Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
12. február 2024

Historik Gabriel Hunčaga o odmietaní pápežov

Kedysi pápežovi hrozilo aj násilie, no bežní veriaci sa do konfliktov nezapájali

Rozhovor s dominikánom Gabrielom Hunčagom o tom, čomu čelili pápeži v dejinách aj ktoré obdobie mu pripomína pontifikát Františka.

Kedysi pápežovi hrozilo aj násilie, no bežní veriaci sa do konfliktov nezapájali
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor s dominikánom Gabrielom Hunčagom o tom, čomu čelili pápeži v dejinách aj ktoré obdobie mu pripomína pontifikát Františka.

Prvé vážne odmietnutie pápeža nastalo už v 3. storočí, prvý antipápež je však napokon uznávaný ako svätý. Pápeža Leva I. zbili tak, že istý čas nepočul a nevidel. Vznik nových žobravých reholí v stredoveku predstavoval takú revolučnú novinku, že to vyvolalo obrovský odpor a dochádzalo aj k násiliu.

Historik a dominikán Gabriel Hunčaga v rozhovore vysvetľuje aj to, kedy sa objavil pojem „pápeženec“ a čo znamenal. A prečo mu súčasný pontifikát pápeža Františka pripomína situáciu, akej čelil veľký pápež Lev XIII.

Výhrady mnohých katolíkov voči pápežovi Františkovi zašli v posledných rokoch až do takej fázy, že sa objavujú rôzne formy odmietania súčasného pápeža. Niektorí ho priamo označujú za „antipápeža“ alebo sa na sociálnej sieti vyjadria v zmysle, že „to nie je ich pápež“ a podobne. Čo je to za jav z pohľadu historika?

Systematické odmietanie pápeža, či už konkrétnej osoby, alebo úradu pápežstva, tu máme kontinuálne od antiky až po súčasnosť. Menili sa len okolnosti a intenzita.

Má to rôzne prejavy, môže ísť o odmietanie, pokiaľ ide o niektoré oblasti pontifikátu, napríklad rozhodnutia v náboženských otázkach, no niekedy aj o politické záležitosti. V minulosti totiž zohrávali pápeži významnú úlohu aj v politike. 

Hoci nie ste cirkevný právnik, kde ako kňaz vidíte „červenú čiaru“, ktorá predstavuje bod, za ktorým už nejde len o vyjadrenie názoru, ale kde to už môže byť problematické?

Rozlišoval by som pastoračné prístupy pápeža a potom vieroučné. Každý pápež kladie dôraz na iné špecifiká, často sa týkajú práve pastoračnej praxe.

Takže keď sa dnes pápež snaží minimálne netváriť, že neexistujú niektoré pastoračné problémy s istými skupinami obyvateľstva, tak otvára tieto otázky, čím vytvára priestor na dialóg. A to vedie niekedy ku konfrontácii so skupinami, ktoré odmietajú už vôbec tento prístup, že sa otvorí nejaký dialóg.

V tejto oblasti sa dá s mnohými veriacimi o tom hovoriť, pretože väčšina ľudí sa dostáva k pápežovým výpovediam sprostredkovane. Niekedy stačí vysvetliť kontext.

Pokiaľ ide o vieroučnú oblasť, je to vážnejšie. Existujú skupiny kléru, ktoré sa veľmi vyhraňujú voči pápežovi Františkovi, ale aj ďalšie skupiny zase voči Benediktovi XVI. či Jánovi Pavlovi II.

Od staroveku platí zásada Prima sedes a nemine iudicatur, teda že „pápežský stolec nemôže nikto súdiť“. Ak niekto dlhodobo prejavuje tendenciu, že chce vynášať nad pápežom súdy, tak v tomto prípade sa takýto katolík sám stáva heretik z hľadiska cirkevného učenia.

Poznáme dokonca prípady, keď sa oháňali voči pápežovi cirkevnými trestami alebo ho chceli exkomunikovať. Napríklad v druhej polovici 7. storočia ravennský arcibiskup Maurus na hrozby pápeža, ktorý ho exkomunikoval, odpovedal exkomunikovaním pápeža.

Treba teda rozlišovať, čo je nejaká výhrada alebo dobre myslená kritika voči pastoračnému prístupu pápeža a potom to, čo je v oblasti vierouky prekročením červenej línie.

Bolo vždy v dejinách cirkvi rovnako dané, čo sa voči pápežovi smie a čo už je za čiarou?

