Slovo kňaza Nová čarovná formulka

Kniha Cesta na Západ od českého kňaza Štěpána Smolena je zaujímavý cestopisný denník mladého bohoslovca, ktorý zachytáva pešiu púť z Česka do francúzskeho mestečka Lisieux.

Nadchla ho miestna svätica Terézia a jej spirituálna „malá cesta“, kde sa láska žije v každodennosti. Preto sa autor vydal na cestu bez peňazí a dohodnutého ubytovania, pričom sa spoliehal výhradne na Božiu réžiu, prejavenú dobrým srdcom miestnych ľudí.

Sympatické je heslo, ktoré si zvolil a používal pri stretnutiach: „Budem hovoriť ‚áno‘, budem hovoriť ‚ďakujem‘ a zvyšok sa ukáže cestou.“ Heslo je evanjeliové a líši sa od čudného nastavenia niektorých ľudí, že pomocnú ruku treba zo slušnosti odmietnuť a nechať sa núkať niekoľkokrát.

Ako slovenskí folkloristi v Kanade, ktorí sa po náročnom dni ubytovali u krajanov a na ponuku, aby sa najedli, povedali nie, lebo si mysleli, že ich budú presviedčať niekoľkokrát. Nestalo sa tak a šli spať so škŕkajúcimi bruchami. 

Slovenskí vysťahovalci si v Kanade osvojili „kapitalistické“ spôsoby – jasnú reč bez ornamentov a zbytočného vynukovania. Naši hudobníci a speváci na druhý deň už použili čarovnú formulku českého pútnika: áno a ďakujem. A konečne sa najedli.

V pútnickom hesle nachádzame echo Ježišovej výzvy, aby naša reč bola ‚áno – áno‘, ‚nie – nie‘. Diabolstvo sa skrýva v krútení a motaní, sivej zóne, kde sa neprichádza k jasným rozhodnutiam a zodpovednosti zaň. 

Nejednoznačnosť niekedy vidieť v rozbitých pracovných tímoch alebo komunitách. Zabúda sa na to, že nejaké rozhodnutie je lepšie ako žiadne. Ak sa rozhodnutia vo firme odkladajú, nezmení sa smerovanie a výsledkom bude nejednotnosť ľudí. Bočným efektom môže byť neužitočné komentovanie tých ľudí, ktorí robia rozhodnutia za nás – a je to jedno, v ktorej oblasti (hokej, politika, šéf v robote).

Nečudujem sa ľuďom, ktorí majú radi filmy s Jamesom Bondom. Nájdu v nich kvalitné prvky, z ktorých je zložený dobrý film. Spomeniem len jeden: James Bond nie je stále na telefóne so svojou centrálou, aby si pýtal radu, ako to robia niektorí manželia, keď sa namiesto partnera radia so svojimi rodičmi alebo s AI.

Bond je nám sympatický. Zväčša sa rozhoduje v časovej tiesni, pod tlakom okolností a nesie zodpovednosť za svoje konanie. Môže urobiť aj chybu. Ale ako sa učia už aj deti na základných školách, chyba nie je vstupenkou medzi „lúzrov“, ale odrazovým mostíkom k osobnému rastu.

K správnemu rozhodnutiu vedie poznanie. Tomáš Akvinský si rád vypočul protivníkov vo svojich univerzitných debatách. Pre istotu ešte zhrnul ich výhrady, či im správne porozumel. Mal dar počúvania. Toto je dobre pestovať v čase umelej inteligencie. Človek bez šírky poznania (zabezpečeného školou, štúdiom a rodinou) sa nebude vedieť dobre rozhodovať.

Dnešná Ježišova reč nás prepája s jeho príbehom o dvoch synoch. Jeden z nich otcovi povedal, že pôjde do vinice, a nešiel a ďalší povedal nie, ale názor neskôr zmenil. Milovníci Biblie a domýšľavosti si doplnia aj ďalšie dve postavy: syna, ktorý hovoril áno a aj tak konal, a toho druhého, ktorý zásadne hovoril nie.

V tom prvom vidíme samotného Krista. Jeho poznanie našej reality mu nezabránilo, aby z Otcovho rozhodnutia prišiel medzi nás. A nebola to pre neho ani dovolenka, ani kúpeľný pobyt.

Zaujímavou postavou je druhý typ ľudí. Tí hovoria nie. Toto sa by sa mohli naučiť dobrí ľudia, ktorí pritakajú každému, lebo si myslia, že slovo „nie“ nepatrí do slovníka kresťana. A potom pri nich trpia vlastné rodiny alebo ľudia, ktorým niečo sľúbili a nie sú schopní to splniť.

Sú medzi nami aj ľudia, ktorí hovoria nie Bohu a podľa toho aj konajú. Aj tí sú dôležití, lebo nie sú vypočítaví, aby si vyberali z pokladu viery len to, čo sa im „hodí do krámu“ (ako niektorí „proliferi“, ktorí síce bojujú proti potratom, ale sa neangažujú za narodený život alebo sú za trest smrti). 

Keď Ježiš prechádzal Samáriou, miestni ho neprijali. Povedali mu svoje nie. Apoštolov to naštvalo do tej miery, že sa im chceli pomstiť ohňom a sírou. Ježiš ich krátku zápalnú šnúru v zárodku uhasil. 

Bolo by to násilie viery, ktoré sa skončí zle. Nedá sa milovať so zaťatými zubami. Božia láska ide ďalej. Preto Kristus viackrát použije postavu Samaritána ako pozitívny vzor. Učí veriacich, aby nemíňali energiu na tých, čo nechcú, a nezabúdali na hľadajúcich, ktorí sú otvorení. Spomeňme si len na naše prípravy na sviatosti.