Slovo kňaza Koniec sveta, ako ho poznám

Po oblohe sa rýchlo prevaľuje olovo v kúdoloch. Z miest, kde sa trhá, presvitá jasné svetlo. Ruch mesta pulzujúceho za hradbami sa nesie ponad údolie a sem na svah Olivovej hory dolieha ako neurčitý biely šum. Mieša sa so zvukom vetra. Ten krúži, sonduje opevnenie mesta, úbočie a povrch stráne a sem-tam vytiahne zo zeme do krátkeho tanca prach a drobné čiastočky lístkov. 

Aspoň ony vo vzdušných víroch robia spoločnosť mojim myšlienkam, čo sa mi po hlave preháňajú v porovnateľnom skupenstve a nie v odlišnej choreografii.

Zostúpim ešte pár krokov. Mám čas a bude dobre mať aj výhľad. Zvláštne, po hlbokom a prerývanom nádychu a výdychu sa slabosť v kolenách ozve akosi razantnejšie a tuším, že nepochádza z fyzickej námahy. Rovnaký pocit detegujem v hrudi a aj pri ňom si uvedomujem, že jeho koreňom nie je fyzická námaha. Ten pocit ma tlačí k zemi, a to nielen doslovne.

Na suchej tráve hľadám pohodlné miesto, ale ako ho tu nájsť, keď spokojnosť je otázkou vyrovnaného vnútra a nie vyrovnaného podkladu? Usadený so založenými rukami vnímam, ako mi srdce zalieva smútok a oči slaná voda. Vnímam, že si už pre ňu nevidím ani na kolená, tak radšej zodvihnem hlavu smerom k Jeruzalemu, z očí nechám spadnúť pár kropají a zrakom vpíjam scenériu s ruinami chrámu. 

Kdesi som čítal, že na jeho stavbu Herodes zamestnal niekoľko desiatok tisícov robotníkov a tisíc kňazov pracovalo ako murári na zvlášť posvätných miestach chrámu. Toľko námahy a energie pri budovaní! A teraz? Materiál rozmetaný a odvlečený ktoviekam všade. Doslova koniec sveta.

Melanchólia v mojom vnútri sa prelína s čímsi horkejším a ja medzi polámanými vápencovými kvádrami, tými rozpačitými relikviami chrámu, čo ešte včera bral slová a dych, vidím aj iné pozostatky. Ochromený si obzerám polámané tehly, to jediné, čo dnes zostalo z mojich včerajších istôt. Toľko námahy a energie pri ich budovaní! Zdali sa pevné. 

Zdali sa také pevné, že ich pád pre mňa znamená koniec sveta, sveta takého, aký som ho ešte dovčera poznal a v ktorom som dokázal žiť. A teraz? Dnes sa tieto ošemetné zvyšky nechajú gravitáciou pasívne ťahať k potoku Cedron. Tade a ešte viac smerom na juh, až kdesi k údoliu Hinnom, sa povaľujú dávno vyblednuté kusy omietky s nápismi „Mňa to, verím, obíde“ a „Také niečo sa mi nemôže stať“. Naozaj pekné zvyšky pekného priečelia pekných stavieb.

Zvláštne, ako sa v jednom srdci môžu miešať také rozdielne pocity, prýštiace z tej istej proveniencie. Prečo mi nikto nespomenul, že nádych môže tak bolieť? Aké príkre je prežiť to, čo malo prežiť mňa, a zistiť, že moja existencia vôbec nebola podmienená tým, čím som ju tak presvedčivo a tak podvedome podmieňoval. 

Aké romantické a vznešené by bolo zaniknúť so zánikom toho, čo malo bez diskusie trvať ako neochvejná istota. Lenže dnes všetko plynie de facto presne tak ako včera. Včera som bol živý, dnes som odsúdený na život a miestom výkonu môjho právoplatného rozsudku je svet, ktorému zrazu nerozumiem. 

Prečo aspoň olovo nado mnou nezastane a prečo slnko nežiari o niečo miernejšie? Vidím, že koniec toho neotrasiteľného nebol ani zďaleka mojím koncom. Muselo to prísť, no nie je to koniec. Koniec môjho sveta, ako ho poznám, nie je koncom sveta, lebo koniec niečoho nie je cieľom všetkého. Lenže čo je ním potom?

Pohodený sedím na šikmej ploche. Nehovorím o svahu. So zatvorenými očami pozerám pred seba. Neviem kam, no snažím sa tam nájsť pevný bod, znova objaviť istotu, inú ako tie rozhádzané okolo mňa a rozhádzané vo mne. Neviem, koľko času ubehlo a či sa vôbec pohol. 

No cítim, že slzy, ktoré dopadajú na moje prekrížené ruky, nie sú moje. Okolo svojich pliec vnímam objatie. Tuším, že na tých rukách sú diery po klincoch.