Bol v tom určitý vývoj, podobne ako v prípade vierouky, ktorá sa takisto menila.

Niektorí sa oháňajú tým, že aj svätý apoštol Pavol napomenul svätého Petra, že išlo o prvý moment v dejinách cirkvi, keď došlo k nezhodám s pápežom. Stotožňujete sa s týmto pohľadom?

Takto by som to nevnímal, zdá sa mi to dosť pritiahnuté za vlasy. Je známe, že konflikt medzi nimi bol, aj na Jeruzalemskom koncile, hoci skôr by som hovoril o napätí. Dnes vieme, ako sa vyvíjala náuka, že prví kresťania si osvojili Pavlov naratív. Ale táto zmienka nie je tým prvým skutočným momentom, keď môžeme hovoriť o vážnom odmietnutí pápeža.

O ktorý moment ide?

Najstaršie dochovaný prípad súvisí so svätým Hypolitom Rímskym. Možno pri ňom pekne vnímať viacero vrstiev, ktoré ukazujú, kde možno kritizovať pápeža a kde sa už človek môže ocitnúť mimo.

Hypolit Rímsky je aj svätec, zomrel v roku 236 mučeníckou smrťou, napísal dielo Traditio apostolica, no bol aj rozkolníkom a veľkým kritikom až štyroch pápežov. Dokonca sa nechal zvoliť za protipápeža.

Môžete jeho postoje priblížiť?

Kritizoval niektoré kroky pápežov, ktoré podľa neho prekračovali líniu vtedajšej vierouky.

Pápež Kalixt sa snažil zmierniť pastoračný prístup, keď v niektorých prípadoch umožnil „druhé pokánie“, a to v prípade apostázy, čiže odpadnutia od viery a obetovania pohanským bohom (bavíme sa ešte o období pred Milánskym ediktom), plus pri niektorých ďalších ťažkých hriechoch ako smilstvo, cudzoložstvo a vražda. 

Dovtedajšia prax hovorila, že po takýchto vážnych previneniach by veriaci nemal mať opätovnú možnosť na pokánie a následné odpustenie zo strany cirkevného spoločenstva. Niekomu sa teda mohlo javiť, že pápež Kalixt ohýbal doktrínu. Lenže ten starý, pôvodný prístup bol už neudržateľný, keďže kresťanov pribúdalo po celej ríši, a tak aj mnohí za ťažkých životných okolností zlyhali a obetovali. 

Čo sa nepáčilo Hypolitovi?

Bol v tomto veľmi radikálny a tvrdil, že cirkev môže dovoliť len jedno pokánie v prípade týchto ťažkých hriechov. Hypolit sa s tým nedokázal zmieriť a nestačila mu potom už iba kritika, ale nechal sa zvoliť za protipápeža.

Je to dobrý príklad toho, ako môže dobre myslená konštruktívna kritika napokon prekročiť všetky červené čiary. Z nášho dnešného vnímania sa však akoby bol vykúpil z tohto konania tým, že nezaprel svoju vieru a za prenasledovania zomrel mučeníckou smrťou.

Svätý Hypolit Rímsky. Foto: wikipedia.org (CC)

Nezomrel teda ako protipápež?

Nie, ale istý čas, počas pontifikátu jedného z tých pápežov, ktorých zažil, sa nechal zvoliť za pápeža, ale potom z toho ustúpil. Nakoniec aj prax s pokáním sa vyvinula tak, že dala za pravdu pápežovi Kalixtovi. 

Ktoré ďalšie obdobie bolo ešte príznačné významným odporom voči pápežovi? 

Postavenie pápežov bolo ovplyvnené počas arianizmu. Na území Západorímskej ríše toto bludné učenie nejaký čas dokonca dominovalo, takže pápeži, ktorí reprezentovali odpor voči arianizmu, boli ariánskou hierarchiou ignorovaní. V tom čase bolo dokonca viac biskupov proti pápežovi než za pápeža.

Z tohto obdobia môžeme spomenúť pápeža Liberia, ktorý bol v poradí 36. pápežom, no ako prvý dovtedy nebol kanonizovaný. 

Dôvod?

Bol úplne v tieni vlády Juliána Apostatu a proariánskych turbulencií, ktoré v tom čase v ríši panovali. Nemal silu dôkladne sa zastať svätého Atanáza z Alexandrie, ktorý bol ako odporca arianizmu vo vyhnanstve. Pritom Liberius, ktorý zomrel v roku 366, je prvý pápež, ktorý má toto označenie na náhrobku.

