Slovo kňaza Keď pastierovi smrdí práca

Ježiš v dnešnom evanjeliu nehovorí jemne ani neurčito. Hovorí jasne: „Ja som brána… Ja som prišiel, aby mali život.“ A odhaľuje krutú pravdu, ktorú neradi počúvame: sú aj zlodeji, ktorí neprichádzajú slúžiť, ale kradnúť, zabíjať a ničiť. Evanjelium nie je rozprávka pre deti o milom pastierovi. Je to radikálna výzva rozlišovať hlasy a skutky druhých a aj výzva stať sa pastierom, ktorý sa nebojí ani špiny, ani potu, ani zápachu práce. Dobrý pastier nevonia parfumom popularity. Dobrý pastier niekedy jednoducho smrdí od oviec, od reality života, od zápasu za pravdu. Preto ho ovce poznajú.

Svet, v ktorom žijeme, je krásny a komplikovaný. Niekto pastierom je, iný sa na pastiera hrá. Ľudia verejného priestoru (napríklad politici) majú byť pastiermi spoločnosti. Slovami Krista: majú vstupovať bránou pravdy a búrať ploty manipulácie, nie nimi preliezať. Za úlohu majú nielen riadiť štát, ale aj niesť zodpovednosť za každého konkrétneho človeka a jeho budúcnosť. Musíme povedať spravodlivo: sú medzi nimi aj takí, ktorí to myslia vážne – myslia na spoločné dobro, nezabúdajú na slabých, hľadajú riešenia pre všetkých, nielen svojich „ľudí“ a voličov. Títo v sebe  nesú fducha skutočnej služby. Takýchto pastierov spoločnosť potrebuje.

Ale zatvoriť si oči pred realitou nemožno. Koľkokrát vidíme opak? Keď pastierovi smrdí práca, začne sa riadiť prieskumami namiesto svedomia. Prestane hovoriť pravdu, lebo by ho stála hlasy. Namiesto služby chladný kalkul. Namiesto odvahy kompromis a korupcia. Namiesto pravdy marketing.

A práve tu treba odvahu pomenovať veci. Dokument Dignitas infinita, ktorý vydal pápež František, jasne hovorí o ranách dnešného sveta: dráma chudoby, vojny, obchod so zbraňami, drogy, organizovaný zločin. Ale aj utrpenie migrantov, obchodovanie s ľuďmi, zneužívanie, násilie na bezbranných. To nie sú abstraktné témy – to sú konkrétne bolesti ľudí, ktoré by mali byť v srdci ľudí verejného priestoru a za ktoré nesú politici zodpovednosť. Priamu.

Dobrý pastier nie je manažérom moci. Nie je technokratom, ktorý počíta čísla. Má byť hlasom tých, ktorí hlas nemajú – chudobných, nenarodených, starých, zraniteľných. Má mať odvahu pripomenúť, že kvalita spoločnosti sa nemeria len rastom ekonomiky, ale tým, ako sa správa k najslabším a bráni dôstojnosť človeka. A to niečo stojí. V tomto sa ukazuje, kto je pastier – a kto sa naňho len hrá.

Cirkev nie je bezpečným klubom pre pohodlných. Podľa Božieho plánu má byť miestom pravdy – miestom, kde sa človek stretne nielen s útechou, ale aj výzvou. A povolanie kňaza, biskupa – to nie je funkcia ani kariéra. To je pastierske povolanie, ktoré znamená niesť zodpovednosť za duše a Kristovo evanjelium. Pastier má byť hlasom malých a slabých. Hlasom tých, ktorých nie je počuť. Hlasom nenarodeného dieťaťa, ktoré sa nevie brániť. Hlasom chorého a starého človeka, ktorého spoločnosť začína vnímať ako záťaž. Hlasom obetí zneužívania, chudobných, migrantov, zranených, hlasom pravdy, hlasom pokrivených zákonov. 

Ak pastierovi smrdí práca, začne hovoriť len to, čo chcú ľudia počuť. Vyberie si z evanjelia síce krásne slová o láske, prijatí, pokoji – ale tie ťažšie, náročné, nepohodlné odsunie bokom. Vyhýba sa témam ako potrat, eutanázia, zneužívanie, rozpad rodiny, korupcia, nespravodlivosť, strata zmyslu pre pravdu či dôstojnosť človeka. Lenže práve toto sú rany dnešného sveta. A pastier, ktorý sa bojí dotknúť rany, nelieči.

Evanjelium hovorí jasne: život je dar a každý človek má nekonečnú dôstojnosť – ako to pripomína aj Dignitas infinita. Táto dôstojnosť patrí každému – nenarodenému aj starému, zdravému aj chorému, silnému aj slabému, prijatému aj odmietanému. Nie je možné „rozriediť“ evanjelium len na pekné a milé posolstvo o Božej láske, ktoré nikoho neurazí. Božia láska je pravdivá – a pravda niekedy bolí. 

Znamená to hovoriť aj o tom, čo trápi celú spoločnosť – aj keď to vyvolá odpor, nepochopenie alebo kritiku. Pastier, ktorý mlčí zo strachu, prestáva byť pastierom – no nikdy nesmie ísť o krik pre efekt, o tvrdosť bez lásky, o odsudzovanie. Ide o pravdu, ktorá je prepojená s láskou. Pravdu, ktorá síce môže zraniť, ale len preto, aby mohla uzdraviť.

A pastiermi sú aj herci, influenceri, umelci. Aj oni majú obrovský dosah. Ich slová, postoje, humor, hodnoty – to všetko formuje myslenie generácií.

