Keď spolu Duka a Havel sedeli za mrežami Citoval nám evanjelium a dodával nádej, spomínal Havel. Prvý som ho vtedy navrhoval za prezidenta, tvrdil Duka

Dnes pochovaný kardinál Dominik Duka vychádzal dobre so všetkými ponovembrovými prezidentmi. No vzťah s Václavom Havlom bol špecifický, keďže ich spájalo priateľstvo z obdobia, ktoré prežili v plzenskej väznici.

Dukov pobyt za mrežami „na Boroch“ zo začiatku 80. rokov možno vnímať ako vyústenie jeho odporu voči komunistickej totalite, no kým sa dostaneme k jeho a Havlovým spomienkam na tento čas, priblížme si tie udalosti zo života dominikánskeho kňaza a kardinála, ktoré najviac ovyplvnili jeho postoj k neslobodnému režimu. 

Neboli sme ateistickou krajinou ani za komunistov

Cenným východiskom sú Dukove spomienky v autobiografickej knihe Zpověď (Deus 2023), ktorú začal písať po osemdesiatke. 

Jaroslav Duka sa narodil v roku 1943 v Hradci Králové, keďže tam jeho rodičov – vojakov z povolania – prevelili krátko po svadbe z Olomouca. Otcov rodný kraj bol však v nemeckom pohraničí v severných Čechách, matka pochádzala zo Šumavy.

Na úvodných stranách zmieňuje Duka rozhovor s deduškom, otcovým otcom. Ten mu prízvukoval, že to cez druhú svetovú vojnu nemali s mamou ľahké, keď otec utiekol s talianskymi partizánmi z Talianska do Švajčiarska a potom do Anglicka. „Buďte na neho hrdí!“ 

„Tieto slová mi utkveli v pamäti a vždy sa vynárali pri rôznych rozhodnutiach, najmä v konfliktoch s červenou totalitou,“ konštatuje Duka. 

Pri matke sa pristavíme. Jej rodná obec sa dnes volá Hory Matky Boží. Duka spomína, ako najmä v 50. rokoch musel pri rôznych príležitostiach vypĺňať meno a priezvisko matky a miesto jej narodenia, pričom čelil neveriackym otázkam, či obec s takým názvom vôbec existuje. 

Názov tejto dediny na Šumave podobne ako mnoho iných obcí komunisti upravili. Vyhodili z neho „Svatá“, ale na „Matku Božiu“ nesiahli. „Možno mám pravdu, keď poviem, že moja rodná krajina nebola ateistickou krajinou ani za komunistov,“ vyznal sa v knihe spomienok kardinál. 

Z matkinej strany prišlo do rodiny aj členstvo v komunistickej strane. Mamin otec sa po návrate z Francúzska stal socialistom a členom strany. Z matkiných šiestich sestier túto cestu nasledovala jedna – teta Karla. 

„A tak som ako dieťa mohol počúvať vášnivé diskusie medzi mojou matkou a tetou, ktoré boli politicky na opačných stranách, ale vždy zostali sestrami,“ hovorí Duka a dodáva, že táto teta jeho rodine napriek politickej orientácii pomáhala, najmä keď jeho otca uväznili. Teta Karla dokonca intervenovala za švagra u prezidenta Gottwalda, ale neúspešne. 

Dukovho otca po návrate z Británie, kde slúžil v RAF, povýšili, rodina sa aj presťahovala do centra Hradca Králové, do bytu spisovateľa a diplomata Viktora Fischla. 

V novembri 1950 však otca zatkli, bol vo väzení v Prahe a potom v pracovnom tábore Mírov. 

Jaroslav sa s matkou a sestrou museli vysťahovať z centra mesta, skončili na predmestí Pouchov. Tam navštevoval druhú až piatu triedu, pričom toto školské prostredie označuje vzhľadom na začiatky 50. rokov za nezvyčajné. „Na pravej strane viseli portréty dvoch štátnikov, Stalina a Gottwalda, ale na ľavej stene s oknami hneď vedľa učiteľského stola bol veľký kríž s ukrižovaným Kristom.“

Čo znamenal Dominik Duka pre cirkev a spoločnosťOdvážny, prchký, prorocký, kritizovaný aj nepochopený (anketa)

Pavol Rábara

Problémy s nastupujúcim režimom sa pre Jaroslava Duku začali počas štúdií na Gymnáziu J. K. Tyla v Hradci Králové. Škola nechcela, aby ďalší jej absolvent odišiel do kňazského seminára. Najprv na neho vytiahli rozbor Erbenovej básničky ešte z deviatej triedy, v ktorej našiel Božie milosrdenstvo a obrátenie. Skončilo sa to až návštevou jeho otca v riaditeľni. Úsmevne pôsobí pasáž o tom, ako Duka starší konfrontuje súdružky učiteľky s otázkou, ako by teda ony interpretovali spomínanú báseň českého velikána. Tie sa však len vyhovárali. 

