Kňaz Ján Buc Neraz balansujem na hrane

Tvoje povolanie patrí medzi pomáhajúce profesie, v ktorých sú ľudia vystavovaní mnohým prosbám, na ktoré sa ťažko hovorí nie, ale aj rôznym tlakom. Ako sa vraví, furt dačo. Ako sa z toho celého nezblázniť?

Je to istá dynamika v službe a rozhodovaní, neraz až balansovanie na hrane. Zopárkrát sa mi už stalo, že som si to neustrážil a prepadol som na druhú stranu. Na brzdu som dupol naozaj v poslednej chvíli. Odvtedy sa snažím dávať si na to väčší pozor. Aj keď nie vždy to zvládnem na sto percent. Vstupuje do toho aj môj vek, ktorý sa stále hýbe, a musel som prijať, že nemladnem. (Úsmev.)

Uvedomujem si, že kedysi som toho zvládol oveľa viac a ľahšie ako dnes. Je to celé škola – naučiť sa v každom čase nájsť ten správny balans.

Môžeš byť konkrétnejší?

Pred asi desiatimi rokmi som sa cítil fyzicky aj duševne enormne vyčerpaný. Vtedajšieho otca biskupa som požiadal o sabatický rok, ale neprešlo mi to. A tak som urobil vnútorné rozhodnutie, že najbližší rok nebudem prijímať pozvánky na rôzne prednášky, konferencie či duchovné cvičenia.

Do toho však opäť vstúpil pán biskup, ktorý ma poslal za farára do Východnej, kde som zostal štyri roky. Napokon sa to ukázalo dobrým riešením, lebo pastorácia vo farnosti má isté pravidlá a zákonitosti, ktoré mi pomohli trochu spomaliť a vnútorne sa stabilizovať. Aj keď naučiť sa byť farárom mi trvalo skoro celý rok.

K tvojmu farárskemu pôsobeniu sa o chvíľu dostaneme, ale zastavme sa ešte pri tvojej žiadosti o sabatický rok. Poznáme prípady kňazov, ktorí to prepálili, vyhoreli a už to nerozchodili, odišli z kňazskej služby. Ako takýmto prípadom predchádzať?

Vyhorenie kňaza je vždy veľmi bolestnou skúsenosťou – preňho, pre jeho blízkych i pre spoločenstvo, ktoré mu bolo zverené. Netreba sa tváriť, že sa to nedeje. Niektorí bratia kňazi sa oddali službe bez oddychu, bez rozlišovania, často aj bez dostatočného sprevádzania a ich srdce a telo to nezvládli. Niekedy z kňazskej služby odišli, inokedy zostali, no často si nesú hlboké rany.

Ako tomu predchádzať? Najprv potrebujeme úprimne uznať, že aj kňaz je len človek. Nie je nadľudský stroj, ktorý zvládne všetko. Aj on má limity, potrebuje spánok, oddych, priateľstvá, ticho, čas s Bohom bez povinností aj obyčajný ľudský rozhovor, počas ktorého nie je „pánom farárom“, ale Jankom či Marekom.

Veľmi dôležité je pestovať si vnútornú rovnováhu, lebo keď si vo svojom vnútri rozhodený, tak to cítiš nielen ty, ale aj všetci okolo teba.

Ak by ťa niekto z týchto kňazov požiadal o radu, čo by si mu povedal?

Najpodstatnejšia je modlitba. Ale nie taká, že musím si to odškrtnúť, lebo inak mám výčitky. Modlitba nie je len akási povinná jazda: ráno rýchlo odriekam breviár, aby som si ho odfajkol, a idem ďalej. Nie. Modlitba je prameň. A keď sa napiješ z prameňa, ožiješ. Cítiš, ako ti zrazu začne tiecť život do žíl. Ak sa z modlitby stane len agenda, hrozí nebezpečenstvo, že duša začne vysychať. Zrazu si nervózny, podráždený, ľudia ti lezú na nervy, kázne ti nejdú od srdca, lebo si prázdny. 

Pre mnohých je modlitbou niekedy aj ticho. Len tak sedieť pred Pánom a nechať ho, nech hovorí on. Lebo nie vždy musíme mať plno slov. Boh vie, čo máme v srdci, ešte skôr, než to povieme. A občas len byť – to môže byť tá najhlbšia a niekedy aj najťažšia modlitba.