A pastiermi sú aj herci, influenceri, umelci. Aj oni majú obrovský dosah. Ich slová, postoje, humor, hodnoty – to všetko formuje myslenie generácií. Mladí často viac počúvajú ich než rodičov či učiteľov. A preto nejde len o popularitu, peniaze, slávu – ide tu aj o zodpovednosť.

Keď pastierovi smrdí práca, začne slúžiť popularite. Začne hovoriť to, čo „funguje“. Propaguje všetko („fit drink“), čo sa predáva – aj keď to ničí človeka –, a kohokoľvek, kto mu zaplatí. Relativizuje pravdu a postupne sa z neho stáva len obchodník s vplyvom.

Potrebujeme pastierov, ktorí sa neboja povedať: nie všetko, čo je legálne, je aj dobré. Nie všetko, čo je moderné, je pravdivé. Nie všetko, čo sa páči, vedie k životu. Potrebujeme tých, ktorí sú skutočne „in“ – nie podľa výplatnej pásky, nie podľa algoritmov, ale podľa pravdy o človeku a podľa Božieho plánu. Dokument Dignitas infinita varuje pred digitálnym násilím, ideológiami, ktoré rozbíjajú identitu človeka. Práve tu majú verejne známe osobnosti obrovskú moc – môžu rany prehlbovať alebo liečiť. Dobrý pastier nehľadá potlesk. Hľadá pravdu. A má odvahu ju žiť aj verejne.

Prvými pastiermi sú manželia a rodičia. A majú to možno najťažšie, lebo ich láska je denne skúšaná konkrétnosťou života – únavou, starosťami, konfliktmi, rozhodnutiami, ktoré nikto iný za nich neurobí. Keď pastierovi smrdí práca v rodine, začne rezignovať. Nechce konflikty, nechce byť „ten zlý“. Ustupuje, aby bol pokoj, bez hraníc, bez pravdy, bez sprevádzania. Láska nie je len nežnosť. Láska je aj náročnosť. Nielen áno alebo nie, ale aj vysvetlenie, usmernenie, zákaz, ochrana a... dávanie príkladu.

Potrebujeme pastierov, ktorí sa neboja povedať: nie všetko, čo je legálne, je aj dobré. 

A je tu ešte jedna dôležitejšia časť ako výchova – vzťah medzi manželom a manželkou je prvým miestom, kde sa deti učia, čo znamená láska, vernosť, odpustenie, obeta. Manželská láska je prvým obrazom pastiera. Lebo pastier nie je ten, kto prikazuje, ale ten, kto sa daruje. Kto slúži. Kto nesie druhého. A ak sa manžel dokáže postarať o svoju manželku, manželka o svojho manžela – ak sa navzájom nesú v láske aj v ťažkostiach –, vtedy rastie prostredie, v ktorom sa dokážu postarať aj o deti. Nie dokonalosťou, ale vernosťou.

Rodina je miesto, kde sa deti učia rozlišovať hlas pastiera od hlasu zlodeja. Učia sa, čo je pravda, čo je dobro, čo má hodnotu. A ak sa to nenaučia doma – kde potom? Vo svete, ktorý kričí, láka a klame? Preto byť rodičom znamená mať odvahu milovať naplno. Nielen nežne, ale aj pravdivo. Nielen pohodlne, ale aj obetavo. Lebo práve takáto láska vedie k životu.

Univerzity a školy sú miestom hľadania pravdy. Nie výrobnou halou na diplomy. Učiteľ a profesor je pastier mysle – formuje nielen vedomosti, ale aj charakter, smerovanie, schopnosť vidieť veci v pravde. Keď pastierovi smrdí práca, prispôsobí sa tlaku doby, aby nemal problémy, vyhne sa nepríjemným otázkam, lebo by mohli vyvolať konflikt. Učí, ak ešte učí, to, čo je bezpečné, nie to, čo je pravdivé. A tu sa ukazuje skutočné poslanie učiteľa a profesora: záujem – nie formálny, ale hlboký, osobný, o predmet, o pravdu. Vyžaduje si nasadenie, prípravu, poctivosť. Vyžaduje si trpezlivosť, aj keď výsledky nie sú hneď viditeľné. Skutočný učiteľ vie, že jeho práca je ako sejba. Nevidí hneď ovocie. Niekedy ani nevie, či v študentovi niečo zanechal, napriek tomu pracuje ďalej.

Svet nepotrebuje rezignovaných učiteľov, ktorí si „odučia svoje“ a odídu. Potrebuje ľudí záujmu, snahy a odhodlania. Takých, ktorí veria, že pravda má zmysel, že formovať mladého človeka je viac, než len odovzdať informácie. Aj keď táto práca niekedy „smrdí“ – je náročná, neviditeľná, nedocenená. Má obrovský zmysel – formuje ľudí, ktorí raz budú formovať svet.

Ježiš hovorí: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ Nie pre slávu, nie pre pohodlie, nie pre moc či uznanie. Ale preto, aby človek nielen spoznal plnosť života, ale do nej aj vstúpil, lebo ona má svoj pôvod v Bohu a presahuje to, čo je viditeľné. Hojnosť, o ktorej hovorí, nie je nadbytok vecí, ale účasť na samotnom Božom živote. Už na zemi. Plnosť života však nie sú len jedna, dve či tri oblasti ľudského života a spoločnosti, ale celé spektrum spravodlivosti, ktorá je postavená na Bohu. A práve preto má zmysel byť pastierom.