Kniha O Bohu, ktorý neexistuje Je viac o karikatúrach nás samých než o karikatúrach Boha

V ponuke knižných noviniek sa tesne pred Vianocami objavila útla knižočka, ktorú možno vnímať ako provokáciu už jej samotným názvom. V kombinácii s menom autora sa nám ľahko môže stať, že prehliadneme jej podtitul „V akej realite žijeme?“. 

Názov najnovšej knihy Štefana Hríba v nás okamžite vyvolá očakávania: niekto čaká útok na vieru a spochybnenie existencie Boha, iný katalóg karikatúr Boha, ktoré už počul stokrát, a ďalší sa azda poteší, že konečne niekto pritlačí tých, čo si Boha privlastnili ako zbraň či zdroj vlastného prospechu.

Naše očakávania zvyčajne vypovedajú predovšetkým o nás samých. Kreslia obrazy, vychádzajúc z reality nášho vlastného života. Pripomínajú nám naše túžby, strachy, hnevy, frustrácie. 

Očakávania spojené s touto knihou reflektujú obraz, ktorý máme vytvorený o jej autorovi.

Človek, ktorý existuje

Štefan Hríb patrí k výrazným tváram slovenskej žurnalistiky. Dlhé roky vedie rozhovory Pod Lampou alebo na Pohode, ktoré formujú verejnú debatu a zároveň ju polarizujú. Aj preto ho nemalá časť verejnosti dlhodobo vníma ako súčasť nenávideného tábora liberálov, progresívcov či duchovných vydedencov. 

Dovolím si vysloviť hypotézu, že ak Štefan Hríb napísal knihu O Bohu, ktorý neexistuje, veľa ľudí sa na ňu bude dívať ako na kacírsku s odporúčaním spáliť všetky jej výtlačky, ako sa píše v jednej z recenzií, ktoré som našiel na sieti.

Nie je ich pohľad na túto knižočku zastretý obrazom Štefana Hríba, ktorý neexistuje?

Domnievam sa, že ani tí, ktorí ho poznajú osobne, prešli s ním kus cesty, pili s ním, smiali sa, hádali sa, možno aj plakali, nepoznajú jeho vnútro do poslednej vrstvy. A neviem, do akej miery ho pozná on sám. 

Súdiť človeka je veľká trúfalosť. 

Na to má právo len Boh. 

Stretnutie, ktoré obohacuje

Kniha sa ku mne dostala v piatok po 2. adventnej nedeli. Medzi dvoma svätými omšami, medzi dvoma priateľskými stretnutiami. 

Svätú omšu som v ten deň slúžil ráno aj večer. Pred prečítaním i po prečítaní tejto knihy. V ten deň sa čítal úryvok z Matúšovho evanjelia, konkrétne Mt 11,16-19. Jeho hlavné posolstvo by sa dalo zhrnúť do známej vety „Kto chce psa biť, palicu si nájde“. 

Je to zvláštny pocit držať v ruke knihu, ktorá sa pre niektorých z nás môže stať len ďalšou palicou na jej autora. Dokonca aj tých, ktorí si ju prečítali. 

Okrem toho som mal v ten piatok dve milé stretnutia. 

Najskôr so svojím vzácnym dlhoročným priateľom, ktorý mi tú knihu priniesol. Chvíľu sme sa o nej a o jej autorovi rozprávali. Michalovou výhodou je, že autora osobne pozná. Mojou, že ho osobne nepoznám. 

Druhým stretnutím bol rozhovor s človekom, ktorého som stretol len pred dvoma mesiacmi. Bolo to na jednom bohumilom podujatí na chalupe v Novej Bošáci. Každoročné stretnutie niekoľkých desiatok priateľov. Príležitosť prežiť deň v spoločnej radosti a vďačnosti.  

Modlitba má rôzne podoby. 

Ten mladý hľadajúci muž mal pripravených plno otázok a spoločne sme na ne hľadali odpovede. Niektoré sme našli, iné sú pred nami ešte ukryté. 