Potom poznáme prípady, ktoré sa spájajú nielen s vieroukou, ale aj politikou. Viacero sporov medzi panovníkmi a pápežmi sa dialo s nástupom islamu v 7. storočí. Napríklad byzantskí cisári z Konštantínopola chceli od pápežov prostriedky na boj s Arabmi, no keď u nich nenašli podporu, cisári odmietali uznať ich pápežskú vysviacku, čo boli prípady pápežov Severína a Herakleia. 

Takéto momenty, keď sa reprezentanti sekulárnej moci považovali zároveň za autoritu v náboženských veciach, boli veľmi časté a niekedy to dospelo až k inzultáciám.

Čiže až k fyzickým útokom?

Prvý veľký atentát na pápeža takmer s fatálnymi dôsledkami zažil už Lev I. v roku 445. Bol to ten známy pápež, ktorý zachránil Rím pred Hunmi. Zhodili ho z koňa a tak zbili, že na nejaký čas stratil sluch a zrak. 

Dôvodom bolo, že Lev I. ako jeden z prvých pápežov obhajoval cirkevnú autonómiu v oblasti výkonu jurisdikcie vo vzťahu k inej hierarchii. Teda že ako pápež má sám právo zvolať cirkevné synody či odovzdávať insígnie. 

„Skúsme si dnes predstaviť, že by nejakí pápežskí oponenti boli schopní zorganizovať až dva koncily pre jednu spornú vec.“  Zdieľať

Z toho obdobia je známy aj príklad, keď chcel pápež Lev I. zorganizovať synodu v rímskej provincii Galii, no miestny prefekt písal cisárovi, že nejaký rímsky biskup tam chce zvolať synodu a či s tým cisár súhlasí.

Cisár Valentinián III. odpísal perfektnú vec, že cirkev užíva toto právo bez toho, že by jej ho bol niekto prepožičal. Inými slovami povedané, cisár uznal exkluzivitu pápeža nad západnou cirkvou, ktorá sa zakladala na vlastnom práve a nie na jej prepožičaní zo strany štátu. Išlo o veľmi dôležitý precedens.

Ale zrejme nezabránil tomu, že v ďalšom období svetská moc zasahovala do právomocí pápeža… 

Presne. Nebolo to tak, že by sa od toho 5. storočia vždy rešpektovala autonómia pápežov. Hoci katolícky krst Chlodovika (okolo roku 496/497) znamenal vznik aliancie s Rímom – čo bolo dôležité v čase arianizmu –, neskoršie Chlodovikovi nástupcovia priamo dosadzovali biskupov. Právo voľby sa zmenilo len na právo návrhu, o ktorom rozhodol panovník, uzurpoval si tým právo metropolitov. 

Aj neskorší Karolovci si uzurpovali mnohé z jurisdikcií, ktoré patria len cirkvi, a boli z toho obrovské napätia medzi pápežmi a franskými panovníkmi.

V tejto súvislosti stojí za zmienku list svätého Bonifáca pápežovi Zachariášovi okolo roku 746/747: 

„Benefíciá sú rozdávané nenásytným laikom alebo nerestným a úplatným klerikom. Žiadne nimi spáchané trestné činy nebránia, aby dosiahli kňazstvo. A keď ho napokon dosiahli tým, že rozmnožili svoje hriechy, stávajú sa biskupmi. A tí, ktorí sa chvália tým, že nie sú cudzoložníci či smilníci, sú opilci alebo ľudia posadnutí lovom či vojaci, ktorí necúvnu ani pred preliatím kresťanskej krvi.“

Dokedy pozorujeme takéto javy?

Toto sprevádzalo stredovek kontinuálne, vrchol nastal za tzv. sakrálnych panovníkov. 

Od roku 996 (Gregor V.) do roku 1058 (Štefan IX.) bolo päť pápežov z vtedajšieho nemeckého prostredia. Najmä Viktor II. (1055 – 1057) bol de facto vazal dosadený cisárom Henrichom III.

Boli to servilní pápeži, ktorí sa síce formálne stali legitímne zvolenými, ale pozadie, ktoré vytvorilo tú legitimitu, malo ďaleko od etických princípov. Títo pápeži nemali potom, pochopiteľne, žiadnu autoritu u mnohých biskupov, keďže boli bábkami v rukách cisárov Svätej ríše rímskej.

