Rektor nitrianskeho seminára Mať v ročníku troch študentov nie je šťastné, spojenie seminárov bolo užitočné

Rektor kňazského seminára v Nitre Marián Dragúň vysvetľuje, prečo je dobrý režim a disciplína pre bohoslovcov, hoci mnohí už prichádzajú v staršom veku. Opisuje, ako v seminári funguje propedeutický ročník, čo znamenalo spojenie troch seminárov do jedného, a hovorí aj o tendenciách niektorých bohoslovcov prikláňať sa k predkoncilovej liturgii.

Koľko kňazov a diakonov bude tento rok vysvätených z nitrianskeho seminára? Aj vám klesajú počty?

V našom seminári sa pripravujú budúci kňazi pre Nitriansku, Žilinskú a Banskobystrickú diecézu. Za Nitru budú vysvätení štyria novokňazi, za Banskú Bystricu a Žilinu bude jeden. Pokiaľ ide o diakonov, tak za Nitru budú svätení dvaja, za Žilinu štyria a za Banskú Bystricu dvaja. Je tu tiež určitý trend stagnácie a mierneho poklesu nových povolaní.

Pri kňazskej vysviacke sa biskup pýta rektora a predstavených, či sú si istí, že kandidát je súci. Ako viete vy ako rektor, že kandidát na kňaza je naozaj súci?

To je veľmi náročná otázka. Niektorí hovoria s humorom, že rektor musí ísť po vysviacke na spoveď. (Smiech.) Samozrejme, ide o celý proces. Prvý zodpovedný za vysviacku je biskup, ktorý bohoslovcov prijíma do seminára a potom sa aj rozhoduje, či bude niekoho svätiť. Biskup má určených kňazov, ktorí majú úlohu počas celej formácie objavovať, či bohoslovec má znaky povolania a zároveň súcosť.

My sme tí, ktorí majú objavovať, či kandidát na kňaza má dar povolania. Kňazstvo nie je právo, je to dar. Krásne to vyjadril Ján Pavol II., že povolanie je dar a tajomstvo. Našou úlohou je tento dar objavovať, pretože Kristus je ten, kto prvý volá, a kandidát na volanie odpovedá. Našou úlohou je mu pomôcť rozlišovať toto povolanie a opracovať ho.

Pekne to povedal pápež František, že „povolania sú ako hrubý diamant, ktorý treba opracovávať“. A to je proces formácie. Keď teda rektor alebo poverený kňaz vydáva svedectvo o súcosti kandidáta, opiera sa nielen o svoj názor, ale o celý proces piatich či šiestich rokov, opiera sa o svedectvo kňaza vo farnosti, ktorý kandidáta pozná, a o svedectvo pedagógov. To všetko sa zohľadňuje.

Čo si konkrétne všímate na budúcom kňazovi?

Dar povolania musí mať konkrétne znaky v štyroch oblastiach: v ľudskej rovine, duchovnej, intelektuálnej a pastoračnej. V prvom rade kandidát na kňazstvo musí byť psychicky a ľudsky vyzretou osobnosťou.

Všímame si jeho schopnosti komunikovať, vedieť posúdiť realitu, situáciu, v ktorej sa nachádza, schopnosť viesť ľudí. Toto sú prirodzené dary v ľudskej rovine.

Všímame si aj intelektuálny rozmer, kandidát musí zvládnuť štúdium, a dôležitý je aj duchovný rozmer. Povolanie nemôže byť len nejaké zamestnanie. Predpokladá sa, že kandidát má osobný vzťah s Kristom, že sa s ním stretol, musí mať osobné nasadenie pre evanjelium a život s Kristom.

„Niektorí môžu prejsť systémom ako dážď, ktorý stečie po streche, teda vnútorne neprijmú niektoré hodnoty.“Zdieľať

Za päť či šesť rokov je dosť času, aby sa určité znaky prejavili. Ako hovorí dokument o formácii kňazov, nemožno niekoho pripustiť k vysviacke len preto, že nemá za sebou nejaké škandály. Predstavení majú mať určitú morálnu istotu o jeho súcosti v spomínaných oblastiach.

Koľko kandidátov nebolo vysvätených za posledné roky? Stáva sa často, že niekoho nepustíte k vysviacke?

Neviem to povedať percentuálne. Počas posledných dvoch rokov, ktoré boli poznačené pandémiou, sa mnohí seminaristi rozhodli odísť sami. V priebehu roka a pol takto odišlo desať bohoslovcov. Myslím si, že je to lepší prípad, lebo oni sami rozlišujú, rozpoznávajú a prichádzajú k záveru, že toto nie je cesta pre nich.

