Formátor v seminári Marek Kunder Ak si kňaz neudrží správne motivácie, príde znechutenie, ktoré rieši cez deštruktívne náhrady

Rozhovor s kňazom Marekom Kunderom, ktorý je prefektom propedeutického ročníka v kňazskom seminári v Košiciach.

Propedeutikum je prípravný ročník pre uchádzačov o kňazstvo pred nástupom do riadneho štúdia teológie. Mladí muži v propedeutiku už študujú prvý rok na teologickej fakulte, ale oficiálne ešte nie sú bohoslovcami.

Propedeutikum funguje v rámci seminárnej budovy samostatne, mladí muži žijú viac komunitne. Ide o formačno-vzdelávací program, ktorý budúcim bohoslovcom pomáha upevniť duchovný život, spoznať samého seba a rozlíšiť svoje povolanie.

Formujete de facto prvákov v seminári – chlapcov, ktorí prídu zvonku. Spomínate si na niečo, čo vám v čase, keď ste vy nastúpili do seminára, neustále prízvukovali, až vám to išlo na nervy? V zmysle: „Načo mi to hovoria?“ A teraz možno to isté prízvukujete vy svojim zverencom?

Veľmi nám prízvukovali dodržiavanie seminárneho poriadku. Čo mi však vtedy chýbalo a čo sa snažím robiť teraz, je to, že im síce tiež prízvukujem seminárny poriadok, ale snažím sa im veľmi podrobne vysvetliť každý bod programu – prečo tam je a aký má zmysel.

Keď som bol v seminári, zdôrazňovali nám silencium, čiže ticho, napríklad po večierke. Ja som to vtedy bral tak, že ak to treba dodržiavať, tak budem.

Dnes to chlapcom tiež zdôrazňujem, pretože to považujem za veľmi dôležité a viem to aj vďaka praxi. Kňaz by mal byť kamarát s tichom, pretože v tichu sa naozaj počúva Boží hlas, vtedy človek rastie, buduje sa kontakt s Bohom. To sa nedeje v hluku.

K tomu pridávam ešte jednu vec: aby bol kňaz kamarát s knihami. Dnes sú v kurze krátke videá, YouTube a sociálne siete. To je síce fajn a treba byť v tom zorientovaný, ale osobne si myslím, že to ide na úkor čítania kníh.

Čo presne znamená to silencium po večierke?

O deviatej večer máme záverečné modlitby (kompletórium). Potom nasleduje pätnásťminútové čítanie duchovnej literatúry. Všetci sedíme v kaplnke a povinne čítame. Každý si môže vybrať knihu, akú chce. Potom čítanie zakončíme, a keď chlapci odídu z kaplnky, tak do večierky o 22.30 by už mali byť ticho. Žiadne sociálne siete, žiadne telefonovanie, žiadne vzájomné rozprávanie sa.

Hovorili ste, že vám ako bohoslovcovi zdôrazňovali seminárny poriadok. Je to naozaj také nalinajkované, že každý deň má presný harmonogram?

Áno. U nás má každý deň harmonogram, to sa nedá obísť. (Smiech.) A keď niečo meníme, tak všetkým dáme vedieť, čo meníme a na ako dlho to meníme.

Keď by napríklad Slováci hrali o deviatej večer hokej alebo by išiel nejaký významný športový prenos, urobili by ste vtedy výnimku zo silencia a pozeral by sa? Alebo pravidlá nepustia?

V takom prípade si napríklad povieme, že večerné modlitby, ktoré sa začínajú o deviatej, budeme mať o pol deviatej alebo ich budeme mať medzi tretinami, čo je akurát pätnásťminútová prestávka, takže modlitby relatívne stíhame.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Čiže keď bola olympiáda a hokej, tak ste večer pozerali?

Áno. Modlitby sme presunuli na iný čas.

Ako vyzerá režim v propedeutiku? 

Začíname o 6.45 svätou omšou a rannými chválami, potom sú raňajky. O ôsmej sa začínajú v škole prednášky. O pol jednej máme poludňajšie modlitby, svätý ruženec, potom je krátke spytovanie svedomia za pol deň a napokon sa pomodlíme Anjel Pána.

