Slovo kňaza Zlo nie je celý príbeh

Dnešné evanjelium je už na prvý pohľad plné obrazov. Ježiš hovorí o pšenici a kúkoli, o horčičnom zrnku a o kvase. Na prvý pohľad sa nám môže zdať, že sú to úplne odlišné obrazy.

Prvý obraz hovorí o dobrom a zlom (diele), druhý o malom semienku, ktoré vyrastie do veľkého stromu, tretí o kvase, ktorý postupne premieňa celé cesto. No možno si všimnúť jednu dôležitú vec: z obrazov, ktoré Ježiš používa, nesú tri pozitívne posolstvá. Pšenica, horčičné zrnko a kvas sú obrazmi dobra, života, rastu a premeny. Iba jeden obraz zahŕňa posolstvo zla – kúkoľ.

Možno je to dôležité aj pre náš pohľad na svet. Niekedy totiž (a možno aj oprávnene) žijeme tak, akoby celý svet bol iba kúkoľ. Akoby okolo nás bolo iba zlo, nebezpečenstvo, sklamanie, vojny, manipulácia, hriech, korupcia, nenávisť a úpadok. Samozrejme, zlo existuje. Ježiš ho nepopiera – ani my nesmieme. Dokonca o ňom hovorí veľmi vážne. Kúkoľ je skutočný. Nepriateľ existuje. Zlo môže poškodiť človeka i svet. Ale zlo nie je celý príbeh.

Ježiš hovorí aj o pšenici. Hovorí o horčičnom zrnku. Hovorí o kvase. A možno nám tým pripomína: Nezabudni si všímať aj dobro! Nezabudni, že svet nie je iba miestom, kde pôsobí zlo. Je to predovšetkým svet, ktorý Boh stvoril, ktorý Boh miluje a v ktorom Boh stále koná.

Keď sa na svet pozeráme iba cez negatívne správy, cez konflikty a škandály, môže sa nám zdať, že zlo je väčšie než dobro. Ale to nie je pravda. Zlo je hlasné. Dobro je často tiché. Zlo kričí. Dobro často jednoducho koná. Zlo sa dostáva na titulné stránky. Dobro sa mnohokrát svetu zjavuje v úplnej tichosti, no vždy nájde adresátov. Pšenica rastie… i keď popri nej rastie aj kúkoľ.

Pšenica nám môže pripomenúť všetky tie pozemské dobrá, ktoré potrebujeme a ktoré nám Boh dáva. Boh človeka nestvoril ako bytosť, ktorá by mala pohŕdať svetom a všetkým, čo je v ňom. Potrebujeme jedlo, domov, prácu, priateľstvo, rodinu, zdravie, krásu, oddych, zábavu, prírodu, vzťahy, inšpiráciu, spravodlivosť, dobrotu, hodinky, mobil, elektrinu, auto či bežecké topánky. Potrebujeme mnoho vecí, ktoré sú dobré a ktoré nám Boh dáva ako dary. O niektoré sa musíme pričiniť viac, iné dostávame ako nezaslúžený dar.

My ľudia niekedy vo falošnej skromnosti tvrdíme a tvárime sa, akoby všetko pozemské bolo automaticky zlé a duchovné bolo iba to, čo je od pozemských vecí čo najďalej. Ale pozor! Boh stvoril pšenicu. Boh stvoril zem. Boh dal človeku schopnosť pracovať, tvoriť, budovať, milovať a tešiť sa. A tak problémom nie je to, že máme pozemské dobrá. 

Problémom je, keď sa z dobrých vecí stanú naši bohovia alebo ak pozemské dobrá zneužívame a upriamime sa len na ne. Pšenica je výsostne dobrá a potrebná. Ale človek nesmie zabudnúť, kto je Pánom poľa.

Potom Ježiš hovorí o horčičnom zrnku. Je malé a zdalo by sa, že takmer bezvýznamné. Ak by sme ho vložili do dlane, možno by sme nad ním krútili hlavou. Čo už môže také malé semienko dokázať? A predsa práve z neho môže vyrásť veľká rastlina. Koľko dobra v tomto svete sa začalo ako malé semienko?

Jedna krátka modlitba. Jedno úprimné rozhodnutie odpustiť. Jeden človek, ktorý povedal: „Skúsim to.“ Jedno malé gesto skutočnej lásky. Jedna návšteva. Jedno povzbudenie. Jeden človek, ktorý sa rozhodol venovať svoj život Bohu.

Jedna matka, ktorá každý deň trpezlivo vychováva svoje deti. Jeden otec, ktorý sa snaží byť dobrým otcom. Jeden mladý človek, ktorý sa rozhodne nepodľahnúť cynizmu a neradikalizuje svoje srdce a politický svetonázor. Jeden študent, ktorý sa rozhodne byť čestný, hoci by sa mu viac oplatilo podvádzať.

Jeden politik, ktorý nepotrebuje sľubovať a klamať, korumpovať a dať sa korumpovať, ale skutočne slúži. Jeden ty. A jeden ja. Presne v tomto prípade nám horčičné zrnko „hovorí“: Neboj sa, že si malý. Možno sa niekedy cítime príliš malí na to, aby sme niečo zmenili. Ale Božie kráľovstvo sa často začína práve tam, kde človek prestane čakať na „vhodné podmienky“, ale začne konať.

Ešte kvas. Nenápadný, skoro ako to horčičné zrnko. Keď ho vložíme do cesta, tak ho nevidíme. Ale on začne pracovať. Pomaly, skryto a vytrvalo premieňa celé cesto.

