Slovenka žijúca vo Francúzsku Moslimka sa ma po veľkonočných obradoch pýtala, či sa môže aj ona dať pokrstiť

„Je zjavné, že vo Francúzsku sa deje niečo nové, hoci nevieme, čo to je. Sami Francúzi sú z toho v šoku: bum, zrazu tisíce pokrstených,“ hovorí Slovenka Klára Dašková. 

V rozhovore opisuje svoju skúsenosť s cirkvou vo Francúzsku, rozpráva o krstoch a obráteniach dospelých aj o tom, aké je hovoriť o Bohu v tejto krajine.

Odkedy žijete vo Francúzsku? 

Do Lyonu som prišla v septembri minulého roku.

S akým cieľom?

Bola vo mne túžba ísť do Francúzska. Ani neviem, kde sa vzala. Jednoducho som vedela, že Francúzsko. A najlepšou cestou bolo štúdium. 

Na Slovensku som študovala právo a ekonómiu, potom som dva roky na Slovensku pracovala a do toho prišla spomínaná túžba po Francúzsku. Rozhodla som sa, že pôjdem študovať špecializáciu v oblasti medzinárodného obchodného práva.

Rozprávame sa začiatkom júla, takže už máte po tom?

Áno, skončila som úspešne štúdium a rozhodla som sa, že tu chcem ešte zostať počas leta. Hľadám si prácu v medzinárodnom prostredí v oblasti medzinárodného či európskeho práva, buď vo Francúzsku, alebo v Bruseli.

Aké ste mali pred príchodom očakávania? 

Mám rada výzvy a vedela som, že to bude výzva, najmä čo sa týka jazyka. Síce som sa francúzštinu učila, ale predsa len je to iné, keď človek príde do danej krajiny. 

Čo vás najviac prekvapilo?

Priznám sa, že som nečakala kultúrny šok. Napriek tomu, že Francúzsko je v Európskej únii a poviete si – veď to nie je Čína –, ale predsa mi mnohé maličkosti každodenného života spôsobili mierny kultúrny šok. 

Napríklad?

Zvyk Francúzov jesť tri hodiny. (Úsmev.)

Bolo niečo prekvapivé aj z pohľadu kresťanskej viery? Nemali ste obavy z niektorých správ, keď došlo aj k útokom na kresťanov? 

Ani nie, nemala som pocit, že Francúzsko je špeciálne nebezpečná krajina. Iste, je to veľká krajina a menšie krajiny sú zväčša bezpečnejšie. Aj tu vo Francúzsku mi hovoria, že vaše Slovensko, to je také bezpečné. Nikdy som však nespájala bezpečnosť vo Francúzsku s otázkou viery.

Poďme si teda viac rozobrať práve otázku viery vo Francúzsku, o ktorom čítame najmä posledné dva roky, že tam dochádza k výraznému nárastu pokrstených dospelých. Ale začnime kostolom, do ktorého chodíte na omše. Alebo skôr chrámy striedate?

Mojím kostolom – keď to tak môžem nazvať – je Kostol svätého Niziera (Église Saint-Nizier). Tento krásny gotický kostol v centre Lyonu je zasvätený lyonskému biskupovi zo 6. storočia.

Spolužiačka moslimka mi na začiatku školského roka povedala, že ona nemôže do kostola ani vstúpiť, no ako sa naše priateľstvo prehlbovalo, napokon prišla práve na Veľkú noc.

Farnosť je zverená Komunite Emanuel, čo je verejné združenie veriacich pápežského práva, čiže oficiálne uznané cirkvou a pôsobí po celom svete. Jej vznik sa spája s pútnickým miestom neďaleko Lyonu, s Paray-le-Monial. Na tomto mieste sa zjavilo Božské Srdce svätej Margite Márii Alacoque.

Keď sa vrátime späť k farnosti v Lyone, ako by ste ju opísali?

Je to veľmi živá a veľká farnosť. Počas nedeľných omší – ráno aj večer – tam podľa môjho odhadu chodí tisíc až tisícdvesto ľudí. Veľa detí, študentov a mladých rodín. 

Slávenie omše je živé a radostné, čo je rozdiel oproti tomu, čo poznám zo slovenských kostolov, kde často vládne atmosféra skôr vážna a neosobná – pomodlíme sa a po omši sa rozídeme každý svojou cestou.