Dôvody sú individuálne. Pri viacerých to bola otázka celibátu alebo mali vzťah. Keď som bol v seminári v Bratislave, špirituál hovoril tak úsmevne, že „namiesto Krista Kristínka“.

Samozrejme, sú to náročné veci a chlapci si uvedomujú, že je to rozhodnutie na celý život. Jeden z tých, čo odišiel, bude mať teraz svadbu, dokončil si teológiu a žije aktívny život viery. Potom sú tam aj osobné dôvody na odchod. Stáva sa, že pošleme niekoho preč aj my. Napríklad pre nedostatok ľudskej či emocionálnej zrelosti, chýbajú tam určité schopnosti viesť ľudí, komunikovať s ľuďmi, často sú tam zranenia z detstva a rodiny. Mladí prichádzajú s problémami doby, s ktorými musia zápasiť.

Foto: Postoj/Pavol Rábara

Je to potom práca špirituálov, ktorí majú seminaristov spovedať a duchovne sprevádzať. Nie je to len o sviatostnom servise, ale aj o sprevádzaní, keď seminaristi rozlišujú povolanie.

Napriek tomu, že je povolaní málo, neberiete každého...

Nie. V zmysle dokumentu Dar povolania ku kňazstvu bol zavedený ešte propedeutický ročník. Keď teraz prijímame záujemcov o kňazstvo, prijímame ich na rok. Sú síce prijatí na fakultu, ale sú v propedeutickom ročníku, aby sa za rok definitívne rozhodli. Tento ročník má položiť základy duchovného života a ľudskej formácie, počas neho sa rieši sebaprijatie a vnútorné uzdravenie.

V duchovnom centre na Lukovom dvore absolvujú študenti v propedeutiku Cestu vnútorného uzdravenia. Po tomto ročníku môžu odísť alebo aj my predstavení sa môžeme rozhodnúť nepredĺžiť formáciu.

Ráta sa propedeutický ročník do šiestich rokov formácie a štúdia v seminári?

Áno, mladí muži v propedeutiku sú študenti, ale ešte nie sú seminaristami, tými sa stávajú až po absolvovaní propedeutika.

Vzniká tu priestor, kde počas roka absolvujú psychologické vyšetrenie, máme možnosť sa s nimi rozprávať, vnímať ich v kontexte spoločenstva. To všetko naznačí aj ďalšiu disponibilitu na formáciu.

Stane sa aj to, že niekomu poviete, aby prišiel o rok alebo potom, keď si niečo nevyrieši v živote?

Máme aj také prípady, pokiaľ sú to veci, ktoré sa dajú riešiť. Niekedy nám aj psychológovia napíšu v posudku, že niečo je danosť, ktorá limituje daného človeka. Ale sú aj veci, ktoré sa dajú nejakou terapiou doriešiť. Nezatvárame dvere pred nikým, kto chce na sebe pracovať.

Vnímate aj vekový posun, teda neskorší nástup do seminára, prípadne odkladanie vysviacky?

Ten posun vnímame určite. Máme veľa bohoslovcov po tridsiatke. Máme aj bohoslovca z Banskobystrickej diecézy, ktorý má 52 rokov. Samozrejme, sú aj čerství maturanti. Badať posun a tých, ktorí prídu neskôr, je viac. Za štyri roky, čo som tu, vysviacku zatiaľ nikto neodkladal.

Vnímate to pozitívne, že prichádzajú starší záujemcovia o kňazstvo?

Myslím si, že áno. Lebo už majú za sebou proces dozrievania a realizačného vytriezvenia, kontext problémov a konfrontácie s pracovným a školským prostredím.

Máte aj pastoračný ročník?

Nemáme. Na pastoračný ročník posielame bohoslovcov po treťom ročníku, ak potrebujú v určitej oblasti dozrieť, ale je to individuálne.

V seminári máte bohoslovcov z troch diecéz. Vnímate, že z niektorých oblastí je viac záujemcov o kňazstvo? Prevláda mesto či dedina?

Kysuce sú silnejšie ako stredoslovenská oblasť. Seminaristi pochádzajú z dedín aj miest. Vyčnieva len mesto Žilina, kde je viacero farností. Odtiaľ máme sedem bohoslovcov, čo je v súčasnosti rarita. Zaujímavosťou je, že nemáme nikoho z Čadce, odkiaľ bývalo vždy veľa záujemcov o kňazstvo.