Po trinástej ideme na obed a nasleduje osobné voľno, ktoré si môžu zorganizovať chlapci sami. Môžu ísť do mesta alebo sa môžu učiť a študovať. O šiestej večer máme opäť modlitby, vešpery, korunku k Božiemu milosrdenstvu a pätnásť minút skriptúru, teda čítanie Svätého písma.

Nasleduje opäť osobné voľno, ale už iba v priestoroch seminára. Je tam väčšinou šport, futbal, niekto si varí večeru, lebo večeru už nemáme spoločne. O deviatej večer sa pomodlíme kompletórium z liturgie hodín a potom máme pätnásť minút na čítanie nejakej knihy z duchovnej oblasti. A nasleduje silencium až do rána.

Kedysi dávno mi ktosi vravel, že v seminári mohli mať notebook alebo mobil až od nejakého ročníka. Ako je to teraz? Môžu bohoslovci používať mobil, sociálne siete, notebook?

Môžu mať všetko, vlastné notebooky, byť na sociálnych sieťach, komunikovať, kedy chcú, okrem silencia. V propedeutiku je jednou z formačných vecí aj zodpovedné správanie na sociálnych sieťach. Čiže chlapci majú plný prístup k wifi.

Nie je to potom pre niekoho pokušenie, že ešte večer si niečo pozrie?

Pokušenie je predsa vo filmoch, vo videách, v četovaní, vo všetkom, nie? Snažím sa ich vyzývať, aby k tomu pristupovali zodpovedne. Od piatka do nedele máme večer len tzv. polosilencium. Kolegovia sa smejú, že taký termín v rámci formácie neexistuje, ale máme to vymyslené preto, že po večerných modlitbách je ticho, no chlapci môžu spolu komunikovať.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Vtedy môžu byť na sociálnych sieťach alebo si pozrieť film?

Film by nemali pozerať, ale môžu četovať, telefonovať a rozprávať sa so spolubratom, môžu si spolu sadnúť. Nemá to byť nič hlučné ani žiadna veľká zábava.

V sobotu mávame aj takzvané filmové večery. Vždy niekto z chlapcov vyberie film alebo sa na nejakom dohodneme a pozrieme si ho. Po filme sa porozprávame o tom, koho čo oslovilo.

V dnešnej dobe, keď sme stále online, na mobile, hrá nám hudba, rádio, ako zvládajú muži prechod do seminára, kde sa vyžaduje čas na štúdium aj spomínané ticho? Ako dlho im trvá, kým nabehnú na tento systém?

Šesť rokov. (Smiech.) Neviem, možno celý život. U propedeutikov pozorujem tri veci.

Prvá vec: zvykajú si. Druhá vec: zisťujú, že režim v seminári má zmysel. Tým, že je tam nejaký poriadok, v tomto režime zistia, že je dobré usporiadať si deň a že všetko má svoje miesto – aj modlitba, aj zábava, aj oddych, aj štúdium. Keď budú niečo vynechávať, tak sa to niekde prejaví. Úplná klasika je štúdium. Keď nebudú kontinuálne študovať, môže sa im to vypomstiť v skúškovom období.

Čo je tá tretia vec?

Niektorí si potrebujú upraviť svoj biorytmus. Sú naučení ťahať do noci, ale tu sa ráno o šiestej vstáva. Respektíve trošku neskôr, ale o 6.45 musia byť v kaplnke.

Čiže ak bol niekto zvyknutý byť hore do polnoci a aj dlhšie a potom spať do ôsmej rána, poprípade dlhšie, tak si musí nanovo nastaviť svoj organizmus.

 Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Hovorí sa aj to, že dnešná generácia je možno psychicky labilnejšia a že neznesie toľko ako predošlé generácie. Ako to vnímate vy? A v čom sú, naopak, dnešní mladí muži, ktorí prichádzajú s úmyslom stať sa kňazmi, silnejší, ako bola možno vaša generácia?

Nevieme stopercentne potvrdiť, či je labilnejšia. Hovoríme vlastne o dvoch generáciách. Jedna je generácia Z, to sú ročníky 1997 až 2012, z ktorých dospelí dnes majú osemnásť až dvadsaťdeväť rokov.