Aj z tohto dôvodu pápež Mikuláš II. spravil v roku 1059 reformu voľby pápeža, aby sa predišlo týmto zákulisným manipuláciám, a právo voľby delegoval na kardinálov.

Možno mať v niečom pochopenie pre veriacich v stredoveku vzhľadom na to, že dnes je pápež hlava cirkvi a nie politický vodca? 

Nepreceňoval by som to, že išlo o spojenie mocí. Je potrebné rozlíšiť, kde sa niesol konflikt na mocenskej vlne a kde na náboženskej. Napríklad odmietavé postoje episkopátu voči pápežovi len z toho dôvodu, že sa možno báli postaviť vlastnému panovníkovi, nemožno zľahčovať. 

Cisár išiel niekedy až tak ďaleko, že tam, kde nejaké mesto považovalo za väčšiu autoritu pápeža a nie jeho, tak miestnemu duchovenstvu odmietol benefíciá, čiže ich odstrihol od príjmov. Alebo ak sa nejaké talianske mesto pridalo na stranu pápeža, tak mu zbúral hradby, ako to spravil Fridrich II.

Keď dáme bokom typ sporov s pápežom, ktoré pramenili z toho, že sa svetská a cirkevná moc prelínali, existuje v skorších dejinách cirkvi prípad, keď mali veriaci problém prijať novinky, ktoré zaviedol pápež? Z moderných dejín vieme napríklad o ťažkostiach s prijatím encykliky Humanae vitae.

Odmietanie toho, čo presadzuje pápež v pastoračnej praxi, sa po prvý raz výrazne objavilo v 13. storočí pri vzniku žobravých reholí. A to veľmi výrazne.

Tento obrovský konflikt trval 60 rokov a vyvolával napätie a konflikty po celej Európe. Vzniklo celé hnutie zastúpené sekulárnym duchovenstvom a episkopátom, ktoré nechceli prijať to, že pápeži schválili a podporovali žobravé rehole.

Dovtedy boli len mnísi a sekulárne duchovenstvo, no žobravé rehole predstavovali až takú revolučnú vec? 

Totálne. V kánonickom práve vtedy nebol uchopený takýto spôsob života. Bola to úplná novinka, ktorá sa vymykala všetkému, čo vtedajší veriaci poznali. 

Odpor bol enormný a sprevádzali ho aj také veci, že keď jeden biskup so žobravými rehoľami nesúhlasil, vyhlásil nad celým mestom interdikt: kým žobravé rehole neodídu, zakazujú sa na tomto území vysluhovať akékoľvek sviatosti. 

Alebo sa navzájom exkomunikovali – nejaký sekulárny duchovný vo významnom postavení exkomunikoval františkánov a dominikánov, lebo sa s tým nevedel stotožniť.

V niečom je tá situácia podobná dnešnej.

V čom? 

Vysvetlím. Štvrtý lateránsky koncil v roku 1215 vydal celý jeden dekrét o zákaze vzniku nových reholí. A rok po tomto koncile vznikli dominikáni – ako najstaršia oficiálne potvrdená žobravá rehoľa!

Dnes si to ani nevieme predstaviť, že rok po koncile sa pastoračná prax odohráva na prvý pohľad v príkrom rozpore s literou koncilu. Vyvolalo to taký chaos, že do niektorých vzdialených diecéz ešte ani nestihli prísť všetky koncilové dekréty a už tam bola niektorá žobravá rehoľa. 

Skúsme si dnes predstaviť, že by nejakí pápežskí oponenti boli schopní zorganizovať až dva koncily pre jednu spornú vec. 

V roku 1245 sa konal Prvý lyonský koncil, mal aj inú agendu, ale tam sa niektorí snažili primať pápeža a koncilových otcov, aby vznikol dekrét, ktorý zakáže nové rehole. To však nevyšlo a konflikt ešte viac eskaloval. 

Dochádzalo aj k zabíjaniu, niektorí rehoľníci a klerici zomierali v pogromoch na protivníkov.

Pre nové rehole? 

Spoločnosť bola úplne rozdelená, keďže presah náboženstva do každodennej reality bol oveľa väčší ako dnes. Ale dopoviem to. Konal sa ďalší koncil v Lyone – v roku 1274. Tam však už bola tretina biskupov z radov rehoľníkov, lebo pápeži začali využívať žobravých rehoľníkov do biskupských funkcií.