Kniha, ktorá konfrontuje

Útla knižočka. Môžete si ju prečítať počas jedného posedenia pri káve vo svojej obľúbenej kaviarni. Trochu sa usmievam pri predstave, že by si ju niekto s úžitkom prečítal pri pohári piva vo svojej obľúbenej krčme.  

Po jej prečítaní odporúčam neodložiť ju do poličky či hneď niekomu posunúť. Bola by to škoda. Aj Martin Mojžiš sa v rozhovore s jej autorom priznal, že si ju prečítal znova: pomalšie a pozornejšie. 

Pretože to nie je kniha na jedno posedenie. 

Nie je to modlitebná knižka, nie je to spovedné zrkadlo, nie je to návod na život. 

Je to stručná osobná história jedného muža, ktorý má väčšinu života za sebou, ale stále má hlavu plnú otázok.

V osobnej histórii každého z nás sú modlitby, spovede i pokusy polepšiť sa. Udalosti, ktoré nás konfrontujú, zrážajú na kolená, nútia znova vstať a pokračovať. Žiť v realite, akokoľvek je nepríjemná. 

Ešte pred vydaním tejto knihy Štefan Hríb uviedol, že ju napísal z lásky k realite, v ktorej žijeme, nad ktorou zabúdame žasnúť, ktorú prehliadame. 

Asi preto, lebo sme príliš zameraní na seba a obmedzení na ohrádku, v ktorej si hovieme.

Otázky, ktoré provokujú

Ku knihe som sa vrátil po dvoch dňoch. V nedeľu poobede. 

V evanjeliu 3. adventnej nedele Ježiš zasypal svojich poslucháčov otázkami o Jánovi Krstiteľovi. Boli položené tak, aby odpovede na ne vypovedali viac o nich samých než o Jánovi Krstiteľovi. 

Aj Štefan Hríb v tejto svoje knihe zasypal svojich čitateľov otázkami. Je ich tam neúrekom. 

Ferko Mikloško vo svojom predslove ku knihe označil tieto otázky za provokujúce. A o ich autorovi píše, že sa v nich Boha s pokorou dotýka. 

Domnievam sa, že práve tie otázky sú v tejto knihe to podstatné. Pretože nás provokujú, aby sme si na ne sami odpovedali. Preto som sa nenechal vyprovokovať niektorými tvrdeniami autora, ktoré sa nezlučujú s mojou predstavou o Bohu. 

Dovolím si vysloviť mienku, že Boh chce, aby sme sa ho dotýkali svojimi otázkami. Pokornými i provokujúcimi.

Je vhodné tak činiť vždy, keď sa modlíme, keď stojíme v jeho prítomnosti. Božia prítomnosť nás napĺňa predovšetkým úžasom. Ak sa pred ňou skloníme, ak máme v sebe dosť ticha, začujeme odpovede.  

Dotyk, ktorý rezonuje

Štefan Hríb v prvej kapitole knihy spomína na detský zážitok stretnutia s ježkom, ktorému položil jednu banálnu otázku. A tiež zážitok s klavírom. Keď sa dotkol jeho klávesov, vyšli z neho tri zvuky, aké dovtedy ešte nepoznal. 

Ak nebudeme ako deti, nevojdeme do Božieho kráľovstva. 

Spomínam si na otázky zo svojej prvej modlitebnej knižky, ktoré som kedysi používal ako pomôcku pri spytovaní svedomia. Dotýkali sa môjho najhlbšieho vnútra. Pomáhali mi ponárať sa do reality svojho ja, ktorú som následne pomenoval vo sviatosti zmierenia. 

Dodnes mi znie spomienka na spev, ktorý sa mi ozval v srdci, keď som prvýkrát pocítil dotyk Milosrdenstva cez slová rozhrešenia. 

V tejto knihe sa Štefan Hríb vo svojich otázkach opatrne dotýka seba aj svojich čitateľov. Ak je Boh v každom z nás, potom sa zároveň dotýka aj jeho. 

Po jej prvom prečítaní sa môžeme k niektorým otázkam vrátiť. Nechať ich dotknúť sa nás a vyvolať rezonanciu. Možno nám pri tom napadnú otázky doplňujúce, možno celkom iné. 