Ďalej je určite potrebné mať niekoho, s kým sa dá porozprávať, a nielen o počasí, autách a povinnostiach, ale o tom, čo v hĺbke srdca naozaj prežívame. Kňaz potrebuje mať duchovného sprievodcu, spovedníka alebo kamaráta, s ktorým môže hovoriť o hocičom – aj o radostiach, aj o tom, čo bolí – bez strachu, že ho niekto odsúdi. To je veľká úľava.

Súčasne je dôležité dostávať pozitívne, bezpečné prijatie. Mať miesto, kde môžeme byť sami sebou úplne vo všetkom, bez strachu. Osamelosť je tichý zabijak. Potrebujeme ľudí, pri ktorých môžeme zažívať, že sme prijatí. To je obrovský dar, keď vieš, že ťa niekto má rád len tak – pre teba. Nie pre to, čo robíš alebo akú funkciu zastávaš, ale preto, že si, kto si.

A čo samotný oddych?

Ten sa často odsúva. Kňazi niekedy idú v jednom kuse. No Boh sám si po šiestich dňoch práce dal pauzu a človek prvý deň svojho života mohol vstúpiť do odpočinku spolu s Bohom. Tak prečo si myslíme, že my môžeme ísť nonstop? Aj my potrebujeme vypnúť – či už s rodinou, s kamarátmi, alebo len tak pri niečom, čo nám dobije baterky.

A napokon je dôležité, aby aj veriaci mali citlivosť voči svojim kňazom a určitú zodpovednosť za nich. Nie preto, že by ich mali šetriť, ale preto, že aj oni potrebujú zakúšať podporu a lásku spoločenstva. Jednoduché slovo ďakujem, úsmev, modlitba za kňaza – aj to môže byť malý liek a veľká pomoc.

Svätý Ján Pavol II. povedal: „Kňazi majú poslanie povzbudzovať ľudí k obráteniu. Svoje poslanie môžu splniť, len ak oni sami prežili hlboké obrátenie, čiže ak sú zameraní na Boha celým svojím srdcom a zo všetkých svojich síl.“ Aby kňaz mohol byť pre ľudí, potrebuje sám zostať ukotvený v Bohu, v láske a v ľudskosti.

Prevencia vyhorenia nie je slabosť. Je to znak zrelosti a pokory. A keď sa aj stane, že niekto padne, cirkev nemá byť sudcom, ale milosrdnou matkou, ktorá pomôže vstať. 

Po týchto užitočných radách prejdime k tvojmu pôsobeniu vo Východnej. Čo ti vo farnosti išlo najľahšie a čo, naopak, najťažšie?

Skvelé bolo, že som nemusel toľko cestovať. Aj keď to neznamená, že som necestoval vôbec. S farníkmi, ktorí boli naozaj úžasní, sme chodili na výlety a púte, organizovali sme tábory. Snažil som sa vytvárať rodinu, ktorá je založená na vzťahoch a spolupatričnosti. Do toho však prišiel covid, ktorý to celé pribrzdil.

Popasovať som sa musel s ekonomickými aj hospodárskymi záležitosťami, keďže na kostole a fare boli potrebné nejaké rekonštrukčné zásahy. Ale asi najviac mi dalo zabrať vyučovanie náboženstva na základnej škole. Rád sa prihováram publiku, aj detskému, no keď som prišiel domov po prvých štyroch hodinách v škole, bol som mŕtvy.

Východná bola doteraz tvojou jedinou farnosťou?

Áno. Predtým som bol ešte dva a pol roka kaplánom v Žakovciach, hneď po vysviacke. No v prostredí medzi ľuďmi bez domova to bola skôr špeciálna ako klasická farská pastorácia. Ale určite som bol aj s ľuďmi z farnosti, s deťmi a mládežou.

Kam smerovali tvoje kroky zo Žakoviec?

Mal som necelých dvadsaťsedem rokov, bol som po dvoch operáciách chrbtice a pán biskup ma poveril vedením Domu Charitas sv. Jána Bosca v Spišskej Kapitule. Vraví sa mu aj Zelený dom a žijú v ňom starší kňazi na dôchodku, teraz sú tam klientmi už aj laici, o ktorých sa starajú rehoľné sestry i laickí zamestnanci.

Táto zastávka bola pre mňa takisto školou, aj tam som sa veľa naučil, mohol som počúvať kňazov, ktorí mali bohaté životné príbehy, a rozprávať sa s nimi. Viac som začal chápať starobu a uvedomoval som si, že aj ja, ak sa dožijem, raz budem starý.