Zámerne?

Jednoducho preto, že boli pápežovi vernejší než sekulárny klérus.

Lyonský koncil urobil napokon kompromis v zmysle, že zrušil menšie žobravé rehole, prikázal im buď sa asimilovať s väčšími, alebo im nedovolil prijímať dorast, ale štyri najväčšie žobravé rehole (františkáni, dominikáni, augustiniáni a karmelitáni) konflikt skrátka ustáli a fungujú dodnes.

Trináste storočie je teda pekným príkladom, kde opozícia voči pápežovi bola veľmi tvrdá a dokázala ísť s ním do súboja na život a na smrť.

Prvý lyonský koncil, ktorý exkomunikoval cisára Fridricha II. Foto: wikipedia.org (CC)

Keď toto rozprávate, zdá sa, že dnes sme relatívne poslušní voči Svätému Otcovi.

Autorita pápeža je dnes u praktizujúcich katolíkov na oveľa vyššej úrovni, ale treba povedať, že aj vďaka vzdelanosti.

Inzercia

Dnes, ako aj za celé 20. storočie sú prejavy odmietania, nespokojnosti a odporu voči pápežovi nič v porovnaní s tým, čo bolo kedysi. Na druhej strane treba povedať, že v minulosti sa ten konflikt odohrával iba medzi elitami.

Čiže bežní veriaci ho neriešili?

Mal aj spoločenský dosah, ale bežný človek niekde na vidieku v 13. storočí sa doň nezapájal. On len počul, že niekde si zase nejakí mnísi robia zle. A aj si robili.

Máme príklady, že napríklad benediktíni v jednom anglickom mestečku mali problém s tým, že tam prišli františkáni. Keď františkánov pozval k sebe na večeru bohatý mešťan a ich sponzor, tak benediktíni im počas tej večere podpálili kláštor.

Keď už porovnávame našu dobu s minulosťou, rád by som upozornil na jeden fakt. Týka sa koncilov. Pre nás je koncil do istej miery tajomstvo, vzácnosť. Avšak od roku 1123 do roku 1311 sa každých 25 rokov konal ekumenický koncil. My sme už 59 rokov od Druhého vatikánskeho koncilu. Očami súčasníka sa dá povedať, že nemáme v sebe mentalitu koncilov.

Prečo to považujete za podstatné? Veď máme pápeža a jeho úrad.

Koncil je miesto, kde sa autorita pápeža bezprostredne prenáša do života cirkvi, a to prostredníctvom koncilového zhromaždenia a jeho dekrétov. Koncil vedel agendu živšie dostať do života cirkvi.

V podstate každá generácia zažila vo vrcholnom stredoveku ekumenický koncil. No od Tridentského, ktorý sa skončil v roku 1563, boli len dva. Chýba nám táto koncilová dynamika. 

Keď hovoríme o odmietaní pápeža, celkom špecifické je obdobie tzv. avignonského zajatia a spolu s tým dvojpápežstva a trojpápežstva.

Iste, no aj v tom ťažkom období sa ukazuje istá vitalita. Hoci boli dve obediencie, teda oblasti poslušnosti každému pápežovi – rímska aj avignonská –, na strane oboch pápežov sa diali aj dobré veci pre cirkev. 

Príkladom sú dve postavy z našej dominikánskej rehole – svätá Katarína Sienská, učiteľka cirkvi poslušná pápežovi v rímskej cirkvi, a svätý Vincent Ferrerský, významný kazateľ, poslušný avignonskej obediencii. 

Kedy sa objavuje označenie „pápeženci“ a čo presne znamenalo? 

Tento pojem súvisí s reformáciou a husitskými vojnami. Označuje toho, kto stojí na strane pápeža, a to aj vtedy, keď sa ukáže, že ten pápež je nejakým spôsobom nehodný svojho úradu. 

Od čias Johna Wycliffa a Jána Husa už v celospoločenskom meradle odpor voči pápežovi ako postave prechádza do úrovne odporu voči pápežskému úradu. Reformácia tento úrad potom už úplne odmietla.

Od tohto momentu je už aj „pápeženec“ prudko pejoratívny výraz, ktorý označuje skorumpovanosť, pričom nesmeruje len na konkrétneho pápeža, ale na pápežstvo ako inštitúciu.