Väčšina chlapcov v seminári je v tomto veku. A potom hovoríme o skupine mileniálov, narodených v rokoch 1981 až 1996, tí sú dnes tridsať- až štyridsaťpäťroční. Aj tých máme v seminári, ale nie tak veľa.

Viacero štúdií hovorí, že generácia Z má približne dvakrát vyšší výskyt dlhodobých psychických problémov než mileniáli v rovnakom veku, teda keď mali dvadsaťtri rokov. Majú viac úzkostí, pocitu preťaženia, viac overthinkingu, viac stresu zo sociálnych porovnávaní vďaka sociálnym sieťam a vyššiu psychickú únavu.

Mileniáli majú tiež vysoký stres, ale o niečo stabilnejšie ho zvládajú a majú menej chronického preťaženia v mladom veku.

No generácia Z je oveľa viac naučená ozvať sa, keď má problém, a vyhľadať pomoc, zatiaľ čo mileniáli neboli až tak vedení k tomu, že keď cítia nejaký problém, tak majú vyhľadať odbornú pomoc. Veľmi to vidno na tom, že ísť kedysi k psychológovi a psychiatrovi znamenalo nutnosť totálne to tajiť a nikomu sa nepriznať, lebo to bolo znakom toho, že človek je psychicky nie v poriadku alebo psychicky chorý.

Dnes povedať, že navštevujem psychológa alebo že som bol u terapeuta, je v podstate bežnejšie. Čiže toto sa veľmi posunulo. 

Aj vy teda vnímate, že generácia Z ľahšie hovorí o nejakých možných problémoch v duchovnom živote ako mileniáli?

Neprenášal by som to do duchovnej roviny, lebo tam trošku narážame na to, že niekedy sa mladí ľudia neotvoria.

Čo sa dá možno povedať o generácii Z, je to, že fakt majú viac stresu v zmysle dlhodobejšieho psychického tlaku. Ale keď napríklad nabehnú na veci, ktoré sa odporúčajú, ako pohyb a spánok, čo sú dve základné potreby vplývajúce na telo, a keď môžu, tak zmenia niečo v rámci stravy, je to iné.

Môžu si dať aj digitálny detox od sociálnych sietí alebo pomôže už aj vypnutie notifikácií. Vtedy normálne nabehnú na úplne pohodový život a už nevidieť menšiu psychickú odolnosť. Tiež som sa na túto generáciu pozeral ako na labilnejšiu, no pri bližšom pohľade som zmenil názor.

Čiže mobily nás niekedy vyrušia z pokoja rovnako ako neustále notifikácie a pípanie?

Zúčastňoval som sa na logoterapeutickom kurze, kde ma jeden kamarát psychológ upozornil na zaujímavú vec. „Všimnite si, že náš mozog je tisíce rokov rovnaký. To, čo nás najviac zaťažuje, je rozhodovanie a zaujatie postoja. A teraz si vezmite, prečo sme večer veľmi unavení. Často to nie je kvôli fyzickej únave, ale kvôli hlave.

Koľkonásobne denne potrebujeme zaujať postoj, urobiť rozhodnutie? Vyžaduje si to od nás každá esemeska, každá notifikácia, každý e-mail, každý hovor…“

No a v čom sú dnes mladí silní? 

Sú jednoznačne väčší kamaráti s modernou technikou. Nechytám sa na nich; aby som zvládal to, čo oni, musel by som asi špeciálne študovať. Sú aj smelší, priebojnejší a viac myslia na seba. Sú náročnejší na podmienky pre svoj život. A ešte by som povedal jednu vec, ktorá odlišuje moju generáciu a týchto chlapcov.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

O čo ide?

My sme boli oveľa viac vychovávaní k tomu, aby sme my boli iniciatívni a prichádzali k iným s otázkou, či im treba s niečím pomôcť.

Dnes k tomu mladí nie sú vedení, v službe nie sú iniciatívni.

Mladí muži sa dnes na kňazstvo pripravujú šesť rokov. Niektorí aj dlhšie. Napriek tomu často počujeme o škandáloch a o odchodoch kňazov. Ľudia si potom často kladú otázku: čo sa stalo? Niekto je kňazom pár rokov a odíde alebo spôsobí dokonca aj sexuálny škandál. Jasné, pokušenia a pády budú stále, no často sú to veci, ktoré pohoršia. Prečo sa to podľa vás deje?