V tom čase som niekoľko mesiacov slúžil aj ako kaplán vo farnosti Spišská Kapitula. Mali sme v nej katedrálny chrám a päť kostolov. Každý deň som mal svätú omšu na nejakom inom mieste. Cez školský rok som mával vlastne každý deň svätú omšu za účasti detí.

Z Kapituly som sa po dvoch rokoch presunul do Važca, kde sme začali budovať mládežnícke centrum a rozvíjať pastoráciu mladých v Spišskej diecéze, a neskôr, keď som sa stal predsedom Združenia kresťanských spoločenstiev mládeže, aj v rámci celého Slovenska.

Vo Važci som pôsobil najdlhšie, až do roku 2011, keď ma zavolali do Televízie Lux, aby som pomohol pri záchrane tohto dôležitého projektu, ktorý bol vtedy vo vážnej kríze. Po skončení môjho funkčného obdobia a prekonaní zdravotných problémov s chrbticou som bol ustanovený za farára v spomínanej Východnej.

Keď sa niekto pozrie na tvoj životopis, môže si všimnúť, že pomimo práce s mládežou, ktorej sa venuješ celý život, na jednom mieste väčšinou zotrváš tri-­štyri roky a ideš ďalej. Čím si to vysvetľuješ?

Pred chvíľou sme hovorili o tom, že do môjho života stále vstupujú nejaké nové pozvania a otvárajú sa mi nové dvere. V tom vidím svoje poslanie – prísť, pomôcť posunúť veci, odovzdať štafetu a ísť ďalej. Je to pre mňa čosi normálne.

Tvoj životný prístup je presne opačný, ako ho opisuje český kňaz Štěpán Smolen vo svojom duchovnom bestselleri Buď, kde si. Autor v ňom oprašuje koncept púštnych otcov, ktorí hovoria, že treba život prežiť a zostarnúť na jednom mieste, pri jednom diele.

Smolena som čítal a súhlasím s tým, že v mojom živote chýba stabilita, o ktorej píše. Ale nie preto, že by som bol vnútorne nestabilný, aspoň myslím, ale preto, že takto si ma vedie Pán. Viac ako stabilita miesta pre mňa znamená stabilita pri Bohu. Človek nemusí prežiť celý život len na jednej fare, v jednom kláštore či pri jednom projekte, ale svoje poslanie môže naplno prežívať aj na rôznych miestach.

Osobne som vďačný za to, že som mohol žiť medzi bezdomovcami, ale aj politikmi, medzi starými kňazmi aj mládežníkmi, že som sa v montérkach mohol priučiť stavbárčine, ale aj manažmentu v slušnom oblečení. V teste talentov mi kedysi vyšlo, že som učiaci sa typ. Asi na tom niečo bude. (Úsmev.)

Väčšina kňazov to však má presne opačne. Ako kapláni sú na jednom mieste aj niekoľko rokov, neskôr ako farári aj viac ako desaťročie. Zvládol by si to?

Vnútorne by som to musel spracovať a prijať, dať to celé na oltár. Ale asi by som to zvládol. Napokon, vo Východnej som pôsobil štyri roky a bol to pre mňa skvelý čas. A ak by to bola Božia vôľa a biskup by ma opäť poslal do nejakej ďalšej farnosti, išiel by som.

Naučil si sa za tie roky nájsť balans medzi telom, dušou a duchom?

Človek sa to učí neustále, asi nikdy nebudem môcť povedať, že už som sa to úplne naučil. Pravdou však je, že rokmi som sa naučil počúvať svoje telo – vnímam, kedy začínam byť vyčerpaný a potrebujem si dopriať trochu relaxu. Absolvoval som viaceré operácie chrbtice, takže ísť sa prejsť, zaplávať si, rozhýbať a uvoľniť sa je už pre mňa zdravotnou nevyhnutnosťou.

No prioritou je starostlivosť o moje vnútro, vzťah s Bohom. Napríklad nedávno som cestoval od skorého rána, mal som odpustovú svätú omšu, obed a zastavil som sa až večer o šiestej. Napriek tomu som bol celý čas ponorený do vzťahu s Bohom a bol to pre mňa naozaj veľmi pekný deň.

Ako sa ti to podarilo?

Mám rád, keď cestujem v aute sám, vypnem zvonenie na mobile, modlím sa, pustím si nejakú pomalú inštrumentálnu alebo worshipovú hudbu. Po svätej omši som sa neplánovane stretol so skupinou svojich telesne postihnutých priateľov, s ktorými som prežil pekný čas, a keď som večer prišiel domov, pustil som si ešte film, po ktorom som sa pomodlil a išiel spať.