Dukova kňazská dráha neprišla okamžite po maturite, po nej začal pracovať v Závodoch víťazného februára, bežne nazývaných „královohradecká škodovka“. Robil zámočníka, respektíve pomocníka v dielni generálnych opráv.

Na jar 1965 si podal prihlášku do seminára v Litoměřiciach, kde sa nachádzal seminár presunutý z Prahy po roku 1953. 

K nástupu normalizácie v cirkevnom priestore dochádza v roku 1972. V seminári sa to prejavuje obmedzením štúdia pre rehoľníkov, iným spôsob prijímania študentov a aj tým, že nové miesta začali obsadzovať členovia Pacem in terris. 

Jaroslav Duka, ktorý počas seminárnych rokov prejavil záujem o vstup do dominikánskej rehole, chodil na rehoľnú formáciu do Chlumu Svätej Maří v západných Čechách. „Naša prítomnosť neunikla tajnej polícii,“ spomína.

Pôvodný plán vstúpiť k dominikánom v Lipsku sa zmenil. Duka, ktorý prijal rehoľné meno Dominik, si slávnostne obliekol habit nelegálne v kaplnke prepošta v Chlume Svätej Maří. „Spomínam si, že v ten večer televízne správy ARD informovali o zvolení Alexandra Dubčeka za generálneho tajomníka Komunistickej strany,“ dodáva túto súvislosť neskorší pražský arcibiskup.

Strata štátneho súhlasu

Nástup normalizácie sa na kňazskom živote Dominika Duku prejavil komplikáciami na pôsobiskách. Najprv prišlo nariadenie opustiť Chlum Svätej Maří, čo bola jeho prvá farnosť. Pre toto nariadenie išiel mladý dominikán do sporu s pražským administrátorom Františkom Tomáškom. Podporil ho v tom biskup z Českých Budějovíc Josef Hlouch a jeho vtedajší sekretár Miloslav Vlk. Skončilo sa to preložením Duku do farnosti v Jáchymove (uránové bane zavreli ešte v 60. rokoch). 

Duka bol na konci roku 1974 ustanovený za vikára Československej provincie dominikánov a zároveň preložený do farnosti Čížkov v okrese Plzeň-juh. Duka na tomto mieste zmieňuje, že Čížkov je kolíska rodu prezidenta Václava Klausa.

Vážne peripetie so štátnou mocou prišli v septembri 1975, keď stratil štátny súhlas. 

Väznica Bory v Plzni. Foto: wikipedia.org (CC)

Po necelom roku v jeho novej funkcii prišla správa od okresného cirkevného tajomníka a bývalého veliteľa regionálnej správy ŠtB: „Administrátor Duka nespĺňa požiadavky štátneho súhlasu.“ 

„Moja návšteva Poľska, kde som začal ilegálne prípravy na postgraduálne štúdium teológie, bola ďalšou prekážkou v tejto mozaike. Po návrate do Čiech som bol v Ostrave podrobený osobnej prehliadke rovnako ako väčšina mojich spolucestujúcich, ale moja literatúra bola zabavená,“ opisuje udalosti Duka. 

Veliteľ jednotky pri kontrole povedal tichým hlasom Dukovi, nech sa zbaví lístkov s adresami, ktoré mal pri sebe. „Ale kapitán, potrebujem svoj breviár, je môj.“ „Nevidíte, že v kútoch sú eštébaci? Odíďte a nastúpte do iného vlaku, neukazujte sa tu,“ povedal mu. 

Po návrate musel ísť Duka na plzenskú ŠtB, pričom závery výsluchu boli súčasťou odôvodnenia odňatia štátneho súhlasu. Budúci pražský arcibiskup a kardinál sa následne zamestnal v plzenskej Škode, pracoval na sústruhoch a frézach. Okrem toho tajne pôsobil v rehoľnom apoštoláte. S ďalšími dvoma spolubratmi kúpili časť domu v Plzni a tam mohli prichádzať budúci adepti rehole. 