(Ticho.) Neľahká a aktuálna téma. Prvá vec je, že seminár má poriadok, ktorý budúci kňazi musia dodržiavať. Vyjdú z kňazského seminára von, kde neplatí žiaden seminárny poriadok, na každej fare je iný systém, ktorý vyplýva aj z pastorácie a z ďalších okolností. Všade je iný dekan alebo farár; niekde je kaplán s farárom sám, inde je kaplánov viac.

V tejto situácii nastáva výzva využiť niektoré zásady a priority zo seminárneho poriadku v praxi.

Druhou vecou je, že v pastorácii prichádzajú nášľapné míny, ktoré by som nazval pokušeniami.

Ktoré sú to pokušenia?

Prvé je aktivizmus. Kňazi to myslia dobre, majú entuziazmus a drajv, zápal pre vec, chcú toho urobiť čo najviac, každému sa venovať, všetko vykryť.

To je v poriadku. No keď si nedajú pozor a ide to napríklad na úkor rozvíjania vzťahu s Bohom, načerpávania fyzických a duchovných síl, tak príde krach.

Druhá nášľapná mína, ktorú vidím, je málo lásky a nezištnosti vo vzťahoch medzi nami kňazmi. Napríklad keď natrafíme na to, že si navzájom nedoprajeme alebo že sa neriešia nefunkčné veci.

Vzniká nespravodlivosť alebo sa tolerujú nesprávne veci, ktoré nejaký kňaz robí, pričom za to nemá adekvátny postih, poprípade žiaden. Mladí kňazi, ktorí prídu s ideálmi a nadšením, potom vidia toto nesprávne správanie u starších kňazov.

Čo môže kňaz s týmito nášľapnými mínami robiť?

Ak si ja v modlitbe, v duchovnom živote a vo vzťahoch neustrážim motiváciu – teda vedomie, že som kňazom predovšetkým preto, lebo ma Boh povolal do služby jemu a následne do služby ľuďom, a nie preto, aby som riešil ľudské nedokonalosti u iných kňazov, ktoré môžu byť v rámci cirkvi niekedy aj veľké –, vznikne z toho znechutenie.

Podľa niektorých exorcistov je znechutenie najväčšia zbraň diabla. Lebo ak ja prepadnem znechuteniu, znamená to, že už o nič nemám záujem, na všetko kašlem, nič nemá zmysel, o nič sa nebudem snažiť, je mi všetko jedno a „choďte všetci niekam“.

Jednoducho rezignujem. A po znechutení prichádzajú škandály, lebo to znechutenie chcem „riešiť“, a tak začnem hľadať náhrady.

To môže byť čo?

Napríklad alkohol alebo nezdravé naháňanie sa za peniazmi – chcem ich mať čo najviac, chcem si zabezpečiť čo najlepší životný štýl. Alebo, a to by som vypichol ako tretiu vec, nezvládanie sexuality voči ženám, voči mužom a najmä voči neplnoletým.

Vnímam tam istú postupnosť: najprv prílišný, neustrážený aktivizmus, ktorý „vypne“ načerpávanie a duchovný život s Bohom. Potom je to nedostatok nezištnej lásky, ktorý prerastie do znechutenia. A toto znechutenie napokon riešim cez spomínané deštruktívne náhrady.

Rektor nitrianskeho semináraMať v ročníku troch študentov nie je šťastné, spojenie seminárov bolo užitočné

Pavol RábaraPavol Hudák

Spomínali ste pády do hriechu v oblasti sexuality. Ľudsky sa dá chápať, že veľa kňazov padne, ak prežívajú nejakú krízu a zamotá sa do toho napríklad žena. Ale ak má niekto homosexuálne sklony, podľa pravidiel cirkvi by nemal byť vysvätený. Nehovoriac už o tom, ak má niekto pedofilné sklony. Nie je predsa normálne, že niekto zneužije dieťa len preto, že má krízu. Nedajú sa tieto tendencie odhaliť už v seminári?

