Cirkevný právnik o exkomunikáciách lefebvristov Vatikán je v tom nevinne, ale niektoré veci by mohol lepšie vysvetliť

„Sme pripravení zaplatiť akúkoľvek cenu za záchranu cirkvi.“ Tieto slová povedal taliansky kňaz Davide Pagliarani, generálny predstavený Kňazského bratstva svätého Pia X., známeho aj ako lefebvristi. Zazneli v stredu 1. júla vo švajčiarskom Écône, kde toto tradicionalistické hnutie vysvätilo štyroch biskupov bez súhlasu pápeža. 

Pagliarani ešte počas obradu vyhlásil, že „nejaký trest alebo cirkevné sankcie uložené za tento čin nemajú absolútne žiadnu platnosť“. Na bohoslužbe, ktorá trvala päť hodín, sa zúčastnilo podľa odhadov okolo pätnásťtisíc veriacich. Neprešlo však ani dvadsaťštyri hodín a Svätá stolica zareagovala.

Dekrét vatikánskeho Dikastéria pre náuku viery stanovil, že pri samotnom vykonaní vysviacky upadli do predpokladanej exkomunikácie tak dvaja svätitelia, ako aj štyria novovysvätení. Pokiaľ ide o laikov, podľa Ríma treba za schizmatikov a exkomunikovaných považovať tých, ktorí sa formálne hlásia ku Kňazskému bratstvu svätého Pia X. Vatikán zároveň vyhlásil, že kňazi bratstva vysluhujú sviatosti nepovolene a sviatosť pokánia, ktorú vysluhujú, ako aj manželstvo, pri ktorom asistujú, sú neplatné.

Pri spovedi a sobášoch išlo doteraz o ústupok, ktorý voči lefebvristom urobil v roku 2015 pápež František. 

Čo znamená táto exkomunikácia, koho sa týka, aký je rozdiel v nedovolenom a neplatnom a prečo Rím nezasiahne napríklad ani proti iným odbojným a neposlušným skupinám?

Hosťom v štúdiu Postoj TV bol doktor kánonického práva, cirkevný sudca a kňaz Bratislavskej arcidiecézy Radoslav Šaškovič.

Čo sa stalo vo Švajčiarsku 1. júla z pohľadu kánonického práva? 

Hoci sme tam videli peknú prírodnú scenériu, z právneho pohľadu to potešujúce určite nebolo. Táto udalosť nám môže pripomínať to, čo sa na tom istom mieste už raz stalo, a to v roku 1988. Aj teraz došlo k vysväteniu biskupov. 

Treba povedať, že štyria kňazi tohto bratstva, ktorí boli vysvätení za biskupov, sa nimi naozaj stali. O tom nie je žiadna pochybnosť. K tejto vysviacke však došlo bez apoštolského mandátu. Kódex kánonického práva totiž chráni vnútornú štrukturálnu jednotu cirkvi tým, že neumožňuje vysväcovať biskupov bez jasného mandátu udeleného Rímom.

A keďže k tejto vysviacke reálne došlo napriek tomu, že dotknutí boli vopred upozornení a povzbudení, aby toto konanie neuskutočnili, samým týmto aktom upadli do trestu exkomunikácie.

Povedali ste, že novovysvätení sú biskupmi, hoci na to nemali súhlas pápeža.

Presne tak. Učenie Katolíckej cirkvi rozlišuje biskupské svätenie z hľadiska posvätnej moci, ktorú dáva sviatosť kňazstva. Druhá rovina je, že svätením je človek začlenený do organizačnej štruktúry cirkvi. To znamená, že má podiel na riadiacej moci. 

V tomto prípade môžem povedať, že títo ľudia boli platne vysvätení za biskupov, lebo z teologického hľadiska nebola prerušená apoštolská línia. Keďže však nemali povolenie od pápeža na takéto konanie, nedostali riadiacu moc, ktorá je spojená s biskupskou vysviackou.

Poďme teraz k exkomunikácii, čo je prísny trest. Dá sa povedať, že je to vylúčenie z cirkvi?

Ľudovo sa tak nazýva, ale technicky to neznamená, že niekto automaticky prestáva byť členom cirkvi. Exkomunikácia je najvážnejšia cenzúra (trest), ktorá má mať predovšetkým liečivý účinok. To znamená, že trestaný sa má spamätať, oľutovať svoj delikt a vykonať pokánie. Ak tak urobí, exkomunikácia z neho môže byť sňatá a on sa vracia do plného spoločenstva.

Vatikán hovorí v tejto súvislosti o „schizmatickom čine“. Čo pod tým rozumieme?