Za mrežami „zostavovali“ vládu

Obdobie rokov 1981 – 1982 strávil vo väznici Plzeň-Bory. „Nenašli u mňa žiadne zbrane ani vysielačku, iba bohoslužobné predmety a odevy. Bolo to vybavenie kaplnky, ktorá nemala štátne povolenie,“ hovorí Duka o dôvodoch, pre ktoré mu vymerali trest 15 mesiacov.

Išlo o paragraf marenia štátneho dohľadu nad cirkvami. Okrem spomínaných predmetov našli aj dva kufre popísaných cyklostylových blán, pribudol teda paragraf nedovoleného šírenia neperiodických publikácií. Po prehliadke, po ktorej nasledovala zatknutie, s ním odviezli aj dvoch spolubratov – Vojtěcha Rakovského a Artura Pavelku –, tých však po 48 hodinách prepustili. 

Podmienky vo vyšetrovacej väzbe opísal Duka ako humánnejšie v porovnaní s 50. rokmi, čo pripisoval Pražskej jari. Aj veľká časť dozorcov sa správala slušne, podľa Duku už väčšina neverila v budúcnosť komunistického režimu.

„Vo výkone trestu napríklad niektorý z dozorcov spustil výkriky ,do kúta, odstrojiť sa!‘ a medzi tým, čo takto pokrikoval, nám oznamoval, čo dnes hlásila Slobodná Európa,“ priblížil Duka v rozhovore pre CNN Prima News z apríla 2023.

V autobiografickej knihe Zpověď o tom píše: „Moji spoluväzni boli prevažne študenti, ktorí boli buď zadržaní za pokus o útek cez Juhosláviu, alebo obvinení podľa zákona o rozkrádaní socialistického majetku. Tak som mal príležitosť zachrániť svojou radou dvoch mužov, svokra a zaťa, pred bezpodmienečným väzením.“

V plzenských Boroch sa v tom čase stretli aj viacerí predstavitelia Charty 77. Nie všetci boli na oddelení s Dukom, ale mohli sa stretávať na sobotných či nedeľných vychádzkach v areáli väznice alebo pri nedeľných dopoludňajších kultúrnych akciách. 

Duka menuje toto obsadenie: Václav Havel, Jiří Dienstbier (neskorší minister zahraničia), Václav Valeš (komunistický minister zahraničného obchodu, po Novembri ’89 podpredseda vlády), Albert Černý (ponovembrový politik), Zbyněk Čeřovský (vojak), Petr Pospíchal (herec) a ďalší.

Tento pobyt mohol podľa Dukových slov kopírovať pobyt väzňov v 50. rokoch, keď sa skupiny tvorené z kňazov, politikov, náboženských i politických aktivistov nielenže vzájomne podporovali, ale si aj odovzdávali informácie a pracovali na víziách budúcnosti.

A tak sa aj dialo.

1. februára 1991 – Prezident ČSFR Václav Havel na Pražskom hrade prijal zástupcov rehoľných rádov z Čiech a Moravy, Dominik Duka druhý zľava. Foto: profimedia.sk

Duka si spomína, že hlavne v sobotu popoludní, keď mali službu dozorcovia, ktorí s nimi sympatizovali, sa konala „borská univerzita“. 

„Každý podľa svojho odboru či zamerania zoznamoval ostatných s princípmi, ale aj podstatou svojho duchovného, intelektuálneho i politického zamerania,“ rozpráva a opisuje, ako v jedno letné predpoludnie plánovali usporiadanie novej vlády po skončení komunistickej totality. 

V knihe spomienok Duka uvádza: „Predpokladali sme, že Komunistická strana sa pretransformuje podľa juhoslovanského vzoru a že generálnym tajomníkom sa stane Alexander Dubček. Potom prišli ďalší ministri – Jiří Dienstbier na ministerstvo zahraničných vecí, Ing. Valeš na ministerstvo obchodu. Václav Havel bol okamžite navrhnutý na ministra kultúry, ale chýbal prezident. Tu sa celkom neskromne odvážim zverejniť, že som bol prvý, kto navrhol Václava Havla za prezidenta s tým, že minister kultúry sa nájde neskôr.“

Pokiaľ ide o „zostavovanie“ vlády, podľa Duku išlo len o jednu epizódu letného popoludnia, ktorá bola „intenzívna a držala nás“. Vážnejšie boli podľa neho debaty o existencii politických strán a ich ideovom naplnení. Duka podľa vlastných slov viedol filozoficko-teologický referát o Bohu, cirkvi či krokoch Jána Pavla II.