U nás v seminári máme v podstate šesť rokov na to, aby sme niečo odhalili. Robíme, čo vieme. Dnes máme výhodu, že chlapcov je menej, a tak ich vieme lepšie spoznať z charakterovej stránky aj v správaní. Už to nie je len o dodržiavaní samotného poriadku, ale sledujeme, ako ten človek rozmýšľa, ako sa správa, ako komunikuje a podobne.

To je prvá vec, vďaka ktorej vieme vychytať viaceré problémy, ak by sme zbadali nejaké toxické signály, že tam niečo nehrá v jeho pohľadoch, názoroch, alebo by sme videli niečo vyslovene nezdravé.

Druhá vec, ktorá nám veľmi pomáha, sú reporty od iných ľudí zvonku – čiže nie z nášho prostredia v seminári, ale napríklad z ich domova, keď sú na prázdninách, alebo z aktivít, v ktorých sú zapojení.

Tam majú väčšiu slobodu ako u nás. A práve v slobode sa človek prejaví oveľa viac a ukáže, aký naozaj je. Keď dostaneme negatívne správy, je to pre nás výzva pozrieť sa na toho človeka podrobnejšie. Na základe toho skúmania môžu vyplávať na povrch viaceré veci.

Okrem toho máme aj psychologické testy. Keď sa vyskytne nejaký problém alebo keď nám počas formácie v priebehu tých rokov na danom človeku niečo nehrá, dáme ho pretestovať psychológom a ponúkneme mu odbornú, napríklad terapeutickú pomoc.

Čiže psychotesty nemajú len na začiatku pred prijímacími skúškami, ale aj neskôr, keď je to potrebné. Samozrejme, nie je to plošné pre všetkých.

V propedeutickom ročníku majú chlapci po celý rok pravidelné skupinové stretnutia so psychológom. A počas celoseminárnej formácie má každý seminarista možnosť navštevovať psychológa.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Podľa dokumentov Katolíckej cirkvi by homosexuálne cítiaci muž nemal byť vysvätený za kňaza.

Keď zistíme, že je kandidát homosexuálne cítiaci, začíname veľmi podrobne aj s odborníkmi skúmať príčiny.

Hovorili ste, že chlapec má v seminári poriadok a harmonogram a potom vyjde do reality, ktorá je odlišná. Nie je teda seminár odtrhnutý od reality? Chápem, že má zmysel, aby získal návyky a našiel si čas na modlitbu, štúdium, oddych, vzťahy, ale v praxi sa to nedá dodržať.

Niekedy sa smejem, keď sa s chlapcami bavím, že stavím svoje auto na to, že človek, ktorý vyjde zo seminára do praxe, nedodrží náš seminárny poriadok ani jeden jediný deň. V praxi sa to nedá časovo zariadiť.

Pre nás je kľúčové presne to, čo ste načrtli: aby získal návyky. Druhá dôležitá vec je, aby sa mu podarilo si za tých šesť rokov ten režim zvnútorniť. To znamená, že sa nemodlím preto, lebo mi to káže poriadok, ale preto, že som zistil, že je to pre mňa životne dôležité.

Človek zistí, že má zmysel si modlitbu naplánovať na konkrétny čas. A rovnako zistí, že má zmysel oddychovať alebo si niečo odborné prečítať, lebo potrebuje nové vedomosti a duchovné pohľady. Ak sa nám podarí, aby to kandidát počas šiestich rokov takto zvnútornil, vyhrali sme.

Mladý muž, ktorý k vám príde do propedeutického ročníka teraz v septembri, bude vysvätený až v rokoch 2032 alebo 2033. Viete už dnes odhadnúť, aké vlastnosti by mal mať kňaz v roku 2033? Doba sa rýchlo mení a požiadavky na neho môžu byť o sedem rokov úplne iné ako dnes.

To je veľmi dobrá otázka. Rozdelil by som to na dve časti. Budem vychádzať aj z vlastnej skúsenosti. Kedysi dávno mali kňazi k dispozícii veci, ktoré bežní ľudia nemali, a na to vedeli chytiť mládež v pastorácii. Napríklad mali videorekordér a púšťali im filmy alebo mali k dispozícii stolový futbal, tenis či niečo špeciálne na jedenie.

