Konvertoval ku katolíkom Bol som evanjelik, ale modlil som sa ružence, čítal som si mystikov a chodil na púte. Žil som dvojaký život

V evanjelickej cirkvi bol presbyterom, keď začal pravidelne navštevovať aj katolícke ranné omše v Martine. Postupne si našiel vzťah aj k Panne Márii, ktorej uctievanie považoval dovtedy za prehnané.

Ešte ako evanjelik sa modlieval typické katolícke modlitby, korunku Božieho milosrdenstva aj ruženec a túžil po Eucharistii. Priznáva, že mal na začiatku dilemu.

„Nevedel som rozlíšiť, čo je správne. Bol som presbyter, mám byť dozorca alebo mám ísť niekam, kde je všetko cudzie?“ opisuje v rozhovore Jozef Ďanovský.

Hovorí tiež, ako sa zrodila jeho túžba stať sa katolíkom, vyznáva, čo mu dáva katolícka spoveď a či mal ako evanjelik problém s pápežom.

Priznáva, že pociťoval hanbu predtým, než o svojej konverzii povedal svojmu evanjelickému farárovi, a čo teraz robí pre to, aby sa z neho nestal len nedeľný kresťan.

Jozef Ďanovský je klinický psychológ a terapeut, pôsobí v Martine.

Na Facebooku ste na svoje 42. narodeniny zverejnili, že ste sa stali katolíkom. Bolo pre vás dôležité sa takto verejne vyznať?

Chcel som sa podeliť o to, čo sa mi udialo a kde aktuálne som.

Videl som aj riziká, lebo som vnímal, že moje okolie vnímalo katolíkov trochu negatívne, ale aj napriek tomu som mal túžbu podeliť sa s radosťou a nebáť sa postaviť za vieru.

Nechcel som sa ako katolík skrývať. To by bolo jednoduché.

Samotný proces trval niekoľko mesiacov. O tom, že pomaly prechádzam, som nedokázal povedať dokonca ani nášmu evanjelickému farárovi.

Prečo?

Nemal som pre to jasné vysvetlenie ani argumenty. V sebe, vnútorne, som to mal vyriešené, ale mal som väzby, bol som súčasťou spoločenstva. Vedel som, že týmto náhlym prevratom môžem evanjelikov veľmi prekvapiť.

V tom čase ste mali dôležitú funkciu vo svojom evanjelickom zbore – boli ste presbyterom, teda laickým členom zboru, súčasťou akoby rady starších, ktorá spolu s farárom spravuje cirkevný zbor.

Dokonca mi navrhli robiť aj zborového dozorcu, a preto bolo ťažké vyjsť s tým na povrch.

Napokon sa to náš evanjelický pán farár dozvedel nie odo mňa, ale povedala to moja dcéra, ktorá chodila na náboženstvo v meste, a farárka to prezradila môjmu farárovi. (Úsmev.)

Pán farár za mnou prišiel domov v dobrom sa opýtať, čo sa deje. Mal skúsenosť, že skôr katolíci prechádzajú k evanjelikom, keďže sa im toto prostredie zdá slobodnejšie.

Povedal som mu o svojom nastavení, mali sme vtedy dobrý rozhovor. V tom čase sme plánovali sťahovať sa do inej dediny, vedel som, že z evanjelického zboru postupne odídem.

Niečo silnejšie ako ja mi hovorilo, že katolícka tradícia je pre mňa ako stvorená.

Bol som evanjelikom, ale modlil som sa ružence, čítal som si mystikov a chodil na púte. Žil som vlastne dvojaký život. (Smiech.) Trvalo mi, kým som sa rozhodol.

Ako spätne z pohľadu psychológa vnímate, že ste to nedokázali priznať okoliu?

Bola to vo mne veľká hanba. Niežeby som sa skrýval. Dával som napríklad na Facebook fotky z pútí. Ale nevedel som to farárovi povedať. Nerád nechávam veci nedoriešené, ale toto som nechával.

Napokon to vyriešila dcéra, ktorá ma „nabonzovala“, to sa mi uľavilo. (Úsmev.) No cítil som sa vtedy, ako keď strácate blízkeho človeka, s ktorým sa máte rozlúčiť.

Čo vám vtedy evanjelický farár povedal?

Povzbudil ma. Niektorí o tom asi nevedeli, preto som to zverejnil, aby sa nešuškalo a nemusel som to vysvetľovať. Chcel som sa v tom cítiť slobodne.

Foto: Postoj/Ľubo Bechný

Úplne prvé obrátenie u vás nastalo v dvadsiatich siedmich rokoch. O čo vtedy šlo?