Možno hovoriť o protestantskom prvku v prípade tých katolíkov, ktorí radikálne neprijímajú pápeža?

Má to také znaky, no nenazval by som to priamo protestantským prvkom. Tento jav sa prejavil aj v modernejšej dobe. Od osvietenstva sme v celej Európe svedkami tzv. episkopalizmu.

O čo ide?

Podpísali sa pod to aj zámorské objavy, ktoré zohrali pomerne silnú úlohu v tom, ako sa niektoré panovnícke dvory dokázali vymaniť spod autority pápeža. Má to regionálne nuansy, ale v historiografii sa tento jav nazýva episkopalizmus.

„Od Tridentského koncilu, ktorý sa skončil v roku 1563, boli len dva. Chýba nám táto koncilová dynamika.“ Zdieľať

Ide o prístup, ktorý uznáva, že historicky má rímske biskupstvo svoj špecifický význam, teda bolo ustanovené Kristom v zmysle Petra ako prvého nástupcu v úrade hlavy cirkvi a potom aj ako inštitúcia. No všetci ostatní, ktorí v tomto úrade pokračujú, už boli dosadení spoločenstvom veriacich. 

A preto hoci má pápežský stolec veľký symbolický význam – aj pre prípad nejakého koncilu – , vo výkone jurisdikcie, napríklad na území nejakej diecézy, nemá mať pápež vyššiu autoritu ako miestny biskup. Tak to videl vtedajší smer známy ako episkopalizmus.

V čom to súvisí so zámorskými objavmi? 

Na základe privilégií, ktoré sa súborne nazývajú patronátne právo, si španielska aj portugalská koruna mohli riešiť v kolóniách cirkevné záležitosti autonómne bez súhlasu Svätej stolice. Tieto privilégiá im pápeži umožnili z retrospektívneho pohľadu dosť neprozreteľne.

Časom to narazilo na rozdielnosť vo videní reality v Novom svete. V roku 1504 pápež Július II. zriadil na území španielskych kolónií, zhruba v oblasti dnešného Karibiku, tri diecézy, no vyvolalo to veľmi silný odpor. Španielska koruna vrátane cirkevných predstaviteľov voči tomu vystúpili. Konflikt trval niekoľko rokov, až nakoniec pápež kapituloval.

Takéto javy posilnili spomínaný episkopalizmus. Navyše tomu nahrávala aj skutočnosť, že národné monarchie sa nacionalizovali a uplatňovanie pápežskej autority na ich území sa začalo považovať za neadekvátne zasahovanie nielen do cirkevných, ale aj spoločenských a politických otázok. 

V rámci tzv. episkopalizmu vznikol ešte radikálnejší prúd – febronianizmus.

O čom bol?

Autorom tohto konceptu bol trevírsky pomocný biskup Johann Nikolaus von Hontheim, ktorý v rokoch 1763 – 1773 pod pseudonymom Justinus Febronius (odtiaľ pomenovanie) vydal päťzväzkové dielo, v ktorom obhajoval suverenitu každého biskupa a znižoval hodnotu rímskeho primátu.

Viedlo to až k tomu, že na území rakúskej monarchie si tento prúd osvojil Jozef II. Jeho brat, arcivojvoda toskánsky, v duchu febronianizmu upravil aj liturgiu.

Omšu úplne zracionalizoval len na sakramentálne minimum, lebo v duchu dobového racionalizmu tvrdil, že všetky symboly sú zbytočné a podobne. Hlavným zmyslom omše malo byť vzdelávanie obyvateľstva v homílii duchovného.

Tieto a ďalšie moderné pokusy degradovať význam pápeža ako hlavy cirkvi vyvrcholili po porážke Napoleona na Viedenskom kongrese. Cirkev sa pod vedením pápežov Leva XII., Pia VIII. a Gregora XVI. uzavrela voči všetkým zmenám, preto sa títo pápeži v časti historiografie nazývajú reakcionárski pápeži.

Dostávame sa do novších dejín, aj počas tohto obdobia čelili pápeži kritike?

Iste. V tomto období vzniklo povedomie, že rodiaci sa modernizmus ohrozuje cirkev a tá sa musí voči nemu ohradiť.

Dobové otázky sa týkali slobody svedomia, volebného práva, práv žien, práva na odpor voči utláčajúcej autorite v prípade silného sociálneho útlaku. 

Spomínaní traja pápeži odmietali akýkoľvek pokus o dialóg. 