Ako teda vyzerá omša v Kostole sv. Niziera?

Napríklad ešte pred začiatkom každej omše nás v nedeľu kňaz vyzve, aby sme sa otočili na niekoho vedľa seba, koho nepoznáme, predstavili sme sa a aby sme si navzájom vymenili osobný úmysel svätej omše a takto ho spoločne niesli počas slávenia.

Je to malý akt, ktorý však dokáže úplne zmeniť atmosféru v kostole. Z anonymnej masy, z tých stoviek ľudí, sa vytvorí zjednotené spoločenstvo bratov a sestier. 

Ďalším príkladom je, že kňaz po skončení omše vyjde von a rozpráva sa s farníkmi. S týmto sa možno stretnúť aj v iných kostoloch vo Francúzsku a všeobecne aj v iných krajinách. Myslím, že je to pre kňazov pekný spôsob, ako prejaviť svojim farníkom záujem byť im nablízku.

Pre mňa osobne je silným zážitkom aj krst detí počas nedeľnej svätej omše. Rodičia po skončení krstného obradu vezmú novopokrstené dieťa a kráčajú s ním po celom kostole, pričom ho držia pred sebou nad hlavou a všetci prítomní veriaci tlieskame a spievame a vítame nového brata či novú sestru. Pripomína to tak trochu známu scénu z Levieho kráľa. (Smiech.)

Veľkonočná vigília v Kostole svätého Niziera v Lyone 20. apríla 2025. Foto: osobný archív K. D.

Keď hovoríte o živej farnosti aj tom počte veriacich, nie je za tým vplyv prisťahovalcov? 

Nepovedala by som. Lyon nie je tak silno poznačený imigráciou. Spomínaný kostol, kam chodím, sa nachádza v centre mesta, čo je takmer výlučne francúzske prostredie – ja som tam v podstate jedna z mála cudzincov. 

Ale, samozrejme, v Lyone existujú farnosti, ktoré početnejšie navštevujú niektoré národnostné menšiny či migranti, obzvlášť z moslimského prostredia, veď sama mám kamaráta moslima, ktorý bol na tohtoročnú Veľkú noc pokrstený v Kostole svätého Niziera.

Ku konverziám sa ešte dostaneme, ale dokončime si obraz o farnosti, kam chodíte. V nedeľu je to teda o vysokých počtoch, ale čo cez týždeň? 

Určite cez pracovný týždeň cítiť zmenu, stabilne do Kostola svätého Niziera príde na omšu približne štyridsať ľudí. Je to aj preto, že ľudia cez týždeň kostoly striedajú, ja takisto. 

A čo sa týka iných aktivít farnosti?

Ponúkané aktivity sú často prepojené s Komunitou Emanuel, čo prirodzene vyplýva z toho, že jej je farnosť zverená. No, samozrejme, nie každý musí byť fanúšik komunity, ktorá vychádza z charizmatickej obnovy, preto sa aktivity vo farnosti vždy snažia koordinovať spoločne a v spolupráci s farníkmi. 

Časté sú napríklad púte, tu v okolí je množstvo pútnických miest. Napríklad nedávno sa išlo do Cotignacu, ktorý je spájaný s úctou k svätému Jozefovi. 

Zaujímavé pre mňa bolo aj slávenie Veľkonočného trojdnia vo farnosti, ktoré malo formu duchovnej obnovy s programom počas celých troch dní pre všetkých veriacich z farnosti. Ďalej sa konajú farské dni, veľa výletov pre mladých a podobne. Oznamy o ponúkaných aktivitách často trvajú aj pätnásť minút. (Smiech.)

Farár je mladý či skôr starší?

Farnosť spravujú komunitní kňazi. Práve keď som prišla, tak sa vymenil správca farnosti. Aktuálne je tam komunitný kňaz, ktorý má okolo 50 rokov, spolu s ním tam tento rok pôsobil 30-ročný diakon, ktorý bol tento mesiac vysvätený za kňaza, a ešte jeden mladý kňaz v podobnom veku. Spolu traja.

Ako je to so spoveďami? Je záujem o sviatosť zmierenia?

Cítiť, že kňazi sú vďační za každého, kto príde. Vždy majú vypísané, kedy sa spovedá, a nikdy sa mi nestalo, že by tam kňaz nebol. 

