Slovo kňaza Stavať pamätníky nepomáha

Keď niekto odchádza do penzie a lúči sa s kolegami, zvykne sa hovoriť o jeho zásluhách. Na ľudskej rovine sú odchody často ujmou. Ak máte pri sebe na pracovisku dobrého, empatického, kompetentného a slušného človeka, tak ste vyhrali. Veci sa riešia ľahšie, keď pracujete so šikovnými a najmä dobrými ľuďmi. 

Rozlúčky na pracoviskách sú výpočtom zásluh. Čo po ňom či po nej zostáva? Koľko projektov bolo spustených a dotiahnutých? Na ktoré viditeľné diela budeme v každodennej rutine narážať mesiace či roky po zmene?

Najkrajšie zásluhy sú tie, o ktoré sme sa neusilovali. Ak človeka práca baví, ak má v sebe ľudskosť, tak nekoná kvôli zásluhám či vypočítavosti, ale preto, lebo chce. Je fascinujúce mať pri sebe človeka, ktorého nejaká práca zaujíma. Odborníka, ktorý sa nikdy počas života neprestane v tej svojej oblasti vzdelávať, lebo pre to žije. Takíto ľudia sú často plní nápadov, veľmi kreatívni. Ich energickosť je motorom práce, ale občas lezie na nervy.

Každý človek chce, aby po ňom niečo zostalo. Tá túžba je v nás. Chceme, aby si nás ľudia zapamätali a mali príjemnú spomienku. Je to trocha taká ilúzia, lebo v skutočnosti to nie je možné. Nikdy nebudeme všetkým sympatickí; nikdy nás nebudú všetci iba chváliť a, koniec koncov, všetci robíme chyby. Ale vedieť, že po mne zostane nejaká zásluha, je príjemné. Kto žije svoj život poctivo a s vášňou, vždy po ňom niečo zostane. Potomstvo, rodina, práca, záľuby.

To všetko je fajn, ale dlho to nevydrží. Keď sa prechádzam po cintoríne, zvyknem si všímať, aké staré sú hroby. Na tých našich sú tie najstaršie hádam dvestoročné. Ak nerátam aristokraciu a cirkevných hodnostárov, o miliónoch bežných ľudí, ktorí žili pred nami, nevieme vôbec nič, nemáme ani len ich hroby. Ani s nami to nedopadne inak. Je preto život zbytočný? Sme vari kúskom živého sveta, ktorý sa zaleskne, náhle zmizne a už ho niet?

Či sme starší, alebo mladší, narážame na svoju smrteľnosť. Objavujeme túžbu prekročiť samých seba; snažíme sa hľadieť za horizont pozemského života, pýtame sa nielen na to, aké to bude „tam“, ale aj na to, čo vlastne po nás zostane. Sú ľudia, ktorí si vedome stavajú pozemské pamätníky. Veľký dom. Monumentálne dielo. Zápis do dejín. Umelecká práca. Pionierske zásluhy v nejakej firme alebo oblasti. Vedomé stavanie pamätníkov môže pôsobiť detinsky, lebo to, ako si ľudia niekoho pamätajú, primárne nezávisí od toho, čo vybudoval alebo vytvoril. 

Ľudí si pamätáme podľa toho, akí boli, ako sme ich zažili. Či boli milí, láskaví, empatickí, slušní alebo naopak. Ak si niekto myslí, že ľudia padnú na kolená len preto, že niekto čosi postavil alebo dokončil, nie je to tak. Takéto dielo môže byť spojené s aktivitami, ktoré si nikto za klobúk nestrčí.

Na to všetko sa zabudne, ale nezabudne sa na to, kto aký bol. My sme veriaci ľudia a denne sme konfrontovaní s otázkou, v čom spočíva naša večnosť. V našich zásluhách, napĺňaní životného poslania, plnení si vlastných snov? V tom, že nás všetci milujú alebo sa nás boja? Môže to byť akokoľvek, ale to nestačí a nepretrvá, to ukazuje ľudská skúsenosť.

Máme vznešenejšie poslanie. Sme k nemu povolaní, lebo nás stvoril Boh na svoj obraz. Zomrel za nás na kríži a vstal z mŕtvych. Ako o tom svedčia Ježišove slová v Jánovom evanjeliu: „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného, pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ 

O tom to nakoniec celé je. Život má mnoho peripetií, ale potrebujeme jeden pevný oporný bod. Neroztrieštiť svoju vnútornú pozornosť na milión vecí, na získavanie len pozemských zásluh a stavanie si pamätníkov. To nepomáha. Ak to robíme, konáme síce správne, lebo máme využívať talenty od Boha, ale to sú prostriedky, nie ciele.

Toto všetko má svoju hodnotu, ale iba vzhľadom na Boha. Ak mi moja práca, namáhanie sa s výchovou v rodine, dobrovoľnícka činnosť či verejné angažovanie sa slúži na to, aby som sa dostával bližšie k Pánovi a nielen si napĺňal svoje ambície, tak je to, samozrejme, v poriadku. Ale ak sa na to upnem ako na to jediné, čo ma definuje, ľahko sa môj život môže premeniť na klbko chaosu, lebo mnohé diela a námahy sa nepodaria alebo zlyhajú. Som vari preto menejcenný? Stráca môj život preto zmysel? Vôbec nie.

Pán počíta s našou krehkosťou. Dobre vie, že nesieme na svojom tele následky dedičného hriechu. Vie, že túžime po čomsi, čo nás presahuje. Že chceme, aby na nás ľudia pamätali, nezabudli. Na všetku lopotu v rodine či v práci. To všetko sú naše ľudské a neraz i duchovné zásluhy, ale nedefinujú nás, lebo sú vratké. Niekomu sa veci podaria, inému nie.

Poznávať Pána môžeme všetci. Prijať pozvanie k duchovnému životu, v ktorom nechýba modlitba, čítanie Božieho slova a sviatosti, môže ktokoľvek. Je oslobodzujúce, že pred Pánom nemusíme stavať žiadne životné pamätníky, aby sme si jeho lásku a veľkorysosť zaslúžili. Stačí byť v jeho prítomnosti, stále viac ho poznávať. A všetko podstatné sa udeje.