Mesto Nitra, kde je tiež biskupstvo, má dvoch bohoslovcov a Banská Bystrica jedného. Myslím si, že je viac seminaristov z dedín, ale nie je tam veľký rozdiel, ten pomer je celkom vyrovnaný.

Keď som bol pred pár rokmi ako kňaz v Topoľčanoch, mali odtiaľ šesť seminaristov, dnes z tohto mesta nemáme nikoho. Tie bašty povolaní, ktoré boli, dnes nemajú nikoho.

Dnes existuje nejaká bašta povolaní? Naznačili ste Kysuce...

Áno, Kysuce. A kedysi boli bašty povolaní spomínané Topoľčany, okolie Zlatých Moraviec či Bánovce nad Bebravou, odkiaľ je 23 žijúcich kňazov a teraz majú jedného seminaristu. Je to také tajomstvo, prečo to je tak.

Nezávisí to aj od toho, akí kňazi kde pôsobia, či vedia zapáliť srdcia mladých mužov pre kňazské povolanie?

Samozrejme, Pán Boh povoláva aj cez ľudí. Boli však aj kňazi svätého života, ktorí sa dlhé roky modlili, aby z ich farnosti vzišlo povolanie, a nemali nikoho. Aj z rodín, ktoré sú neveriace, sa niekedy prihlási mládenec. Nie je to priama úmera, že kde je dobrý kňaz, sú aj povolania. Áno, kňaz môže urobiť veľmi veľa pastoráciou či príkladom, ale sú tam viaceré okolnosti.

Sú medzi seminaristami aj konvertiti?

Neviem, či tu máme úplne konvertitov. Sú tu chlapci, ktorí prežívali tradičnú vieru a prežili v nejakom spoločenstve osobnú skúsenosť s Bohom.

Formácia v seminári trvá šesť rokov. Hovorili ste, čo všetko sledujete. No stáva sa, že mladí kňazi sa dostanú krátko po vysviacke k zvláštnym prúdom. Videli sme to aj cez pandémiu, že aj mladí kňazi spochybňovali podávanie Eucharistie na ruku, dokonca niektorí išli proti biskupom. Sú to kňazi, ktorí nedávno vyšli zo seminára. Čím to je?

To sú otázky, ktoré si kladieme aj my formátori, nad ktorými premýšľame, meditujeme a na ktoré hľadáme odpovede. Aj v dokumentoch sa píše, že hlavným protagonistom formácie je sám kandidát. Myslím si, že počas šiestich rokov, ktoré strávi muž v seminári, sa mu tu vytvára nápomocné prostredie, ktoré je iste aj umelé. Toto prostredie je vytvorené na osvojenie si istých návykov a prehĺbenie hodnôt, ktoré očakáva od kňaza cirkev a aj táto doba.

Foto: Postoj/Pavol Rábara

Myslím si, že niektorí môžu prejsť systémom ako dážď, ktorý stečie po streche, teda vnútorne neprijmú niektoré hodnoty. A potom, keď odchádzajú ako novokňazi a prichádzajú do pastorácie, možno sa potrebujú realizovať, upútať na seba pozornosť a častokrát prídu krízy. Stále je tu prítomná možnosť určitého zlyhania.

Aj najlepší Formátor mal v kolégiu Judáša, ktorý ho zradil, Petra, ktorý ho zaprel, a ostatní sa v hodine kríža rozutekali. Samozrejme, nechcem situáciu, na ktorú sa pýtate, zľahčovať ani ju podceňovať.

Kedysi som bol na prednáške Marka Rupníka, ktorý je nielen umelec, ale aj formátor. Hovoril nám, že si musíme uvedomiť, že formácia je ako kyvadlo, ktoré ide medzi dvomi pólmi. Na jednej strane je hriech a na druhej milosť. A v týchto póloch sa pohybuje každý človek.

Niekedy to je tajomstvo, prečo niekto po pár rokoch či dokonca mesiacoch opustí kňazstvo alebo sa stáva problémovým kňazom. V seminári sa usilujeme o to, aby každý novokňaz, ktorý odchádza zo seminára, mal osobnú skúsenosť života s Bohom, bol ochotný ho počúvať, ale napriek tomu je tu vždy možnosť zlyhania.

Povedali ste, že niektorí kňazi prejdú seminárom ako dážď, ktorý stečie po streche. Nebadať na nich v seminári, že inklinujú k nejakým radikálnym smerom a prúdom?