Chceš tým asi povedať, že aj keď má človek plný kalendár, tak aj samotné cestovanie, stretnutia či iné povinnosti môže prežívať v intenzívnom vzťahu s Bohom.

Áno, celý deň môže byť modlitbou, aj keď na samotnú modlitbu, ako sme normálne zvyknutí, má človek menej času. Hoci pre mňa ideálny deň je taký, keď prvé dve hodiny ráno nemusím robiť nič, iba sa modliť, čítať si a odslúžiť svätú omšu, ak ju nemám niekde verejne s inými ľuďmi.

Raz som mal skúsenosť s Bohom, ktorý ma v mojom vnútri vyzval: „Pozri sa do svojho kalendára.“ Otvoril som ho a znova som začul jeho hlas: „Máš tam zapísané rôzne povinnosti. A kde máš čas so mnou?“

Vtedy som si uvedomil, že nestačí sa modliť len tak hocikedy počas dňa, ako mi to vyjde, ale je potrebné mať doslova v kalendári vyhradený čas na stretnutie s Bohom. A pre mňa je to ideálne ranný čas. Tá pravidelnosť je pre mňa dôležitá a veľmi mi pomáha.

Čas s Bohom je pre mňa najvyššou prioritou. A snažím sa, aby som si to aj plánoval a písal do kalendára. Ak je tam tento čas, nič iné si tam už nedávam.

Plánuješ si čas s Bohom aj v dlhodobejšej perspektíve, teda že pôjdeš na nejakú púť alebo duchovné cvičenia?

Keďže už dlhšie spolupracujem s Luxom, mám vopred naplánované púte a pobyty v Nimnici, kde duchovne sprevádzam divákov a ich rodinných príslušníkov. Snažím sa počas tých dní nielen čosi odovzdať druhým, ale aj sám načerpať.

Keď sme boli na púti v Turecku, prežil som silné chvíle pri zrúcanine Kostola svätého Filipa. Podľa tradície bol tento apoštol umučený a pochovaný práve na tomto mieste. Pútnici sa rozišli ďalej, mali sme voľný čas, no ja som tam zostal len tak sedieť ešte asi trištvrte hodinu. Takéto chvíle mám rád. Nič neriešiť, na nič nemyslieť, len byť s Pánom, vystavovať sa jeho prítomnosti.

Duchovné cvičenia, obnovy, konferencie sú pre mňa takisto neodmysliteľnou súčasťou kňazského života. Musím niekde čerpať. Ako povedal kňaz František Blachnický: „Život je zo Života!“

Foto: Postoj/Adam Rábara

V posledných rokoch veľa počúvame o kríze mužnosti či otcovstva na jednej strane a naproti tomu o toxickej maskulinite na strane druhej. Ako formovať mužov tak, aby z nich vyrastali správni chlapi?

My muži potrebujeme byť spolu, aby sme sa v pre nás bezpečnom prostredí učili vstupovať do svojho vnútorného sveta, neraz veľmi bohatého, preciťovali svoje slabosti i radosti a potom o nich spolu otvorene hovorili. Je preto dobré mať okolo seba zdravé mužské spoločenstvo, ktoré nás dokáže správne motivovať a zároveň uvoľňovať do väčšej slobody. 

Lebo ak nemáme okolo seba bratov a priateľov, ktorým môžeme otvoriť svoje srdce, tak ostávame uväznení vo svojich vnútorných komnatách a zaseknutí v nezdravých stereotypoch, ktoré sme neraz zdedili po svojich otcoch či iných autoritách.

Keď sa pozrieme na jednu štatistiku zo Slovenska, môže nám to veľa napovedať o stave mužskej duše: v roku 2022 spáchalo samovraždu 563 osôb, z toho 464 boli muži. Aj nové prípady psychických ťažkostí pribúdajú u mužov omnoho rýchlejšie než u žien. Za týmito číslami sú konkrétni otcovia, synovia, kamaráti…

Prečo to tak je?

Lebo nás stále ovládajú predsudky. Potrebujeme sa neustále zbavovať rôznych falošných právd, napríklad že muži neplačú. Toto nám vštepovali odmala: „Neplač, nie si predsa baba.“ Znie to nevinne, ale dôsledkom je zablokovanie emocionálneho života u niektorých mužov. A my ich teraz potrebujeme nanovo učiť, že tak ako je prirodzené smiať sa, tak je prirodzené aj plakať.