Pochádzam z rozvedenej rodiny, môj otec je evanjelik, mama katolíčka, ale nebol som vedený k viere. Náboženstvo som mal len na prvom stupni. Dokonca som sa vysmieval kresťanom, že sú krížikári.

Keď som počas svojho pôsobenia na Prednej Hore prednášal pred stosedemdesiatimi ľuďmi a bavili sme sa o vine, robil som si žarty, že katolíci hovoria: Moja vina, moja vina… (Úsmev.)

Lenže potom som zažil rok v Božej prítomnosti. Nemal som mystický zážitok ani zjavenia, ale cítil som to tak. Začal som chodiť do kostola. V tom čase mi bolo veľmi dobre aj v evanjelickom, ale aj v katolíckom kostole.

Zamýšľal som sa, prečo nemôžem prijímať Eucharistiu, keď som pokrstený, hoci evanjelik. Nemal som pre to žiadne vysvetlenie.

Ale vtedy ste si ešte vybrali, že budete evanjelik.

Hovoril som si, že keď som bol pokrstený ako evanjelik, tam asi ním budem.

Čítal som Božie slovo a kostoly ma vťahovali. Zašiel som vtedy za evanjelickou farárkou, s manželkou sme si spravili konfirmáciu. To bol prvý rok môjho obrátenia.

No potom prišli ťažkosti, robil som si atestáciu a prvý rok som ju nespravil. S manželkou sme v tom čase zažili potrat. Vtedy som sa začal odpájať od viery a stal som sa nedeľným, formálnym kresťanom.

Takto som žil desať rokov. Nebol to zlý život, ale vnímal som, že mi to nestačí, a nebola to chyba evanjelikov.

Čo sa dialo potom?

Mám rád disciplinovanosť, až takú askézu. Som bežec a viem, že keď nie je disciplína, potom to tak aj dopadne.

Keď som začal behať, spočiatku som niekoľko rokov počúval muziku. Potom som skúsil behať aj bez hudby, ale počas dlhšieho behu som sa nudil.

Tak som sa začal modlievať korunku Božieho milosrdenstva. Okrem toho som sa ponoril do duchovnej literatúry, čítal som si životopisy svätcov.

Ako ste prišli ako evanjelik ku korunke?

Mal som kolegu katolíka na Prednej Hore a on mi hovoril o viere, vysvetľoval mi, ako to majú katolíci, aké majú sviatky. Bol tam aj lekár, ktorý mi daroval ruženec. Naučili ma korunku, tak sme sa ju modlili, keď bol čas.

Dlhé roky som sa ju potom nemodlieval. Neskôr som mal obdobie, keď som sa začal znova modliť. Poznal som vtedy len Otčenáš a korunku.

Korunka je krátka, a keď som behal, povedal som si, že by bolo dobré naučiť sa aj iné modlitby.

Nebol to zlý život, ale vnímal som, že mi to nestačí, a nebola to chyba evanjelikov.

Mal som tridsaťsedem rokov, keď som začal s ružencami, a bolo to celkom náročné. Najprv som si to nahral, počúval som to, mal som papieriky a dávalo mi to zmysel. Teraz keď behám, celý beh sa modlievam.

Tak som sa opäť dostal do Božej prítomnosti a nevedel som sa toho nabažiť. Začal som chodiť aj na púte, čítal som mystikov, cítil som sa ako doma.

Boli ste v Božej prítomnosti, viac ste sa modlili, riešili ste už v tomto období, či prejsť ku katolíkom alebo zostať u evanjelikov?

Nevedel som rozlíšiť, čo je správne. Bol som presbyter, mám byť dozorca alebo mám ísť niekam, kde je všetko cudzie? V Martine som ešte ako evanjelik začal chodiť na ranné rímskokatolícke omše. A tie mi veľmi sedeli.

Vtedy som začal rozlišovať, či ísť ku katolíkom či nie. Bol som s jedným kapucínom v Lurdoch. On ma naučil modliť sa aj breviár, mali sme rozhovory. Fascinovalo ma, ako žije svoju vieru. Radil som sa aj s ním.

Potom som začal chodiť k istému františkánovi na prípravu na birmovku, trvalo to celý rok. Vysvetľoval mi celú katolícku vieru, zodpovedal mi otázky.

Keď ste sa začali modliť ruženec, nebolo to pre vás zvláštne? Modliť sa k Panne Márii, ktorú evanjelici na rozdiel od katolíkov nevzývajú?