Tie náznaky nie je možné vždy pozorovať. Niekedy sa tá tendencia prejavuje, niekedy nie. Niektorí si možno nedovolia sa prejaviť v seminári naplno. Určité postoje a hodnoty kandidáta sa prejavia až po vysviacke.

Ako vy vnímate prúd, ktorý inklinuje k predkoncilovej liturgii, keďže je s ním často spojený balík názorov? Podľa vás ako formátora ide o problém alebo v rámci plurality je to v poriadku?

Kongregácia pre náuku viery na jednom mieste pripomína formátorom v seminári: „Keďže naším zámerom je starostlivo sa uberať smerom, ktorý naznačil pápež František, povzbudzujeme všetkých formátorov v seminároch, aby sprevádzali budúcich diakonov a kňazov pri pochopení a prežívaní bohatstva liturgickej reformy, ktorú si želal Druhý vatikánsky koncil.“

O to sa usilujeme aj v našom seminári. Otázka liturgického slávenia je veľmi citlivá aj u nás, aj my máme niektorých seminaristov, ktorým je blízka predkoncilová liturgia.

Pokiaľ rešpektujú usmernenia Magistéria, tak je to v poriadku. Bohužiaľ, niektorí kňazi, ktorí slávia predkoncilovú liturgiu, sa radikalizujú a prejavujú určitú neposlušnosť súčasnému pápežovi, čo často spôsobuje zmätok a nejednotu aj medzi veriacimi. Je to otázka, ktorá stojí za zamyslenie: prečo sa mladí kňazi či seminaristi takýmto spôsobom potrebujú pozerať do minulosti?

Akú máte teda odpoveď?

Odpoveď možno spočíva v relativizme všetkého, v pohyboch, ktoré sú aj v cirkvi alebo rôznych prúdoch, mladí kňazi hľadajú určitú istotu. Istotu presných pravidiel, čo odráža aj predkoncilová liturgia, kde je všetko dopodrobna predpísané. Hľadajú pevný bod, čo by sme asi všetci chceli.

Je potrebné vnímať, že aj dielo Druhého vatikánskeho koncilu a reforma liturgie sú dielo Ducha Svätého, že cirkev odpovedala na znamenia tejto doby. Práve preto si myslím, že pokiaľ niekto vníma, že ho to vnútorne obohacuje, a nejde do extrémov, je to v poriadku. Ale keď niekto začne rozprávať, že súčasná forma svätej omše je menej dôstojná alebo duchovná, to už sú potom veci nie dobré.

Vediete o tom živé debaty aj v seminári?

Áno, snažíme sa viesť dialóg aj o tomto. Bohoslovci si pri diskusiách medzi sebou, samozrejme, nič nedarujú, tak ako mladí ľudia, čo je normálne. Ale aj my máme, pokiaľ je to možné, každé dva týždne stretnutia s bohoslovcami, kde nastoľujeme rôzne otázky, riešime problémy, ktoré sa týkajú celého spoločenstva.

V seminári sme mali aj synodálnu cestu, kde sa seminaristi vyjadrovali k veciam, ktoré vnímajú ako dôležité pre ich ďalšiu formáciu. Určite chceme viesť dialóg, na čo nás vyzval aj pápež František v Katedrále sv. Martina v Bratislave, keď hovoril o kreativite, slobode a dialógu.

Musíme hľadať cestu, akým spôsobom dnes niesť posolstvo viery, ako má dnes vyzerať kňaz. Napadá mi myšlienka dnes už svätého kardinála Newmana, ktorý povedal, že na to, aby cirkev plnila tú istú úlohu, sa musí neustále meniť.

„Dnes máme fenomén, že niektorí starší kňazi nechcú ísť pôsobiť na také miesto, kde je kaplán. Prečo? Nevieme spolu vychádzať?“Zdieľať

Je tu aj určitý paradox toho, že sú tu aj nemenné veci. Zo seminára sa podľa môjho názoru nikdy nemôže stať nejaký internát. Niekde v západnej Európe možno seminaristi nemusia chodiť na svätú omšu, nemusia sa modliť, ale to už nie je seminár. Tu musia byť určité pravidlá a návyky, ktoré si seminaristi musia vytvoriť, aby boli schopní isté veci riešiť sami.