Keď bol po nich zvolený Pius IX., antiklerikálne kruhy ho vykreslili ako liberálneho pápeža, lebo vyšiel z ľudových vrstiev, a vkladali do neho veľké nádeje. Lenže prišiel revolučný rok 1848, keď bol zavraždený ministerský predseda vatikánskeho štátu. To pápežom otriaslo a on sa voči požiadavkám na cirkev zvonku takisto uzavrel.

Napokon to bol jeden z prvých pápežov, ktorí tvrdo vystupovali voči prejavom modernizmu. Keď zomrel, celý pohrebný sprievod sa zmenil na akúsi antipápežskú manifestáciu – proti jeho osobe aj proti úradu pápeža, pretože aj vďaka médiám v tom období bol vykreslený ako brzda pokroku.

Potom prišiel v roku 1870 Prvý vatikánsky koncil a vydanie dogmy o pápežskej neomylnosti.

Pápež Lev XIII. na snímke z roku 1898. Foto: commons.wikimedia.org

Dogma bola zrejme takisto dôvodom na polarizáciu.

Vo verejnej mienke to vzbudzovalo podobné emócie, ako sme toho svedkami dnes – pápež určí nejaký smer, postoj voči novodobým trendom a potom sa na to zhrnie vlna kritiky, ktorá ide aj za rámec obsahu samotného problému a útočí na pápeža ako na osobu a na pápežstvo ako úrad.

V tomto období vznikajú ďalšie formy odporu voči pápežovi, ktoré poznáme pod pojmom ako modernisti a ultramontanisti (ultra montanum – tam za horami, za Alpami, teda tí, čo boli verní pápežovi a stotožnili sa s dogmou). 

Modernisti na dogmu útočili a spochybňovali ju. Tzv. integristi sa zase snažili v Taliansku a vo Francúzsku združiť skupiny ľudí, ktorí stáli na strane pápeža proti modernizmu.

Keď sa stal pápežom Lev XIII., ktorý je dnes považovaný za veľkého pápeža, mal obrovské množstvo odporcov, ktorí ho obviňovali, že je modernista a liberál.

V encyklike Rerum novarum schvaľoval zakladanie kresťanských odborov, lenže odborové aktivity boli dovtedy považované za prejav modernizmu nezlučiteľný s cirkevným učením.

Alebo keď vydal encykliku Providentissimus Deus, v ktorej vyzval na štúdium Svätého písma, aby sa skúmal aj historický kontext vzniku posvätných textov, opäť prišla vlna kritiky s tým, že Sväté písmo je nedotknuteľné.

„Lev XIII. mi pripomína dnešného pápeža Františka aj preto, ako na neho jeho kritici útočia podobne ako na Leva.“ Zdieľať

Po Levovi XIII. prichádzajú pápeži Pius X. a Benedikt XV. Vzniká skupina Sodalitum Pianum, ktorej členom stále ležal v žalúdku Lev XIII. Títo ľudia si dali za úlohu, že obraz Pia X. budú vykresľovať v krajších farbách ako niekoho, kto zastavil šírenie modernizmu v cirkevnom prostredí.

Toto mi trochu pripomína situáciu v súčasnosti, keď sa niektorí snažia Benedikta XVI. označiť za Pia X. našej doby, kým František je podľa nich modernista (ako niektorí integristi označovali Leva XIII.). Nevedia to však ničím serióznym podložiť.

Presne, mnoho ľudí dáva na jednu stranu ako konzervatívcov Jána Pavla II. a Benedikta XVI., kým Františka už berú ako liberála.

Podobne to ozaj bolo na prelome 19. a 20. storočia, keď po Levovi XIII. prišiel Pius X. Oni sa na prvý pohľad javia ako úplne protichodní pápeži, ale čas ukázal, že každý z nich priniesol do cirkvi čosi nové, aj keď to vždy malo svojich odporcov.

Ktorý z nich je vám sympatickejší? 

Mne je sympatickejší Lev XIII., pripomína mi dnešného pápeža Františka aj preto, ako na neho jeho kritici útočia podobne ako na Leva.

Cirkev nemôže stále vytvárať kontrakultúru voči všetkému novému bez toho, aby to dôkladne posúdila. Práve toto rozlišovanie bolo nóvum, s ktorým prišiel Lev XIII. Dovtedy tu bol „zlý“ modernizmus a voči každej jeho požiadavke sa mala cirkev vyhraniť. 