Havlov nápad s ružencom, Duka rozprával o Bohu 

Dominik Duka o Václavovi Havlovi pred nástupom do väzenia počul a čítal, ale osobne sa nepoznali. Vo väzení sa spriatelili. Neboli v jednej cele, ako sa často uvádza, ale na jednej chodbe. „Ja som už rezignoval. Každý, komu to vyvraciam, to aj tak dá do textu,“ posťažoval sa so smiechom Duka v knihe rozhovorov Náš Václav Havel. 

Dukov ceremoniár Vojtěch Mátl v rozhovore pre aktuálňe.cz hovorí, že Havel dlhý čas Dukovi ešte vo väzení vykal – pretože si ho ctil ako osobnosť. Na inom mieste zas Duka povedal, že s Havlom si začal tykať, až keď sa stal prezidentom.

„Viete, ten vzťah, ja a Václav Havel, to nebolo úplne priateľstvo – z mojej strany – ako rovný s rovným. Ja som mal vždy voči nemu pocit, že je to autorita,“ vyjadril sa Duka v knihe Náš Václav Havel. A podľa Duku to platilo aj na čas vo väzení.

Spomienky Duku a Havla na väzenský čas sa v miernych detailoch líšia. No celkový obraz je jednotný. 

V rozhovore s Václavom Moravcom v roku 2010, po uvedení Duku do úradu pražského arcibiskupa, si Václav Havel na spoluväzňa zaspomínal: „Jaroslav Duka bol výborný a pomáhal všetkým tým, že nám dodával nádej. My sme mali také tie tajné modlitby, tajné omše, všelijako zložito zamaskované, pri gymnastike nám on citoval z evanjelia, interpretoval to a tak. Som rád, že som ho zažil vtedy vo väzení, bolo to povzbudzujúce,“ povedal bývalý prezident.

Duku označil za človeka mierneho, tolerantného, vľúdneho, pripomenul jeho vzdelanie a jazykovú výbavu. Havel tipoval, že Vatikán sa rozhodne pre neho, pokiaľ ide o miesto pražského arcibiskupa. To zastával Duka od roku 2010 do roku 2022.

Ich posledné stretnutie sa odohralo pri natáčaní televízneho rozhovoru pre Českú televíziu pod názvom Václav Havel a Dominik Duka: Spoločný výsluh. 

Natáčal sa 11. novembra 2011 v podkrovnom byte arcibiskupského paláca a svojou intimitou mal pripomínať väzenskú celu. Rozhovor bol odvysielaný 20. decembra 2011, teda dva dni po Havlovej smrti.

Havel v relácii pripomenul tajné omše, ktoré vo väzení organizovali. „Bolo to v nedeľu, keď bolo povolené, aby väzni hrali šach. A my sme pod rúškom šachu absolvovali svätú omšu. Spomínam si, ako si mal pre nás na povinnej gymnastike na dvore drobné kázne,“ hovoril exprezident.

Dominik Duka v televíznom rozhovore upozornil, že Havel vo väzení prišiel s nápadom improvizovaných ružencov z drobných uzlíkov namiesto guličiek a šnurovadiel. 

„Ani ako arcibiskup dnes nemám toľko času hovoriť o skutočne rýdzo filozoficko-teologických otázkach, o budúcnosti. A veľkých debát bolo mnoho,“ spomínal Duka na diskusie.

Obaja zhodne uviedli, že spoločne založili šachový krúžok, lebo hra šachu bola jedinou povolenou nedeľnou aktivitou odsúdených, a túto hru využívali na slúženie tajných svätých omší.

„Ale v živote sme tam šach nehrali. A potom sme sa pred dozorcami nemohli dohodnúť, kto tú partiu vyhral. Václav Havel tvrdil, že ja, ja som zasa tvrdil, že Václav Havel,“ povedal kardinál Duka v inom rozhovore.

Havel sa už v Listoch Olge zveril, že bohoslužby a dodržiavanie rituálov mu dodávalo veľkú duchovnú silu a útechu.