Kresťan nemá, ba dokonca nesmie byť človekom, ktorý sa od sveta oddeľuje v presvedčení, že všetko okolo neho je zlé. Kresťan má byť kvasom. Má vstúpiť do sveta a nechať v ňom pôsobiť Krista. Nie silou, nie krikom, nie nenávisťou, nie neustálym odsudzovaním. Ale realitou Krista.

Prekvasiť svet znamená dať sa naplno do služby praktického evanjelia. Znamená privinúť sa srdcom ku Kristovmu srdcu a nechať, aby sa jeho láska cez nás dostávala k druhým. Kvas sa predsa nestráca preto, aby zmizol. Stráca sa preto, aby premenil.

Aj kresťan je pozvaný vstúpiť do konkrétneho sveta. Do rodiny. Do školy. Na univerzitu. Do práce. Do spoločnosti. Do priestoru, kde nie je všetko ideálne – práve tam máme byť kvasom. Niekedy možno naozaj jediným človekom, ktorý sa rozhodne neodpovedať na nenávisť nenávisťou. Jediným, ktorý sa zastane slabšieho. Jediným, ktorý prinesie pokoj tam, kde všetci kričia. Slovensko potrebuje tony a tony kvasu.

„Potrebujeme zmeniť svoj pohľad. Menej sa sústrediť na to, čo je zlé, a viac si všímať, kde rastie pšenica.“

Áno, ešte nám zostáva kúkoľ. Ježiš nevolá k naivite. Zlo existuje. Hriech existuje. Existuje nespravodlivosť, nenávisť, násilie a zloba. Niekedy sa pýtame: „Pane, prečo to okamžite nevytrhneš? Prečo dovolíš, aby kúkoľ rástol spolu so pšenicou?!“ Ježiš hovorí: „Nechajte oboje rásť až do žatvy.“ A to nie preto, že by mu bolo zlo ľahostajné. Ale preto, že Boh vidí hlbšie i ďalej než my.

My by sme často chceli rozdeľovať, označovať, súdiť a vytrhávať. Boh však pozná srdce človeka. Vie, že aj ten, kto dnes žije ako kúkoľ, môže ešte zajtra obrátiť svoj život. Preto prvé čítanie z Knihy múdrosti hovorí: „Ty, panovník mocný, súdiš láskavo a spravuješ nás veľmi zhovievavo; veď ti stačí len chcieť a máš moc poruke.“ A potom nádherná veta: „Takýmto počínaním si poučil svoj ľud, že spravodlivý človek má byť ľudský; a svojim synom si dal dobrú nádej, že po hriechu dávaš príležitosť na pokánie.“ To je veľmi dôležitá lekcia: „Spravodlivý človek má byť ľudský.“

Niekedy si môžeme myslieť, že byť spravodlivým znamená byť tvrdým. Že vernosť pravde znamená nemať súcit. Že boj proti zlu znamená nenávidieť. Žiaľ, aj toto je sčasti slovenská realita. Boh nám však ukazuje inú cestu.

Môžeme pomenovať zlo ako zlo a zároveň neprestať milovať človeka. Môžeme nesúhlasiť s hriechom a zároveň veriť, že hriešnik sa môže zmeniť. Môžeme túžiť po spravodlivosti a zároveň nezabudnúť na milosrdenstvo. Prečo toto všetko? Pretože Boh dáva po hriechu príležitosť na pokánie a „spravodlivý človek má byť ľudský“.

Možno práve v tomto spočíva najväčšia nádej dnešného evanjelia: kúkoľ síce existuje, ale kúkoľ nemá posledné slovo. Zlo nikdy nebude väčšie ako Boh. Koľko mocných ľudí sa v dejinách pokúsilo priviesť iných ľudí alebo celé ľudstvo do záhuby. Koľko diktátorov si myslelo, že budú vládnuť navždy. Koľko ideológií si namýšľalo, že zničia vieru, pravdu a nádej. Koľko ľudí sa pokúšalo umlčať Boha. A predsa sa pominuli. Ich moc sa skončila. Ich mená sa stali kapitolami v učebniciach dejepisu. Tragickými kapitolami. Boh trvá. Jeho láska je väčšia ako akákoľvek zloba sveta a človeka a Jeho dobrota je väčšia než všetka naša nenávisť. Jeho svetlo je jasnejšie než každá tma.

Priatelia, kresťan sa nemá pozerať na svet očami porazeného človeka. Nemáme žiť v neustálom strachu, pesimizme a obave. Nemáme si myslieť, že všetko sa rúti do záhuby a že dobro už nemá šancu. Pšenica rastie. Horčičné zrnko môže vyrásť. Kvas môže premeniť celé cesto. A kúkoľ, hoci je skutočný, nikdy nebude väčší než Pán poľa!

Preto dnes možno len potrebujeme zmeniť svoj pohľad. Menej sa sústrediť na to, čo je zlé, a viac si všímať, kde rastie pšenica. Menej sa báť svojej malosti a viac dôverovať sile malého semienka. Menej sa uzatvárať pred svetom a viac sa stávať kvasom. A nepodliehať strachu z toho, že zlo vyhrá.

Dejiny nepatria kúkoľu. Patria Bohu. A na konci dejín zaznie prísľub, že „spravodliví sa zaskvejú ako slnko v kráľovstve svojho Otca“. Kto má uši, nech počúva. Kto má srdce, nech dôveruje. A kto aj pochopil, nech koná.