Slovo kňaza Jedno volanie, viaceré povolania

Kto sa vyberie do Ríma, nájde blízko Piazza Navona Kostol sv. Ľudovíta, ktorý sa nazýva aj francúzskym kostolom – pre zameranie sa na takto hovoriacich pútnikov. Naľavo od hlavného oltára nájdeme kaplnku. Po vhodení mince sa rozžiari a my môžeme uvidieť Caravaggiov obraz Povolanie sv. Matúša.

Medzi drsnými colníkmi je za mohutným stolom aj mladý chlapec, ktorý sa od ostatných učí pozerať uslintane na peniaze pred nimi. Vo dverách sprava sa objavil človek. Je síce v tieni, ale nad ním akoby vyšlo svetlo, ktoré osvieti celú scénu za stolom.

Neznámy muž má vystretú ruku a jeho prst ukazuje na Matúša. Ten sa zarazene na neho pozerá, prstom namieri na svoju hruď a akoby sa opýta: „Ja?“ Ježiš skutočne navštívil „pelech“ lotrov a jedného z nich si aj vybral. Nasledovníkov nešiel hľadať do chrámu ani medzi farizejov, ktorí boli v porovnaní s colníkmi dokonalí.

Ježišov prst ukazuje na Matúša, ktorému peniaze nesmrdeli, dokázal ich zhrabovať k sebe a veril len tomu, čo sa dá ohmatať. Ježiš pokračuje v priebehu dejín v tejto svojej praxi. Povoláva, prekvapujúco pre nás, tam, kde by sme to nečakali. Z miesta nášho hriechu.

Kristus by možno dnes volal Léviho od herných automatov alebo zo stávkovej kancelárie. Pre Matúša je to vyslobodenie. Skúsenosť spásy je základom povolania. Spomienka na toho, ktorý nás zachránil, nás pevne spája s ním a vzbudzuje čoraz väčšiu lásku k nemu. Spomienka na biedu, z ktorej nás vytiahol, nás zároveň robí pokornými.

Ako by sme mohli súdiť druhých, keď sa pozeráme na seba, kým sme boli pred stretnutím s Pánom? Ako by sme neboli milosrdní, keď sme sami zakúsili toľko milosrdenstva? Naopak, kto spoznal Pánovo milosrdenstvo, vie, že žiadna obeť, hocijako veľká, ho nemôže nahradiť.

Milosrdenstvo chcem a nie obetu, pripomína Ježiš a farizejom odporúča, aby sa rozhýbali, nielen komentovali iných, ako to dnes dokazujú moralisti na internetových fórach.

Herec Jiří Dvořák si v televíznej relácii spomenul na jemnú výčitku režiséra voči istej herečke. Označil ju za osobu, ktorá odmietla jeho pozvanie do tanca. Aj viera je pozvaním do tanca. Vzájomné prenikanie troch božských osôb (gr. perichoresis) obsahuje slovo choreó – „tancujem“. Jeho odmietnutie nás robí stuhnutými.

Viera je pohyb. Žiadne múzeum, kde sa len chodí s metličkou zotierať prach zo sôch. Smutná je domácnosť, kde mama príde po dennej šichte a vidí, že deti si nie sú schopné ani zohriať obed. Odmietli pozvanie do tanca.

Smutná je firma, kde si šéf radšej všetko urobí sám, lebo sa nemôže spoľahnúť na kolegov, ktorí ostali zaseknutí v minulom storočí a každé nové školenie ofrflú ako telocvikári novú školskú reformu.

Smutný je pohľad na komunitu mužov či žien, kde sa ľudia prišli skryť pred vážnymi životnými rozhodnutiami. A výsledkom formácie sú karikatúry, ktoré by v reálnom živote neprežili – od finančnej gramotnosti až po chod viacčlennej domácnosti či návštevu lekárov. Božie detstvo bolo nahradené detinskosťou.

Pozvaní Najsvätejšej Trojice do tanca je niekoľko. Matúš už skôr žil naplno to prvé – povolanie žiť. Vedel sa o seba postarať, nespoliehal sa na chovateľsko-opatrovateľský servis organizácií a dobre poznal hodnotu peňazí.

Ako hovorí Kniha múdrosti, Boh je milovník života. Preto je prvým povolaním vďačnosť za život. A s tým je dnes problém. Prečo v školách narastá počet detí, ktoré sa neprijímajú, ktoré si ubližujú a znehodnocujú aj životy druhých?

Včely nás učia, ako nerezignovať na výrobu sladkého medu. Huslisti nás pozývajú, aby sme si telo chránili ako hudobný nástroj, pretože prostredníctvom neho má každý človek ponúknuť druhým krásnu melódiu, ktorú skomponoval.

Viacerí ľudia pracujúci s Rómami mi potvrdili, že v nich je chuť žiť veľmi silná. Sú chudobní, s bosými nohami v blate, bývajú v pozliepaných domoch, ale tešia sa zo života. Ako to povedal bohatý Bratislavčan pri návšteve spišskej Lomničky miestnemu kňazovi: „Jano, tí sú šťastnejší ako ja.“

Toto je prvé povolanie. Až k nemu sa môže pridať to druhé. Ak sa vrátime do Kostola sv. Ľudovíta, druhý Caravaggiov obraz nám ukazuje Matúša s novým povolaním – počúva anjela, aby pre nás napísal svoje evanjelium.

Na poslednom obraze už zomiera ako mučeník. Tiež nové povolanie pre Léviho. Zabíjajú ho svalnatí chlapi a medzi nimi, zdá sa, je aj ten mladý chlapec spoza stola, ktorý sa podieľa na smrti bývalého kolegu. Kto sa rozhodol nežiť, bude závidieť tým, čo sa radujú. Našťastie, palma mučeníkov, ktorá je pre nich pripravená, nikdy nezvädne.

Ak raz zájdete do Ríma, Caravaggio vám porozpráva o nových povolaniach – pre Matúša, pre seba a možno aj pre nás.