Čítal som raz prirovnanie, že kedysi bola formácia taká, že pred vysviackou dali novokňazovi, obrazne povedané, veľký kufor, v ktorom mal všetky veci, ktoré bude potrebovať. Dnes mu dávame malý batôžtek, kde je niekoľko nástrojov a mapa. On sám bude pomocou mapy riešiť všetky problémy, stávať sa k pastoračným otázkam a jednoducho realizovať pastoráciu.

Zvonku vnímame bohoslovcov tak, že sú v seminári šesť-sedem rokov – ako ste sám povedali, v „umelom prostredí“ –, majú presne stanovený čas na všetky aktivity, no potom príde vysviacka a oni idú do farnosti, kde takýto režim nemajú. Kde nájsť tú hranicu, aby prostredie seminára nebolo úplne umelé a aby vedel mladý kňaz v pastorácii fungovať?

Tu ide práve o spomínanú mapu, ktorú sa im snažíme dať. Na jednej strane si bohoslovec musí vytvoriť určité návyky, inak sa mu to rozsype. Na druhej strane, vo farnosti nebude mať možno rannú modlitbu o siedmej ako tu, ale potrebuje vnímať, že bez modlitby to nepôjde. Seminár mu chce dať akési know-how, aby bol schopný vykonávať kňazskú službu.

Pán biskup Marián Chovanec hovorí, že ak sa seminaristi nenaučia modliť v seminári, tak sa to nenaučia ani ako kňazi. Možno sa v seminári nenaučia všetky pastoračné metódy, ale ak sa budú dobre modliť a budú horliví, tak nebudú mať problém naučiť sa ich v pastorácii.

Rozumieme, že seminarista musí mať režim, ale zvonku sa zdá, že je to veľmi prísne, pôsobí to ako nedôvera voči nim. Spomínali ste, že niektorí bohoslovci sú starší, už zažili vysokú školu a určite si vedia organizovať čas na štúdium, čas na voľno, modlitbu a podobne.

Postupne sa snažíme prejsť k systému osobnej zodpovednosti. Vo vyšších ročníkoch už majú seminaristi program voľnejší. Oni sami v rámci synody povedali, že prvé tri ročníky nech majú program pevne stanovený a že potom nech sa už určité veci odbúravajú.

Napríklad piataci majú popoludnie vo vlastnej réžii. Už si sami zariadia, kedy sa bude študovať a podobne. Metódou postupných krokov sa ich snažíme viesť k väčšej osobnej zodpovednosti, ale na druhej strane si budem stáť za tým, že svätá omša, modlitba a rozjímanie – to sú veci, ktoré nemôžu byť dobrovoľné.

Netvrdíme, že omša či modlitba majú byť dobrovoľné, skôr narážame na presný harmonogram, ktorý riadi aj trávenie voľného času a štúdia.

Je tu aj rozmer pokory a schopnosti sa prispôsobiť. Niekedy medzi nami kňazmi je dosť silný individualizmus. Práve to, že sa prispôsobím, je dôležité, je to tak aj v manželstve.

Keď kandidát nie je schopný sa prispôsobiť už v seminári, tak je to už určitý znak. Dnes máme fenomén, že niektorí starší kňazi nechcú ísť pôsobiť na také miesto, kde je kaplán. Prečo? Nevieme spolu vychádzať?

Foto: Postoj/Pavol Rábara

Budeme len počúvať, že my chceme slobodu? Na druhej strane je otázka, či dorástli na zodpovednosť. Je otázne, samozrejme, či dorastú na zodpovednosť, keď je všetko nariadené. Ak chlapci v seminári sami pochopia, že vyučujúci je náročný a že ak sa nebudú učiť, tak skúšku nedostanú, tak je to motivácia.

Nechceme tu mať „pisálkov“ a úradníkov, ale kňazov, ktorí žijú s ľuďmi – ako hovorí pápež František, páchnu po ovciach –, ktorí sú blízki Bohu a ľuďom. Kandidát na kňazstvo musí prekonať egoizmus. Tieto veci sa lámu aj na veciach disciplíny.

A čo rozmer služby? V seminároch, kde je pastoračný ročník, idú budúci kňazi do sociálnych zariadení, charity, nemocnice a podobne. Ako to je u vás? Majú na to priestor?

Bohoslovci sú pomerne dosť času aj doma. Majú tri mesiace letných prázdnin, hoci to nie sú celkom prázdniny. Máme projekt pre seminaristov, kde po druhom ročníku idú na týždeň počas prázdnin do kňazského domova a robia sanitárov. Mnohí hovoria, že je to zaujímavá a silná skúsenosť. Po treťom ročníku majú na starosti prípravu miništrantského tábora, čo je tiež dôležitá skúsenosť.