Definíciu nájdeme v apoštolskom liste Ecclesia Dei Jána Pavla II. z roku 1988. Pápež vtedy označil tento akt neposlušnosti za schizmatický čin, čím meritum deliktu preniesol z oblasti čírej neposlušnosti do oblasti schizmy. Keďže vysviacky narúšajú jednotu viery, spadajú pod kompetenciu Dikastéria pre náuku viery. Tu je vlastne odpoveď na otázku, prečo prišiel 2. júla dekrét o exkomunikácii nie z Dikastéria pre biskupov, ale z Dikastéria pre náuku viery.

Ján Pavol II. svojím apoštolským listom Ecclesia Dei povedal, že to, čo v roku 1988 urobil Marcel Lefebvre, keď bez súhlasu Svätej stolice vysvätil biskupov, nie je len neposlušnosťou, ale aj vecou štruktúry cirkvi a vecou viery. Jasne povedal, že toto konanie narušuje jednotu viery.

Dá sa tomu rozumieť tak, že exkomunikácia sa stala automaticky vykonaním vysviacok a Vatikán ju len skonštatoval?

Áno, dá sa nadnesene povedať, že Vatikán je v tom nevinne. Teda v zmysle, že ju musel vyhlásiť. Ten dekrét má informatívno-pastoračný charakter, ktorým sa potvrdzuje, že k tomu konaniu naozaj došlo a že má tento dôsledok, aby o tom nebola pochybnosť.

Chcem zdôrazniť, že to nebolo tak, že 2. júla by boli sa na dikastériu rozhodli: teraz ideme týchto ľudí exkomunikovať. Oni vedeli, čo činia. Boli vopred upozornení, že toto konanie bude mať takýto dôsledok, pretože tam nie je iná možnosť. Kódex kánonického práva jasne hovorí, že v prípade biskupskej vysviacky bez pápežského mandátu do exkomunikácie automaticky upadá svätenec aj svätiteľ.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Hovorí sa, že lefebvristi nie sú v plnom spoločenstve s cirkvou. V čom je jadro problému?

Výhrady voči tomuto spoločenstvu sú doktrinálneho charakteru. Ide o skupinu, ktorá odmieta učenie Druhého vatikánskeho koncilu. Schizma je definovaná ako odmietnutie poslušnosti pápežovi a jednoty s členmi cirkvi, pričom v tomto prípade je spojená práve s doktrinálnou výhradou. Dialóg, o ktorý sa snažil najmä Benedikt XVI. sňatím pôvodných exkomunikácií v roku 2009, mal viesť k prehodnoteniu ich postoja, ale k tomu zjavne nedošlo.

Okrem dekrétu, ktorým Vatikán potvrdzuje exkomunikáciu šiestich osôb – dvoch svätiacich biskupov a štyroch vysvätených –, vydal aj vysvetľujúcu nótu, ktorá sa vyjadruje ku kňazom a k laikom tohto hnutia a rieši aj otázku sviatostí. Tvrdí sa v nej, že kňazi bratstva vysluhujú sviatosti nedovolene a spoveď či manželstvo sú dokonca neplatné.

Môžeme si to postupne prejsť, navrhujem začať práve sviatosťami. Vysvetľujúca nóta dikastéria z 2. júla hovorí, že pokiaľ ide o sviatosti vysluhované kňazmi bratstva, sú nedovolené. A potom špecificky pri sviatosti pokánia a sviatosti manželstva hovorí o ich neplatnosti. 

Prečo práve tieto dve sú neplatné? V čom je rozdiel medzi slávením omše a spovedaním?

Pri sviatostiach totiž rozlišujeme medzi platnosťou (či úkon reálne nastal) a dovolenosťou (či mal vysluhovateľ mandát). Svätá omša, ktorú slávi kňaz Kňazského bratstva sv. Pia X., je platná, ale nedovolená. 

Keď má takýto kňaz riadnu kňazskú vysviacku, platným spôsobom vykonáva eucharistickú obetu. Inými slovami, reálne príde k premeneniu, Pán Ježiš je reálne prítomný v Oltárnej sviatosti. Takýto kňaz však koná nedovoleným spôsobom.

Špecifická situácia nastáva pri sviatosti pokánia a manželstva. Tu kánonické právo vyžaduje okrem kňazskej moci aj jurisdikciu (poverenie). Kňaz potrebuje od svojho biskupa tzv. fakultu na spovedanie a delegáciu na asistenciu pri uzatváraní manželstva. Bez nich sú tieto úkony neplatné, nielen nedovolené. 