Zároveň som na spoveď nikdy veľmi nemusela čakať, ale môže to byť spôsobené aj mojou spontánnosťou alebo aj tým, že tu nepoznajú tradíciu spovedania k prvému piatku, čo prináša napríklad na Slovensku kumuláciu spovedí.

Jediný raz sa mi stalo, že som čakala v rade na spoveď. Bolo to v kostole, kde sa prikláňajú k tradicionalistickému hnutiu. Vedľa mňa čakali ľudia pokľačiačky s pozlátenými knižkami a ja som bola zrazu v pomykove, pretože si zvyknem písať prípravu na spoveď do mobilu a nevedela som, či ho vôbec môžem použiť, a taktiež som nevedela, či si mám aj ja kľaknúť pri čakaní na spoveď.

Boli ste niekedy na tridentskej omši? 

Zatiaľ nie, ale nie je problém naraziť tu na kostol či komunitu, ktorá preferuje tento prúd, ani medzi mladými.

Jeden večer ma kamarátka pozvala na soirée. Boli sme tam pätnásti mladí ľudia, všetci do 30 rokov. Ako sme sa predstavovali, každý povedal svoje meno, vek, čo robí, a k tomuto všeobecnému predstaveniu sa sme pridali aj to, do ktorého kostola alebo komunity patríme.

Bolo z toho rýchlo jasné, k čomu sa prikláňate, či k tradicionalistickému alebo skôr ku charizmatickému prúdu. Čo ma však najviac prekvapilo, bola celková atmosféra, ktorá pripomínala rivalitu.

Otvorene som im povedala, že ma toto súperenie medzi nami, mladými kresťanmi, úprimne šokuje. Jeden novinár v našej skupine to potom uzavrel slovami, že však všetci patríme do jednej cirkvi a to je to, čo je podstatné. A s tým aj ja súhlasím.

Aký bol na vašom večierku pomer tradicionalisticky a charizmaticky ladených?

Povedala by som, že pol na pol.

Je to tak, že vo Francúzsku sa katolíci radia buď do niektorej z charizmatickejších komunít, alebo potom k tradicionalistom? 

Áno, osobne mám tento dojem. Akoby stredná cesta neexistovala, teda aspoň vo veľkých mestách ako Paríž, Lyon a podobne.

Môže to však súvisieť aj s tým, že tu veľmi neexistuje „zdedená viera“.

Myslíte formálni veriaci?

Presne tak. Len zriedka tu natrafíte na prípad dospelého veriaceho, ktorý ide v nedeľu na omšu len preto, že jeho rodina je veriaca. Keď tu stretnete dospelého veriaceho, je to s najväčšou pravdepodobnosťou preto, že si vieru vybral sám, často až v dospelosti.

A pri tejto voľbe viery si zároveň zvolil aj jeden zo spomínaných prúdov, ku ktorému sa priklonil – buď teda k tradicionalistickému, alebo pokoncilovému prúdu, ktorý môžu reprezentovať charizmatické komunity.

Čo sa to deje s „najstaršou dcérou cirkvi“Katolicizmus vo Francúzsku sa čoskoro môže stať menšinovým, ale ortodoxnejším

Solène Tadié

Počul som raz jedného francúzskeho rehoľníka rozprávať o kresťanstve vo Francúzsku a veľmi vyzdvihol skautov a ich úlohu. Sedí to?

To je úplná pravda. Skauting je tu veľmi silne prítomný. Mám pocit, že každé dieťa je skautom, funguje tu veľmi veľa skautských organizácií, mnohé sú sekulárne. Skautov vidno často aj v kostoloch, nesú zástavy a zúčastňujú sa na rôznych službách.

Tradicionalisti zvyknú ostatným vyčítať, že dochádza najmä pri liturgii k excesom, že sa neprežíva dôkladne a zbožne. Vy ste vo Francúzsku spozorovali nejaké vážnejšie javy v tomto ohľade?

Nikdy som sa s ničím takým nestretla, pri kľúčových liturgických momentoch sa vždy zachováva vážnosť a hĺbka. No zároveň pri iných úkonoch, ako som aj spomínala napríklad po obrade krstu, je priestor na výraznejšie prejavy radosti, napríklad aj formou spevu.

Inak, vo Francúzsku neexistuje niečo také ako náš Jednotný katolícky spevník, takže piesne sú často práve v réžii komunít, ako je aj tá naša.