Dnes sme v dobe, keď to už všetci dávno majú doma. Ľudia majú lepšie počítače, televízory a telefóny ako kňaz. Majú lepší prehľad o filmoch, pretože majú viac času, majú predplatený Netflix, YouTube a podobne. Dnes kňaz mladého človeka cez techniku nezíska.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ako ho teda môže získať?

Uvedomil som si, že sú dve veci, cez ktoré môže kňaz stále osloviť človeka, a to sú čas a vzťahy. Žijeme v dobe, keď na mňa mnohí budú mať čas, ale musím si za to zaplatiť. Terapeut, tréner, psychológ, kouč, súkromný učiteľ – tí si na mňa čas nájdu, ale platím. Aj v bare, v reštaurácii či na ihrisku mi venujú pozornosť, ale musím zaplatiť účet, lístok alebo vstupenku.

Kňaz má tú devízu, že môže darovať človeku čas úplne nezištne. Netreba mu platiť žiaden poplatok ani si kupovať vstupenku. To najcennejšie, čo môže kňaz dať, je čas, ľudskosť a budovanie vzťahov. Tieto veci budú podľa mňa aj v roku 2033 absolútne kľúčové.

Druhá vec k vašej otázke o vlastnostiach. Písal som dizertačnú prácu na teologickej fakulte o tom, aké princípy z vodcovstva, manažmentu a líderstva si môže zobrať do svojej práce kňaz, aby sa čo najviac podobal Dobrému pastierovi. Porovnával som všetky dokumenty od Druhého vatikánskeho koncilu týkajúce sa formácie kňazov s kvalitatívnym výskumom.

Ukázali sa štyri hlavné závery, štyri piliere, ktoré by mal kňaz mať aj v roku 2033. Prvým pilierom je zrelosť.

Ľudská zrelosť a zrelosť vo vzťahu k Bohu. Druhým sú vzťahy. My kňazi sme tí, ktorí majú vzťahy budovať, nie ich rozbíjať. Patrí sem slušná komunikácia, schopnosť poďakovať a poprosiť, zvládanie vlastných emócií.

Tretím je služba. Výskum ukázal, že ideálnym lídrom je takzvaný „služobný líder“. Aj v odborných publikáciách sa Ježiš často považuje za vzor služobného lídra – človeka, ktorý nevedie ľudí cez rozkazovanie, ale tým, že im slúži nezištne a oddane.

A štvrtým pilierom je vízia. Kňaz má byť ten, ktorý má víziu, vie, kam kráča. Aj v kontexte synodality môže byť kňaz na čele spoločenstva, v jeho strede alebo na konci, no bez ohľadu na pozíciu musí kopírovať Ježiša a mať jasnú víziu. Musí vedieť, kam a akým spôsobom chce ľudí, ktorí mu boli zverení (farnosť, stretko, komunita), doviesť.

Som presvedčený, že tieto štyri piliere alebo vlastnosti by mal rozvíjať každý kandidát na kňazstvo, aby bol čo najviac podobný Dobrému pastierovi.

Čiže ak má kňaz tieto vlastnosti, tak už nemusí byť nejaký super stavbár, vynikajúci manažér alebo ekonóm?

Presne tak. Viem to aj zo svojej farárskej praxe. Na tieto veci máme v cirkvi oveľa šikovnejších a lepších laikov.

Keď to posuniem ešte ďalej: žijeme v dobe, keď na všetko vyhľadávame špecialistov. Mám problém s autom, idem k špecializovanému technikovi do servisu. Mám psychický problém, idem za psychológom.

Ľudia nás kňazov vyhľadávajú primárne preto, lebo majú nejaký duchovný problém, a očakávajú, že ja budem odborník na Boha a na duchovný život. Neočakávajú odo mňa, že budem vedieť programovať ani že im poradím najlepšie tehly na stavbu rodinného domu. Každý, kto za mnou príde, očakáva, že mu pomôžem so vzťahom k Bohu, s modlitbou a so životom či s medziľudskými vzťahmi.

Chlapcov v seminári musíme primárne pripraviť čo najviac na všetky otázky o existencii Boha, živote cirkvi, hodnote človeka.

V tomto musí byť kňaz odborník. Ak k tomu bude stíhať vo voľnom čase byť odborníkom na počítače, stavby alebo alebo autá, výborne, nech sa tomu venuje. Ale to prvoradé musí byť jasné.