Pápež František lefebvristom v roku 2016 a 2017 udelil mimoriadne fakulty na tieto dve sviatosti, ale po schizmatickom akte z 1. júla 2026 sa situácia zmenila a tieto výnimky zanikli.

Dovtedy teda nemohli lefebvristickí kňazi spovedať a asistovať pri uzatváraní manželstva?

Presne tak. Zo strany pápeža Františka išlo o, nazvime to, mimoriadny mechanizmus, lebo títo kňazi nie sú vsadení do riadnej organizovanej štruktúry cirkvi, teda do diecéz. 

To, čo možno zo strany Vatikánu teraz trochu chýba – a zaznieva to aj od kritikov tejto nóty – je vysvetlenie, akým spôsobom vlastne zaniknú tieto fakulty udelené pápežom Františkom. Takisto by sa zišlo akési rozkrytie spôsobu uvažovania, ktorý viedol Svätú stolicu k záverečnému výroku, že tieto sviatosti sú odteraz v prípade bratstva neplatné.

Dá sa teda skonštatovať, že je to sprísnenie oproti Františkovým krokom, lebo im vlastne Rím zobral to, čo im predchádzajúci pápež umožnil?

Áno, ale zase treba zdôrazniť, že František im to síce dovolil, ale reálne až v roku 2017, respektíve 2016. Teda táto prax trvala plus-mínus len desať rokov.

Reakcie na exkomunikácieLefebvristi hovoria o trestajúcom otcovi, konzervatívny kardinál ich prirovnal k schizmatikom z čias sv. Augustína

Pavol Rábara

Nóta Vatikánu sa vyjadruje aj o laických veriacich. Za exkomunikovaných máme považovať tých, ktorí sa formálne hlásia ku Kňazskému bratstvu svätého Pia X. Čo znamená formálne sa hlásiť? Kto z laikov vlastne môže byť exkomunikovaný?

Opäť ide o terminológiu, ktorá siaha až k Jánovi Pavlovi II. Máme k dispozícii nótu Pápežskej rady pre legislatívne texty z roku 1996, ktorá nám vysvetľuje, čo znamená formálne pristúpiť ku schizme. 

Naši čitatelia a diváci zrejme vedia, že existuje niečo ako proces skúmania platnosti manželstva. Ide o to, že v nejakom konkrétnom čase, na nejakom konkrétnom mieste bol vykonaný formálny vonkajší úkon. My na cirkevnom súde skúmame, či tento vonkajší úkon mal aj vnútorný účinok. To znamená, či naozaj došlo k uzavretiu manželstva alebo či to, čo sa tam dialo, obsahovalo nejakú prekážku, respektíve defekt manželského súhlasu.

Keď sa vrátime k spomínanej nóte, v bode dva hovorí, že veriaci laik, ktorý by sa zúčastňoval na liturgických úkonoch tohto bratstva, sa môže fakticky ocitnúť v troch rozličných životných situáciách.

Tá najjednoduchšia je, že sa zúčastňuje na liturgických sláveniach Kňazského bratstva sv. Pia X. preto, lebo má vzťah k starej predkoncilovej liturgii. Pozor však, bavíme sa len o kňazoch, ktorí sú spojení s týmto bratstvom, nie o všetkých kňazoch, ktorí slúžia tzv. tridentskú omšu.

Samozrejme, laický veriaci, ktorý by sa zúčastňoval na takejto liturgii, ani nemusí vedieť, že ten konkrétny kňaz je súčasťou tohto bratstva. V takomto prípade sa vôbec nemusíme baviť o nejakej exkomunikácii.

Aké sú ďalšie situácie, v ktorých sa môžu laici ocitnúť?

Druhá situácia je, že niekto si vedome vyberá účasť na takom liturgickom slávení, o ktorom stopercentne vie, že ho slúži kňaz, ktorý je súčasťou Kňazského bratstva sv. Pia X. Na to sa vzťahuje text tejto nóty, že svojím konaním má podiel na schizmatickom postoji. Vyberám si práve tohto kňaza, lebo viem, že práve on má názory, ktoré sú prítomné v tomto konkrétnom bratstve.

A medzitým môže nastať akoby tretia možnosť, keď sa niekto zúčastňuje na takýchto liturgiách u kňaza bratstva a doteraz to bral ako niečo, čo je úplne v poriadku, dovolené, platné. No zrazu príde táto nóta a on si povie: Čo ďalej? Napokon dospeje k presvedčeniu, že sa predsa len cíti členom Katolíckej cirkvi so všetkým jej učením a viac sa nestotožňuje s tým, čo je predmetom doktrinálnej nejednoty. Vtedy požiada svojho biskupa o sňatie exkomunikácie, ak sa ho táto vôbec týka. 