Presne. Keby som to nazval psychologicky, mal som takú ambivalentnú vzťahovú väzbu k Panne Márii. Vnímal som ju, ale to uctievanie som považoval za prehnané.

Presvedčili ma pútnické miesta – bol som v Litmanovej, v Lurdoch, Medžugorí, Živčákovej, na Starých Horách.

Z ambivalentnej vzťahovej väzby sa stala bezpečná vzťahová väzba. Panna Mária je mi veľmi blízka. Pocítil som, že som ukotvený, a doteraz sa mi veľmi dobre modlia ružence.

Vybrali ste si katolícku vieru. Viete ako psychológ, akým spôsobom sa dá v takejto situácii rozpoznať, či si človek vyberie z dvoch možností práve tú správnu?

Nad tým stále uvažujem aj ja. V tom rozlišovaní som si nie istý.

Ale myslím, že po správnom výbere prichádza pokoj. Ak ma to rozhodnutie nevyrušuje, vtedy mám pocit, že je to správne. A v tomto prípade ma to nevyrušovalo, prinášalo mi to bezpečie. Nebanujem, necítim vinu. Cítim dobré ticho.

Foto: Postoj/Ľubo Bechný

Cítili ste potom povinnosť niekomu svoj obrat vysvetľovať?

Myslím, že argumentácia nepresvedčí, teologické dišputy boli pre mňa vedľajšie.

Mňa presvedčili príklady svätých, spisy mystikov či príklady kňazov, ktorých som stretol na svojej ceste. Toto sa učím aj v psychológii.

Niektorí katolíci alebo evanjelici to berú ako svoju vojnu názorov a presvedčení. Mňa toto neláka. Na oboch stranách sa stále objavujú nevhodné poznámky, či už zo strany katolíkov, alebo protestantov. Je to o zrelosti človeka či jeho nastavení.

Čo vám ešte sedí u katolíkov?

Mám rád štruktúru, pravidelnosť a to v katolicizme aj nachádzam. Môžem často chodiť na omše, prijímanie, spoveď.

Ako vnímate spoveď?

Je to náročné, nebol som na to zvyknutý. (Úsmev.) Vidím aj moc, ktorú majú kňazi.

Mnohí katolíci od narodenia majú problém so spoveďou, niektorí prídu raz za rok. Niektorí nepôjdu roky.

V deväťdesiatich percentách prípadov som mal dobrú skúsenosť na spovedi, ale viem, že niekedy to môže byť pre ľudí zraňujúce a potom ťažšie znova pristúpia k spovedi. Ani mne nebolo všetko jedno. (Úsmev.)

No spoveď mi vyhovuje, viem si spraviť akoby inventúru. Mám veľmi dobré zážitky zo spovede, hlavne keď z nej vychádzam. Vnútorne ma to očistí a nastaví.

Mal som aj nepríjemný zážitok, keď som si už myslel, že nedostanem rozhrešenie.

Keby som bol mladší, vedel by som si predstaviť, že by ma to mohlo úplne odpojiť od viery. Nechcem však kritizovať kňazov, je to veľmi zodpovedná úloha.

Evanjelici nemajú spovede s kňazom, verejne oľutujú svoje hriechy v duchu. Toto vám nestačilo?

Vnímal som to ako veľmi ľahké, že idem po povrchnosti. Povedal som síce, že ľutujem, ale nebola to taká vnútorná inventúra, neprešiel som si spytovaním svedomia.

V tomto mi sviatosť zmierenia vyhovuje, aj keď je ťažká. Spovedné zrkadlá sú pre mňa veľkým bohatstvom.

Evanjelici odmietajú inštitút pápežstva, ako ste sa s tým vyrovnali?

Mal som možno na začiatku dilemu a musel som sa s tým stotožňovať. Bolo to však ľahké, pápeža Františka som mal veľmi rád. Mal som k nemu úctu v dobrom zmysle slova.

Necítili ste sa ako evanjelik viac slobodný? Nemali ste predsa toľko povinností.

Práveže teraz sa cítim viac slobodný, keď mám povinnosti. Nemusím tak tápať. Mám hranice, ktoré mi pomáhajú v slobode, viem, ako sa môžem pohybovať, a v tom práve cítim tú slobodu.

Mám rád disciplínu, štruktúru a Katolícka cirkev mi to ponúka.

Slovenka žijúca vo FrancúzskuMoslimka sa ma po veľkonočných obradoch pýtala, či sa môže aj ona dať pokrstiť

Pavol Rábara

Ako vnímate ľudovú zbožnosť, katolícke púte?