Počas tohtoročnej Veľkej noci bolo údajne vo Francúzsku pokrstených vyše 17-tisíc dospelých a mladých vo veku 12 až 18 rokov. Zažili ste aj vo vašej farnosti nejaké krsty?

Áno, túto Veľkú noc bolo v našom kostole pokrstených 17 mladých dospelých. Všetci mali do 30 rokov, pričom bol medzi nimi aj jeden mladý otec, ktorý bol pokrstený – a po ňom aj jeho vlastné bábätko. Jeho manželka už bola pokrstená. (Úsmev.) Bolo to krásne, nikdy predtým som krst dospelých nezažila.

Obrad krstu v Kostole sv. Niziera v Lyone na Veľkú noc 20. apríla 2025. Foto: osobný archív K. D.

Ako tam vyzerá takýto krst?

Katechumeni sa postavili pred oltár, boli oblečení celí v čiernom. Uprostred stála obrovská kaďa s vodou, do ktorej vyšli po schodíkoch, kde ich čakal kňaz. 

Každého katechumena následne trikrát celého ponoril do vody. Za oslavnej piesne katechumeni radostne vyskočili s rukami nad hlavou a my veriaci sme nahlas tlieskali a spievali. Keď sa všetkých 17 pokrstených vrátilo, boli oblečení v bielom a so sviecami v rukách nám boli predstavení ako naši noví bratia a sestry v cirkvi.

Pre mňa to bol silný moment o to viac, že som niektorých z nich poznala zo stretnutí pre mladých, ktoré máme vo farnosti.

Ako som už spomenula, jeden z pokrstených bol aj môj kamarát z Iránu, predtým moslim.

Ako to prežíval?

Keď sme sa rozprávali, povedal mi: „Klára, ale vieš, že ja toto nemôžem nikomu povedať? Ani rodine, ani kolegom…“ Pochádza zo striktnej moslimskej rodiny a konverzia sa v islame trestá smrťou.

Uvedomila som si, aký risk pre neho znamená byť kresťanom. No volanie za Kristom bolo pre neho také silné, že toto veľké riziko podstúpil.

Má rodinu vo Francúzsku?

V Iráne. No má tu kolegov a kamarátov zo svojej krajiny, takže keby sa to dozvedeli a povedali to ďalej, mal by problém.

Inak, pri obrade krstu boli so mnou v kostole aj moje dve spolužiačky z vysokej školy – jedna moslimka a druhá protestantka.

Ozaj?

Áno, a úplne dobrovoľne. (Úsmev.) Spolužiačka moslimka je skôr nepraktizujúca. Na začiatku školského roka mi povedala, že ona nemôže ani vstúpiť do kostola, no ako sa naše priateľstvo prehlbovalo, napokon prišla práve na Veľkú noc. Druhá spolužiačka je protestantka, ktorá mi povedala, že by veľmi chcela zakúsiť niečo hlboké.

Obidve teda prišli na trojhodinové veľkonočné obrady do katolíckeho kostola. Neskôr mi hovorili, že to bol pre ne jeden z najsilnejších momentov, a moslimka sa ma opýtala, či sa môže aj ona dať pokrstiť. (Smiech.)

Rekordné počty krstov dospelýchZažíva Francúzsko návrat k viere? Novorodenci sa stále krstia čoraz menej

Ján Cipár

Akí ľudia boli medzi tými katechumenmi? Už sme spomenuli moslima a otca dieťatka.

Bolo to veru široké spektrum ľudí. Bola tam napríklad mladá žena, ktorá mala fialové vlasy. Druhý chalan bol totálne celý potetovaný. Ale v každom z nich sa skrýval príbeh, svedectvo ich smädu po viere, ktoré bolo následkom toho, že okúsili silnú osobnú lásku Boha vo vzťahu k sebe. Myslím, že práve táto silná skúsenosť ich povoláva k radikalite, skrátka Bohu nemohli odolať.

Takže to boli skôr tvrdé konverzie?

Áno, niekedy až také pavlovské pády z koňa. Ako väčšina z nich hovorila vo svojich svedectvách, buď vo svojom živote vieru nepoznali, alebo ju nikdy nepraktizovali, alebo boli vychovávaní v inom náboženstve.

A potom prišiel moment, keď sa všetko zmenilo; keď zacítili, započuli a skrátka neodolali. 