Nemajme ambíciu si ich zodpovedať sami. Pozvime Boha, aby sa nás cez ne dotkol. Nechajme v sebe znieť jeho odpovede. 

Odpovede, ktoré (ne)chýbajú

Kniha je rozdelená na 11 krátkych, ba kratučkých kapitol. Z toho posledné dve sú rozhovory s Karlom Satoriom a Tomášom Halíkom, po ktorých nasleduje autorov epilóg. 

Predslov ku knihe napísal vyššie spomínaný František Mikloško, doslov Ladislav Heryán. 

Ak niekto očakáva od tejto knihy zaujímavé myšlienky, s ktorými dokáže vnútorne polemizovať, prípadne sa s nimi stotožniť, sú práve v týchto štyroch doplnkoch k autorovmu textu. 

Štefan Hríb v tejto knihe urobil to, čo mu ide najlepšie: kládol otázky. Svojim dvom respondentom – priateľom, kňazom v 10. a 11. kapitole. A pravdaže všetkým svojim čitateľom v tých „svojich“ deviatich kapitolách. 

Sú to otázky, ktoré si on sám kládol v priebehu svojho života. Viaceré z nich si azda kladieme aj my. Tu je stručný výber:

Ako to tu funguje? Ak povieme hmota, čo tým vlastne myslíme? Je nebo len pre katolíkov? Potrebujeme my Boha alebo on nás? Je Boh aj v liberáloch a progresívcoch? Je Boh aj v pekle?

Vôbec mi nechýba, že autor si na tieto otázky neodpovedá. Je novinár, nie teológ. Jeho úlohou je klásť otázky, nie ponúkať odpovede. 

Aj keď vo svojom epilógu sa predsa len o odpoveď pokúsi.

Rozhovory, ktoré trčia

Vyčítať tejto knihe povrchnosť je nenáležité. Hĺbku jej máme dať my. Tým, že sa nad otázkami novinára zamyslíme a budeme na ne hľadať svoje vlastné odpovede. 

Vyčítať jej môžeme niečo iné: zaradenie tých dvoch rozhovorov. Podľa mňa do tejto knihy nepatria. 

Javí sa mi, že okrem toho účelu, ktorý deklaroval autor, majú ešte jednu funkciu: pôsobia na mňa ako alibi. Ako také dva figové listy. 

Lebo ak by knihe niekto vyčítal povrchnosť, jednostrannosť či neodbornosť, autor mu môže z knihy vystrčiť hĺbku, vlastné pohľady a teologické vzdelanie dvoch známych českých kňazov. 

S myšlienkami Tomáša Halíka i Karla Satoriu môžeme viesť kvalitný teologický dialóg. Obaja majú čo povedať, aj keď s nimi nemusíme vo všetkom súhlasiť. 

Tie dva rozhovory s nimi sú samy osebe kvalitné texty. Len by som ich nezaradil do tejto knihy.

Navyše otvárajú aj niekoľko úplne zbytočných otázok, ktoré idú poza túto knihu: 

Prečo práve títo dvaja? Prečo obaja z Česka? Nemáme na Slovensku dosť vlastných, ktorých mohol Štefan Hríb tiež osloviť?

Záver, ktorý nevnucujem

Podľa mňa je táto kniha viac o karikatúrach nás samých než o karikatúrach Boha. Hoc jedno s druhým súvisí. Lebo tendencia vytvárať si Boha na svoj vlastný obraz a podobu je v nás od počiatku. 

Je impulzom vziať vážne jej podtitul: „V akej realite žijeme?“. 

Žijeme totiž v realite, v ktorej vieme Boha použiť na obranu alebo na útok. Vieme si z neho urobiť palicu aj štít. 

Dobrá správa je, že takýto Boh neexistuje.

Ak má táto kniha hodnotu, tak v tom, že vyvolá nepohodlie a otázky. 

A ak má nejaké riziko, tak v tom, že môže prehliadať vážnosť záväzku.  

Lebo Boh, ktorý nás necháva bez záväzku, tiež neexistuje. 

To je možno pre niekoho zlá správa.

Pre mňa tá najlepšia. 

Aký by to bol Boh, ktorý by to s nami nemyslel vážne?