predstavení čakajú do konca vyšetrovania a až potom niečo urobia. Predstavený ho má možnosť nejako obmedziť, mal by zvážiť danú situáciu. Pripadá mi zvláštne nechať človeka v tejto pozícii. U kňaza je tam aj rozpor, že niečo hovorí a realita je úplne iná. Zdá sa mi, že urobiť to takto bolo nezodpovedné.

Pravidlá však v tomto prípade presne nehovoria, ako sa to má urobiť. No predstavený má možnosť niečo urobiť a obvineného kňaza stiahnuť alebo obmedziť, nie je zas bezzubý. Mohol mu povedať, aby nikam nechodil, kým sa toto nevyrieši. Nevieme, koľko obetí ešte môže byť.

Foto: Postoj/Andrej Votruba

Mala by tam asi byť rozumná miera zvažovania, nie?

Ak niekto príde s tým, že kňaz napísal 18-ročnej dvakrát nejakú esemesku, ten zareaguje s tým, že raz mu niečo ušlo a nič viac sa nestalo, tak ho na chvíľku niekde stiahneme. Potom bude sekať dobrotu, možno pôjde na terapiu a ostane kňazom alebo odíde.

V prípade Karola vieme už o dvoch príbehoch. Už len keby sa na to jeho predstavení pozreli cynicky voči obetiam v zmysle, že nám záleží len na dobrej povesti rehole, tak by si mali povedať, že nebudú riskovať prevalenie prípadu. Lebo potom je tu otázka, ako vážne beriem evanjelium, ktoré sa snažím šíriť. Nie je to kontraproduktívne?

Trest, ktorý by mal páchateľ dostať, by mal byť pre obete liečivý. Keď rozhodne autorita, že sa udalo niečo zlé, dáva to väčšiu šancu obetiam dostať sa z toho.

Trest a spravodlivosť nemajú byť iba vykonané, ale majú byť aj známe. Keď potrestáme kňaza, ale nikto o tom nevie, aká to je spravodlivosť? Preventívne obmedzenie je pre obete dôležitým prvkom, aby sa postavili na nohy a mohli ísť ďalej. Keď sa nič nestane, obete to zase zráža k zemi.

Podľa vyjadrenia jednej zo žien provinciál povedal jednej z obetí, že Karol na obvinenia reagoval slovami, že si to riešil vo sviatostnom fóre. Takže z toho vyplýva, že to asi nezatĺkal.

Možno to vyhodnotil tak, že to boli rovnocenné vzťahy, že tam nešlo o trestný čin, iba o nejaký hriech.

Provinciál na Slovensku váhal, kým biskup v Česku postavil dotyčného kňaza mimo služby okamžite, ako mu prípad oznámili.

Prečo sa tak biskup rozhodol, neviem, ale rozhodne si myslím, že urobil dobre, aj keby ho k tomu motivovalo len to, že nechcel mať problém, keby sa na to prišlo. V Česku majú ľudia možnosť sa obracať na organizácie, ktoré obetiam pomáhajú.

Ako by ste nazvali prípad Ivany, ktorá mala s kňazom Karolom styk viackrát, hoci tvrdí, že to nechcela? Hovorí, že chcela, aby jemu bolo dobre a že keby mala normálny vzťah a dovolil by si niečo také voči nej muž, tak ho obrazne povedané zastrelí.

Tu sa zrejme ukázala sila autority, o čom sme už hovorili. Často si to neuvedomujeme, ale autorita donúti človeka urobiť veci, ktoré nechce, rovnako ako by sme použili fyzickú silu. Zvlášť keď to je ešte podporované v rodine rôznymi obrazmi o svätých kňazoch.

V českom práve máme rôzne trestné činy, ktoré súhrnne radíme pod sexuálne zneužívanie. Jedným z nich je aj trestný čin sexuálneho nátlaku, keď niekto použije svoju autoritu a postavenie na to, aby obeť nútil k sexuálnym aktivitám.

Ivana vo svojom svedectve opísala, že tých stykov bolo viac, a až neskôr použila slovo znásilnenie.

Môžete mať s niekým trikrát sex dobrovoľne a štvrtýkrát to môže byť proti vašej vôli, to je teda znásilnenie. 

Znásilniť môžete aj manželku. Niekto sex nechce, hovorí, že to nechce, a napriek tomu to páchateľ urobí, môže použiť autoritu, ktorou obeť k tomu donúti.

Nejaký chlap môže zobrať dieťa, postaví ho na okno a povie matke, že buď ma uspokojíš, alebo ho pustím von. Ktorá matka by to neurobila? Je to úplne šialené znásilnenie, pritom násilník nemusí na ženu siahnuť ani prstom.

Právnik Daniel Bartoň o prípadoch zneužívaniaKeď bude cirkev pokračovať v doterajšom prístupe, tak môžu prísť aj razie na biskupstvách

Pavol Rábara

Ešte sa pristavme pri jednom špecifiku, ktoré sa objavuje v našich dvoch prípadoch. Obete dali podnet cirkvi, a nie orgánom činným v trestnom konaní. Jana polícii nedôverovala, lebo podľa svojich slov mala predtým toxický vzťah s policajtom, v druhom prípade Ivana nevedela, ako to oznámi bez dôkazov.

Často sa ukazuje, že obete s pozitívnou skúsenosťou z cirkvi sú ochotnejšie ísť na políciu. Vedia, že už za nimi niekto stojí.

To znamená, že keď cirkev ich prípad kvalitne spracuje, zvyšuje sa pravdepodobnosť, že obeť s tým pôjde na políciu. Ak nie, táto šanca sa znižuje.

Niekedy sa stane, že obete sa naštvú a idú na políciu samy. Som za to, aby sme obete v tomto podporili. No nemôžeme ich nútiť, aby išli na políciu. Bolo by to na nich ďalšie násilie. Ten proces nie je jednoduchý a výsledok je neistý.

Snažím sa obetiam, s ktorými pracujem, vysvetliť, aby vedeli, do čoho idú. Je to dlhodobý proces a ten cirkevný tiež.

Potrebujeme, aby sa človeku pomohlo. Keď máme dvoch alebo troch svedkov, je väčšia pravdepodobnosť, že sa prípad objasní. Pri jednom svedkovi to môže byť dlhé s neistým výsledkom. Tak prečo človeka nútiť, aby s tým šiel na políciu?

Takže ženy to vyhodnotili správne, že neriešili políciu?

Mohli to vyhodnotiť správne pre tu a teraz. Keby na to cirkev reagovala pozitívne, napríklad prístupom – veríme vám, potrebovali by sme, aby sa to riešilo aj takto, poďte do policajného procesu, zaplatíme vám terapeutov, pôjdeme tam s vami, podporíme vás a budeme za vami stáť, poskytneme vám aj polícii všetko – je to niečo úplne iné, než keď povieme – kým nepôjdete na políciu, nič nejdeme riešiť, musíte to nahlásiť. Žiadna obeť nie je povinná tieto veci hlásiť.

Mnohí čitatelia môžu povedať, že to je v takýchto prípadoch tvrdenie proti tvrdeniu, stalo sa to v izbe, nikto to nevidel. Čo je v tomto prípade dôkaz? To, že sa objavila aj druhá obeť?

V procesoch existujú spôsoby, ako overiť pravdovravnosť. Isteže, keď je viac obetí, ktoré sú ochotné svedčiť, pre proces je to lepšie a zvyšuje to pravdepodobnosť, že sa dospeje do zdarného konca.