Čítajte tiež

Za múrmi, kde sa z mužov stávajú kňazi (Texty roka)

Imrich Gazda

Veľká reportáž o príprave slovenských bohoslovcov na kňazské povolanie.

Po štvrtom roku sa zase zúčastňujú na manželských rekolekciách a stretnutiach. V našom seminári býva posledné roky stretnutie spoločenstva Kána. Prichádzajú sem manželské páry, ktoré tu majú osem dní svoj program, a súčasťou toho programu sú aj naši piataci. Ukazuje sa to ako veľmi užitočné.

Každý môže mať svoju prioritu, máme tu seminaristu, ktorý sa veľmi intenzívne venuje Rómom, cez prázdniny absolvuje niekoľko cyklov akcií s rómskymi deťmi.

Po vysviacke pôjde seminarista už ako novokňaz do pastorácie, čo je oproti semináru veľká zmena. Majú mladí kňazi možnosť sa niekam obrátiť či niekde načerpať, keď sa dostanú do krízy?

V našej diecéze majú prvé tri roky intenzívnejšiu formáciu, mesačné stretnutia. Stretávajú sa aj medzi sebou a vymieňajú si skúsenosti, napríklad s učením v školách.

Akými najväčšími ťažkosťami prechádzajú novokňazi, keď začínajú?

Keď som bol farárom, mal som za ten čas asi 27 kaplánov a môžem povedať, že najväčšou ťarchou je vyučovanie v škole, potom kázať, dostať sa do toho a nájsť si svoj spôsob. Potom sú tam vzťahové veci, pre niektorých je náročná pastorácia na dedine, pre iných v meste.

V roku 2019 sa zrušil kňazský seminár v Badíne a bohoslovci Banskobystrickej diecézy prišli k vám. Ako to hodnotíte s odstupom času? Málo bohoslovcov je aj v bratislavskom seminári. Je to cesta aj pre ostatných?

Pán biskup Banskobystrickej diecézy sa tak rozhodol, keďže situácia bola aj ekonomický neúnosná. Vtedy k nám prišlo z Badína 17 seminaristov.

Toto rozhodnutie nebolo jednoduché, nielen pre bohoslovcov, ale ani kňazov, lebo mnohí kňazi v Banskej Bystrici vnímajú seminár ako svoj, vyrástli v ňom, podporovali ho. Ale s odstupom rokov môžeme vnímať, že to bolo užitočné aj pre samotných chalanov, pre ich vzájomnú konfrontáciu aj akademickú úroveň. Mať v ročníku dvoch-troch študentov teológie nie je šťastné.

Zároveň k nám prišli aj hodnotní pedagógovia a medzi budúcimi kňazmi sa vytvárajú aj dobré vzťahy. My starší kňazi možno oceňujeme, že sme boli v bratislavskom seminári, vtedy ako jedinom, lebo sa teraz poznáme z celého Slovenska.

Má v nitrianskom seminári každá diecéza, ktorá tu má bohoslovcov, kňaza zodpovedného za formáciu? A stretávajú sa s bohoslovcami aj ich biskupi?

Áno. Každý biskup má svoju metodiku. Napríklad biskup Chovanec sem chodí pravidelne na rozhovory so svojimi seminaristami, žilinský biskup Gális zasa trávi so seminaristami každý rok týždeň v Rodinkove.

Novokňazov bude málo aj najbližšie roky, treba sa na to nastaviť?

Pri tejto diskusii sa pýtam, neklesá nám aj počet veriacich? Starí kňazi hovoria, koľko mali roboty, dnešní kňazi jej toľko niekde nemajú ani zďaleka, zmenšuje sa aj počet ľudí v kostoloch. Nevnímal by som to až tak pesimisticky.

Chcem povedať, že hoci zvonku pôsobíme ako umelé prostredie, je tu veľmi veľa radosti. Chlapci si navzájom povyvádzajú všelijaké veci, pestujú vzťahy, komunikujú. Pre mňa to je veľká nádej.

Sú aj otvorení, nemajú problém o svojich problémoch rozprávať. Seminarista príde ku mne ako k rektorovi, začne rozprávať a ja si pomyslím: nezabudol, že nie som špirituál? Lebo nemá problém hovoriť aj o vnútorných veciach. Som vďačný Bohu, že v marazme tejto doby sú ľudia, ktorí s nadšením a elánom, radosťou a energiou chcú slúžiť Kristovi a cirkvi.