Mne sa to páči. (Úsmev.) Pre mňa je to sloboda. Púte mi dávajú zmysel.

Neprekáža vám existujúca kritika katolíkov?

Cítim sa v tom skôr bezmocne. Ešte stále mám problém vnútorne to uchopiť, zaujať k tomu postoj.

Vnímal som všetky škandály cirkvi, zneužívania aj zranených ľudí. Nemôžem sa vyviňovať, môžem len zobrať zodpovednosť za seba, za svoje skutky.

Ako vás po konverzii vnímajú katolíci? Hlásite sa ešte k tomu, že ste boli evanjelik?

Väčšinou to prijímajú pozitívne. Nemám medzi katolíkmi žiadne spoločenstvo, pár ľudí to vie a veľmi dobre ma prijali.

Mám pocit, že katolíci si ma nevšímajú, katolícka omša je zameraná viac na chválu Pána Boha.

Ruky si síce počas omše podáme, ale keď ideme z kostola, niekedy sa mi ani nepozdravia. Je to zvláštne, pritom som s nimi mesiace, s niektorými už roky.

U evanjelikov to bolo priateľskejšie.

Ako je na tom teraz vaša rodina? Takisto prešla ku katolíkom?

Keď som bol evanjelikom, manželka sa takisto dala pokrstiť a spravila si konfirmáciu.

Keď som sa stal katolíkom, nechcel som ju nútiť ani tlačiť. Vedel som, že je v poriadku, že sú zmiešané manželstvá.

Ale povedal som si, že sa za ňu budem modliť Pompejskú novénu, že to vyskúšam. Jej som to nepovedal. Po roku povedala, že to ide aj ona vyskúšať. Začala chodiť na prípravu k tomu istému františkánovi. Takže sme obidvaja katolíci.

Máme tri deti, boli pokrstené ako evanjelici, ale dve už prešli prvým svätým prijímaním. Môj zámer nebol na rodinu tlačiť.

Aká bola reakcia širšej rodiny? 

Reakcia bola neutrálna. Moja babka katolíčka sa potešila. S ňou som mal dobré debaty o kresťanstve. Bola rada, tak sme sa vytešovali obaja. (Úsmev.)

Foto: Postoj/Ľubo Bechný

Konverzia nie je raritná a deje sa oboma smermi. Keď hovoríme o prechode ku katolíkom, poznáme také prípady aj medzi známymi osobnosťami. Americký evanjelický pastor a teológ Scott Hahn, anglický spisovateľ a mysliteľ Chesterton, John Henry Newman, Thomas Merton či Tony Blair. Z našich historických postáv konvertoval Jonáš Záborský, ktorý bol evanjelickým farárom. Sledovali ste aj ich konverzie?

Čítal som si Mertona aj Scotta Hahna. Fascinovali ma tie príbehy, ale nie argumentmi.

Deje sa to. Hľadal som nejaké vysvetlenie, ale nenašiel som ho úplne. Tieto postavy mi nedali návod, no vnímal som, že sa mi deje niečo podobné. A bol som rád, že v tom nie som sám. (Úsmev.)

Ideu evanjelika som mal v sebe, aj predstavy. Zmenil som to v strednom veku. Rozmýšľal som, či mi to za to stojí, čo si tým chcem dokázať.

Na čo ste prišli? Čo tým chcete dokázať?

Nič, len to, že chcem žiť živú vieru, aby som mal z toho dobrý pocit, že robím správnu vec.

Ako ste predtým u katolíkov vnímali Eucharistiu?

Vždy som ju vnímal ako Božie telo. Niekto to má symbolické, evanjelici veria, že je tam Božia prítomnosť, ale nie je tam premena. Ja som ju nechcel brať len symbolicky.

Aký je podľa vás nedeľný kresťan?

Taký, ktorý si len splní povinnosť, ale neprejaví sa to v skutkoch.

Raz sa vám už stalo, že ste do toho ako evanjelik skĺzli, neobávate sa, že sa vám to ako katolíkovi udeje znova?

Nechcem, aby sa mi stalo. Nechcem byť veľmi horlivý, aby som nevyhorel, ale zase nechcem sa príliš odpojiť, aby som sa nestal nedeľným katolíkom.

Nechcem chodiť na spoveď len raz do roka, ale to sa mi pokojne môže stať.

Dávam si pozor, dennodenne sa modlím ružence, korunku, čítam knihy mystikov, aby som sa udržal v kondícii.

Tým, čím je pre športovcov výživa, tým je pre mňa Eucharistia. Nechcem stratiť rytmus, duchovnú kondíciu.