Lev XIII. učil kompetentne rozlišovať, čo z požiadaviek moderného sveta môže byť inšpirujúce alebo minimálne to môžeme skúsiť posúdiť, či to je v rozpore s učením cirkvi alebo nie.

V tomto mi naozaj pripomína snahu pápeža Františka, on nechce vytvárať len kontrakultúru, voči všetkému sa hermeticky uzavrieť, čo, samozrejme, neznamená všetko schvaľovať – veď ani Lev XIII. väčšinu z modernistických vecí svojej doby neschválil. 

Pokiaľ viem, doteraz pápež František v ničom neprekročil líniu vierouky. Všade, aj v oblasti manželstva a sexuálnej morálky opakuje, čo je učenie cirkvi. Na niektoré témy však otvára diskusiu. Možno aj nedávna deklarácia Fiducia supplicans má v niečom podobnú ambíciu ako Rerum novarum Leva XIII.

V čom?

František sa snaží ukázať akési gesto zo strany cirkvi, že my sa tiež zaoberáme otázkou, čo z moderných požiadaviek je zlučiteľné s cirkevným učením, a ak áno, v akej miere.

Dominikán a historik Gabriel Hunčaga. Foto: Postoj/Adam Rábara

Bolo to vždy tak, že pápež mal pravdu a kritici prehrali? 

To nie, viackrát sa stalo, že odporcovia sa presadili. 

Okolo pápežskej kúrie vždy existovali skupiny, ktoré dokázali spolu komunikovať a vytvoriť mechanizmy pre prípad, že by sa udiala nejaká krízová situácia, ktorá by mohla cirkevné smerovanie radikálne pozmeniť. V takom prípade sú tieto skupiny schopné zvrátiť nejaký chod dejín, napríklad pri voľbe pápeža, ktorého nepovažujú za svojho. 

Kedy sa to stalo?

Napríklad už v 6. storočí bol legitímnym spôsobom zvolený za pápeža Dioscorus, ktorý bol probyzantský. Lenže na latinskom Západe už vtedy boli skupiny, ktoré si neželali vplyv Východu. Takže legitímne zvoleného pápeža prosto odstavili a zvolili si svojho. Ten pôvodný bol z toho natoľko otrasený, že o šestnásť dní zomrel. 

Ale máme aj prípady, ktoré viac súvisia s nami – taký Cyril a Metod. 

Skúste to priblížiť. 

Keď solúnski bratia prišli do Ríma, pápež Hadrián II. dal sláviť v Santa Maria Maggiore liturgiu v slovanskom jazyku, ale tá ešte nebola schválená. Potom Hadrián II. zomrel a pápežom sa stal Formozus, on vysvätil Metoda a ďalších jeho žiakov za kňazov a diakonov. 

Zomrel aj Formozus a aj Konštantín-Cyril a Metod so svojimi žiakmi z Ríma odišiel. Nasledujúci pápež Ján VIII. v roku 880 vydal bulu Industrie tue, ktorou zaviedol štvrtý liturgický jazyk – slovanský. 

Lenže tohto pápeža zavraždili. Skupina ľudí okolo neho nebola spokojná s jeho politikou a časť jeho odporcov podľa všetkého ani s tým, že má existovať nejaký ďalší oficiálny slovanský liturgický jazyk. Päť rokov po jeho smrti pápež Štefan V. napokon toto privilégium pre liturgický slovanský jazyk úplne zrušil.

Toto môže byť príklad toho, že kritika pápežov uspela a jeho odporcom sa podarilo zvrátiť nejaký trend.

Aby sme však nehovorili len o úspechu kritikov, ktorí sa s pápežom vyrovnali tvrdo, máme aj iný prípad. Spomínaný Pius X. zaviedol v roku 1910 antimodernistickú prísahu pre všetkých klerikov a laikov, ktorí pracovali v cirkevných inštitúciách. Formálne ju zrušil až pápež Pavol VI. v roku 1967. Takže aj tu vidno, že s odstupom času uspelo iné videnie sveta.

Aj v súčasnosti pozorujeme, že kritika pápeža sa niekedy javí ako skoordinovaná. Zaznieva cez isté osoby, ktoré presne vedia, kedy, kde a čo chcú svojim stúpencom odkomunikovať. Veľký rozdiel je v tom, že na rozdiel od minulosti sa dnes všetko odohráva v reálnom čase a je tomu náročné čeliť.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.