Duka v knižnom rozhovore o Havlovi poopravil, že to neboli rituály. „Liturgické nádoby, to bola liekovka, taká skúmavka na lieky, a druhá časť potom krabička od západných cigariet, ktorú dodal Václav Havel. To všetko bolo vo vrecku a všetko sa odohrávalo bez viditeľných pohybov,“ spomenul. 

Takisto Havlovo tvrdenie, že Duka citoval spoluväzňom z evanjelia pri rozvičkách, „nebolo úplne také“. Podľa Duku bola v sobotu možnosť rozprávať. „Takže potom Václav Havel rozprával o literatúre, o umení, ja som mal výklady Biblie,“ ujasnil.

Priateľstvo s Havlom bolo odlišné od vzťahu Duku s Klausom i Zemanom práve pre zažité „muklovstvo“.

„Je nejaké kamarátstvo, priateľstvo a potom je ,muklovstvo’. Pretože mukl keď raz zradí, tak to môže stáť život všetkých ostatných okolo,“ povedal pre aktuálně.cz Vojtěch Mátl, z ktorého urobil Duka prvého laického sekretára a ceremoniára s odôvodnením, že kňaz má robiť pastoráciu, nie administratívu. 

Mátl tento princíp pozoroval aj na vzťahu kardinála Duku k Jiřímu Dienstbierovi. „To bol v podstate liberálny človek. Keby ste ich dali vedľa seba, uvidíte, že sú ideovo úplne inak orientovaní. A pritom oni sa mali tak radi a nikdy proti sebe nič nepovedali. Naopak, veľmi dôstojne spolu diskutovali a naozaj medzi nimi bolo to ,muklovské’ priateľstvo,“ dodal bývalý Dukov sekretár.

K slobode

Dominik Duka vo svojej autobiografii Zpověď vydvihuje rehole, ktoré sa vzopreli normalizačného procesu v 70. rokoch, keď mnohí rehoľníci a rehoľníčky išli do civilného zamestnania a opätovne nežiadali o štátny súhlas. 

„Približne 60 percent našich aktivít bolo sledovaných a čiastočne odhalených,“ spomína si. ŠtB tolerovala niektoré aktivity, ale keď mali väčší spoločenský dosah, zatýkala a odsúdila ľudí, aby ich zastrašila. „To nie je môj názor, ale pri zatknutí mi to povedal vyšetrovateľ! Po páde komunizmu som sa stretol aj s niektorými z týchto príslušníkov Štátnej bezpečnosti. Jeden z nich konvertoval a dal pokrstiť svoje deti a pri tej príležitosti mi opísal celý rad postupov: ,Bolo nám jasné, že odsúdený budeš len ty a že Rakovský a Pavelka budú po 48 hodinách prepustení.‘ “

V spomienkach Duka pokračuje udalosťami okolo slávnej velehradskej púte z roku 1985, až príde k Nežnej revolúcii. Za všetky aspoň jedna spomienka, ktorou sa nám akoby uzatvorí kruh s Václavom Havlom.

Za Dominikom DukomNemuseli ste s ním súhlasiť, no nemohli ste ho prehliadať

Imrich Gazda

Duka opisuje, ako sa prvý krok k rokovaniu v slobode uskutočnil po slávení polnočnej omše v dominikánskom Kostole svätého Egídia (Jiljí), keď Duka po 15 rokoch vystúpil na kazateľnicu a koncelebroval verejnú bohoslužbu. 

Zbadal pritom tváre svojich priateľov Václava Havla, Ivana Havla s manželkou Dášou, Petra Piťhu. Na druhej strane v prvej lavici boli Bendovci, lebo Bendova rodina od 60. rokov pravidelne navštevovala bohoslužby v tomto kostole.

„Po polnočnej sme sa odobrali do štyroch priechodných miestností na zvýšenom prízemí, len tie z celého kláštora zostali v rukách cirkvi. Vymrznutí a trochu unavení sme pri vianočných zákuskoch, káve a prípitku začali rozhovor,“ rozpráva Duka. 

Literát a znalec českého jazyka Petr Piťha ho upozornil na niekoľko chýb v jeho kázni, ale potom sa ujal slova Václav Havel: „Ak budem zvolený za prezidenta, v jeden deň nadviažem diplomatické styky s Izraelom a Vatikánom a pozvem na návštevu republiky aj pápeža a dalajlámu.“ 

„Berme to ako prvý prezidentský program,“ komentoval v pamätiach Dominik kardinál Duka.