Slovo kňaza Sklamanie ako reč Ducha

Medzi najsledovanejšie televízne programy počas pandémie covidu v Taliansku patrili prenosy svätých omší, ktoré celebroval pápež František. V tejto krajine bolo veľa úmrtí. Spomeňme si na Bergamo a kolóny vojenských vozidiel s rakvami smerujúce do krematórií po celej krajine.

Opatrenia tam boli zopár mesiacov veľmi tvrdé. Ľuďom sa aspoň cez prenosy z Vatikánu dostával do ich izolácie kúsok nádeje. Tá prichádzala so zomrelým pápežom, obľúbeným pre svoju láskavosť, svojský humor a útechu. 

Tú prinášal aj vtedy, keď putoval rímskymi ulicami ku krížu v kostole San Marcello alebo pri adorácii na pozadí prázdneho Svätopeterského námestia. Je ľahké tešiť sa na svadbe, diskotéke alebo s fľašou vína v ruke. Pápež František vystupoval ako svedok Ducha Tešiteľa aj vo chvíľach pre svet dramatických. 

Miloval Krista, prijal jeho prikázania a nič pre neho nebolo dôležitejšie ako On. Toto je prežívanie Božej lásky, ktorá naše srdce upriamuje na tvár Vzkrieseného. 

A hoci sa zdanlivé istoty okolo nás rúcajú, ostáva nám Pavlovo konštatovanie: „Čo nás odlúči od Božej lásky?“ (Tento motív je dobre zhudobnený Marcom Frisinom.) Ježišovo dnešné prikázanie lásky, ktoré máme dodržať, dopĺňa Otcovo Desatoro. Ježiš prikazuje len to, čo sám urobil trochu skôr. Vtedy, keď sa sklonil k zaprášeným nohám apoštolov.

Aj v tomto ho napodobňoval Petrov nástupca z Argentíny. Ako pamiatka zostane v kolektívnej pamäti jeho sklonenie sa k nohám lídrov Južného Sudánu, aby hľadali spoločné riešenia pre pokoj v krajine.

M. Frisina: Chi ci separerá

Aký zvláštny bol naňho pohľad na začiatku napadnutia Ukrajiny, keď sám kráčal k ruskej ambasáde, aby prosil o mier medzi znepriatelenými slovanskými národmi. Ako slúžiaceho si ho zapamätal aj náš emeritný arcibiskup Bezák, keď mu po jednom spoločnom obede v Dome svätej Marty pápež František priniesol dezert.

Takto pôsobí Duch Tešiteľ v ľuďoch. Je zároveň Duchom pravdy. Preto nás nikdy nebude klamať. Keď som sa raz pýtal detí na slávnosti prvého svätého prijímania, kde budú o sto rokov, malá Martinka odpovedala, že v nebi.

Zobrala vážne Ježišov prísľub, že nám ide pripraviť miesto v nebi a príde po nás. Jeho prísľuby nás nikdy nebudú klamať. Ale môžu nás sklamať. A niekedy je to aj fajn. Sklamanie, v ktorom sa nám môže prihovárať Boh.

Ježiš nám nesľubuje raj na zemi, že navždy ostaneme bývať vo svojich domoch či drahých vilách. Jeho reč sklame ľudí, ktorí sú závislí od toho, čo majú. Tak ako sklamal príliš zbožných židov, keď im rozprával o tom, že Boh raz bude prítomný v jedle a nápoji.

Klamanie a sklamanie. Touto optikou sa dá pozrieť aj na slávnosti, ktoré sa konajú pri príležitosti osláv konca druhej svetovej vojny. Nablýskané uniformy, predvádzanie moderných zbraní, vojenské pochodové piesne a pôsobivé zástupy mladých vojakov a vojačiek nehovoria celú pravdu o vojne.

Predstavme si, že by sa ľudia na námestiach dožili iného vystúpenia – vojnových invalidov na vozíkoch bez rúk a nôh; žien, ktorým zabili mužov alebo synov; detí, ktoré zostali polosirotami; vyhasnutých tvárí vojakov, ktorí zabíjali. 

„Krv je bohatým plášťom, v ktorom sa prechádza božstvo vojny,“ napísal ešte v 16. storočí anglický dramatik Christopher Marlowe. Pozerať sa na zakrvavených vojakov by asi bolo sklamaním pre tých, čo sedia na tribúnach.