Slovo kňaza Boh vidí. A ja som slepý?

Asi ani nie je potrebné hovoriť, že žijeme dobu jedného superlatívu. Nestačí mobil, je potrebné mať najlepší mobil. Nestačí práca, je potrebné nájsť si najlepšiu prácu. Nie je dostatočné mať dobré vzdelanie, ale najlepšie vzdelanie. A nestačí byť dobrým človekom, chceme byť najkrajší ľudia. Písať o superlatíve naj by som mohol aj na ďalšie štyri normostrany a zďaleka by som nevyčerpal všetky oblasti, možno len vás čitateľov.

Paradox Boha

Evanjelium dnešnej nedele prináša slová povzbudenia o hodnote človeka v Božích očiach. Ježiš posiela svojich apoštolov aj do súčasného sveta, ktorý nie je vždy naklonený jeho posolstvu, a opakovane hovorí: „Nebojte sa.“ Nebojte sa ľudí, nebojte sa odmietnutia, nebojte sa utrpenia. 

Zdroj odvahy nemá spočívať v našej sile, ale v istote, že Boh pozná a miluje každého človeka. Možno dosť jednoduchý obraz vrabcov nám je dnes i smiešny. Ako v minulosti, tak i dnes majú, ak vôbec, len nepatrnú hodnotu a o cene už ani nehovorme. No i o nich má Boh vedomie a sú v jeho srdci. A ak sa Boh stará o vrabce, o čo viac sa stará o človeka. 

Preto Ježiš obrazne dodáva, opäť príkladom, ktorý je niektorým – a nie len tým, čo nemajú vlasy – na smiech: „Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané.“ Aký paradox. Pre nás má hodnotu to, čo je naj, pre Boha je mierou milovania milovanie bez miery: človek v nahote svojho človečenstva a v ľudskej chudobe svojej biedy. Bohom stvorený – Bohom milovaný. 

Boh človeka učí, že najväčšou hodnotou nie je to, čo máme, čo sme zdedili alebo dosiahli, ale to, že človek je Božím dieťaťom. Veď život a nesmrteľná duša majú väčšiu cenu než všetky (naj) bohatstvá sveta.

Problém „mňa“

A tu narážame na problém. Dosť veľký, miestami akoby neprekonateľný. Pred Bohom človek prevyšuje všetko ostatné stvorenie. Je cennejší než všetky materiálne hodnoty, než hospodárske záujmy, moc a sláva. Je cennejší než najdokonalejšie stroje, ktoré človek vymyslel a vytvoril, technológie a vedecké objavy, ktoré zmenili kvalitu nášho života a posunuli nás vpred. 

Veda a technika sú veľkým darom, no ak zatienia pravdu o jedinečnej hodnote ľudskej osoby, stanú sa len šarlatánstvom, ktoré spúta a zviaže človeka, ako sme to videli u cisára Rudolfa II. v nádhernom filme Cisárov pekár a pekárov cisár z roku 1952. Nijaký algoritmus slávy a zbohatnutia, nijaká umelá inteligencia, nijaký technický pokrok nemôžu mať väčšiu cenu než jediný ľudský život a jediná ľudská duša. To my ľudia nechápeme či nechceme pochopiť, ba dokonca možno i odmietame.

Svätý Otec Lev XIV. vo svojej encyklike Magnifica humanitas píše, že veľkosť ľudstva nespočíva v technologickom pokroku ani v ekonomickej sile, ale v dôstojnosti každej ľudskej osoby, že každý človek je nositeľom obrazu Boha a nikdy nesmie byť zredukovaný na číslo, štatistiku alebo nástroj. Že pokrok je skutočne ľudský iba vtedy, keď slúži človeku a chráni jeho dôstojnosť. Preto ak človeka podriadime systému alebo technike, poprieme pravdu o jeho jedinečnom postavení v stvorení.