Vnímala som na príbehoch týchto katechumenov silnú radikalitu, vášeň a neodbytnosť. Bolo to až možno vtipne vidieť napríklad na svedectve potetovaného chalana. Mal ťažký život, no keď zakúsil Boží dotyk a keď sa rozhodol, že sa ide dať pokrstiť, zaklopal na faru, ale nikto mu neotváral. Tak vytočil telefónne číslo kňaza, ale nikto mu nedvíhal. Druhý deň to skúsil zas, no opäť nič. Ale nakoniec sa to, chvalabohu, podarilo a dnes je už pokrstený. (Smiech.)

Čo ich priviedlo k Bohu? 

Pre mnohých to boli kamaráti, spolužiaci alebo kolegovia. V každom svedectve, čo som doteraz počula, ich vždy oslovila radosť veriacich, ktorá im pripadala veľmi zvláštna a príťažlivá.

Foto: osobný archív K. D.

V čom vnímate ešte rozdiely v cirkvi, keď Francúzsko porovnáme so Slovenskom?

Prvým rozdielom je, že vo Francúzsku je cirkev oddelená od štátu. V dôsledku toho je tu silne prítomný princíp sekularizmu, takzvaný princíp laïcité. Tento princíp znamená jednak náboženskú slobodu, ale aj slobodu od náboženstva. Uplatňovanie tohto princípu v praxi vidno napríklad na školách. Existujú tu štátne školy a súkromné školy. 

V štátnych školách sa uplatňuje princíp laïcité, čo znamená, že deti ani učitelia nesmú nosiť ani propagovať žiadne náboženské myšlienky ani symboly. Je zakázané nosiť krížiky alebo jarmulky, či moslimské šatky. Takisto je neprípustná evanjelizácia a akékoľvek oslovenie detí s týmto zámerom na verejných miestach. 

Naopak, v súkromných školách, ktoré sú výlučne katolícke a plne hradené rodičmi, tento princíp neplatí. Katolícke súkromné školy sú vo Francúzsku vo všeobecnosti považované za kvalitnejšie. 

Druhým rozdielom, ktorý by som spomenula, je vnímanie viery ako veľmi osobnej záležitosti.

Kde to vidno?

Napríklad ak sa vo Francúzsku niekoho spýtate na vieru, tak sa ľahko môže stať, že sa voči tomu ohradí, pretože zasahujete do jeho osobnej zóny.

Okrem osobného aspektu viery sa veľký dôraz kladie aj na slobodu. Viera je založená na osobnom rozhodnutí a na slobode jednotlivca. Ľudia tu zväčša nechodia do kostola, aby bola mama či babka spokojná. Nedávajú pokrstiť dieťa alebo sa nesobášia v kostole len preto, aby bol pokoj v rodine. A ten rozdiel v prežívaní viery cítiť. 

Sami Francúzi sú z toho v šoku: bum, zrazu tisíce pokrstených.

Samozrejme, tento slobodný a osobný aspekt viery má aj druhú stranu mince – často sa stane, že ľudia vo Francúzsku sa s vierou nestretnú, respektíve že Boh sa stane istým spôsobom tabu.

Na Slovensku bolo pre mňa úplne nepredstaviteľné, že by niekto nevedel, kto je Ježiš. Tu je to realitou.

Zažili ste to?

Áno, niekoľkokrát. Išli sme napríklad do jedného podniku, bol tam barman, ktorý mal na krku medailu s Pannou Máriou.

Ako tak čapoval pivo, prihovorila som sa mu, že aká pekná medaila. On sa na mňa pozrel a opýtal sa ma, či neviem, čo to tam je vyobrazené, pretože ju niekde našiel a páčila sa mu, tak ju nosí. Tak som mu začala pri tom pive vysvetľovať, kto je Mária. (Úsmev.)

Takéto situácie otvárajú príležitosť na evanjelizáciu, na akú som doteraz nebola zvyknutá. Je to pre mňa úplne nová skúsenosť.

Rozprávajú sa veriaci vo Francúzsku napríklad o politike alebo témach, ako sú potraty a podobne?

Skôr nie a to ma takisto prekvapilo. Ani medzi nami mladými tieto témy neotvárame. Vieme sa baviť pri obede tri hodiny, ale o politike nepadne ani slovo. Celkovo debaty o polarizujúcich témach nie sú populárne. Diskusie sa vedú skôr na ľahšie témy – o jedle, filmoch, zážitkoch. U nás mám pocit, že sa každá debata skončí pri politike, nech sa začneme baviť o čomkoľvek.