Treba povedať, že nóta hovorí o veľmi individuálnom prístupe k jednotlivým veriacim, pri ktorom treba brať do úvahy aj všeobecné poľahčujúce okolnosti, ktoré sú v kánonickom práve a ktoré môžu spôsobiť, že exkomunikácia vôbec nenastala. 

Napríklad ktoré?

Zdôraznil by som aspoň dve. Netýka sa to, pochopiteľne, detí a po druhé, musí tam byť vedomosť, teda musím vedieť, že to, čoho sa dopúšťam, je delikt spojený s exkomunikáciou. Ak to naozaj objektívne neviem, vtedy som do exkomunikácie neupadol.

Teda otázka „Ako viem, či náhodou nie som exkomunikovaný?“ nedáva zmysel.

Presne. Ak by som bol exkomunikovaný, tak o tom určite viem. (Úsmev.)

Foto: PostojAdam Rábara

Čo hovorí Vatikán v najnovšom vyhlásení o kňazoch lefebvristoch?

Je to prvý bod nóty, ktorý hovorí o kňazoch patriacich k tomuto bratstvu. To znamená, že zrejme jestvuje nejaký formálny úkon, ktorým sa kňaz začlení do organizačnej štruktúry tohto bratstva. Keďže predstavení tohto spoločenstva – biskupi – svojím konaním upadli do exkomunikácie, aj kňazi, ktorí sú s týmito biskupmi spojení, sa podľa tejto nóty ocitli v rovnakom stave, teda v stave schizmy. Ide o už spomínané prepojenie, ktoré vytvoril Ján Pavol II., že nedovolenou biskupskou vysviackou bol spáchaný schizmatický čin.

Opäť poviem, že aj tu by sa možno žiadalo zo strany dikastéria dovysvetľovať – aby to bolo naozaj nepriestrelné –, akým mechanizmom sa kňaz, ktorý je formálne členom tohto bratstva, ocitol v stave exkomunikácie. 

Inak, vatikánska nóta v prípade kňazov bratstva neskúma, či sú alebo nie sú exkomunikovaní. Len sa konštatuje, že sú. To je zaujímavý rozdiel oproti laikom.

Ako sa môžu kňazi bratstva „zbaviť“ exkomunikácie?

To sa objavuje v pastoračnom usmernení, ktoré bolo rozoslané do jednotlivých diecéz. V skratke: majú sa obrátiť na Svätého Otca, ktorý posúdi ich situáciu, a laici sa majú hlásiť u svojho biskupa. 

Pristavme sa ešte pri jednej téme. Po nedovolených vysviackach lefebvristov 1. júla a následne vyhlásenej exkomunikácii sa objavili hlasy, že Vatikán používa dvojaký meter – teda že na lefebvristov je prísny, ale voči iným problematickým trendom, napríklad niektorým praktikám v Nemecku, nezasahuje. Čo na to hovoríte?

Vatikán podľa mňa nie je v tomto nekonzistentný. Je v tom nevinne. Exkomunikácia biskupov Kňazského bratstva sv. Pia X. nebola rozhodnutím od stola, ale zákonným následkom ich vlastného konania. 

V Nemecku alebo iných krajinách sa zatiaľ neudial skutok, ktorý by podľa kódexu zakladal automatickú exkomunikáciu (latae sententiae). Ak niekto simuluje sviatosť, napríklad pri požehnávaní párov, alebo porušuje disciplínu, vyžaduje si to iný proces a individuálne dokazovanie. U lefebvristov išlo o verejný schizmatický akt, na ktorý boli vopred upozornení.

Niektorí lefebvristi sa po týchto udalostiach a krokoch Ríma vyjadrili, že sa cítia „trestaní otcom“. Aký je váš názor?

Ak niekto považuje pápeža za otca, patria mu prejavy poslušnosti. Ak otec povie: „Nerob to, lebo si ublížiš,“ a dieťa to napriek tomu urobí, musí niesť následky. Ruku podanú z Ríma týmto konaním odmietli.

Viac o kánonickoprávnom pohľade na spomínané udalosti rozpracoval Radoslav Šaškovič v osobitnej analýze, ktorú si u nás môžete prečítať na tomto mieste:

Kánonické právo, schizma a lefebvristiBiskupská vysviacka bez pápežského mandátu nie je len neposlušnosť, ale zásah do samotnej štruktúry cirkvi

Radoslav Šaškovič