Ďalšou takouto falošnou pravdou je, že správny chlap sa o všetko postará a všetko zvládne. Nie, veď aj my predsa zlyhávame a padáme, nie sme žiadni mýtickí superhrdinovia. Netreba sa báť priznať si to, lebo ináč žijeme pod neustálym tlakom, v strese a neslobode. Vnútorný rozpor medzi očakávaniami a realitou nás potom ženie k rôznym klamlivým únikom, ako je alkohol, hazard, porno…

Niektorí vravia, že stačí byť fyzicky silný – ale bez vnútornej sily sa človek rýchlo zlomí. Depresia a úzkosť nie sú výhovorky, ale reálne choroby. Terapia nie je hanba, ale môže byť tréningom pre dušu. Nežnosť nie je zženštilosť, ale jazyk lásky, ktorý potrebujeme všetci, naozaj všetci. Mužnosť nie je o póze, ale o pravde. A pravda oslobodzuje.

Pozornosť, láska a prijatie v rodine, spoločenstve či vo farnosti sú skvelé ingrediencie domova, kde sa môžeme cítiť dobre. Ak to tak je, potom nemáme potrebu utekať preč. Dobrým začiatkom môže byť naozaj úprimná odpoveď na jednoduchú a často kladenú otázku: Ako sa máš?

Každý človek by mal vedieť, že nikto nie je na to sám. A podstatnejšie ako nikdy nepadnúť je naučiť sa vstávať – zas a znova. Lebo padnúť je ľudské, ostať ležať diabolské a vstávať je to, na čo nás neustále pozýva sám Boh. 

Môžu mužom pri raste vo viere pomôcť najmä iní muži?

Keď sa pozrieme do kostolných lavíc, vidíme tam prevažne ženy. A vďaka za ne! Lenže mnohým mužom sa potom cirkev javí ako príliš zženštilé prostredie, do ktorého akoby nepatrili. Preto je dôležité, aby sa muži na ceste viery mohli oprieť aj o iných mužov.

V Kazachstane, ktorý je väčšinovo moslimskou krajinou, je bežné vidieť mužov, ktorí sa v predpísaných časoch modlia nielen v mešitách, ale aj na uliciach. My kresťania pritom máme problém prežehnať sa pred krížom či pred jedlom alebo sa po kresťansky pozdraviť. Páter Michal Zamkovský to perfektne vystihol, keď v knihe Spovedal som Slovensko povedal: „Keď sa muži spolu modlia, peklo sa trasie.“ Verím tomu, že keby muži naplno žili svoju vieru, cirkev by bola úplne iná.

Boh nás totiž stvoril pre vzťahy. Nikto z nás nie je ostrovom a už vôbec nie v oblasti duchovného rastu. Muž potrebuje druhého muža – nie preto, že by mu žena nemala čo povedať alebo že by cirkev nebola spoločenstvom všetkých, ale preto, že mužské srdce sa formuje zvláštnym spôsobom práve v konfrontácii s iným mužom a v jeho blízkosti.

Keď sa muž pozerá na muža, ktorý žije vieru autenticky, ktorý sa nebojí priznať svoju slabosť, ktorý zápasí a nevzdáva sa, vtedy sa v ňom prebúdza hlboká túžba: „Aj ja chcem takto žiť, aj ja chcem obstáť, aj ja chcem veriť!“ A to je dar, ktorý si navzájom dávame.

Pozrime sa na Ježiša. Aj on si vybral dvanástich mužov, ktorých formoval, s ktorými jedol, chodil, modlil sa a ktorých bral so sebou do ticha i do zápasu. Peter, Jakub, Ján – to boli bratia v zápase viery. Navzájom sa ťahali, povzbudzovali, ale aj konfrontovali.

Samozrejme, rast vo viere nie je iba o mužských skupinách – je to o Kristovi. Ale Boh často používa iných mužov, aby nás vybrúsil. Ako hovorí Kniha prísloví: „Železo sa brúsi železom a jeden človek obrusuje druhého.“ (Prís 27, 17) To znamená, že v otvorenosti, úprimnosti, priateľstve a bratskej prítomnosti sa formuje náš charakter.

Preto je nesmierne dôležité, aby muži hľadali spoločenstvo s mužmi, aby sa nebáli podeliť o svoj zápas, svoje pády aj víťazstvá. Nie je to prejav slabosti – je to prejav múdrosti. Lebo kto sa uzavrie, ten skôr či neskôr ochabne. Ale kto sa otvorí bratovi, ten nachádza oporu, radu a silu kráčať ďalej.