A čo cirkevné témy? Rozoberajú Francúzi pápeža či rozhodnutia miestnych biskupov?

Nezachytila som to. Často som pozvaná na obedy a večierky, ale zatiaľ sme nikdy o týchto veciach nehovorili.

Navyše si nemyslím, že ide o generačnú záležitosť, keďže v našej komunite máme zastúpenie všetkých vekových kategórií, a pritom som nezažila debaty na tieto témy alebo nejakú polemiku.

Po vašej doterajšej skúsenosti by ste povedali, že vás Francúzsko posilnilo vo viere alebo skôr nie?

Jednoznačne áno.

Čo konkrétne? 

Nový prístup k evanjelizácii a vedomie, že skutočne existujú ľudia, ktorí nikdy nepočuli o Ježišovi alebo ktorí nosia nejakú paniu na krku bez toho, aby vedeli, že ide o Pannu Máriu.

Zároveň táto ich nevedomosť robí evanjelizáciu často jednoduchšou, pretože sú viac otvorení diskusii a nadšení pre ňu.

V tomto vidím rozdiel oproti Slovensku, kde hneď len čo spomeniete cirkev, nasleduje silná reakcia; buď silná reakcia v prospech cirkvi, vtedy však nemá zmysel evanjelizovať, alebo veľmi silná, až alergická reakcia proti cirkvi, keď je priestor na diskusiu často nulový. 

Niekde som počula také prirovnanie, že z viery na Slovensku sa stal skanzen – niečo, čo sa uchováva, ale z čoho sa vytratil život.

Keď teraz zakusujem život viery vo Francúzsku, čoraz viac sa mi toto vyjadrenie, hoci veľmi tvrdé, javí pravdivé.

Hory a chvály – otvorená akcia organizovaná Komunitou Emanuel. Foto: osobný archív K. D.

Ako vnímajú Francúzi správy o raste krstov a ďalších prejavoch akejsi obnovy? 

Je zjavné, že vo Francúzsku sa deje niečo nové, hoci nevieme, čo to je. Samotní Francúzi sú z toho v šoku: bum, zrazu tisíce pokrstených. Ani oni sami si to nevedia vysvetliť. Ale niečo tu klíči alebo už klíčilo a my sme to nezbadali.

Veľmi si prajem, aby sa niečo obdobné stalo aj na Slovensku, aby prišla nová radosť z viery, autenticita duchovného života, aby sme sa vrátili k nášmu prvotnému povolaniu nasledovať Krista.

Slovensko mám veľmi rada a určite sa chcem domov natrvalo vrátiť, no vždy, keď sa teraz vraciam domov na pár dní, prežívam v oblasti viery na Slovensku šok.

Kriticky si uvedomujem, že každá cirkev vo svete zápasí s rôznymi problémami. Naším zápasom na Slovensku je možno práve táto tendencia rigidne uchovávať vieru v mene tradície; často však vieru bez života.

Keďže je leto, môžeme čitateľom ponúknuť nejaké tipy na duchovný alebo aj bežný výlet do regiónu, kde žijete? Z mapy možno pri Lyone vidieť Ars svätého farára Jána Máriu Vianneyho, uznané zjavenia v La Salette, slávne opátstvo Cluny či Taizé. 

K tomu, čo ste spomenuli, by som pridala – hoci je to trochu ďalej – Avignon, veľmi zaujímavé miesto, kde žili pápeži. Potom spomínaný Cotignac, kam sa putuje k svätému Jozefovi.

Veľmi krásne, špeciálne miesto je Sainte-Baume v Provensálsku. Nachádza sa tam jaskyňa, v ktorej podľa tradície žila tridsať rokov svätá Mária Magdaléna. 

Sama túžim navštíviť pútnické miesto Rocamadour. Je to krásne miesto s kláštorom v skalách. Potom aj Carcassone, ktorý mnohí poznajú ako stolovú hru. A takto by sme mohli pokračovať s Paray-le-Monial, Lurdmi či Chartreuse, známym karmelitánskym kláštorom, a ďalšími miestami, kam sa oplatí ísť za duchovnou či prírodnou krásou.