Redukcia

Ale pozor, táto dôstojnosť nepatrí iba niektorým ľuďom. Nepatrí iba silným, zdravým, mladým, bohatým alebo úspešným. Nepatrí iba tým, ktorí sa narodili v priaznivých podmienkach, spoločenských, politických, geografických, alebo majú vysoké vzdelanie. Patrí človeku bez výnimky. Dieťaťu, starcovi, chorému, chudobnému, človeku bez domova, utečencovi, nenarodenému dieťaťu i človeku na konci pozemskej cesty. Všetci majú rovnakú cenu, hodnotu a vlastne dôstojnosť, pretože všetkých stvoril ten istý Boh a všetkých krvou vykúpil jeho Syn.

A práve on nás učí, že akákoľvek forma rozdeľovania ľudí na hodnotnejších a menej hodnotných je niečo, čo je Bohu cudzie. Dejiny nás učia, no my ľudia sme nepoučiteľní, aké tragické následky prináša presvedčenie, že niektoré skupiny ľudí majú väčšiu cenu než iné. Keď človek vytesní Boha na okraj, začne hodnotu osoby merať podľa sily, pôvodu, rasy, zdravia, veku alebo užitočnosti. Evanjelium však hovorí jasne: v Božích očiach neexistujú ľudia prvej a druhej kategórie.

Boh vidí. A ja som slepý?

Neviem, či existuje krajší príbeh a svedectvo ako to, ktoré nám v Písme odhaľuje otrokyňa Agar (Hagar). Agar bola ženou bez práv a postavenia. Bola cudzinkou, slúžkou, človekom stojacim na okraji spoločnosti. Keď utekala na púšť pred utrpením a ponížením, zdalo sa, že o jej osud sa nikto nezaujíma. Tam ju nachádza Boh. 

Oslovuje ju menom a dáva jej dôstojnosť. Vypočuje jej nárek a dáva jej nádej. Mení jej situáciu a dáva jej „nový život“. A Agar ho nazýva „El Roi“ – „Boh, ktorý ma vidí“. Tento obraz má byť našou výčitkou. Boh vidí človeka tam, kde ho svet prehliada. Vidí osamelého seniora, opustené dieťa, chorého človeka, utečenca, človeka bez práce i človeka, ktorého ostatní považujú za bezvýznamného. Pre Boha nie je neviditeľný.

Odvaha viery

Záver evanjelia patrí slovám: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom.“ Odvaha viery je to, čo potrebujeme. A nie len byť naj. Odvahu vidieť v každom človeku brata a sestru. Odvahu brániť život a dôstojnosť všetkých, nielen vybraných. Odvahu postaviť sa proti lži, aj keď je výhodnejšie mlčať.

Odvahu povedať, že korupcia nie je šikovnosť, ale krádež spoločného dobra, ktorá okráda chudobných a berie budúcnosť mladým. Odvahu pomenovať zlo, aj keď sa skrýva za moc, peniaze alebo pekné slová. Odvahu odmietnuť logiku vojen, v ktorých sa pre ambície mocných obetujú životy nevinných, a odvahu pripomenúť tým, ktorí rozhodujú o osudoch národov, že pred Bohom nebude rozhodovať veľkosť ich moci, ale množstvo sĺz, ktoré svojimi rozhodnutiami spôsobili.

Odvahu nezvyknúť si na nespravodlivosť, lož a utrpenie druhých, akoby boli normálnou súčasťou sveta. Potrebujeme odvahu byť pre ľudí, i preto nám Ježiš hovorí: „Nebojte sa ľudí.“

P. S. Aj v posledných dňoch sme mohli zažiť, že tí, ktorí nemajú problém pokriviť pravdu o Bohu, s ľahkosťou pokrivia „plechy“ chrámu – ako pri ničení Kyjevsko-pečerskej lavry. A tam, kde sa raz ohne to, čo je sväté, už nie je ďaleko ani k tomu, aby sa „ohol“ človek a jeho krehký život.

„Pokrivený Boh“, pokrivený chrám, „pokrivený človek“. Jednoduchá, ale desivá logika, proti ktorej potrebujeme skutočnú odvahu.