Takže áno – muži najlepšie pomôžu mužom rásť vo viere, keď sami žijú s Kristom a keď majú odvahu byť bratia, nie rivali.

V rôznych mužských podcastoch často zaznieva názor, že dospievajúci chlapci sú dnes ukrátení o mužskú iniciáciu.

V našej kresťanskej kultúre nemáme nič, čo by sa podobalo židovskému obradu bar micva. V minulosti to zo svetského hľadiska bola aspoň vojenčina, na ktorú odišiel chlapec a vrátil sa z nej chlap. Áno, mnohí tam zažili aj rôzne negatívne či priamo ponižujúce skúsenosti, ale faktom je, že pre generácie pred nami to bola istá forma iniciácie.

Pre mňa takouto iniciáciou bol čas, keď si ma otec s mamou zobrali, aby mi vysvetlili, ako to funguje medzi mužom a ženou. Vtedy som si uvedomil, že už pre nich nie som malé decko, ale považujú ma za seberovného, s ktorým sa môžu otvorene rozprávať.

Aj preto je dobré, že otcovia v rôznych mužských stretkách berú svojich dospievajúcich synov na víkend alebo aj na týždeň niekam do hôr alebo na loď, kde si môžu chlapci uvedomiť, že už nie sú deťmi, ale stávajú sa dospelákmi, ktorí sa musia naučiť prebrať zodpovednosť nielen za seba a svoj život, ale aj za druhých a svoje okolie.

S podobným cieľom však možno zorganizovať aj nejakú mužskú konferenciu či duchovnú obnovu. Najpodstatnejšie na tom celom je to, aby sme chlapcom pomohli stať sa mužmi, lebo ináč z nich budú len dospelé deti.

Často čakáme, že zrelosť príde sama od seba, že raz nás dobehne ako vek alebo okolnosti. Ale realita je iná: zrelosť prichádza vtedy, keď sa rozhodnem postaviť k veciam čelom. Keď už neutekám pred povinnosťami, ale objímem ich ako dar, ktorý ma formuje. Apoštol Pavol to vystihuje slovami: „Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, myslel som ako dieťa, uvažoval som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby.“ (1 Kor 13, 11)

Ak by si to mal zhrnúť, čo pomáha mužovi, aby neostal len dospelým chlapcom?

Vzťah s Bohom, lebo len pri ňom objaví, kto je a aký je jeho potenciál. Bratia vedľa neho, ktorí ho povzbudia, ale aj vyzvú na pravdu. Ochota slúžiť, lebo v službe iným sa talenty znásobujú. Odvaha niesť zodpovednosť – aj keď je ťažká, je cestou k slobode. A nakoniec, muž potrebuje počuť Boží hlas, ktorý mu hovorí: „Neboj sa, veď som s tebou ja.“ (Iz 41, 10) Vtedy sa prestane skrývať za chlapčenské výhovorky a začne rásť do plnosti muža, ktorý vie, prečo je tu a komu patrí.

Mohol by si spomenúť nejaké príklady dobrej praxe?

Pre mňa je povzbudením každý jeden muž, ktorý dokázal prevziať zodpovednosť a postaviť sa do služby pre Božie kráľovstvo. Spomeniem opäť raz Julka Slováka, ktorý už toľko rokov ťahá celý projekt Godzone, ktorý ovplyvnil tisíce ľudí.

Matej „Ogar“ Sabo zasa vedie projekt Otcovo srdce pre Slovensko a zároveň komunitu Eben Ezer. Mnohí ľudia spoznali Božie srdce práve tam a mohli tak prežiť Boží dotyk. Mohol by som menovať aj veľa ďalších mužov, ktorí kráčajú v tejto línii a sú pre mňa oporou v Strapare, Aslanovom stole a v iných projektoch či medziľudských vzťahoch.

Ale poznám aj mnoho mužov, ktorí v sebe potenciál života ešte nerozbalili, stále sa hrajú na svojom piesočku a ich život akoby ostával prázdny.

Keď sa pýtame na mužov, nemôžeme sa neopýtať aj na ženy. V roku 2024 bolo veľmi silné, keď si sa na ženskej konferencii Godzone počas svätej omše ospravedlnil ženám za to, že im neraz nerozumieme a nedávame im miesto, ktoré si zaslúžia. „Prosím, nebuďte ticho! V cirkvi potrebujeme počuť váš hlas. Potrebujeme talenty každej z vás, inak ochudobňujeme všetkých,“ povedal si. Prečo si urobil toto gesto?

Nebolo to o nejakej vonkajšej symbolike, ale bolo to niečo, čo som cítil v srdci ako dlh. Lebo viem, čo ženy prežívajú. Od nás mužov sa im dlhodobo nedostáva úcty, ktorá im patrí. Nevieme načúvať srdcu žien, ktoré je oveľa citlivejšie ako to naše. Svojou nedostatočnou empatiou ich zraňujeme a ponižujeme. Veľakrát sme nepočúvali ich hlas, nebrali vážne ich skúsenosť, a pritom práve ony vnášajú do života citlivosť, nežnosť, hĺbku a pohľad, ktorý my sami nikdy nebudeme mať.

Platí to dokonca aj v priestore cirkvi, kde sa oslovujeme bratia a sestry, no realita tomu často nezodpovedá. Naše farnosti v mnohých prípadoch stoja na obetavej službe a modlitbách dievčat a žien, matiek a starých matiek a my to vôbec nedoceňujeme. Potrebujeme začať viac vnímať ich pohľady, načúvať ich hlasu, pozývať ich do aktívnej služby.

Keď som tam stál, uvedomil som si, že mlčanie alebo ľahostajnosť mužov voči ženám je rana, ktorá sa prenáša celé generácie. Preto bolo potrebné povedať „prepáčte“. Nie z pocitu viny, ale z túžby otvoriť nový priestor uzdravenia, dôvery a spolupráce. Pre cirkev je obohacujúce, keď všetci dostanú priestor priniesť svoje dary. A ja som cítil, že je dôležité pomenovať to nahlas, aby ženy vedeli, že sú potrebné. Že ich hlas má miesto. Že ich talenty nie sú doplnkom, ale súčasťou Božieho plánu.

Ak ženy zostanú ticho kdesi v úzadí, cirkev bude ochudobnená. A ja túžim po cirkvi, ktorá dýcha oboma časťami pľúc – mužskou aj ženskou – a v ktorej sa navzájom nebrzdíme, ale posilňujeme.

Presne to robil pápež František, ktorý ženy menoval aj do najvyšších vatikánskych pozícií, ktoré donedávna zastávali len muži kardináli. Blýska sa ženám v cirkvi na lepšie časy?

Určite sa to mení k lepšiemu, aj keď rýchlosť a komplexnosť tých zmien nedokážem úplne posúdiť. Napríklad pri animátorských školách vidím, že väčšina prihlásených sú dievčatá a ženy, no keď sa pozriem na líderské pozície, tam už prevažujú muži.

Vidím však aj mnohé ďalšie ženy a dievčatá, ktoré majú svoje miesto vo vedení, sú akceptované a počúvané a môžu prinášať v plnosti svoje obdarovanie. Ale stále platí, že ich je menej ako mužov.

Určite potrebujeme cielene uvažovať nad tým, kde sú všetky tie ženy. V ktorej fáze sa nám vytrácajú a prečo? Dôvodom sú muži, ktorí im nechcú dať priestor, alebo ony samy nechcú prevziať takú zodpovednosť? Sám na to nemám jasnú odpoveď.

Spomenul si pápeža Františka, ktorý nás opustil na Veľkú noc 2025. Ako si to prežíval?

Bol to pre mňa šok. Vedeli sme, že Svätý Otec je chorý a že je to vážne, ale my starší si pamätáme, že starý a chorý bol aj svätý Ján Pavol II., no napriek tomu viedol cirkev ešte niekoľko rokov. Utrpenie sme sa za ten čas naučili vnímať ako súčasť jeho pontifikátu. Pri Františkovi to však prišlo náhle – na Veľkonočnú nedeľu sme ho ešte sledovali počas Urbi et orbi a hneď na druhý deň nás zasiahla správa, že zomrel. 

Bol to pápež, ktorého som mal veľmi rád. Páčila sa mi jeho sloboda, ťah na bránu, to, že chcel misionársku cirkev, ktorá sa dotýka chudobných a vychádza z centra na periférie.

Stihol si nejako navnímať už aj jeho nástupcu Leva XIV.?

Oslovuje ma, že rovnako ako František kladie dôraz na ohlasovanie a má svoju vnútornú slobodu, nechce byť kópiou niekoho iného. Oblieka sa ináč ako jeho predchodca, rád chodí do pápežského letného sídla v Castel Gandolfe, ktorému sa František vyhýbal, nenasťahoval sa do Domu svätej Marty, ale zostal bývať vo svojom pôvodnom byte s tým, že časom sa presťahuje do Apoštolského paláca.

Má v rukách dobré karty: prešiel si rehoľným životom, misionárskou, biskupskou aj kardinálskou službou, pozná svet a zároveň slúžil v jednej z najchudobnejších diecéz, je teológom, cirkevným právnikom, no zároveň evanjelizátorom. Teším sa na podnety, ktoré prinesú jeho dokumenty a rozhodnutia.

Náš knižný rozhovor vznikol a vyšiel počas jubilejného roka. Ako ho prežívaš?

Je to iné ako počas posledných jubilejných rokov – či už toho mimoriadneho v roku 2015, alebo predtým počas Veľkého jubilea 2000. Jednak preto, že som doň osobnejšie zaangažovaný ako sekretár komisie pre prípravu a realizáciu jubilea na Slovensku, a jednak preto, že mám pocit aktívnejšieho prežívania v rámci našich diecéz a farností.

Tentoraz to nie je len o nejakých mottách, letákoch či plagátoch, ktoré by sa vyvesili niekde v kostole a tým by to zhaslo, ale vnímam množstvo sprievodných aktivít, duchovných podujatí, pútí… Mám pocit väčšej jednoty, že sme naozaj pútnikmi nádeje, ktorí kráčajú spolu a pri tom si dokážu mnohé veci otvorene povedať, priznať, uznať, odprosiť, odpustiť…

Verím, že nám tento jubilejný rok naozaj priniesol isté oslobodenie, vnútornú transformáciu, že sa tu zasialo čosi, čo o niekoľko rokov prinesie svoje ovocie.

Obzvlášť silno zarezonovalo gesto odprosenia spišského diecézneho biskupa Františka Trstenského, dokonca aj mimo cirkevného priestoru. Možno to označiť za prelomové gesto?

Myslím, že áno. On sám to pokladal za vyvrcholenie jubilejného roka na diecéznej úrovni. Za obzvlášť významné však považujem, že biskup František neostal len pri tom, ale požiadal aj všetkých kňazov, aby podobné gesto odprosenia vykonali aj oni vo svojich farnostiach. Ba išiel ešte ďalej a o to isté požiadal aj mužov, ženy, otcov, mamy a aj deti v rodinách, aby si navzájom odpustili. Bolo to zamýšľané ako prúd odpustenia, ktorý mal prejsť naprieč celou diecézou.

Považujem to za veľmi dôležité, pretože my Slováci často žijeme v neodpustení, a tak ostávame uväznení vo vnútornej neslobode. Mnoho ľudí je zviazaných neodpustením, čo diabol veľmi intenzívne využíva, aby nás utláčal. Pritom denne sa modlíme „odpusť nám, ako aj my odpúšťame“, ale v praxi nám to akosi nejde. Dokonca v niektorých jazykoch sa táto časť Otčenáša prekladá takto: „… odpusť nám, lebo my sme už odpustili.“ Keď neodpúšťame, uzatvárame sa pred tým, čo nám Boh chce dať.

A čo je to?

Oslobodzujúci vnútorný pokoj plynúci z jeho milosrdnej lásky. Číňania majú príslovie: Odpustenie je najlepšia pomsta. Tým, že odpúšťam, oslobodzujem seba, ale aj toho druhého z pút neodpustenia. Myslím si, že aj pre celkové zdravie človeka je dôležité, aby nežil v neodpustení.

Zároveň tu máme aj Ježišove slová z podobenstva o nemilosrdnom sluhovi, že nebeský Otec vydá mučiteľom každého, kto zo srdca neodpustí svojmu bratovi (Mt 18, 34 – 35). Znie to až šokujúco tvrdo. To naozaj chce Pán Boh, náš milosrdný Otec, dať mučiť každého, kto nedokáže druhému odpustiť?

Dlho som nad tým kedysi uvažoval, až kým som nepochopil, že Pán Boh nemusí vôbec nikoho mučiť, pretože človek sám seba vydáva svojim vnútorným mučiteľom, keď sa trápi neodpustením. Jednoducho žiť v neodpustení je nebezpečné, človek netrestá toho druhého, ale nanajvýš tak sám seba.

Čítali ste ukážku z knihy Ján Buc. Ži život, ktorý ťa prežije, ktorá vychádza v knižnom vydavateľstve denníka Postoj. Kúpite ju na obchod.postoj.sk.

Navyše k nákupu nad 35 eur získate stolový kalendár Večné mesto zadarmo.